utorok, 30. apríla 2013

Citát dňa - Tajné kopírovanie listov

Ako píše kronikár Bell vo svojom diele "Unknown London", hlásil sa jedného dňa u Thurloea neznámy návštevník, ktorý sa obával odhaliť svoje meno. Vyžiadal si rozhovor medzi štyrmi očami a povedal mu:
"Sir, strácate neuveriteľné množstvo času s vaším Black Chamber. Nechávate v ňom opisovať rozlúštené listy, čo vyžaduje veľké množstvo osôb a času. Ak mi zveríte jeden z týchto listov a necháte ma s ním osamote, dodám vám kópiu nerozoznateľnú od originálu. Písmo po niekoľkých hodinách síce opäť zmizne, ale Vy budete mať dostatok času, aby ste si korešpondenciu prečítal a podľa vášho štýlu vyhodnotil..."
Thurloe sa so Samuelom Morlandom, tak znelo meno neznámeho, ktorý objavil spôsob kopírovania, tajne dohodol. Vynálezca pracoval od tej doby iba pre šéfa tajnej služby. S jeho pomocou mohol Thurloe zabrániť, aby Cromwell otvoril otrávený list, ktorý mu poslal ktosi z Francúzska. Vďaka Morlandovi sa mimo iného podarilo rozdrtiť spiknutie Johna Packingtona, ktorý do Anglicka pašoval strelný prach a muníciu v vínnych sudoch a v mydle. Zneškodnil taktiež royalistický tajný spolok, ktorý plánoval atentát na Cromwella.
Vieme len toľko, že Morland pracoval pri slabom dennom svetle alebo sviečkach, čo znamená, že základnou látkou nebol materiál tak citlivý na svetlo ako dnešný fotografický papier. Morland zrejme papier impregnoval substanciou, ktorú sám objavil. Toto tajomstvo sa nikomu nepodarilo odhaliť. Podklady sa stratili pri veľkom požiari londýnskej City v roku 1666.

pondelok, 29. apríla 2013

Záhadný muž anglického tajného kabinetu

Je ešte mnoho nepoznaného v dejinách. Medzi takéto tajomstvami opradené skutočnosti patria aj osoby a obsadenie anglického Black Chamber (Tajného kabinetu). Jedným z neúnavných otváračov listov a lúštiteľov ich obsahu a falšovateľov pečatí  "uší, očí a úst britského impéria" bol Samuel Morland (1625-1695), súčasník Johna Wallisa.
Líniový drevorez pod názvom: Samuel Morlandus Eques Auratus & Baronettus nec non Camerae Privatae Generosus. Nápis na zvitku: DEGLI AMICI GUARDIMI DIO (Bože ochráň ma pred mojimi priateľmi). Uverejnené na frontispise pojednania The Description and Use of two Aritmethick Instruments, rok vydania 1673

Okrem toho, že - hoci bol isto menej dôvtipným ako Wallis, ktorý sa staral o najťažšie materiály - pracoval s ním ako kryptoanalytik v tajnej miestnosti pripojenej k poštovému úradu, na ktorý dohliadal Thurloe, šéf tajnej služby (tajná miestnosť vedľa poštového úradu mala svoj vlastný, súkromný vchod. Wallis, istý Isaac Dorislaus a Morland "otvárali, kopírovali a znovupečatili listy od jedenástej v noci až do troch či štyroch hodín do rána, keď poštové zásielky opúšťali úrad.") Bol taktiež úspešným diplomatom v Cromwellových službách. Rovnako ako to bolo s Wallisom, kráľ Karol II. po reštaurovaní ponechal Morlandovi jeho postavenie (Keď ešte bol v službách sekretára Thurloea, mal odhaliť spiknutie s cieľom zavraždiť Karola II. Aby uľahčil svojmu svedomiu, tajne informoval kráľa v exile - čo spôsobilo, že ho za to kráľ Karol II. za Reštaurácie kráľovsky odmenil a verejne mu vyjadril svoju neskonalú vďačnosť). Morland, ako skúsený vynálezca mechanických zariadení - medzi ktoré patrí najmä počítací stroj - staval na svojej skúsenosti lúštiteľa, keď v roku 1666 uverejnil 12-stranový spisok pod názvom A New Method of Cryptography (Nová kryptografická metóda).

Ukazuje v nej svoju oboznámenosť s niekoľkými písmenovými transpozičnými a substitučnými šiframi, ale okrem toho tu popisuje a ilustruje na obrázkoch tzv. Machina Cyclologica Cryptographica, Morlandove vylepšenie dvojice Albertiho šifrovacích diskov. Angličanova verzia sa zahráva s použitím hrotu vloženého do jednej z troch koncentrických kruhov vonkajšieho disku s pomocou malého viečka v tvare náprstníka, ktoré malo na konci tenký hrot. Horný disk mal taktiež štvorcový otvor z okrajového kruhu spolu s 24 veľkými písmenami.
Keď sú abecedy na oboch diskoch rozhádzané, toto usporiadanie malo byť dohodnuté oboma korešpondujúcimi stranami. Výsledná šifra, ako naznačil Augusto Buonafalce, ktorý analyzoval túto vzácnu Morlandovu kryptologickú publikáciu, "je ekvivalentom autokľuča vytvárajúceho beaufortovskú substitúciu s rozhádzanými abecedami, používajúca šifrový text ako neopakujúci sa kľúč. Jedno vopred dohodnuté písmeno sa používa ako základ". I keď Morlandov vynález nie je prelomovým objavom v tejto oblasti, systém je značne bezpečnejší keď sú abecedy na diskoch rozhádzané; to taktiež zahrňuje mechanizmy pohyblivých diskov v porovnaní s tabuľkami typu Vigenére, ktoré by sa mohli taktiež použiť.

(Pokračovanie...)

nedeľa, 28. apríla 2013

Neúnavný luteránsky bojovník proti čarodejníckej povere

Mohlo by sa zdať, že Spee bol jediný, kto akoby bez rozumu protestoval proti strašlivým mučiacim metódam vtedajších súdov s údajnými čarodejnicami. Takých ľudí však bolo niekoľko. Jeden z nich bol Johann Matthäus Meyfart (* 09.11.1590 Jena, +26.1.1642), syn luteránskeho farára v Coburgu, ktorý sa opakovane dištancoval od Lutherových a Kalvínových výziev k upaľovaniu čarodejníc.

Meyfart takmer súčasne so Speeovým Cautio Criminalis uverejnil - dokonca pod plným menom - spis, v ktorom poukazoval na nemožnosť dopátrať sa pravdy pomocou mučenia.
Podáva v ňom veľmi živý a bolestný opis toho, ako bol už od mladi u protestantských súdov svedkom, ako sa zatknutým odopieral spánok, a  keď zavreli oči, budili sa špicatými bodcami, ako sa im podávalo len jedlo solené nálevom zo slanečkov, ale nedopriala sa im ani kvapka vody.
Bol svedkom, ako "úbohý ľud bol bitý, bičovaný, zdrtený, mučený, týraný, trhaný, okrádaný, ničený a hanobený. A volá na sudcov: Či nepovedal Pán: "Učte sa odo mňa, pretože ja som tichý a pokorný srdcom"(porov. Mt 11, 29)?
A obrátený k vrchnosti volá: "Len sa nechajte poučiť, vy kráľovia a dajte sa potrestať, vy sudcovia na zemi! Všetci vy králi, kniežatá a regenti, vy desiatkoví grófi, vy prísediaci, vy zločinní šľachtici, kati, trápiči! Raz budete skladať účty z každého slova, s pomocou ktorého ste nakazovali stínať a upaľovať, z každého posmešku, ktorým ste častovali úbohých zmučených, z každej slzy, ktorú uronili, z každej kvapky krvi, ktorú vycedili."

(Pokračovanie...)

sobota, 27. apríla 2013

Tajomstvá korešpondencie pápežského internuncia


List pápežského internuncia "Albaniho" Edwardovi Colemanovi. (George Treby) Collection of Letters ... relating to the Horrid Popish Plot, London 1681, p. 25 a p. 121.

