piatok, 25. januára 2013

Citát dňa - Božie súdy - Pilier stredovekého súdnictva

… Ordál či ordálie je pôvodom starogermánske slovo … Uvedený pojem sa označuje aj ako Boží súd. Išlo o iracionálny dôkazový prostriedok, ktorý sa rozsiahlo aplikoval najmä vo včasnostredovekom súdnom konaní. Ustanovenia o Božích súdoch sa nachádzajú aj v zákonníkoch prvých uhorských kráľov v 11. storočí. Ordálie sa čo do formy najčastejšie vykonávali ohňom, vodou (teda spustením do rieky či jazera), súbojom mečom alebo palicami. … Vyplývali z viery, že božstvo nedopustí, aby zvíťazila neprávosť nad pravdou. …
VINCENT MÚCSKA, Božie súdy - Pilier stredovekého súdnictva, In História, 2001, roč. 1, č. 1, s. 5.

utorok, 22. januára 2013

Skutočne je kresťanstvo príčinou konca klasickej civilizácie?


Prednedávnom som bol pasívnym svedkom vášnivej a často veľmi ostrej diskusie pod článkom uverejnenom na blogovisku istého mienkotvorného denníka medzi kresťanmi a neveriacimi na tému "dvojtisícročného katolíckeho podvodu" a dopadu tejto "lži" na dejiny Západej civilizácie. Značná časť ideologicky vyhranených neveriacich je presvedčených, že práve kresťanstvo svojím "myšlienkovým útlakom" po tzv. Solúnskom edikte z r. 380, spôsobilo pád klasickej grécko-rímskej civilizácie. Pretože som už v minulosti napísal niekoľko článkov na mojom blogu, ktoré ukazujú pozitívny dopad, aký malo na vedu kresťanstvo, chcel by som sa čo najvýstižnejšie vyjadriť aj k tejto téme. Tieto argumenty sú zdanlivo podporované niekoľkými citátmi od klasických historikov ako Ammianus Marcellinus a primárnych prameňov ako je napr. Teodóziov právny kódex. Dokonca k nim môžeme prirátať aj knihu The Closing of the Western Mind amatérskeho historika a vytrvalého publicistu Charlesa Freemana.
Tento všeobecne rozšírený názor nielen bežných neveriacich a novopohanských vyznávačov, ale predovšetkým predstaviteľov sekulárneho humanizmu sa dá podrobnejšie sformulovať asi nasledovne:
Kresťanský veriaci sa veľmi prácne pokúšajú zachrániť ich náboženstvo od ostrej výčitky, že jeho nástup spôsobilo na mnoho storočí zatmenie vzdelania a vedy na Západe. Tvrdia, že kresťanstvo zachovalo počas barbarskej éry zvyšky klasického poznania, tým sa zbaviac viny, že ho zničili.
Ja si myslím, že to je naozaj zúfalá apológia. Zdá sa nepresvedčivým dávať za vinu barbarom tak mnoho storočí temnoty v rámci poznania a vedy. Vyžaduje sa od nás veriť, že klasický svet, tak sofistikovaný v rámci svojej intelektuálnej kultúry, s takými rozsiahlymi intelektuálnymi a kultúrnymi prameňmi, bol z väčšej časti vyhladený barbarskými nájazdmi a na to aby sa zotavil, bolo potrebných mnoho a mnoho storočí.
Je oveľa pravdepodobnejšie, že spolu s absentujúcim nejakým ďalším odkultúrňovacím faktorom, keďže vyľudnenie spôsobené barbarmi by mohlo byť relatívne krátke, barbari by mohli byť absorbovaní nadradenou civilizáciou a proces intelektuálneho vývoja by mohol pokračovať ďalej. Ale samozrejme tu je prítomný ďalší faktor a ten spočíval v ovládnutí západnej spoločnosti Cirkvou. Neexistuje žiadna pochybnosť, že Cirkev bola ostro nepriateľská voči intelektuálnej a kultúrnej prítomnosti a výzve, ktorú predstavoval grécko-rímsky polyteizmus. Kvôli bezpečnému získavaniu populácie pre novú vieru bolo potrebné uchýliť sa k rozsiahlemu a sústavnému ničeniu klasického dedičstva. To bol jediný spôsob, ktorým samotným sa dalo zabrániť tomu, nebyť absorbovaným starobylou kultúrou. Z historických záznamov vieme, že  kresťanské ničenie starovekých chrámov a textov prebiehalo vo veľkom rozsahu. Vieme, že zničenie bolo vykonané v takom veľkom rozsahu, že na konci boli nutné transmisie arabských prekladov klasických textov, o niekoľko storočí neskôr, aby na Západe obrovským spôsobom došlo k znovuoživeniu trvalého vedeckého štúdia.
