utorok, 29. júla 2014

Kritická recenzia knihy The Inquisition autorov Baigenta a Leigha

Vo svojej titulnej knihe Michael Baigent a Richard Leigh predstavujú Inkvizíciu ako inštitúciu zlovoľnej krutosti, zvrátenej nedotknuteľnosti a chlípnej spiatočníckosti.
Naviac autori spájajú negatívny diskurz známy svojím polemickým tónom a tradične spájaný s mýtom Inkvizície rovnako aj s Katolíckou Cirkvou súčasnosti. Baigent a Leigh teda znázorňujú Inkvizíciu a Cirkev spôsobom, ktorý Herbert Butterfield označil za whigovský vo svojej eseji The Whig Interpretation of History. Butterfield definoval whigovskú historiografiu ako ―[štúdium] minulosti s poukazovaním na súčasnosť, čím sa vytvára jednoduché binárne rozdelenie na dobro a zlo a z dejín výtvára vysnívaný príbeh o pokroku ľudstva.

Pôvodne angloamerickí historici používali whigovskú historiografiu na prezentáciu Katolíckej Cirkvi ako protikladu k modernosti a liberalizmu v zjednodušujúcom zmysle. Baigent a Leigh v tomto druhu historiografie pokračujú vo svojej knihe The Inquisition.

Z hľadiska spisby o dejinách kniha The Inquisition neponúka žiadny významný príspevok k problematike, pretože je to nevedecká práca napísaná amatérskymi historikmi. Napriek tomu sa v nej nachádzajú priepastné omyly vďaka ktorým takéto práce senzáciechtivých a populistických autorov predstavujú ohrozenia pre disciplínu a pre široku čitateľskú verejnosť. Baigent a Leigh prebrali výhodu sily polemiky, ktorú dejiny ponúkajú, aby prehĺbili svoje vlastné predsudky o Katolíckej Cirkvi. Baigent a Leigh spolu pracovali aj na ďalšom z "skvostných" pamfletov senzáciechtivej spisby The Holy Blood and the Holy Grail - Svätá krv a svätý grál (1982). Použitie domnienok a faktoidov predstavených v ich pamflete ďalším z "fantastov" tohto žánru, Danom Brownom v knihe Da Vinciho kód (2003) roznietilo dokonca v r. 2005 spor o plagiátorstvo, čo viedlo  až k samotnej právnickej "fraške" na súde.

Vzhľadom k vzrastajúcej popularite týchto "rádoby" senzáciu vyvolávajúcich prác, ktoré sami o sebe prehlasujú, že sú dejinami považujem za potrebné kriticky rozobrať a ohodnotiť knihu Inquisition, aby som tým demonštroval úskalia tohto nie veľmi šťastlivo rozmáhajúceho sa trendu.

Inkvizícia je v tradičnom zmysle známa ako rad cirkevných súdnych tribunálov, sprvoti ustanovených rímskokatolíckou Cirkvou, ktorých účelom  bolo udržiavať náboženskú ortodoxiu a zastaviť rozmach herézy ako odpoveď na vzostup Katarizmu v trinástom storočí. Ľudia najviac dodnes spájajú Inkvizíciu so Španielskou inkvizíciou, ale v skutočnosti je to len jedna z mnohých foriem, ktoré v minulosti existovali. V pamflete The Inquisition Baigent a Leigh začínajú od prvej križiackej výpravy v jedenástom storočí a končia komentárom o súčasnom pápežstve. Inkvizícia bola formálne zrušená v r. 1834, ale autori implicitne tvrdia, že dokonca existuje ešte aj dnes ako Kongregácia pre náuku viery, súčasná pápežská organizácia, ktorá dohliada nad vieroukou Cirkvi. V skutočnosti Baigent a Leigh venujú poslednú jednu tretinu knihy rozpracovaniu údajnej Inkvizície súčasnosti a venujú sa chybám pápežstva - v zásade komentujúc samotnú Katolícku Cirkev ako celok.