Hoci tu použitá šifra je mimoriadne jednoduchá, žiadny člen tajného výboru Dolnej snemovne (House of Commons) britského parlamentu, ktorý skúmal Colemanove spisy, ju prečítať nedokázal. Štatistika frekvencií použitých šifier ukazuje, že bola použitá abecedná tabuľka, v ktorej boli písmenám abecedy priradené skupiny dvojmiestnych čísel, bez číslic 3, 0 a 8, a číslica 2 bola použitá len na mieste jednotiek. Číslica 8 resp. ľubovoľná dvojmiestna číselná skupina, ktorá ju obsahovala, ako sa zdá bola používaná ako indikátor zmeny na ďalšiu tabuľku resp. kód zostavený z trojmiestnych číslic, ktorý sa používal pri menách osôb, miest a slov často sa vyskytujúcich v korešpondencii.
Význam pripisovaný trojmiestnym šifrovým skupinám v nasledovnom rozlúštení nutne vyplýva z kontextu; nachádza sa tu len jedno opakovanie trojmiestnej skupiny podľa ktorej sa prepis dá skontrolovať.
What you propose touching l a r g a n t (51 66 62 79 66 99 61) which is a u/ c h a t e a u  (66 71 77 57 66 61 67 66 76) cannot be put in execution p a r/ l e/ p a p e (56 66 62 51 67 56 66 56 67) but with the c o n s a n t e m a n t  (77 76 99 91 66 99 61 67 97 66 99 61)  of all l e s c a r d i n a u  x  (51 67 91 77 66 62 96 64 99 67 19) and only  a u s/ c a s (66 71 91 77 66 91) comprising d a n s/ l e s/ b u l l e s/ you may then consider if in the terms wherein at present are  l e s/ a f f a i r e s d ' Angleterre it would be for the interest of the Duke to produce unto light an affair of this nature. That which I can with truth assure you, and whereof the Duke may be persuaded is that e n/ c a s/ q i l/ s e r o i t/ u n/ j o u r l e/ m a i s t r e/ d ' Angleterre (66 99 77 66 91 65 64 51 91 67 62 76 64 61 71 99 64 76 71 62 51 67 97 66 64 91 61 62 67 96 32 04) will employ a Rome(?) (66 81 272) and l' argent(?) (51 08 126) and l e/ c r e d i t/ (51 67 77 62 67 96 64 6) for l' a s s i s t e r/ a/ r e s t a b l i r/ l a l a  r e l i g i o n  C a t h o l i q u e  e n   Angleterre (51 66 91 91 64 91 61 67 62 66 62 67 91 61 66 94 51 64 64 51 66 51 66 81 26 66 79 98 12 04) seeing that Rome and the Emperor have a most particular zeal and affection for all that regard it.
Tabuľka trojmiestnych šifrových skupín bola pravdepodobne abecedná; takže aj tie, ktoré sú použité v texte ako sa zdá boli v abecednom poradí:
204  Angleterre.
216  (namiesto 126(?)) argent.
266  Religion catholique
272  Rome.
300  Saint-Germain. (?)
Tieto substitúty sú jedinými, ktoré dávajú zmysel.
Celá pasáž znie preto nasledovne:
What you propose touching the money which is in the castle [tj. Castel S. Angelo, kde pápež mal údajne nechávať uložený poklad] cannot be put in execution by the Pope but with consent of all the cardinals, and then [au cas échéant] by means of a Bull; you may then consider if in the conditions where are at present the affairs of England it would be for the interest of the Duke [of York] to bring to light an affair of this nature. That which I can with truth assure you, and whereof the Duke may be persuaded is that, should he happen on day to become the master of England, they will employ at Rome both money and credit to assist him to restore the Catholic religion in England, seeing that Rome and the Emperor have a most particular zeal and affection for all that regard it.
Pápežský internuncio v Bruseli, Ottavio Falconieri, používal podpis Albany resp. Albani v listoch určených Edwardovi Colemanovi, aby tak utajil svoju totožnosť. Jeho nasledovník, Sebastiani Antonio Tanari, menovaný v septembri 1674, dorazil do Bruselu v júni 1675. Medzitým Claudius Agretti vystupoval ako charge-d'affaires.
/Pokračovanie.../

piatok, 26. apríla 2013

Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum (Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov). Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch.
Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše:
"Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takmer žiadny proces neprebehol správne a podľa práva, ale že bolo väčšinou nutné početných sudcov kárať za nenáležitú ukrutnosť, pátranie a zatýkanie, rovnako i za rôzne špatné a neznesiteľné metódy pri vedení procesu, pri vyslýchaní obžalovaných a pri excesívnom mučení, takže občas bývali vynášané nespravodlivé a neprimerané ortiele, dokonca až po trest smrti a odovzdanie svetskému ramenu spravodlivosti a výsledkom celej veci bolo, že mnohí sudcovia boli tak ľahkomyselní a ľahkoverní, že už kvôli jedinej navýsosť slabej indícii sa domnievali, že dotyčná žena je čarodejnica."
Ako väčšina ľudí svojej doby veril i Monterenzi v existenciu čarodejníc - iba dodával: "Kúzelníctvo sa môže prihodiť aj bez formálného odpadnutia od Boha." Preto je potrebné predovšetkým pri mučení dbať s najväčšou opatrnosťou a každý inkvizítor si musí medzi inými vziať k srdcu nasledujúce predpisy:

  • každý obžalovaný má právo prečítať si obžalovací spis a vziať si advokáta, ktorý musí byť v danom prípade platený súdom.
  • U vyháňania diabla je potrebné dbať obzvlášť starostlivo na to, aby údajný diabol neobťažoval ostatné osoby.
  • Obvinenia tretích osôb z účasti na čarodejníckom sabate nie sú relevantné.
  • Nájdenie ihiel pri domovej prehliadke vôbec nič závažné nevypovedá, pretože v každej domácnosti sa nájdu ihly.
  • Cely, v ktorých sú podozrivé držané, musia byť presvetlené a čisté, slamník a povlečenie sa musí často meniť.
  • U výsluchu sa nesmú obžalovaným klásť žiadne sugestívne otázky; ponižujúca prehliadka dokonale vyholeného tela nie je prípustná.
  • Mučenie sa smie používať len primerane.
  • Pri podozrivých prípadoch úmrtia musí byť privolaný skúsený lekár, aby preskúmal, či sa nevyskytujú odôvodnene podozrivé momenty.
O takýchto podmienkach väzenia a pred súdom si väzni v Nemecku mohli nechať len zdať. Tieto inštrukcie boli samozrejme zasielané z Ríma len na požiadanie biskupom a inkvizítorom, poprvýkrát až v roku 1625, ale v Nemecku nebol dopyt nijako zvláštne vysoký. Ťaživé skúsenosti s čarodejníckymi procesmi, ktoré viedli sekulárni juristi pohli Sväté Ofícium v období okolo polovice sedemnásteho storočia k zostreniu už aj tak odsudzujúceho znenia preambuly Inštrukcie. Predtým sa v preambule písalo, že "rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb...". Teraz toto konštatovanie bolo rozšírené o "ale najmä svetskí sudcovia, ktorí sa proti právu a spravodlivosti miešali do týchto vecí."

(Pokračovanie...)

štvrtok, 25. apríla 2013

Počiatky používania kódovej knihy

Ako prvý sa myšlienkou kódovej knihy vo všeobecnosti zaoberá Blaise Vigenére v r. 1586. Vo svojej knihe Traité des Chiffres, navrhuje spôsob, pomocou ktorého sa majú písmená označiť kombináciou čísel strany a riadku a čísla vyznačujúceho pozíciu relevantného písmena. Samozrejme však takáto práca s kódovou knihou je veľmi ťažkopádna. Za účelom kódovania resp. dekódovania správy sa musí vykonať mnoho listovania v knihe. V roku 1737 Christian Breithaupt tento nápad s knihou modifikoval v spise Ars Decifratoria naznačujúc, že čísla strany a riadku postačujú k označeniu prvého písmena riadku.

Samozrejme je ľahšie použiť knihu týmto spôsobom, ale existuje tu jedna veľká nevýhoda: väčšina slov začína spoluhláskami, nie samohláskami. To znamená, že voľba samohlások je mimoriadne limitovaná. V roku 1772 Philip Thicknesse vo svojom pojednaní Treatise on the Art of Deciphering, navrhuje použiť kombináciu čísla strany a riadku a čísla označujúceho polohu slova na riadku.