Je evidentné, v čom asi tkvie základná chyba o úlohe kresťanstva v neskorej antike. Napriek tomu, že mnoho historikov klasickej antiky už mnohokrát objasnilo toto nedorozumenie, chcel by som písať o tomto omyle znovu, pretože je taký rozšírený. Keďže sám Freeman napísal celú knihu, ktorá je jednoducho starý známy omyl, len v mimoriadne veľkom formáte.
Kresťanstvo zničilo staroveké pohanstvo. To naozaj znamenalo obrovskú stratu obzvlášť kvôli tomu, že boli zničené mnohé skvelé umelecké diela a pekné budovy. Dokonca aj umenie a architektúra vytvorená v mene kresťanstva môže len málo zakryť skutočnosť, že ak trebárs niekto preferuje klasicizmus pred gotikou, koniec pohanstva bol z hľadiska umeleckého vkusu krok späť. Taktiež sa zdá pravdepodobné, že mnoho pohanských náboženských textov bolo nenávratne stratených, hoci ak posúdime tie, ktoré sa zachovali, ako napríklad obsiahly tzv. Corpus Hermeticum (zbierka ezoterických a gnostických textov), naozaj to nie je až takým nešťastím. A je falošné tvrdiť, že kresťania sa pri ničení zameriavali na pohanskú literatúru. Naozaj sa vďaka nim zachovalo niekoľko z tých najlepších diel vrátane Homéra a Vergília a to aj napriek explicitnej polyteistickej tématike týchto epických diel.
Ústredným zmätkom protikresťanskej argumentácie všetkých  spomínaných kritikov, Charlesa Freemana a určite mnohých ďalších je predstavovať si, že kampaň namierená proti pohanskému náboženstvu mala zákonite spôsobiť úpadok vo vede. Predpokladá sa pritom, že staroveké pohanstvo a staroveká veda bolo jedno a to isté. Avšak tieto dve oblasti nemali takmer nič spoločné. Tim O'Neill to podáva lepšie než hocikto iný:
Ako humanista so záľubou pre mnoho aspektov starovekej a stredovekej minulosti, určite smútim nad zničením krásnych budov. A útlak pohanov kresťanmi je pre mňa takmer to isté ako útlak kresťanov pohanmi, pretože (i) Som neveriaci a (ii) Vyhýbam sa hodnotovým úsudkom o údajných hriechoch vzdialenej minulosti. Ale ako "presvedčivé dôkazy" o tom, že kresťania zakázali a zničili iracionálne, poverčivé kulty svojich náboženských rivalov a nikdy už nedovolili aby pomaľovaní kňazi rachotili s hrkálkami a spievali piesne na dymom zahalených sochách olympských bohov nejakým spôsobom podporujú Vašu tézu, to skutočne nedokážem pochopiť. Skutočnosť, že jeden z Veľkých flamínov, tzv. Flamen Dialis v Ríme už dlhšie nenosí svoju magickú kapucňu, už nedodržuje svoje zvláštne zákazy ohľadne nedotýkania sa surového mäsa alebo fazúľ a už sa nemusí starostlivo chrániť pred spaním v posteli, ktorej nohy nie sú zapustené do zeme (?!) môže byť veľmi smutné, ak ste značne zaťažení na takýto bizardný štýl rituálov, ale nedokážem pochopiť, čo má odumretie takýchto čudných povier do činenia s akýmkoľvek argumentom o racionalite.
Môžem len dodať, že podobná úroveň kultúrneho vandalizmu, ktorá napr. sprevádzala reformáciu v Anglicku, keď bola doslova zahodená do koša veľká časť stredovekého dedičstva, neznamenala v žiadnom prípade  zabrzdenie rozvoja vedy. A prečo by aj mala? Búranie chrámov nespôsobuje to, že ľudia prestávajú študovať matematiku. Roztavenie relikviárov nemalo žiadny dopad na pokrok vo fyzike. A ani zákaz starovekých rituálov nezahŕňa v sebe zastavenie vedeckého pokroku.
A v neposlednom rade sa často naznačuje, že pohanská Rímska ríša by bola schopná lepšie absorbovať barbarské invázie než ako to dokázala kresťanská. Naozaj zaujímavé obrátenie súčasne platnej historickej tézy, akceptovanej väčšinou historikov, že kresťanstvo napomohlo k vytvoreniu jednotného zriadenia, ktoré umožnilo Rímskej ríši prežiť ďalších tisíc rokov na Východe. Ale toto však už je iná téma.