Je jasné, že Baigent a Leigh majú negatívne názory nielen voči Inkvizícii ale rovnako aj proti samotnej Katolíckej Cirkvi, ktorú sa pokúšajú spochybniť prezentujúc ju ako stelesnenie neslobody. Tieto názory a ich účelovosť sú zabudované do bazálnej konštrukcie rozprávania o dejinách.

Ba čo viac Baigent a Leigh naznačujú, že Cirkev, spiatočnícka a úpadková mala odolať prúdom modernosti a to ju malo priviesť k regresu. V skutočnosti autori sú naozaj otvorení vo svojich vyjadreniach o blízkom páde a zničení Cirkvi.

Na druhú stranu Baigent a Leigh naznačujú, že dejiny ľudstva sú romantické. Metahistória definuje romancu ako drámu o sebaindentifikácii symbolizovanej transcendenciou hrdinu vo svete skúsenosti, jeho víťazstvom nad ním a jeho konečným oslobodením sa od neho. Typickým príkladom sú ľahkovážne romány o Robinovi Hoodovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával ako aj u nás známejšie slovenské povesti a ľudové rozprávania o Jánošíkovi, národnom hrdinovi viacerých slovenských vládnych garnitúr:).

Sekulárny svet stojí v protiklade voči spiatočníckosti Katolíckej Cirkvi a ako kniha postupuje ďalej ten prvý sa postupne vymaňuje od mocného zovretia toho druhého. Autori naznačujú, že dejiny ľudstva postupne vstrebávajú dejiny Inkvizície a Katolíckej Cirkvi, ktorá je suchopárna, obmedzená a regresívna. Dejiny ľudstva ako také sú príbehom transcendencie ľudstva ako pomyselného nebojácneho hrdinu. Taktiež explicitné prezentovanie Cirkvi ako nepriateľky pokroku a modernity - a preto aj ľudstva evokuje drámu triumfu dobra nad zlom, cnosti nad nemorálnosťou a svetla nad temnotou.
Isto tu hrá svoju úlohu aj ľavicovoliberálna polemicky nastavená kritika.

Rozprávačský štýl The Inquisition explicitne odráža zaujatie autorov v podkopávaní dôvery v Katolícku Cirkev. Pokúsim sa preto zanalyzovať tieto rozprávania a písania o dejinách Inkvizície postupujúc rovnakým chronologickým štýlom ako je to ukázané v knihe. Kniha je rozdelená do šestnástich kapitol, z ktorých každá prezentuje odlišné aspekty Inkvizície. Zameriam sa na špecifické kapitoly, ktoré zdôrazňujú dôsledky rozprávačského štýlu v písaní o dejinách.

Baigent a Leigh využívaju prvú križiacku výpravu (1096-1099), "exemplárny prípad" katolíckeho barbarizmu a útlaku ako úvodný motív rozprávania. Naznačujú, že posila mužov so skúsenosťou zo zaobchádzania so zbraňami, v technikách a technológiách vedenia vojny v bojovaní a zabíjaní po križiackych výpravách poskytla nutnú ľudskú silu na vykonávanie inkvizičných tortúr a genocídy-keďže Svätá zem nedokázala poskytnúť adekvátne vyžitie pre ľuďmi novo získané spôsobilosti, vždy bolo možné priviesť ich naspäť do Európy a obrátiť ich k pôsobeniu tu.
Takže autori začínajúci v prvej kapitole, nastoľuju situáciu tak, že inkvizícia pramenila nie vo viere, ale hlavne v násilí.

Autori po vytvorení takéhoto spojenia medzi križiackymi výpravami a inkvizíciou následne prechádzajú k dejinám Katarov. Na katarov pohliadajú ako na najskoršie ciele organizovanej a systematickej genocídy aby tak rozšírili spojenie Cirkvi s násilím v naozaj preháňajúcom zmysle.
Baigent a Leigh tvrdia, že Katari boli všeobecne považovaní ich súčasníkmi za podozrivo cnostných ako protiklad ku katolíkom, ktorí boli nehanebne skorumpovaní.