V skutočnosti tu zmienené riešenia nie sú veľmi praktické a pravdepodobne to ani nebolo ich cieľom; dokonca upozornenie na kontinuálny výpočet slov v rámci celého menšieho textu napr. z novinového článku, malo čakať na objavenie sa až do roku 1809.
Ak sa knižné šifry vôbec používali, volili sa iné riešenia. Obzvlášť populárnymi boli slovníky, pretože na to, aby našiel relevantné slovo sa nikomu nechcelo listovať v celej knihe. Samozrejme s tým boli spojené dve hlavné nevýhody. Vo výsledku to bolo identické s jedno dielnym kódom a slovník bol ľahko identifikovateľný, nielen pretože ich bolo v obehu relatívne málo, ale tiež pretože obsahovali stĺpce. Slovo otvoreného textu malo byť označené pomocou čísla strany, riadka a čísla stĺpca, buď jedného alebo druhého. Dokonca aj Sherlock Holmes značne ťažil z tohto faktu, keď dokázal vyriešiť kód v detektívke Údolie strachu - The Tragedy of Brilstone.
(Pokračovanie...)

streda, 24. apríla 2013

"Posadnutosť" v Brakele

Dve mladé ženy vo veku približne 17 rokov sa náhle začali abnormálne chovať. Prejavovalo sa to tým, že divoko gestikulovali, dookola krútili svojimi hlavami a vykrúcali svoje ramená; ich ruky a prsty sa triasli; a z ich úst bolo počuť krochkanie ako keby to boli čmuchajúce svine. Rodičia, susedia a celé obyvateľstvo bolo  rozrušené a nevedelo si s nimi rady. Takže začali hľadať vysvetlenie, prichádzajúc s rozličnými interpretáciami. Mohli by byť dievčatá posadnuté diablom? Mnísi z neďalekého kláštora kapucínov v Brakele použili rady z príručky Rituale Romanum z roku 1614, aby si overili to, či je to skutočne prípad posadnutosti diablom. Takže sa k dievčatám, ktoré boli neučenými dcérami kováča, prihovárali latinsky a francúzsky; ukázali im aj údajné relikvie, ktoré však v skutočnosti neboli ničím iným než kosti ovce; priniesli k nim tiež "svätenú vodu", reálne však pivo. Pretože však títo "démoni" nerozumeli žiadnym cudzím jazykom ba ani nedokázali rozpoznať, že "relikvie" a údajná svätená voda boli nepravé, kapucíni prehlásili, že "posadnuté" dievčatá neboli v skutočnosti vôbec obeťami démonického posadnutia.
(pokračovanie...)

utorok, 23. apríla 2013

Citát dňa - Gottfried Christian Voigt o počte čarodejníc

"V Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, v Anglicku a vôbec v tej časti Európy, ktorá sa od konca 6. storočia hlásila ku kresťanskému náboženstvu, je potrebné počítať asi so sedemdesiatjeden miliónom obyvateľov. Ak teda v tak malom okrsku Nemecka, ktorý zahrňuje jedenásť až dvanásť tisíc ľudí, bolo za jedno storočie popravených stotridsaťtri osôb ako čarodejnice, potom to v celej kresťanskej cirkvi roí pre každé storočie 858 454 a pre mnou označené obdobie jedenástich storočí deväť miliónov štyristo štyridsať dva tisíc deväťsto deväťdesiat štyri ľudí."
Mestský syndikus Quedlinburgu, Gottfried Christian Voigt, list Berlinische Monatszeitschrift, z roku 1784

pondelok, 22. apríla 2013

Jezuitská šifra nájdená v Peru


Spoločnosť Ježišova v októbri roku 1601 rozposlala provinciálom šifru, aby tak nahradila predchádzajúcu, ktorá sa používala pri listovej korešpondencii s jezuitským generálom sídliacim v Ríme (list nájdený v Peru odoslaný generálom otcovi Rodrigovi de Cabredovi, peruánskemu provinciálovi). (Jezuiti boli organizovaní do provincií, z ktorých každá mala provinciálneho predstaveného - superiora alebo jednoducho "provinciála". Hlavou rádu je generálny predstavený - superior resp. generál)


Bola to jednoduchá polyalfabetická šifra pozostávajúca zo šiestich šifrových abecied usporiadaných do riadkov, každá mala písmená v abecednom poradí (bez písmen J, K, V, Y) s odlišnými počiatočnými pozíciami. Šifrovanie sa začínalo vyhľadaním prvého písmena v texte v prvom riadku a vybraním čísla nad ním ako náhrady šifry za písmeno. Druhé písmeno sa šifruje pomocou druhého riadku a tak ďalej. Pri šifrovaní siedmeho písmena sa znovu použil prvý riadok.
Pravidelné vymieňanie šiestich riadkov je nevyhnutné pre správne šifrovanie. Ak sa opakuje alebo vynechá riadok, výsledný šifrový text by mohol byť nedešifrovateľný.
Jezuiti používali tajné písmo už od prvotných začiatkov misijného pôsobenia v Peru. Napríklad P. Juan de Zuniga v liste adresovanom generálovi Františkovi Borgiovi, datovanom v Lime 31. decembra 1572, používal kódové slová. V roku 1573 Juan de la Plaza novozvolený vizitátor (po španielsky "visitador" resp. inšpektor) jezuitskej provincie v Peru nosil so sebou šifrovací kľúč.

Jezuitská "informačná" služba

Stručný popis jezuitského "spravodajského" systému sa nachádza v knihe anglického historika Williama Robertsona, The history of the reign of the Emperor Charles the Fifth Vol. 2 (1895) na str.322, podľa ktorého každý z provinciálov alebo rektorov dostal od generála svoj vlastný šifrovací kľúč.

Literatúra:

Guillermo Lohmann Villena (1954), 'Cifras y Claves Indianas,' Anuario de Estudios Americanos, XI, p.285 (najmä p.321-323)

nedeľa, 21. apríla 2013

Update

Do článku o šifrovacej službe Vatikánu som pridal niektoré nové údaje o najstaršom kóde a pod.

Podporte to, čo píšem.

Zaujalo ma už dávnejšie to, že niektorí autori blogov uviedli možnosť podporiť ich tvorbu aj formou dobrovoľných príspevkov.

Doposiaľ som napísal či preložil z anglického jazyka množstvo článkov, dokonca aj jednu knihu na rozličné témy: kresťanstvo a jeho história, mágia, čarodejnícke procesy, inkvizícia a kryptológia. Viaceré tu uverejnené informácie nie sú dostupné nikde inde. Doposiaľ ma stáli mnoho času, nervov ale aj nemalé finančné výdavky na zháňanie prevažne zahraničných kníh, článkov z odborných historických publikácií v cudzom jazyku. Stále som na to sám a preto by som veľmi uvítal, ak by ma moji verní čitatelia podporili i keď nepatrnou finančnou čiastkou (napr. káva stojí 3 eurá a odborný článok elektornickou formou stojí dokonca 33!!!). Skutočne dobrá knižka s tématikou kryptológie resp. dejinách kresťanstva stojí ešte viac.

Tak by som chcel vyzvať cteného čitateľa, aby neváhal a prispel troškou na "réžiu" tohto blogu. V budúcnosti sa to môže výrazne odraziť na kvalite a spracovaní úplne nových a často zapadnutých údajoch o zaujímavých udalostiach či osobnostiach.

Vopred Ďakujem Vám Všetkým.

sobota, 20. apríla 2013

Názorný príklad miniatúrneho jezuitského kódu

Rozšírený príklad prvého typu (podľa klasifikácie J. Wickiho S.J., uvedenej v predošlom blogposte), ktorým utajovali svoju šifrovanú korešpondenciu jezuitskí patres môžeme nájsť v histórii Škótska za časov vlády anglickej kráľovnej Alžbety I. Táto metóda bola veľmi často používaná aj za vlády dynastie Stuartovcov (počínajúc vládou kráľa Jakuba I. Stuarta) a pozostávala zo substitúcie rozličných mien známych z klasickej antiky a iných za mená tých osôb spomenutých v liste. Tak napríklad Penelope v skutočnosti znamenalo "The Queene of England", tj. kráľovnú Alžbetu I.; Crassus znamenalo "The Lo. Thresorer" (the Lord Treasurer - Lord Strážca kráľovskej pokladnice); "Sir Robert Cecil" bol tu označený ako Solon - čo bolo naozaj vhodným menom pre schopného štátnika, ktorý sa stal Alžbetiným prvým ministrom o dva roky neskôr.
Obrázok šifry, ktorú obvykle používali škótski jezuiti a ich pomocníci,
 ktorú ukoristil istý pán Randolph od farára z Douglasu,
 Archibalda Douglasseho, dňa 30. júna 1596.

piatok, 19. apríla 2013

Príznaky posadnutosti v minulosti

V ranomodernej dobe plnej násilia a hrôz vojny nebola taktiež núdza na rôzne "nadprirodzené" javy. Vzhľadom k tomu, že sa v posledných rokoch množili správy o údajne diablom posadnutých, ustanovila Katolícka Cirkev v roku 1614 takzvané Rituale Romanum, ktorého sa všetci vymetači museli prísne držať. Písalo sa v ňom, že duchovní zaoberajúci sa vyháňaním diabla musia najskôr veľmi starostlivo prešetriť, či v danom prípade ide naozaj o človeka posadnutého alebo iba o chorého na depresiu.
Naozaj posadnutý mohol byť človek len vtedy, keď:

  • hovorí viac slov v jemu neznámej reči alebo rozumie niekomu, ktorý s ním touto rečou hovorí,
  • vie o vzdialených alebo skrytých veciach,
  • vykazuje silu, ktorá presahuje jeho vek alebo prirodzený stav a podobne.
Teda platí pravidlo, že čím viac znakov tohoto druhu, tým sú znaky posadnutosti diablom istejšie.
(Pokračovanie...)

