sobota, 18. mája 2013

Sicílsky inkvizítor proti klamom "démonov" z Kladiva na čarodejnice


V roku 1540 Arnold Albertini (lat. Arnaldus Albertini), inkvizítor vo Valencii a na Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, z ktorej dve kapitoly venuje otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich čarodejníc inkvizičným tribunálom. Predkladá mnoho vyhlásení na dôkaz čarodejníckych zletov, viď: moc diabla na ľudskými bytosťami, túžba istých žien oddávať sa démonom, známe prípady takýchto letov, atď. a končí svoju pasáž tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu byť prenášané vzduchom, kvôli paktu uzatvorenému medzi nimi a diablom.
Frontispis traktátu De Agnoscendis assertionibus
catholicis et haereticis
Arnalda Albertiniho,
vydaného v Ríme v roku 1572

Lat. znenie:
"Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester [pozn. Prierias, dominikán a rímsky inkvizítor] in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie." 
Podľa tohto autora tento transport nemožno poprieť, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, potom je preňho oveľa ľahšie preniesť tieto ženy.
Čo sa týka potrestania čarodejníc, Albertini vyhlasuje, že hoci sú vinné z herézy, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou.

Lat. znenie:
"Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi."
Slov. preklad:
"Keď sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy resp. čiernej mágie, ak sa obvinený prizná, že spáchal vraždu alebo nejaký iný ťažký zločin na základe ktorého si zasluhuje extrémne potrestanie podľa svetského práva, nemal by ho ten ani by nemohol odovzdať ho svetskému ramenu na základe takého obvinenia, pretože v takom prípade je zrejmé, že sudca ho odsúdi na smrť keďže je obvinený z herézy, ale by mal byť, ak obvinený si úprimne želá návrat do lona Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodeniu z cenzúry exkomunikácie, potom čo tento odvolal svoju herézu."
Literatúra:


  1. Arnaldus Albertini, De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, in aedibus Populi Romani, 1572, 328pp.



piatok, 10. mája 2013

Špión hackerom? - Reakcie na článok o sovietskej špionážnej službe a lúštení šifier

Prednedávnom som si všimol na stránkach root.cz rozbehnutý seriál o historických peripetiách kryptológie v rámci nezvyčajného tzv. "Úsvitu hackerov". Zo začiatku mal našliapnuté dobre, neskôr však sa začala línia výkladu nepochopiteľne preplietať so životnými osudmi politických a ideologických vodcov (Lenina, Stalina a i.) Moje výhrady som vecne a stručne napísal pod prvý článok o sovietskych špiónoch a ich úspechoch. Po nezáujme autora a redakcie som sa rozhodol napísať rozsiahlejšie príspevky pod jeho druhé pokračovanie. Ak budete mať záujem, ich prepis môžem uverejniť aj na svojom blogu. Ešte niečo. Ak autorovi v druhom článku pri rozsiahlej "spomienke" na masového vraha NKVD S. A.Vaupšasova išlo len o doplnenie fotografie, som ochotný mu dodať fotku osoby, ktorej analytické schopnosti aspoň približne napĺňajú predstavu "hackera" - buď ním spomínaného kryptoanalytika Sergeja Tolstoja alebo B. A. Aronského, spomenutého v reakcii na jeho znôšku.