Preto takto katolíkov uviedli v relatívne menej priaznivom svetle a naznačili, že Cirkev, čeliaca odpadnutiu a značnému úpadku v príjmoch podnietila albigenskú križiacku výpravu aby znovuzískala moc nad ľudmi-predstavujúc ju ako megalomanského utláčateľa úplne v protiklade voči liberalizmu. Na druhú stranu seriózni medievalisti poskytujú oveľa detailnejšie vysvetlenie zložitosti problematiky.

Vznik inkvizície a jej vývoj

Pápeži a biskupi síce prax privádzania pohanov k viere nátlakom niektorých svetských kniežat v Španielsku, vo Francúzsku a v severnej Európe za odsúdeniahodné a to na základe princípu sv. Augustína: "človek nemôže veriť, iba ak zo svojej spontánnej vôle", napriek tomu pripúšťali použitie sily na znovuprivedenie heretikov ku pravej viere. Myslelo sa, že pokrstený nemôže stratiť vieru, iba ak vlastnou vinou; heréza sa potom javila ako omyl proti pravde, ale aj ako zločin proti spoločnosti, ako pokus o zvrátenie občianskeho poriadku, založeného na náboženstve. To platilo predovšetkým v prípade Katarov, rozšírených vo Francúzsku už na konci 11. storočia, ktorí odsudzovali manželstvo, súkromné vlastníctvo, manuálnu prácu a každú formu svetskej autority. Ďalej treba prirátať vplyv obnoveného rímskeho práva, v ktorom platilo, že vina heretikov sa porovnávala s velezradou, za ktorú si zasluhujú smrť. V neposlednom rade mala právne upravený postup voči heretikom zamedziť častým prípadom lynčovania heretikov rozvášneným davom lúzy, k čomu dochádzalo hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

Pri prvotnom vývoji inkvizície možno rozlišovať štyri fázy:

A. biskupská inkvizícia: potlačenie herézy je zverené biskupom, ktorí priamo alebo nepriamo periodicky vykonávajú inšpekciu diecézy. Procedúru vyjasnil pápež Lucius III. počas veronského stretnutia s Fridrichom Barbarossom v roku 1184.
B. legátska inkvizícia: obrana viery je zverená legátom, ktorých vyberá pápež; systém sa stáva čoraz častejší za Inocenta III. na začiatku 13. storočia. Pápež vysiela často do Francúzska ako legátov cistercitov, skôr s úlohou kázať a obracať, ako odsudzovať.
C. mníšska inkvizícia: Gregor IX. zveruje inkvizíciu františkánom a dominikánom.
D. Pápež Inocent IV. povoľuje používanie mučenia, napriek opačnej mienke Mikuláša III. pred štyristo rokmi.