štvrtok, 18. apríla 2013

Citát dňa

Kedykoľvek sa naučím niečo nové, hneď uvažujem, či by sa z toho nedalo niečo vyťažiť pre život.
Gottfried W. Leibniz (1646-1716) 

streda, 17. apríla 2013

Šifry a kódy jezuitov


Použitie kódov a nomenklátorov jezuitmi, v období 16. až 17. storočia je podrobne popísané jezuitským pátrom J. Wickim, S.J. v článku z roku 1963 uverejnenom pod názvom Die Chiffre in der Ordenkorrespondenz der Gesellschaft Jesu von Igniatius bis General Oliva (ca. 1554-1676) v historickom časopise spoločnosti Ježišovej Archivum Historicum Societatis Iesu. Anno XXXII, Fasc. 63, Ian-Iun. Popisuje v ňom niekoľko kódov a nomenklátorov, nájdených v archívnych fondoch jezuitov v Ríme, ktoré používali v období rokov 1554 až 1676. Uvádza päť druhov šifrových systémov:

1. používajúcich iba niekoľko slov alebo mien;

2. používajúcich iba písmená;

3. zostavených výlučne z čísel;

4. s písmenami a číslami;

5. so slovami, písmenami a číslami;


Prvá z tejto triedy obsahuje typicky slovník slov a im zodpovedajúcich kódových ekvivalentov; napríklad "La casa de Herode" znamená "ab hostio monumenti" (Die Chiffre des P. Simao Rodrigues, Anfang Juni 1554). Druhý spôsob zodpovedá jednoduchej substitučnej šifre, zatiaľčo štvrtý a piaty sú zmiešanými systémami na rozhraní šifry a kódu, ako napr. vtedy keď sa slovo nahradí číslom (30 znamená "Rei de Francia"), číslo nahradzuje písmeno (4 znamená "d") (Chiffre der Patres Prancisco Borja und Cristobal Rodrigues, Ende 1533) alebo slová sa nahrádzajú číslami alebo písmenami (Chiffre Possevinos fur A. Valignano, Ende 1573). Veľmi zaujímavý je tretí systém, v ktorom sa jednotlivé písmená a slová nahradzujú číslami. Wicki uvádza pre tento variant nomenklátor používaný P. Robertom Personiom a Giorgiom Gilbertim v rokoch 1581-1582 (Chiffre fur P. Robert Parsons und George Gilbert, 1581-1582). Ďalší zaujímavý príklad pochádza od Monsignora Francesca Capacciniho, nuncia v Haagu, ktorý sa priam vyžíval v používaní niekoľkých šifrových systémov pre tajnú komunikáciu. Pravdepodobne oveľa typickejším bol modifikovaný dvojdielny nomenklátor, ktorý bol používaný v roku 1814 nunciom vo Viedni. Písmená abecedy a slabiky boli reprezentované dvojmiestnymi číselnými skupinami v intervale od 00 až 99. Zoznam štvormiestnych skupín, pričom každá začínala číslicou 7, slúžil pre často sa vyskytujúce podstatné mená (7282 = cisár), vlastné mená (7690 = Napoleón Bonaparte) a slovné druhy (7070 = toto). Číslo 5 bolo klamačom, ale neboli tu žiadne homofóny.
(Pokračovanie)

utorok, 16. apríla 2013

Jemný úvod do tajomstiev šifrovacej služby Vatikánu

Šifrovanie je tu s nami veľmi dlho. Všetko to začalo v starovekom Egypte, kde sa používala jednoduchá zámena hieroglyfických značiek, avšak nie za účelom utajenia, ale dodať nápisom určitú vznešenosť. Preto dokonca aj pápeži pociťovali veľmi silnú potrebu využívať kryptografiu.Najstarší príklad kódu sa dá nájsť v korešpondencii, ktorú medzi sebou viedli Vatikán a jeho nunciovia, zostavený po roku 1330. Pozostáva zo zoznamu mien a im zodpovedajúcich kódových ekvivalentov, ktorý spĺňal požiadavku utajenia a jeho výhodou bol skracovanie často sa vyskytujúcich výrazov v listoch. Po nejakom čase sa kódové skupiny stotožnili s jednotlivými slabikami a bola pridaná šifrová abeceda, ktorá umožňovala zašifrovanie slov a mien, nenachádzajúcich sa v zozname kódových výrazov. Štruktúra takýchto nomenklátorov – napoly kódov a napoly šifier – zostávala po celý čas od talianskej renesancie až približne do roku 1850 rovnaká.
Najstarší zachovaný zoznam kódov, pomocou ktorého si utajene písali Vatikán a jeho nunciovia (okolo r. 1330)

Kryptografia používaná Svätou Stolicou dosiahla vysokú úroveň dokonalosti už veľmi skoro. Okolo roku 1540 pápež Pavol III. poveril zodpovednosťou za všetku šifrovanú korešpondenciu Antonia Elia [Jeho prezývka bola Antonio delle cifre a u Kúrie si ho tak vážili, že v roku 1559 bol vymenovaný za biskupa v Pola a vikárom Sv. Petra a nakoniec patriarchom Jeruzalema.] (1506-1576), ktorý vynikal ako kryptológ a navrhol šifru, ktorá bola tak bezpečná, že sa v pápežskej diplomatickej službe používala ďalších päťdesiat rokov.V roku 1555 pápež Pavol IV. zriadil úrad pontifikálneho tajomníka pre šifry. Prelát Trifón Bencio de Assisi bol prvým, ktorému tento vznešený titul patril. V roku 1557 španielsky kráľ Filip II. mal pápežovi Pavlovi IV. vyhlásiť vojnu. Pápež v sebe choval voči nim hlboko zakorenenú nenávisť. Skupina pápežských lúštiteľov pod vedením De Assisiho rozlúskla jednu zo šifrovaných depeší kráľa Filipa II.. Rokovania o mieri boli úspešne zavŕšené dňa 12. septembra 1557 po krutej porážke pápežských vojsk a jeho spojencov obávaným vojvodom z Alby.
Pracovné povinnosti na pozícii pontifikálneho tajomníka pre šifry koncom 80.tych rokov 16. storočia prevzala slávna rodina Argentiov. Matteo Argenti, synovec Giovanniho Battistu, napísal o kryptológii 135-stranový rukopis resp. brožúrku. Účelom tejto knihy alebo brožúry bolo popísať a zosumarizovať všetky poznatky renesančnej kryptológie. Rodina Argentis tiež patrila k prvým, ktorí zaviedli isté kryptografické vylepšenia ako použitie ľahko zapamätateľného kľúča na zamiešanie šifrovej abecedy spolu s vynechaním zdvojených písmen. V roku 1605 zostavil Matteo Argenti kód premenlivej dĺžky podobný tzv. Huffmanovmu určený k šifrovaniu. Huffmanov kód je algoritmus, ktorý vytvára binárny kód premenlivej dĺžky kódoveho slova z danej množiny zdrojových frekvencií symbolov.
To je iba malý pohľad na prácu pápežských kryptológov a Katolíckej Cirkvi.