streda, 8. mája 2013

Citát dňa - Nemecká spojovacia spravodajská služba a Stalingradská ofenzíva

V lete roku 1942 nemecké ozbrojené sily na Východe dokázali prekvapiť sovietske vrchné velenie tým, že zaútočili v oblasti sústredenia Skupiny Armád Juh. Nemci spolu so svojimi rumunskými, maďarskými a talianskými Spojencami premohli sovietske jednotky a postúpili ďaleko na sovietsky Juh voči oblasti v Baku, kde sa nachádzali ropné polia.
Samozrejme ich snahy vyčistiť západnú časť Volgy, boli kontrolované sovietskymi vojenskými silami brániacimi Stalingrad.
V novembri ’42 Sovieti po tom čo utajene zhromaždili svoje sily, podnikli protiútok a použili svoje mobilné jednotky voči úsekom nemeckého frontu, ktoré boli bránené vojakmi národov, ktoré boli Nemeckými spojencami. Výsledkom bol zrútenie sa frontu a jeho obkľúčenie sovietskymi jednotkami zo Stalingradu.
Akým spôsobom boli Sovieti schopní prekvapiť svojich nepriateľov? Nemala nemecká rozviedka akékoľvek náznaky, že mocné nepriateľské sily boli presúvané oveľa bližšie k frontu?
Zdá sa, že pomocou spojovacieho spravodajstva boli Nemci schopní identifikovať hlavné sústredenia v oblasti. Samozrejme táto informácia vylúčená analytikmi ústredného vyhodnocovacieho oddelenia Fremde Heere Ost (Zahraničné Armády Východ) pretože, to nesúhlasilo s ich predpokladanými pohybmi.
Poďme sa pozrieť na relevantné informácie.
Spojovacia spravodajská služba Luftwaffe si celkom dobre robila svoju prácu na Východnom fronte vďaka nízkej úrovne bezpečnosti kryptosystémov, používaných sovietskymi letectvom. Podľa povojnových správ, boli taktiež schopní identifikovať sústredenia nepriateľa rýchlejšie ako ich kolegovia z armády pretože  jednotky leteckého prieskumu priradené k pozemným jednotkám nedokázali udržať rádiový kľud.

V správe TICOM  I-41, ohľadne Stalingradskej operácie sa na strane 2 píše: ‘Jednotky Sigint boli v Luftwaffe popoluškou až do "aféry STALINGRAD". III/LN. Rgt. 4 neustále varoval a varoval, že Rusi the mali zostaviť v tomto sektore 5 leteckých armád. Po STALINGRAD-e, Sigint bol považovaný za hlavný zdroj spravodajských informácií.

Jednotky armádneho spojovacieho spravodajstva taktiež dokázali odhaliť výskyt nových sovietskych jednotiek nachádzajúcich sa blízko Stalingradu. Alexis Dettmann, hlavný kryptoanalytik v kryptoanalytickom ústredí Armády na Východe HLS Ost (Odposluchová riadiaca stanica Východ) sa v správe TICOM DF-112, na strane 110 vyjadruje:

3 .Na konci roku 1942 dokázala kryptoanalytická sekcia určiť rozmiestnenie nových Armád (62., 63., 64., 65. … 69.) na východ od Stalingradu. Hoci tieto pozorovania boli neustále doplňované a potvrdzované, ľudia na najvyššej úrovni velenia ich nedokázali prijať tak, aby im uverili. Iba po tom, čo sa 64. armáda objavila v sektore frontu blízko Stalingradu bolo Zahraničnými Armádam Východ dovolené umožniť zakreslenie iných armád (spolu so značkami s otáznikom!) na mapu Červenej Armády a predstaviť to pri diskusii o situácii pri Vodcovom veliteľstve bez toho, aby očakávali odhalenie k divokým napadnutiam.

Sú tieto vyhlásenia správne alebo Nemci preháňali?

David Thomas v článku s názvom ‘Foreign Armies East and German Military Intelligence in Russia 1941-45’ sa pokúsil vyhodnotiť výkonnosť FHO pozretím sa na správy, ktoré vydávali počas vojny.