Viacerí vážni historici, špecializujúci sa na dejiny náboženstva stredoveku, kritizovali Baigenta a Leigha za preháňanie moci inkvizície predstavujúc ju ako keby bola autonómnou mocou, ktorá by dokázala vnútiť svoju vôľu vzpurným vládcom a ich poddaným pomocou brutálnej sily.
V skutočnosti prvou úlohou inkvizítora bolo vyhlásiť predovšetkým edikt milosti, prisľúbiac pri tej príležitosti rozhrešenie tomu, kto vyzná vlastnú vinu. Pokánie v tomto prípade mohli kolísať od malej, skôr miernej, po veľkú s istou prísnosťou (púť do Jeruzalema, zbúranie vlastného zámku...). Po vypršaní stanoveného termínu (asi mesiac) bol vyhlásený edikt viery, ktorý predvolával na súd všetkých podozrivých z herézy. Ak obvinený priznal, bol oslobodený. Ak zapieral, mohlo sa pristúpiť k mučeniu (bičovanie, oheň, škripec, vyviazanie na lano). Mučenie bolo aplikované zriedka, no nechýbali prehmaty, ako v prípade inkvizítora Konráda z Marburgu, ktorý bol potom z pomsty zavraždený istými rytiermi. Pred výrokom bol sudca povinný vypočuť mienku tzv. boni viri, "dobrých mužov", konzultorov, vybraných z rôznych spoločenských vrstiev, ktorí boli pridelení k úradu sudcu. Obvninený mohol byť oslobodený, alebo odsúdený na rozličné tresty (väzenie, púť, povinnosť nosiť diskiminačné znamenie, nariadenie rozličných charitatívnych prác), alebo bol zverený svetskému ramenu, ktoré ho odsúdilo na smrť. Hierarchia nikdy priamo nevyhlásila tresty smrti; hovoriac presne, hierarchia sa obmedzovala na konštatovanie deliktu z herézy a na odovzdanie vinníka kompetentnej svetskej autorite, ktorá akceptovala ako fakt právnicky dokázaný delikt z herézy a trestala ho trestami používanými v trestnej procedúre nielen ako delikt proti náboženstvu, ale aj ako útok proti spoločnosti. Tresty smrti boli relatívne vzácne; možno hovoriť o 5 percentách, vzhľadom na ukončené procesy.

Preto naznačuje, že autori urobili zo svetských poddaných nevinné obete predstavením extrémne nevyvážených vzájomných mocenských vzťahov medzi inkvizíciou a nimi. V skutočnosti ako to potvrdí väčšina  historikov - medievalistov, že existoval oveľa zložitejší dôvod než púha túžba Cirkvi podriadiť si Katarov, ktorá napokon viedla k Albigénskej krížovej výprave.
Cirkevná autorita bola zprvoti presvedčená, že Katari neboli pre spoločnosť žiadnou hrozbou pretože by sa nemohli množiť vďaka ich hrôze, vyhýbaniu sa sexuálnemu styku a taktiež že len málo z nich bolo pripravených napodobňovať ich a pokračovať v prísnom živote dokonalých, parfaits.

Avšak Cirkev začala prenasledovať Katarov až vtedy, keď začali vysluhovať svoju sviatosť tzv. consolamentum umierajúcim obyčajným veriacim, tzv. credentes, čo podľa katolíckej viery by im malo zabraňovať získať spasenie a pápež bol prinútený jednať pretože bol pred Bohom zodpovedný za duše každého, ktorý mu bol zverený.
Inkvizícia istotne prispela k rýchlemu a úplnému zániku katarskej herézy v 14. storočí; no predsa sa možno pýtať, či by iné faktory neprispeli k tomu podobnou mierou, alebo azda aj účinnejšie. Popri zrútení politickej moci francúzskych šľachticov z juhu (vďaka konečnému zaujatiu týchto území mocnou francúzskou korunou), ktorí boli najsilnejšími podporovateľmi katarizmu, netreba podceňovať celkový vplyv františkánskeho hnutia, ktoré si svojimi čisto náboženskými energiami získalo laikov prostredníctvom tretieho rádu a malo vplyv nielen na ľudovej rovine, ale aj na rovine intelektuálnej, na univerzitách. V tejto perspektíve inkvizícia bola historicky prekonanou iniciatívou; je však jasné, že súčasníci nemohli mať tú istotu, ktorú máme dnes my.

Inkvizícia predstavuje jeden z neuralgických bodov stredovekého kresťanstva a vo všeobecnosti dejín Cirkvi. Treba však pochopiť ducha, ktorý umožnil jej zrod a rozvoj; netolerantnosť bola spoločná počas celého stredoveku a tolerancia sa s veľkými ťažkosťami presadzovala len v rozvinutej modernej dobe. Cirkev používala prostriedky, ktoré dávala k dispozícii trestná procedúra doby.

Preto medievalistika poskytuje oveľa vyčerpávajúcejší náčrt stretu Cirkvi s Katarmi, ktorý značne kontrastuje s tým, ktorý poskytujú Baigent a Leigh, ktorý je neúplný a namierený výlučne dať do popredia prenasledovateľské črty Cirkvi.