(Pokračovanie)

pondelok, 15. apríla 2013

Citát dňa

To, čo skutočne múdry človek môže urobiť, je viesť všetko k dobrému cieľu a predsa brať ľudí takých, akí sú.
Georg Christoph Lichtenberg (1.7.1742-24.2.1799), profesor matematiky, fyziky a astronómie a zároveň jeden z najuznávanejších nemeckých satirikov

nedeľa, 14. apríla 2013

Citát dňa - Gottfried Wilhelm Leibniz o význame lúštiteľského umenia


Cryptolysisars solvendi aenigmata cryptographicaest summun specimen humanae penetrabililatis[“Kryptológia, ako umenie lúštenia kryptografických záhad, je najvyššou ukážkou ľudského umu."]

popredný filozof, matematik a najväčší polyhistor svojej doby G. W. Leibniz kryptoanalytikovi Johnovi Wallisovi, r. 1698, [AIII,7 p. 759; AI,13, p. 300.]

sobota, 13. apríla 2013

Citát dňa - Zašifrovaná správa jakobínskych spiklencov

Príklad Cardanovej mriežky:

O dva dni bol poslaný verejnou poštou z Francúzska iný list, tým istým otvoreným spôsobom. Po novinkách o móde pri tamojšom dvore končil nasledujúcimi vetami, v ktorých by nik nebol našiel skryté tajomstvo okrem tých, ktorí poznali k nemu kľúč:
"(Kráľ si vezme) tú medicínu vo štvrtok. Jeho Veličenstvu sa vodí lepšie než v poslednom čase, hoci má zažívacie ťažkosti, pretože príliš mnoho je. Madame Maintenon sa má znamenite. V St. Cyre predviedli hru od pána Racina. Vojvoda zo Shrewsbury a náš vyslanec pán Prior, ako vôbec všetka tunajšia anglická šľachta, boli tiež prítomní. (Sprievodné listiny vikomta Castlewooda) odopreli vraj úrady vystaviť, lebo istý zlatník žaloval Jeho Milosť o zaplatenie vaisselle plate [strieborného riadu] a perlového náhrdelníka, dodaného slečne Meruelovej z Comédie Francaise. Je smutné veru, že sa taká povesť o našej tunajšej mladej šľachte šíri do cudziny (a dôjde do Anglicka). Slečnu Meruelovú poslali do Fort l'Evesque; hovorí sa, že si objednala nielen striebro, ale aj nábytok, koč aj kone (pod menom spomenutého lorda), o ktorého výstrednostiach nešťastná jeho vikomtesa nič nevie.
"(Jeho Veličenstvo bude) mať osemdesiatdva rokov na budúce narodeniny. Dvor sa chystá ich osláviť skvelou feste. Pán Prior ťažko nesie, že mu z domova odopreli poslať jeho striebro. Všetci tu obdivovali portrét lorda vikomta a tvrdili, že je to ozajstné Rigaudovo majstrovské dielo. Či si ho videl? Je v dome lady Castlewoodovej na Kensingtonskom námestí). Myslím, že by nijaký anglický maliar nedokázal namaľovať taký obraz.
"Náš úbohý priateľ Abbé bol v Bastile, ale teraz ho previezli do Conciergerie, (kde ho jeho priatelia môžu navštevovať. Budú si žiadať) už čoskoro, aby bol rozsudok zrušený. Dúfajme, že ten úbohý šibal sa vo väzení pokajá.
Aféra (lorda Castlewooda) ohľadne striebra sa už urovnala, takže odíde do Anglicka.
"Či je toto nie fádny list? Bolí ma prekliato hlava, lebo som po celú noc pil s Matom a ešte s niekoľkými; ale nech opitý, či triezvy som
"Tvoj -"
Celý tento list, okrem niekoľkých slov, ktoré som tu dal do zátvoriek, boli len plané rečičky, hoci jadro listu bolo vrcholne dôležité. Oznamovalo sa v ňom osobám, ktoré mali kľúč k listu, že kráľ si vezme sprievodné listiny vikomta Castlewooda a dôjde do Anglicka. Jeho Veličenstvo bude v dome lady Castlewoodovej na Kensingtonskom námestí, kde ho jeho priatelia môžu navštevovať. Budú si žiadať lorda Castlewooda.

piatok, 12. apríla 2013

Citát dňa - Tajomstvá šifrovaných listov jezuitov

Kapitola V.
Moji priaznivci sa zúčastnia na sprisahaní za znovunastolenie kráľa Jakuba II.
(...)
Boli asi štyri hodiny, keď začul buchnúť dverami kaplánovej izby oproti, ktoré niekto otvoril, a zakašľať nejakého človeka na chodbe. Harry vyskočil v presvedčení, že je to zlodej, alebo v nádeji, že je to azda nejaký duch; otvoril teda rázne dvere svojej izby a videl pred sebou kaplánovu izbu otvorenú, v nej svetlo a akúsi postavu uprostred dymu, ktorý sa valil z izby.
"Kto je tam?" vykríkol chlapec plný zmužilosti.
"Silentium!" zašepkal človek, vystierajúc ruku, "to som ja, chlapček môj!" a Harry hneď poznal svojho učiteľa a priateľa, pátra Holta. Oblok kaplánovej izby, vedúci na dvor, bol zastretý záclonou a Harry, keď vstúpil do kaplánovej videl, že dym vychodí z horiacej hŕby papierov v kozube. Páter chvatne pozdravil a požehnal chlapca, oduševneného stretnutím sa so svojím učiteľom, a potom pokračoval v pálení papierov, ktoré vyťahoval zo schránky nad kozubom, ktorú tam Harry posliaľ nikdy nezbadal.
Páter Holt sa zasmial, keď videl, s akou upätou pozornosťou sa chlapec díva na túto skrýšu: "Tak je to správne, Harry," poznamenal, "môj verný, malý famulus (pomocník): všetko vidieť a nič nehovoriť. A ty si verný, viem to!"
"Viem, že by som išiel za vás na popravisko," riekol Harry.
"Netreba mi tvojej hlavy," odpovedal páter a vľudne ho pohladkal; "musíš jedine držať jazyk za zubami!" Spáľme tieto papiere, ale nezmieňujme sa o tom nikomu. Chcel by si ich čítať?"
Harry Esmond sa začervenal a sklopil hlavu. Díval sa vskutku na papier, ktorý ležal pred ním, ale bezmyšlienkovite; i keď ho však videl, nerozumel z neho ani slova, lebo hoci boli písmená celkom jasné, nemali nijakého zmyslu. Spálili papiere a rozdrvili popol v popolníku, takže po nich neostalo takmer ani stopy.
Harry bol zvyknutý vídavať pátra Holta v rozličných odevoch - lebo nebývalo bezpečné alebo nebolo hodno nebezpečenstva, aby pápežskí duchovní nosili sutany - preto nebol nijako prekvapený, že sa mu zjavil kňaz v jazdeckom obleku, s vysokými čížmami z jasného remeňa a s perom na klobúku, síce jednoduchým, ale takým, aké nosievali šľachtici.
"Teraz poznáš tajomstvo schránky," riekol so smiechom, "a musíš byť pripravený aj na iné tajomstvá;"a otvoril - tentoraz nie tajnú schránku, ale skriňu, ktorá bývala vždy zamknutá a z ktorej teraz vyňal dva-tri obleky, parochne rozličných farieb a dva pekne pracované meče (páter Holt vedel znamenite šermovať kordom a keď bol doma, cvičil sa so svojím žiakom v šermovaní, v ktorom sa chlapec onedlho veľmi zdokonalil), vojenský kabát i plášť a sedliacku halenu a uložil ich do skrýše nad kozubom, odkiaľ predtým bol vybral papiere.
"Ak nezbadajú túto schránku," riekol, "nenájdu šaty; ale ak ich nájdu, povedia len toľko, že páter Holt nosieval rozličné šaty. Ako všetci jezuiti. Však ty vieš, akí sme my podvodníci, však, Harry?"
Harryho podesila predstava, že ho jeho priateľ zas opustí. Ale kňaz ho upokojoval: "Nie. Pravdepodobne sa o niekoľko dní zas vrátim s lordom. Budú nás trpieť, nie prenasledovať. Mohlo by im však zísť na um navštíviť Castlewood pred naším návratom; a pretože podozrievajú pátrov v mojom rúchu, mohli by dostať chuť skúmať moje papiere, do ktorých nikomu nič nie je - aspoň nie im!" A až do dnešného dňa je jeho žiakovi Harrymu Esmondovi celkom neznáme, či sa tie papiere, písané šifrou, vzťahovali na politiku alebo na tú tajomnú spoločnosť, ktorej členom bol páter Holt.