pondelok, 21. januára 2013

Ideologická vojna stredovekej cirkvi

Na začiatku 14. storočia sú Templári, obvinení zo sodomie a herézy, zaživa upaľovaní na hranici
pred zrakom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, na iluminácii z 15. storočia
pochádzajúcej z Grandes Chroniques de France. (Newscom/British Library/akg-images)




VOJNA PROTI HERÉZE
autor R.I. Moore
Vydaná vo vydavateľstve Harvard University Press, cena $35

Dávno pradávno a čo najďalej, v krajinách dnes známych ako južné Francúzsko a severné Taliansko, mnoho ľudí považovaných cirkvou za “zlých” žilo v malých dedinkách roztrúsených po celej krajine. Boli známi pod rozličnými názvami -- katari, valdénski, manichejci, albigénski a donatisti. To čo všetci mali spoločné bolo, že ich myšlienky boli považované za nesprávne, za hrozbu pre jednotu kresťanskej Európy.

Preto mali byť vysliedení.

Takto tomu bolo v 11., 12. a 13. storočí. Ich zločinom bola heréza -- veriť alebo vyjadrovať myšlienku protirečiacu tomu, čo učila Rímskokatolícka  cirkev a odmietať “poopraviť” túto “nesprávnu” ideu. Odmietnuť znamenalo byť súdený, usvedčený a zabitý -- zvyčajne upálený zaživa na hranici postavenej na tento účel na námestí ako príklad pre tých, ktorí by mohli zotrvávať na tom, že budú mať svoje vlastné myšlienky.

Všetko toto sa dialo podľa nariadenia cirkvi. Pápeži, ktorí už predtým posielali križiakov do Svätej Zeme aby znovu dobyli Jeruzalem, pravidelne mali organizovať miestnu križiacku výpravu namierenú do južného Francúzska.

Ale to bolo pred viac než 800 rokmi a nič takéto sa dnes už nemohlo udiať. Je to jasné?

Dobre, pre historika R.I. Moora, emeritného profesora stredovekej histórie na  Univerzite Newcastle v Anglicku je to vybavené len čiastočne. Moorovou intelektuálnou výzvou v knihe Vojna proti heréze je objasniť čitateľovi tieto udalosti -- čo je veľmi ťažké podujatie.

Väčšina čo vieme o tom, čo sa stalo počas týchto storočí sústavných čistiek pochádza od inkvizítorov samotných, ktorí si hľadeli svoje záujmy -- politické, teritoriálne a ekonomické -- ohrozované rozmachom “neortodoxných” ideí. Nie je vôbec zložité predstavovať si akým spôsobom možno aplikovať takúto stredovekú “jurisprudenciu” na tzv. waterboarding, mimoriadne zatýkanie ba dokonca Abu Ghraib.

Inkvizítori z 11. až 13. storočia využívali rastúcu náboženskú diverzitu ako zámienku na konfiškáciu majetku a ustanovovanie miestnych kniežactiev pod vládou správcov lojálnych cirkvi. Ale ako niekto mohol rozpoznať heretika?

Autor Moore ponúka čiastočný zoznam výbušných myšlienok za ktoré hrozilo súdne stíhanie a smrť:

Bol to Diabol, a nie Boh, ktorý stvoril svet;
Človek, ktorí spí so svojou ženou nemôže byť spasený (Katari údajne zastávali extrémne sexuálne názory);
Boh, ktorý dal zákon Mojžišovi, bol zlomyseľný darebák pretože zavrhol 99 percent mužov a žien, ktorých stvoril;
Cirkev by nemala mať žiadny majetok (nikdy by nemala vládnuť);
Liturgia je nezrozumiteľná;
Akýkoľvek dobrý človek má rovnaké zásluhy ako sv. Peter;
Tí svetskí služobníci, ktorí odsudzujú ľudí na smrť sú vrahovia;
Kristus, Mária a evanjelista Ján prišli priamo z neba a nemali ľudské telá;
Telá mŕtvych sa nikdy neoživia.

Tí, ktorí zastávali tieto pozície ako osoby mali byť oznámené inkvizítorom. Keď už boli usvedčení ich životy mohli byť ušetrené ak denuncovali všetkých svojich spoluveriacich a zmenili svoje presvedčenie.

Moore tvrdí, že údajní “nepriatelia” domácich križiakov boli v mnohých aspektoch, napriek svojim chybným ideám, lepšími kresťanmi než pápeži, biskupi a vojaci, ktorí ich zatýkali a mučili, podpaľovali ich domovy a mestá a masakrovali ich po tisíckach. Napr. pre tzv. “heretikov” boli hlavnými hriechmi simónia a konkubinát a príslušníci kléru boli v tomto naozaj veľkí hriešnici.