Podľa tohto článku na str. 269: ‘Napriek tomu, spojovacie spravodajstvo bolo základným zdrojom pre  väčšinu odhadov FHO o situačných schémach nepriateľa. Nanešťastie, keď výsledky spojovacieho prieskumu pozostávali z taktických náznakov, ktoré protirečili strategickým indikátorom zámerov nepriateľa na ktorých FHO si už zakladala svoje predpoklady, FHO odmietala v niektorých prípadoch prehodnotiť svoje existujúce vyhodnotenia, aby ich prispôsobila výsledkom spojovacieho prieskumu. Stalingrad klasickým prikladom. Dňa 11. októbra the Leitstelle fur Nachrichtenaufklarung hlásila rozsiahle preskupovanie sovietskych síl medzi riekami Don a Volga, vrátane ustavenia nového sovietskeho poľného veliteľstva pod názvom 'Donský front'. FHO vyhodnotila vloženie tohto veliteľstva, preskupenie sovietskych jednotiek v zóne  sovietskej šesťdesiatej-tretej Armády a nepriateľských pohybov na fronte štvrtej pancierovej armády ako 'defenzívne opatrenia nepriateľa'. Ďalšia správa o spojovacom prieskume zaslaná FHO v novembri potvrdila existenciu veľkého zoskupenia sovietskych síl za Serafimovičovým predmostím a poskytla jasný dôkaz, že Červená Armáda mala odhaliť slabé miesta a hranice medzi rumunskými a talianskými armádami nachádzajúcimi sa na sever od Stalingradu. Samozrejme toto vyhodnotenie protirečilo odhadu sovietskych zámerov a bojovej sily zaslaného Gehlenom na konci augusta, 'Gedanken zur Weiterentwick-lung der Feindlage im Herbst und Winter'; konkrétne, fundamentálny predpoklad, že Červená Armáda nebude schopná sa zapojiť  do viac než jednej zimnej ofenzívy, kvôli nedostatočným ľudským rezervám po sezónnej letnej kampani.

Takže ak by Nemci mali viacej rešpektu pre svoje oddelenia spojovacieho spravodajstva možno by história bola napísaná odlišne…

Pramene: Správy TICOM  ozn. DF-112 a I-41, článok z časopisu Journal of Contemporary History: ‘Zahraničné Armády Východ a Nemecká vojenská rozviedka v Rusku v rokoch 1941-45 - Foreign Armies East and German Military Intelligence in Russia 1941-45

Zdroj: German signals intelligence and the Stalingrad offensive

utorok, 7. mája 2013

Citát dňa - Procesy s bosorkami v nitrianskej a bratislavskej stolici v 16.-18. storočí

Procesy  s  bosorkami  patria  k nešťastným  kapitolám  v ľudských  dejinách.  To,  čo  racionálne zmýšľajúci človek dneška pokladá už za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami  vysvetlenie  na  mnoho  otázok.  Honby  na  čarodejnice  poskytovali  istú  satisfakciu  na nevysvetliteľné  a neraz  tragické  udalosti  či  javy,  ktoré  boli  pre  vtedajšieho  nevzdelaného,  ale často  len  ustrašeného  či  sfanatizovaného  človeka  záhadou.  Bosoráctvo  sa  v sociálnoantropologickom zmysle definuje ako ideológia vysvetľujúca pohromy, ktoré stíhajú ľudstvo“, alebo ako  „inštitúcia  regulujúca  spoločenské  konflikty“.  Pri  viere  v bosoráctvo  sa vychádza z premisy,  že  všetky  pohromy  spôsobujú  nepriatelia  z rámca  danej  spoločnosti,  o ktorých  sa predpokladá, že vládnu nadprirodzenými silami a  dokážu nimi škodiť nielen človeku, ale aj jeho hospodárstvu.
Viera  v diabla  a v  jeho  pomocníkov – v  bosorky  a bosorákov – bola  hlboko  zakorenená v myslení ľudí prakticky v celej západnej a stredo-východnej Európe. Presvedčenie o škodlivosti týchto  „tvorov“  malo  stúpajúcu  tendenciu.  Zatiaľ,  čo  sa  v období  stredoveku  spomínajú  len sporadicky a posudzovanie ich činnosti patrilo do kompetencie cirkvi (často boli totiž považovaní za kacírov a odpadlíkov od viery), od konca stredoveku sa obavy z nich znásobili a ich stíhanie a trestanie sa v ranom novoveku stalo v niektorých mestách či krajinách až hystériou.

pondelok, 6. mája 2013

Atterburyho sprisahanie

Tzv. Atterburyho sprisahanie bolo najvýznamnejším pokusom o znovunastolenie dynastie Stuartovcov v Británii, ku ktorému došlo medzi dvomi jakobitskými vzburami z rokov 1715 a 1745. Toto sprisahanie sa točilo okolo Francisa Atterburyho (1663–1732) biskupa z Rochesteru a jeho cieľom bolo zvrhnutie hannoverského kráľa Juraja I. a jeho výmena za ‘staršieho následníka - Old Pretender’, do úlohy ktorého sa sám štylizoval Jakub III.
Jakobitský konšpirátor Francis Atterbury, biskup z Rochesteru.
 Drevorez, ktorého autorom je George Vertue
 podľa maľby Godfreya Knellera, 1735. Yorke.d.12.