Úryvok pochádza z knihy Thackeray, William Makepeace, História Pána Henryho Esmonda: Vlastný životopis, Bratislava: Tatran, 1951, z angličtiny (The History of Henry Esmond, Esq. /Thomas Nelson and Sons, Ltd., Londýn) preložila Viera Szathmáry-Vlčková, 440s., str. 37-39

štvrtok, 11. apríla 2013

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev - 3. časť

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech.
Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej mágii, treba si všimnúť ešte jeden aspekt. Ak sa jednalo iba o ňu, tak aj podľa Canona Episcopi je táto možnosť reálna. Pre vyjasnenie si tu môžeme odcitovať príslušnú pasáž:
"Vykonávatelia škodlivej mágie alebo kúzelníci alebo tí, ktorí vyvolávajú búrky, alebo ktokoľvek, kto prostredníctvom vyvolávania démonov ľudským zmyslom škodí, mali by byť potrestaní všetkými dostupnými prostriedkami."
Tento ambivalentný prístup Canon Episcopi k dvom odráža nejednotný postoj cirkevných autorít na rôznych úrovniach v ranom stredoveku. Mnohé autority sa mohli celkom ľahko zhodovať na tom, že nočné lety boli iba klamom, ale čo sa týka škodlivej mágie, mali zastávať protikladné interpretácie. V každom prípade však bolo jasné, že tí, ktorí tvrdili, že oplývajú magickými schopnosťami mali byť potrestaní, pretože  uvádzali duše svojich blížnych do zmätku a takto ich odovzdávali do rúk diabla, bez ohľadu na to, či skutočne dokázali používať mágiu na dosahovanie skutočných výsledkov:
"Biskupi a ich služobníci a klérus musia s veľkým odhodlaním pracovať tak, aby zhubné umenie sortilegia [veštenia] a maleficia [škodlivej mágie], ktoré bolo vynájdené diablom, bolo vymetené z ich území a ak  nájdu stúpencov tejto šialenej sekty - muža alebo ženu, vyhnať ich so všetkou skazenosťou a v hanbe zo svojich farností."
Odporúčanie vyhnanstva v texte Canon Episcopi znamená exkomunikáciu resp. vylúčenie zo spoločenstva Cirkvi, ktoré bolo v tej dobe najtvrdšou formou cirkevného trestu. Pri menej závažných prípadoch tu existovalo široké spektrum rozličných foriem pokánia - napríklad dočasný zákaz navštevovania trhu alebo cirkevnej slávnosti; užívania si svetských radovánok; alebo lovu, čo bolo obmedzením zacieleným špecificky na príslušníkov šľachty. Ako trest za oveľa vážnejšie prečiny mohlo byť vinníkovi nariadené odísť na drahú a pravdepodobne nebezpečnú púť alebo nosiť zvláštne kajúce oblečenie (vyrobené z jednoduchého materiálu, vrecoviny) alebo chodiť bosý, ako to bolo v prípade cisára Henricha IV., ktorý sa mal takto oblečený objaviť v Canosse, aby tým presvedčil pápeža a zbavil sa tak exkomunikácie.
Kanonické právo v ranom a vrcholnom stredoveku sa vyhýbalo všetkým telesným trestom, ktoré boli vynášané iba svetskou spravodlivosťou. Ale rovnako ako v pohanskej rímskej Republike a starovekej Rímskej ríši svetské autority trestali škodlivú mágiu smrťou. Záverom môžeme povedať, že vo všetkých predkresťanských náboženstvách hrala mágia veľmi dôležitú úlohu, buď vo forme tzv. bielej mágie (napríklad ako liečivá mágia alebo veštenie) alebo ako tzv. čierna mágia, ktorá sa trestala. Ranostredoveká Cirkev odsudzovala takéto myšlienky ako poverčivé a trestala ich pomocou pokánia. To bola úloha biskupov a kňazov. Pápeži v tejto dobe ešte neboli priamo zainteresovaní do týchto otázok cirkevnej disciplíny.

streda, 10. apríla 2013

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev - 2. časť

V predchádzajúcej časti sme skončili pri Canon Episcopi, poďme si teda odcitovať príslušnú pasáž, ktorá odráža explicitne postoj cirkvi k čarodejniciam, platný až do 12. storočia:
"Existujú zločinné ženy - zvedené predstieraním a našeptávaním satana -, ktoré veria a doznávajú, že v noci spolu s pohanskou bohyňou Dianou alebo Herodias a spolu s nespočítateľným množstvom iných žien tajne a vo všetkej tichosti jazdia na istých zvieratách cez zeme mnohých pánov, poslúchajú Dianu ako svoju vládkyňu a sú jej počas určitých nocí k službám.Tieto ženy si však svoju nešťastie prinášajúcu zvrátenosť nenechali pre seba. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia, oklamaní falošnou domnienkou, že tieto veci sú pravdou, odvrátili od pravej viery a oddali sa pohanskému bludu, keď usúdili, že okrem boha existuje ešte iná nadpozemská moc.Preto sú kňazi povinní obciam, ktoré sú im zverené, z kazateľníc dôrazne vštepovať, že to všetko je klam a mámenie, ktorý nepramení z ducha božieho, ale od zlého. Satan totiž je schopný sa prevteliť v anjela, a keď sa nejaké ženy zmocní, podrobí si ju, keď ju prinúti, aby odpadla od svojej viery.Berie potom na seba podobu rôznych osôb a koná s nimi v spánku svoje hry, keď im v diaľke predvádza tu veselé, tu smutné veci a tu známe, tu neznáme osoby. Všetko sa to odohráva len v mysli človeka, ten však verí, že sa to nedeje v púhej predstave, ale v skutočnosti.Sotvakomu sa už niekedy vo sne nezdalo, že sa ocitol mimo seba samého a videl mnohé, čo v bdelom stave samozrejme nikdy nevidel! Je teda treba všetkým ľuďom patrične zdôrazniť, že ten, kto takým veciam verí, stratil pravú vieru. A ten, kto stratil pravú vieru, nepatrí už bohu, ale diablovi!"
Nemecko malo byť privedené ku kresťanstvu oveľa skôr ako to bolo v iných krajinách ako je Dánsko, ale aj tu dochádzalo k zneužitiam a návratom k predkresťanským zvykom zabíjania údajných bosoriek. Dá sa uviesť prípad z roku 1074, ktorý sa odohral v Kolíne: Žena bola zhodená z mestských hradieb a v dôsledku pádu zomrela pretože jej bolo kladené za vinu to, že niekoľkým ľuďom privodila šialenstvo pomocou magických prostriedkov (magicis artibus). Ak sa jedná o vyššie uvedené stanovisko Canon Episcopi, je na mieste otázka: Bolo teda toto oficiálne stanovisko cirkvi?
Povedzme to takto: Rovnako ako dnes sa i skôr vyskytovali medzi ľuďmi inteligentní a menej inteligentní jedinci. Tí rozumní už vtedy zdieľali pojatie chytrého opáta z Prumu. Naproti tomu nám nedá príliš námahy uviesť ako príklad, že ešte roku 1382 si gróf z Kyburgu najal čarodejnicu, ktorú umiestnil na hradby svojho hradu. Odtiaľ zhora mala vyčarovať prudkú búrku, ktorá by rozohnala zástup nepriateľov obliehajúcich jeho hrad.
Ani v neskorom stredoveku sa o čarodejniciach v Nemecku nehovorilo prakticky vôbec a keď už nejaká žena upadla do takéhoto podozrenia, celá vec sa obvykle posudzovala relatívne zhovievavo. Tak ešte v 15. storočí bola jedna žena v Landshute kvôli údajnému čarodejníctvu postavená na pranier a pohrozili jej, že ak sa to bude opakovať vypovedajú ju z mesta. Podobne sa vodilo jednej žene z Mníchova, ktorá údajne "očarovala" kaplána.
(Pokračovanie)