Páramove komentáre o čarodejníctve a jeho prísnom trestaní konaním čarodejníckych procesov.

Luis de Páramo, inkvizítor na Sicílii, napísal v roku 1598 spis O počiatku a vývoji Úradu posvätnej Inkvizície. V ňom mimo iného písal aj o mimoriadne úspešných súdnych zákrokoch Svätého Ofícia, teda Inkvizície čím takto "prispievali vývoju ľudstva" za čo on považoval upálenie značného počtu čarodejníc. Podľa jeho vyjadrení s nimi inkvizítori zviedli taký ľúty boj, že za posledných 150 rokov sa im podarilo takmer 30000 poslať na hranicu. Pretože ako píše, "ak by unikli potrestaniu, veľmi ľahko by priniesli totálnu deštrukciu a privodili úplný koniec celému svetu". Pretože, ako pripomína, že "podobne ako píše pápež Inocent VIII. vo svojej bule z roku 1484, škodia nielen pravému náboženstvu, ale aj všetkým svetským dobrám". Ďalej sa vyjadruje o čarodejniciach ako "o stvoreniach, ktoré už stratili všetky známky ľudskosti" a sám sa vystatuje, že "pred niekoľkými rokmi, keď prevzal úrad inkvizítora," sa mu podarilo "odhaliť niekoľko podobných odpadlých čarodejníc a potrestať ich".
Toto sú presne výroky, na základe ktorých sa dá zdanlivo postaviť celkom slušná polemická zaujatosť.
Preto sa niekedy zneužívajú a tak sa za tieto žalostne vedené súdne stíhania môže ľahšie odsúdiť Katolícka Cirkev a takto zdokumentovať monštuózna stopa krvi, ktorú táto kampaň za sebou nechávala. Tu je samozrejme potrebné využiť konkrétne kritické preskúmanie. Poprvé sa dá začať u Páramovej oblasti priamej jurisdikcie, teda na Sicílii. Ostrov patril k španielskej korune a stál pod vládou španielskej Supremy, ktorej aktivita bola v minulých niekoľkých desaťročiach veľmi starostlivo preskúmaná využitím štatistických metód. Výsledok je prekvapujúci. Páramo, ktorý zrejme popisoval samého seba ako horlivého prenasledovateľa čarodejníc, v rokoch 1586 až 1609, čo bolo obdobie kedy pôsobil v úrade inkvizítora, nepopravil za čarodejníctvo vôbec nikoho. V tomto ohľade bol na Sicílii rovnako miernym ako jeho predchodcovia a nasledovníci. Vskutku ak sa pozrieme na situáciu bližšie vidíme, že on netvrdí, že by dal zabiť nejaké čarodejnice, ale len to, že ich "potrestal". Čo sa týka Supremy - španielskej inkvizície ako celku, dánsky historik Gustav Henningsen píše o celkovo 59 osobách popravených za zločin čarodejníctva. K tomu možno pripočítať približne dve stovky obetí popravených svetskými súdmi resp. zlynčovaných rozvášneným davom. To znamená, že v španielskej Ríši, expanzívnou mocnosťou, "nad ktorou slnko nezapadalo" a ktorá zahrňovala Mexiko, Peru a Filipíny, bolo popravených menej čarodejníc než v mnohých malých a stredne veľkých teritóriách Nemecka.
Čo sa týka Európy ako celku sa v historických kompendiách o čarodejníckych procesoch počet popráv za mágiu resp. čarodejníctvo udáva od 30000 do max. 100000. Nižšie číslo zodpovedá iba náhodou číslu udávanému Páramom, pretože on hovoril o verdiktoch vynesených inkvizítormi, pod ktorými mal na mysli cirkevných sudcov. Ale aj keď mal na mysli všetky popravy, vrátane tých, ktoré nariadili svetské tribunály, dramaticky prehnal počty ku koncu šestnásteho storočia, keďže hlavný príliv honov na čarodejnice prišiel v Nemecku len v rokoch 1626 až 1631. Preto Páramova horlivá propaganda pri kritickom preskúmaní neobstojí.