Do komplotu bolo zapojených mnoho rozličných prominentných osobností okrem samotného Atterburyho, vrátane Lorda Northa a Greya, Earla z Orrery a Sira Henryho Goringa. Medzi najaktívnejších jakobitských agentov v spiknutí patrili John Plunket, George Kelly a Christopher Layer.
V priebehu odhalenia sprisahania boli v tomto prípade vynesené na svetlo alebo z nich bolo citované rôzne dokumenty. Pochádzali z osobného archívu Sira Roberta Walpola, vtedajšieho britského predsedu vlády a ako pôvodné dokumenty boli použité parlamentným výborom zostaveným v roku 1723 na vyšetrenie sprisahania.
Kópia listu napísaného šifrou počas
tzv. Atterburyho sprisahania, r. 1722.
MS Ch(H) 69/4/11.
Odhalenie Atterburyho sprisahania malo pre konšpirátorov veľmi rozlične závažné dôsledky. Francis Atterbury bol zbavený svojho biskupského úradu a ďalších benefícií a bol poslaný do trvalého vyhnanstva; slúžil niekoľko rokov ako Jakubov štátny sekretár, ale zomrel ako zatrpknutý muž. John Plunket  strávil zvyšok života ako väzeň v londýnskom Toweri; George Kelly bol predtým než utiekol do Francúzska tam uväznený štrnásť rokov; a Christopher Layer, ktorý odmietol usvedčiť svojich spolupáchateľov, bol obesený, naťahovaný a rozštvrtený v Tyburne dňa 17. mája 1723.
(Pokračovanie...)

nedeľa, 5. mája 2013

Adam Tanner, S.J. (1572–1632)