utorok, 9. apríla 2013

Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev - 1. časť

Viera v mágiu nebola zvláštnosťou neskorostredovekého alebo ranomoderného európskeho kresťanstva. Môžeme ju nájsť vo všetkých predindustriálnych spoločnostiach.
Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) "odprevadí zo sveta" koňa alebo dobytok.
Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí - nech už to boli bohovia alebo duchovia - boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri jednej epidémii prišla o dvoch ďalších synov, prehlásila, že jej nevlastný syn si objednal smrtiace urieknutie obidvoch u matky svojej milenky. Nešťastná žena bola upálená a niekoľko ďalších s ňou.
Ako podstatne umiernenejší sa prejavili Vizigóti. Tí síce taktiež verili na škodlivé urieknutie, ale uspokojovali sa iba s tým, že domnelým vinníkom ostrihali vlasy a zbavili ich tak cti. Niekedy dostali previnilci taktiež poriadny výprask. K energickému vysporiadavaniu sa s pozostatkami pohanských ľudských obiet a viery v tzv. stria (slov. strigy), údajne požierajúce ľudí sa cirkev a spoločnosť dopracovala až v karolínskej dobe.
V tzv. Capitulatio de partibus Saxoniae, vydanom patrne na ríšskom sneme v Paderborne roku 780, čítame:
"Ak niekto - po spôsobe pohanov - oklamaný diablom uverí, že nejaký muž alebo žena je striga požierajúca ľudí, a ak takéhoto muža či ženu kvôli tomu upália alebo ich mäso ponúkne ako jedlo alebo ich požije i sám, bude odsúdený k trestu smrti. Ak niekto obetuje nejakého človeka diablovi a ponúkol ho po spôsobe pohanov démonom, potom nech je vydaný na smrť!"
Pápež sa v tej dobe k tématike čarodejníctva priamo nevyjadruje, pretože na to nemal vtedy ešte dosť kompetencií. Vysporiadavať sa s tým museli miestni kňazi, avšak klérus už vtedy bol podporovaný z najvyšších svetských miest. Franský majordóm Karolmann, najstarší syn Karola Martela, zvolal národný koncil, ktorý mimo iného vydal tento pokyn:
"Každý biskup má vo svojej diecéze s pomocou kniežat dbať na to, aby veriaci neprinášali žiadne pohanské pohrebné obete, nevykonávali predpovedanie budúcnosti alebo veštenie, nenosili amulety, neobracali sa na augurov, neusporadúvali pohanské obetné slávnosti ... a nezapaľovali ohne, ktoré by hanobili cirkev."
 Teraz budeme výnimočne obšírne citovať zo známeho Canon episcopi, ktorý na počiatku 9. storočia spísal Regino z Prumu pre trevírskeho arcibiskupa. Odráža sa v ňom totiž oficiálne stanovisko cirkvi k problému čarodejníc, ktoré platilo až do 12. storočia.
(Pokračovanie)

pondelok, 8. apríla 2013

Citát dňa - Povzdych anonymného kňaza o myzogýnnych pisálkoch

"To, že je v dnešnej dobe upaľovaných toľko čarodejníc, pochádza prinajmenšom od toho, že nekonečne mnoho pisálkov píše o ženách tak necudne, všetky dohromady ich ohovára ako bytosti zlé, jedovaté a diabolskej povahy a chvastajú sa potom tým, že ako obludy a čarodejnice je upálených neporovateľne viac žien než mužov, následne muži sú od prírody lepší, ne tak jedovatí, lstiví a vychytralí. Kvôli tomu potom ľudia, ktorí na takých pisálkov dajú, sa nechajú proti ženám poštvať, a keď sú ženy upaľované, hovoria: Deje sa im po práve, sú pekelné a záludné ako diabli."
Výrok neznámeho kňaza z roku 1593

nedeľa, 7. apríla 2013

Heinrich Bullinger o čarodejniciach

Na rozdiel od známeho švajčiarskeho reformátora Ulricha Zwingliho, jeho najvernejší žiak a nástupca Heinrich Bullinger, ktorý stál na čele zwingliánskej cirkvi v Zurichu v rokoch 1531-1575 holdoval dokonale extrémnej viere v čarodejnice. Písal o tom v roku 1571 v traktáte Proti zakázaným umeniam (nem. Wider die verbotenen Kunste). A napísal v ňom mimo iného toto:
"Čarodejníkmi sú tí, ktorí uzatvárajú dohodu a zväzok s diablom, upíšu sa mu, zbavia sa boha i pravej viery, aby s čertovou pomocou mohli robiť divy, páchať škody...Čarodejnice zapierajú boha a pravú vieru, zaväzujú sa slúžiť diablovi, po zrieknutí sa svätého krstu, obdržia na svojom tele od diabla kúsanec alebo iné znamenie; ten potom s nimi prevádzkuje roztopašné hry, združuje sa s nimi a uzatvára svadbu, usporadúva hostiny a tanečné zábavy, súloží s nimi a je hrozné hovoriť o ďalších jeho prekliatych činoch. S jeho prispením pôsobí škody plodinám na poliach, okrem toho ľuďom aj dobytku, ako to bolo mnohokrát preukázané faktami i skúsenosťami... Avšak mnohí majú za to, že ide o poblúznenie, o klamnú obrazotvornosť a fantáziu, že nedokážu nič urobiť ani s počasím, ani uškodiť ľuďom a dobytku. Proti tomu však skúsenosť a naviac i Písmo sväté podávajú svedectvo, že tie veci, akých sa dopúšťajú, sa dejú naozaj i pôsobia, a každý vidí a uvedomuje si, že nejde o žiadne poblúznenie, ale že sa skutočne odohráva to, čo čarodejnice vykonávajú. Preto pozri druhú knihu Mojžišovu v 7. kapitole; viď taktiež 28. kapitolu prvej knihy Samuelovej a 8. knihu Skutkov svätých apoštolov."
Čo sa týka potrestania čarodejníc, dovoláva sa k tomu Bullinger biblických citátov (Okrem miest z biblie uvedených vyššie odkazuje Bullinger ešte na Ex 22, 17; Lv 20; Dt 18) a zároveň s tým poukazuje i na známy Justiniánov kódex. Nakoniec konštatuje, že boží, rovnako ako cisársky zákon ustanovuje za čarodejníctvo zhodne trest smrti, a potom dodáva: "Toho majú dbať tí, ktorí proti týmto právam dišputujú a usudzujú, že čarodejnice, ktoré sa zamestnávajú púhymi fantáziami, sa nemajú dávať upaľovať alebo zabíjať."
V roku 1560 dokazoval, že svetská vrchnosť má plné právo trestať kacírov podobne ako čarodejnice, a napísal:
"Svetská vrchnosť má moc od boha, aby mečom trestala rúhačov, buričov, vrahov, zabijakov, čiernokňažníkov, čarodejnice, cudzoložníkov a všetky zločinné neprávosti, z čoho vyplýva, že má od Boha rovnako moc k tomu, aby zatvrdnutých, otvorených a ku kajúcnosti neochotných zvodcov, vzbúrencov a rúhačov proti náboženstvu trestala." 

sobota, 6. apríla 2013

Citát dňa - Ján Kalvín o čarodejniciach

Čary treba trestať podľa starozákonného ustanovenia /Exodus 22, 18/ ako ťažký zločin smrťou. Biblia nás teda jasne učí, že čarodejnice existujú a preto musia byť vyhubené ohňom ... tento zákon Boží je univerzálnym zákonom.
 Ján Kalvín

piatok, 5. apríla 2013

Svätice alebo čarodejky?