V rozprávaní sa však pokračuje v rozvijaní tragického osudu Cirkvi. Samozrejme Baigent a Leigh predpovedajú pochmúrny príchod koncu pápežstva a napokon naznačujú víťazstvo sekulárneho sveta. Proti sebe stavajú úpadok počtu katolíckych veriacich a dramatický pokles kňazských povolaní a neoblomnosť vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., kardinála Ratzingera a Kongregácie pre náuku viery vo "svojich zakopaných pozíciách".

Baigent a Leigh taktiež zdôrazňujú spiatočnícku povahu Cirkvi tvrdením, že "svoje zdroje sústredí do tých regiónov na zemeguli, kde chudoba, odopieranie si hmotných vecí, menšia životná úroveň a všeobecný nedostatok výučby poskytuje úrodnú pôdu pre vieru". Takže Baigent a Leigh vytvárajú naozaj zovšeobecnený predpoklad o povahe náboženstva, najmä Katolíckej Cirkvi, naznačujúc, že považujú katolícku vieru za príznak spiatočníctva.

Následne autori ďalej zosilňujú svoje tragické narážky o Katolíckej Cirkvi predstavujúc zjavenia Panny Márie a proroctvo sv. Malachiáša. Baigent a Leigh jemne naznačujú, že Tretie proroctvo z Fatimy, varovanie Panny Márie ľudstvu ktoré nebolo odhalené verejnosti kvôli svojmu hrozivému obsahu, môže obsahovať proroctvo o páde Cirkvi-diabla alebo pravdepodobne Antikrista ... všeobecná strata viery alebo strata viery špecificky medzi katolíckym klérom.


Ďalej autori končia kapitolu o apokalyptických víziách Katolíckej Cirkvi proroctvami sv. Malachiáša, ktorý predpovedal, že pápež nasledujúci po Jánovi Pavlovi II. - teda Benedikt XVI-by mohol byť posledným.
Takže Baigent a Leigh predznamenali nadchádzajúci pád Katolíckej Cirkvi, zdôrazňujúc jej tragickú históriu a ktorá implicitne kontrastuje s romantickým poňatím dejín ľudstva.
Autori končia The Inquisition s moralizátorským apelom - ďalšou vlastnosťou ľavicovo liberálnych polemikov- zdôrazňujúc, že Katolícka Cirkev bola iba jednou z početných inštitucionálnych foriem kresťanskej viery a že je ju nutné prispôsobiť modernému svetu.

Následne znovu predstavujú antiliberálny obrázok Cirkvi, popisujúc ju ako tyraniu tak obrovskú, tak utláčajúcu, tak škodlivú, tak monštróznu ako akýkoľvek sekulárny diktátorský režim.
Tatiež tvrdia, že Cirkev musí "ľutovať a prijať pokánie" za svoje chyby minulosti. Návrhy na zmenu, menovite "jemné naladenia", ktoré sa medzi metahistorikmi označuje ako charakteristické pre ľavicovo liberálnu polemiku odrážajúcu podobné vnútorné nastavenie autorov.
A ako také, Baigent a Leigh rozhodne majú veľmi silné názory o Katolíckej Cirkvi a tie sú bezpochyby vložené do štruktúry rozprávania.
Autori vnímajú Inkvizíciu ako ztelesnenie Cirkvi a Cirkev ako metaforu protiliberalizmu a prekážku pokroku. Autori využívajúci liberálnu polemiku považujú Cirkev, dokonalý vzor neliberalizmu, za stúpanie po tragickej ceste dejinami a protiklad k romantickým dejinám ľudstva. Analýza knihy jasne preukázala dôsledky rozprávačského uchopovania písania o dejinách a pripomína čitateľovi, aká je schopnosť pseudohistorikov presadzovať príťažlivú moc polemiky.
(pokračovanie...)