Tanner, ako jeden z najváženejších katolíckych teológov v Nemecku, bol taktiež dôležitým kritikom honov na čarodejnice. Narodil sa v Innsbrucku (Tyrolsko) a jezuitom sa stal v roku 1590. Po štúdiách rétoriky a teológie v Dillingene a Ingolstadte (Bavorsko) sa Tanner v roku 1603 stal profesorom scholastickej teológie v Ingolstadte. Odhliadnuc od krátkeho pobytu na univerzitách vo Viedni a Prahe a v jezuitskom konvente v Halle v Tyrolsku, zvyšok svojho života vyučoval a prednášal v Ingolstadte. Keď Tridsať ročná vojna v roku  1632 zasiahla aj Bavorsko Tanner sa pokúsil utiecť do Tyrolska ale po ceste náhle zomrel.
Tanner publikoval dvadsať kníh, z ktorých väčšina bola známa ostrými výpadmi voči protestantizmu a bola namierená proti všetkým nepriateľom jezuitského rádu. Jedným z jeho najväčších úspechov bolo prijatie španielskej molinistickej teológie na sever od Álp. V jednom z dvoch svojich pojednaní o astronómii Tanner blahoželal Galileimu ako matematikovi, i keď on osobne myšlienku heliocentrického vesmíru zjavne odmietal. Kráter na mesiaci Tannerus (šírka 56.4 južne, dĺžka 22.0 východne) bol pomenovaný na počesť tohto ingolštadtského profesora.
Čarodejníctvo hralo v Tannerových spisoch menšiu úlohu. Tejto téme sa vyhýbal často zámerne, nikdy sa nezmieňujúc o čarodejniciach, keď rozoberal také veci ako falošné zázraky, modloslužbu alebo magickú moc cirkevných zvonov. Tanner samozrejme pri niekoľkých príležitostiach prelomil toto mlčanie. I keď bol žiakom Gregora z Valencie a poznal bavorského jezuitu Jakoba Gretsera, ktorí obaja boli otvorení obhajcovia honov na čarodejnice, on sám sa už veľmi skoro vo svojej kariére dištancoval od ich myšlienok. Počas verejnej dišputácie s protestantskými teológmi v roku 1601 Tanner zaútočil na protestanta Jakoba Heilbronnera, ktorý odsúdil kabalistu Johanna Pistoria (Niddanusa) ako čarodejníka. V svojom spise Astrologia sacra (Posvätná astrológia; Ingolstadt, 1615) odmietol  astrológiu ako blasfemický, rúhavý nezmysel, kým bránil Johannesa Trithemia voči obvineniam z mágie. Keď tak konal, otvorene sa postavil  voči dvom iným prominentným jezuitským učencom sv. Robertovi Bellarminovi a Martínovi Del Riovi.
Tanner na vrchole svojej kariéry zahrnul kritickú rozpravu o čarodejníckych procesoch vo svojej najvýznamnejšej práci Universa theologia scholastica, speculativa, practica (Úplná scholastická teológia, špekulatívna a praktická; Ingolstadt, prelom rokov 1626/1627) a monumentálna zbierka komentárov k dielu Tomáša Akvinského. Tento text bol založený na dnes stratenom pojednaní o honoch na čarodejnice, ktoré mal napísať v roku 1602 pre bavorskú vládu. Tanner sa k tejto téme pravdepodobne vrátil aj preto, že práve na sever od Bavorska mali práve v roku 1626 vypuknúť s doposiaľ neslýchanou intenzitou hony na čarodejnice. Friedrich Spee v hojnej miere citoval Tannerov text o čarodejníckych procesoch. Kým Speeova brilantná polemika bola ostrá a plná osobného sentimentu, Tannerova kritika bola odmeraná a dôkladne prepracovaná. Obidvaja boli skeptickí ohľadne odhaľovacích schopností sudcov a obaja odmietali myšlienku, že Boh by nedovolil, aby ako čarodejnice a čarodejníci boli odsudzovaní nevinní. Tanner pripustil možnosť, že čarodejnícke sabaty sa konali, ale bol skeptický ohľadne “duchovných dôkazov”, pretože démoni by mohli na seba vziať podobu kohokoľvek (to jest, veril, že sudcovia si nemohli byť istí, či osoba údajne videná na čarodejníckom sabate aj skutočne tam bola). Napriek tomu Tanner v základe prijímal denunciácie komplicov odsúdenými čarodejnicami ako nepriamy dôkaz. Samozrejme podozriví by mali vyšetrovaní iba ak tri čarodejnice, ktoré boli odsúdené a ktoré sa čestne a svedomito kajali zo svojich zločinov, denuncovali tú istú osobu slobodne a nezávisle a ak voči tejto osobe jestoval podporný dôkaz. Denunciácie voči osobám s dobrou povesťou by mali byť ignorované. Tanner bol mimoriadne opatrný, ale nedospel až k Speeovmu totálnemu odmietnutiu denunciácií ako dôkazného materiálu.
Tanner naliehal na kniežatá, aby netrestali žiadne čarodejnice, ktoré sa skutočne obrátia a odvolajú svoj pakt s diablom, predtým, než začalo kriminálne súdne stíhanie voči nim. Jeho myšlienky ohľadom postihovania čarodejníctva zrejme odporovali tým, ktoré zastávali démonológovia a lovci čarodejníc. Tanner veril, že duchovné prostriedky sú omnoho účinnejšie ako kriminálne postupy: modlitby, procesie a použitie relikvií a posvätených amuletov boli dostatočné na odvrátenie moci démonov. Najlepším spôsobom ako vyhladiť čarodejníctvo bolo posilniť verejný poriadok a morálku. Tanner sa pokúsil znovu spiritualizovať zločin čarodejníctva: Čarodejnice sa mali znovu prinavrátiť, získať späť do Cirkvi, nemali byť zabíjané. Jeho spolubrat jezuita Spee sa síce stále prikláňal k démonológii, ale je veľmi pravdepodobné, že Spee v čarodejnice už vôbec neveril. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo ignoroval Tannerovu “spiritualizáciu” čarodejníctva.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Behringer, Wolfgang. 1992. “Zur Haltung Adam Tanners in der Hexenfrage.” Pp. 161–183 in Vom Unfug des Hexen-Processes. Edited by Hartmut Lehmann and Otto Ulbricht. Wiesbaden: Harrassowitz.
Dillinger, Johannes. 2000. “Adam Tanner und Friedrich Spee: Zwei Gegner der Hexenverfolgung aus dem Jesuitenorden.” Spee Jahrbuch 6: 31–58.
Lurz, Wilhelm. 1932. Adam Tanner und die Gnadenstreitigkeiten des 17. Jahrhunderts. Breslau: Müller und Seiffert.