Na začiatku bol hrozivý príbeh krvavého zverstva, spáchaného v susedstve benediktínskeho opátstva Sv. Štefana blízko Freisingu v Bavorsku. V tom čase bola biskupská stolica Freisingu uprázdnená kvôli voličskému sporu a tým pádom tu nebolo účinnej cirkevnej autority. K tomuto hroznému krviprelievaniu došlo nasledovne:
"Obyvatelia Vottingu (dediny na úpätí hory Sv. Štefana) boli hnaní závisťou a rozpálení diabolskou zúrivosťou voči trom úbohým ženám, ktorých podozrievali, že boli travičkami, zodpovednými za zničenie úrody a zabitie ľudí. Preto sa ich hneď a zaraz zmocnili násilím, ešte keď boli v posteli a podrobili ich testu vodou, pomocou ktorého ale nedokázali ich vinu. Tak ich kruto zbičovali a pokúšali sa z nich násilím vymámiť priznanie k istým zločinom, ktoré im neprávom predhadzovali, ale nepodarilo sa im to. Takže potom odišli k ľuďom vo Freisingu a spôsobili, že Rudolf a Konrád (pravdepodobne miestni šľachtici) zvolali zhromaždenie ľudu. A tento dav zaútočil na ženy, uväznil ich a odvliekol ich do Freisingu. Znovu ich zbičovali, ale nedokázali ich prinútiť k priznaniu sa k travičstvu. Preto ich zavliekli k brehom rieky Isar a upálili ich tam všetky tri zaživa. Jedna z nich bola tehotná. A takýmto spôsobom podľali mučeníckou smrťou upálením dňa 18. júna a boli pochované pokrvným príbuzným tu na brehu rieky. Neskôr kňaz a dvaja mnísi preniesli ich ostatky a pochovali ich v preddvorí svätoštefanského kláštora v nádeji, že naozaj boli hodné úcty ako sväté mučeníčky."
Ako to? Upálené ako čarodejnice a napriek tomu uctievané ako mučeníčky? Čo vlastne hovorila k spôsobu myslenia a jednania oboch mníchov z príbehu cirkev? A čo inkvizícia?
Tá vtedy ešte neexistovala. K tejto udalosti totiž došlo 18. júna 1090, naproti tomu inkvizícia bola založená až v 13. storočí. Udalosť z Freisingu však dokladá jedno: vtedajší ľudia skalopevne verili, že existujú čarodejníci a čarodejnice, zlí aj dobrí.
Už tu môžeme vidieť prvky neskoršej viery v čarodejníctvo, ktoré boli prítomné v neskorších čarodejníckych procesoch: obvinenie z tajného páchania škôd na majetku ako aj voči ľuďom, najmä pomocou jedu; nenávisť obyčajného ľudu; použitie "testu vodou" ako ordálu; pokus o vynútené priznanie; použitie mučenia; neschopnosť obvinených brániť sa; smrť upálením. Všimnime si však, že nie každý sa podieľal na tejto kolektívnej delúzii. Mnísi z kláštora sv. Štefana neverili tomu, že tieto ženy boli vinné i keď im neboli schopní účinne pomôcť. Všetko to, čo však boli mohli spraviť, spravili: poskytli nešťastným ženám posmrtnú rehabilitáciu tým, že im neskôr vykonali slávnostné pohrebné obrady na posvätnej pôde. Dokonca ich prirovnali ku kresťanským mučedníkom.
Aký bol oficiálny postoj cirkvi v stredoveku voči ženám, obviňovaným susedmi a poštvaným davom sfanatizovaných pokrstených pohanov z toho, že sú čarodejnicami? Nie je ľahké sa dopátrať sa k nemu. Avšak môžeme ho nepriamo ilustrovať aj tým, že uvedieme stanovisko pápeža z Ríma, ktorý sa už veľmi skoro postavil na stranu týchto nevinne prenasledovaných žien. Pápež Gregor VII., známy z Canossy, varoval koncom 11. storočia dánskeho kráľa Haralda, aby nerobil z misionárov vinníkov za kadejaké pohromy. A ďalej písal: "Okrem toho si nemyslite, že sa smiete prehrešovať voči ženám, ktoré sú z toho istého dôvodu rovnako neľudsky odsudzované podľa barbarského zvyku. Hľadajte skôr pokáním od seba odvrátiť boží trest, ktorý si zaslúžite, než na seba ešte viacej privolávať hnev boží, keď tieto nevinné ženy uvrhujete do záhuby!" Pápežský list teda odkazuje na ešte staršie formy kolektívneho obviňovania z nešťastia a odsudzuje "barbarský zvyk" dávania viny zaň ženám. V protiklade k naším súčasným očakávaniam vidíme tu teda pápeža, predstaviteľa údajne myzogýnneho kléru, ako neútočí na slabšie pohlavie v tomto dánskom prípade, ale skôr chráni ženy voči upadnutiu do predkresťanskej diskriminácie voči ženám.

(Pokračovanie)

Literatúra:

  1. Breuers, Dieter, Ve jménu ďábla, Praha: Brána, 2008, 304s.
  2. Decker, Rainer, Witchcraft and the Papacy, University of Virginia Press, Charlottesville and London, 2008

štvrtok, 4. apríla 2013

Citát - Viera a povera

Je hlúpe myslieť si, že sa ženy a muži môžu skrývať v mrakoch a vyvolávať krupobitie, aby všetko zničili.
Liselotte Falcká (1652 - 1722) vojvodkyňa Orleánska a švagriná francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.

streda, 3. apríla 2013

Citát dňa - Martin Luther o čarodejniciach II.

Vyvolávajú búrky, ktoré v širokom okolí ničí domy a pole. Svojimi čarodejnými šípmi spôsobujú, že ľudia pajdajú a nikto im nemôže pomôcť. Taktiež sa potom nachádzajú kosti, vlasy, uhlie a tak podobne... takže sa právom hovorí:
Kam čert nemôže, tam nastrčí svoju ženskú, čarodejnicu.
Martin Luther 

utorok, 2. apríla 2013

Citát dňa - Martin Luther o čarodejniciach

Čarodejnice je potrebné zabíjať, pretože sa dopúšťajú krádeží, manželskej nevery, lúpeží a vrážd. Niektoré pohŕdavo hovoria, že niečo také by nemohli robiť. Ale áno - dozaista mohli. S pomocou diabla páchajú veľké škody.
Martin Luther

Komentár k Ex 22,17: Čarodejnicu nenecháš nažive

Ex 22, 17:
Preklad hebrejského textu:
Čarodejnicu nenecháš nažive.
Preklad gréckeho textu:
Čarodejníkov nenecháte nažive.

Podobný text v Lv 19, 26 zakazuje všetky ostatné typy mágie a čarodejníctva. Na SBV (Starovekom Blízkom Východe) sa spôsoby konzultovania s nadprirodzenými bytosťami delili na dovolené a zakázané. Toto delenie záviselo od náboženských zvykov. Tak napr. termín čarodejníctvo, hebr. כשף , akk. kaššápu, sa nachádza tak v bibl. textoch (porov. Dt 18, 10; Mal 3, 5), ako aj v MAL (Middle Assyrian Laws, Stredoasýrske zákony) A 47. V oboch prípadoch je to zakázaný spôsob konzultovania s vyššími bytosťami. Naopak, iné praktiky ako vyvolávanie duchov, čítanie z pečene, astrológia a pod. boli v SZ zakázané, ale v Mezopotámii dovolené. Hebr. výraz prekladaný ako čarodejnica, sa napriek zaužívaným prekladom zrejme vzťahuje na činnosť všetkých foriem čarodejníctva, a nie na osobu, ktorá ich praktizuje (Strenková 2011, 30-47). Z tohto pohľadu je podľa daného nariadenia vinný každý, kto ho praktizuje, nielen žena. Tento termín sa nachádza v ž. r. Prieskum výskytov tohto a podobných výrazov ukázal, že ak išlo o všeobecný príkaz, termín bol použitý v m. r. (porov. Dt 18, 11). No ak išlo o konkrétne prípady, termín bol použitý v ž. r. Výskyt foriem v ž. r., tak v Biblii, ako aj iných textoch SBV, poukazuje na skutočnosť, že hlavnými vykonávateľmi týchto nedovolených praktík boli ženy (Sefati a Klein 2004, 173-190).-
STAROBABYLONSKÉ PARALELNÉ ZÁKONY: Ak muž alebo žena vykonávajú čarodejníctvo a sú prichytení (ako to robia), ak sa proti nim podá žaloba a ak sa ukážu vinnými, ten, ktorý vykonáva čarodejníctvo, bude usmrtený. (MAL A 47)
NESKOROBABYLONSKÉ PARALELNÉ ZÁKONY: Ak žena vykonáva čarodejníctvo alebo očisťovanie voči (aby ovplyvnila) mužovmu poľu, lodi, peci, alebo čomukoľvek inému, (ak je to) vzhľadom na stromy, uprostred ktorých vykonáva čarodejníctvo, zaplatí majiteľovi poľa trojnásobok úrody; ak vykonáva očisťovanie voči lodi, peci, alebo čomukoľvek inému, zaplatí trojnásobok straty na poli: ak... je prichytená, bude usmrtená. (LNB 7-8)
Rabínsky komentár: Tento zákon sa vzťahoval aj na mužov čarodejníkov, ale v. hovorí len v ž. r., pretože ženy čarodejnice sa vyskytovali častejšie (porov. Raši in Herczeg 2003, 284). Smrť čarodejníc a čarodejníkov musel podľa tradície nariadiť súd (porov. Mechilta; porov. Sanhedrin 67a).

Dôležitá poznámka: Mezopotámske aj biblické právne zbierky nariaďovali, že ak v tomto prípade žalobca nemohol dokázať vinu, na jeho hlavu padal trest, ktorý by v prípade dokázania viny padal na hlavu obžalovaného. Tento systém v starovekých spoločnostiach garantoval práva obžalovaných a zabraňoval vykonštruovaným procesom.

Literatúra:
Sefati, Y. - Klein, J. 2004. The law of the soceress (Exodus 22:17[18]) in the light of biblical and Mesopotamian parallels. In Sefer Moshe: The Moshe Weinfeld Jubilee Volume: Studies in the Bible and the Ancient Near East, Qumran, and Post-Biblical Judaism, edited by C. Cohen;A. Hurvitz; and S. M. Paul. Winona Lake, IN:171-190.
Strenková, I. F. 2011. Čarodejníctvo a trest smrti (Ex 22, 17). Studia Biblica Slovaca 1:30-47.

RAŠI (Akronym) rabín Šlomo Jicchaki (Šlomo ben Jicchak), (1040 - 1105) z Francúzska, najuznávanejší komentátor a kodifikátor dovtedajšej tradície. Autor komentára k Tanachu a k Talmudu. Jeho komentáre sú dodnes pokladané za základné diela pre pochopenie týchto textov.