sobota, 4. mája 2013

Claude Comiers - slepý "jasnovidec" v aritmetickej kryptografii

V roku 1690 sa objavila zaujímavá útla brožúrka. Jej autorom bol profesor matematiky v Paríži, Claude Comiers d'Ambrun (okolo 1600 - 1693), ktorý písal o mnohých témach, vrátane kabalistických výkladov, zostavovaní kalendárov, medicíne, geológii, kométach a kryptografii. Bol slepý a dostatočne pyšný na to, aby hlasite poukazoval na svoje úspechy. Comiers poprvýkrát publikoval svoje výsledky v časopise Mercure Galant, v troch jeho vydaniach: a to v septembrovom, októbrovom roku 1684 a vo februárovom roku 1685.  Narodil sa v Embrune vo francúzskych Alpách, na začiatku 17. storočia. Presný dátum nie je známy. Okolo roku 1684 náhle oslepol a dostával kráľovský dôchodok, preto v rámci knihy používal ako vzor správu v znení Comiers avevgle Roial = Comiers, kráľovský slepec a vydavateľ v úvode píše, že vedec Mr. Comiers, hoci slepý a prenasledovaný nešťastím, pokračuje v práci a neúnavne ukazuje svetlo svojho ducha. Comiers na úvodných stranách svojho spisku sa vracia až ku obyčajnej cézarovskej substitúcii, ktorú však pripisuje starovekým Hebrejom, avšak hlavným ťahákom je, že ďalej v ňom predstavuje prvú tzv. "aritmetizáciu" kryptografie, keďže poznal Vietove práce ("Mr. Viette, le Pere de notre Algebre specieuse, & le grand Déchifreur de son temps"). Používa abecedu pozostávajúcu z 18 písmen a v základe opisuje Tritheimov-Vigenérov šifrovací systém schématicky ako "ŠT = OT + K", s dešifrovacím pravidlom "OT = ŠT - K", v oboch prípadoch operácie sčítania resp. odčítania sa vykonávajú podľa modulu 18.
V spisku sa ako príklad šifrovania uvádza:

ŠT:         2 8  a  d  i e F e  b r u a r i i 1 6 90
Prevod:  4 1 10 20 30 1 6 4 6 50 6 9 1 4 1 8 6  8
K:          c o  m  i  e r a u e  u g l e r o y a  l

Comiersova abeceda o 18 písmenách a kódovanie

Aj keď nemal k dispozícii žiadny formálny zápis alebo matematickú terminológiu, dokázal popísať niekoľko kryptosystémov, ako napríklad monoalfabetickú substitúciu s abecedou zoradenou podľa kľučového slova po ktorej nasledovalo postupné pričítanie písmena po písmeni ďalšieho kľučového slova ako prešifrovania. Ústredným bodom jeho analýzy je priložený veľký rozkladací list s Vigenérovou tabuľkou v strede.
Titulná strana Comiersovej útlej brožúrky
 L'Art Decrire et de parler occultement
 et sans soupcon
 z roku 1690

Comiers taktiež popisuje niektoré metódy steganografie, ako napríklad vyznačenie hodnoty písmen pomocou vzdialeností na cverne, respektíve použitie signálov poľnice. Diskutuje o odčítaní s doplnkom do 10 a numerologických zvláštnostiach ako
99......99.66...66 = 66...66533...334,
\______/ \_____/    \____/  \____/
      n            n            n-1       n-1
(pre n = 666), o ktorom sa vystatuje: Dokážem to hneď vypočítať, aj keď som slepý, niečo, čo vy by ste nedokázali ani za mesiac a so stohmi papierov.
V ďalšej práci s názvom Pratique Curieuse ou les oracles des Sybilles, Comiers (tu vyslovovaný ako Commiers) poskytuje odpovede na všetky dôležité otázky života a zvyšku vesmíru. Nachádzajú sa tu pravidlá na výpočet čísla z otázky (z daného zoznamu) spolu s osobami spomenutými v otázke, dňom v týždni a polohou mesiaca. Následne sa vyhľadá odpoveď v zozname, ako je vyznačené vypočítaným číslom. Veľa šťastia pri hádaní!
Okrem iného pracoval aj pre Journal des Savans a písal do neho o mnohých rozmanitých veciach: o kométach, duplicite kocky a trisekcie uhla, cirkevnej politike, zrkadlách, okuliaroch a slnečných hodinách, minerálnych vodách, strojoch na pumpovanie vody z kanálov, fosfore a umení predĺženia si života (s uvedením príkladu 400 ročného džentlmena). Zomrel vo veľmi vysokom veku doma v Les Quinzevingts v Paríži v roku 1693. Kronikár Rochas píše vo svojej Biographie du Dauphiné z roku 1865 odmietavo: Bol mužom posadnutým grafomániou a ako vedec uspel v tom že prekonal svojich súčasníkov. I keď Claude Comiers nie je spomínaný v žiadnej z knižiek o histórii kryptológie pretože ako sa zdá jeho práca bola úplne prehliadaná, je určite vzácnym nasledovníkom Francoisa Viéta kvôli jeho spoliehaniu sa na algebraické výpočty a začiatky "aritmetizácie" kryptografie, čo je charakteristickou črtou počítačovej kryptológie 20. storočia.
(Pokračovanie...)

piatok, 3. mája 2013

Citát dňa - Španielski a rímski inkvizítori vedno kritizujú zločiny svetských tribunálov v procesoch s čarodejnicami

"Inkvizítori sa nesmú zaoberať vraždami a inými vo svojej podstate nie heretickými zločinmi, ku ktorým sa čarodejnice priznávajú, ale sú povinní preukázať nekonečné milosrdenstvo tým čarodejniciam, ktoré sa kajajú a neupadli znovu do herézy"
Španielsky inkvizítor Diego de Simancas takto vysvetľuje v príručke, ktorú spísal v Ríme v roku 1575.
"Princíp, vytýčený autormi Malleus Maleficarum a [Silvestrom] Prieriasom a na základe ktorého niekedy postupujú isté jednotlivé inkvizičné súdy v Piedmonte, podľa ktorého čarodejnice usvedčené z zabitia detí majú byť odvedené z Inkvizície svetskému ramenu na upálenie dokonca aj vtedy, ak je to ich prvý prečin, nebýva nikdy prijímaný Rímskou Inkvizíciou. Namiesto toho rímsky tribunál zaobchádza s čarodejnicami rovnako ako s inými heretikmi."
Pietro Dusina, asesor inkvizičného tribunálu v Ríme, ktorý v roku 1580 kritizoval procesné postupy a poverčivý a krutý spis Malleus Maleficarum.

štvrtok, 2. mája 2013

Citát dňa - Vietove neomylné pravidlá lúštenia šifier

Jeho "neomylné pravidlo" je "založené na systematickom skúmaní relatívnych frekvencií triád, trojíc šifrovaných symbolov; implicitná nadradenosť takýchto systematických pravidiel nad viac náhodnými (i keď veľmi užitočnými) zvykmi spoliehania sa na hádaní pravdepodobných slov; a uznanie toho, čo Viéte nazýva chiffres essentiels, kardinálne čísla ponechané nezašifrované, ktoré ukazujú dvojitý význam chiffre ako šifry resp. ako čísla."

streda, 1. mája 2013

Citát dňa - Zúfalé a bezmocné konštatovanie

Už dávno neviem, nakoľko môžem autorom, ktorých som skôr plný vedychtivosti znovu a znovu čítal a vysoko si ich cenil, vôbec ešte veriť. Celé ich učenie sa opiera len o všelijaké rozprávky pre deti a o mučením vynútené doznania.
Friedrich Spee S.J., v spise Cautio criminalis