Pre čitateľa prešlo už viac než 200 rokov ako pápeži a cisári zomreli a Raymonda V. z Toulouse nahradili Raymond VI. a Raymond VII. Po prvom Lateránskom koncile nasledoval druhý, tretí a štvrtý. Náboženské rády cisterciánov nahradili dominikáni a františkáni -- a cez toto všetko chápe dnešný čitateľ z 21. storočia z tohto vývoja len málo. Masakrovanie -- v súčasnosti by sme to zrejme nazvali genocída -- pokračuje.

Moore nie je žiadna Barbara Tuchman.

Pápež Inocent III. je popisovaný ako okúzľujúci muž s dynamickou víziou, ktorý taktiež “mal vznešenejšiu koncepciu moci svojho úradu než akýkoľvek iný pápež od Gregora VII.” Ale z väčšej stránky pápeži a králi prichádzaju a strácajú sa zo stránok nezhmotnení fyzickými popismi alebo farbistými profilmi. Jadro knihy spočíva v krvavých zločinoch a trestoch znázornených v pôvodných dokumentoch.
Keď Raymond VI. z Toulouse sa zdráha súdne stíhať miestnych heretikov, pápežov legát ho dal vyzliecť do spodkov, zbičovať a kolenačky ísť ku oltáru kostola a prinútil ho prisahať podporu križiackej výprave.
Legát, Arnold Amalrich pritiahol do Beziers v južnom Francúzsku s vojskom čítajúcom 8000 mužov a 20 000 ľudí zahynulo mečom. Zámerom križiakov, ako tvrdí Moore, bolo vládnuť pomocou teroru, živenom vzájomnou démonizáciou, ktorá odhaľovala ideologické spory.
Pri jednej z najznámejších masakier 20 rokov trvajúcich albigénskych vojen vo Francúzsku Šimon z Montfortu zaujal v r. 1210 hrad Bram. Namiesto toho aby jeho obrancov zabil, boli im odseknuté nosy a vylúpnuté oči. Nasledujúci rok pri Lavaure pre zmenu dal pozabíjať všetkých obrancov. “Hradná pani”, ktorá sympatizovala s heretikmi bola zhodená z veže do priekopy a ukameňovaná a de Montfort “s veľkým potešením” na lúke upálil 400 údajných heretikov.
Všetko toto spolu so štvrtým Lateránskym koncilom v r. 1215 bola príležitosť pápeža Inocenta III. vynútiť vojnu proti heréze rozšírením úlohy kléru — v skratke sa to stalo chartou pre klerikalizáciu spoločnosti. Trestala tých, ktorí prejavili heretikom pohostinstvo, konfiškovala majetok heretikov a ich deti zbavovala dedičstva. Keď Inocent v r. 1216 zomrel, jeho telo bolo cez noc vyzlečené a zbavené jeho veľkolepého pohrebného ošatenia ponechané len tak hniť v katedrále a takmer nahé. Za pontifikátu jeho nasledovníkov perzekúcie pokračovali vo forme presláveného procesu s templárskymi rytiermi v r. 1314.
Moore uzatvára svoju knihu konštatovaním, že priame dôkazy o veľkej populácii heretikov sú skromné. Preto vojny Inocenta III. a inkvizícií dosiahli dva ciele: centralizáciu moci vďaka rozbitiu malých komunít, ktoré mohli odolávať a praxou démonizácie akýchkoľvek hniezd odporu ako dôkazov univerzálneho spiknutia, ktoré ohrozuje spoločnosť a božský poriadok.
Ak súčasní čitatelia počujú ozveny týchto “kruciát” v McCarthyovských honoch na čarodejnice, “vojne proti terorizmu”, v tom ako súčasní politici značkujú svojich pokrokových oponentov ako “socialistov” alebo v súčasnych sporoch v rámci cirkvi, môžu tak slobodne robiť. Ale posledné slovo patrí katolíckemu rytierovi z Toulouse, ktorý keď sa ho biskup opýtal prečo nevyhnal miestnych heretikov, odpovedal takto: “Ako by sme mohli? Vyrástli sme predsa spolu. Sme krajania. Dennodenne vidíme ako úctyhodne a čestne medzi nami žijú”.

[Jezuita Fr. Raymond A. Schroth je literárnym editorom magazínu America.]
Preklad recenzie z novín NCR (National Catholic Reporter):
The medieval church’s ideological warfare

nedeľa, 20. januára 2013

Citát dňa - sv. Ján Chryzostom

Sv. Ján Chryzostom už v 4. storočí dobre predvídal, čo bude kresťanstvo neustále trápiť, preto nám zanechal odkaz: 
„Boh nepotrebuje zlaté kalichy, ale zlatých ľudí.“

sobota, 19. januára 2013

Skvelá recenzia novej Dawkinsovej knihy

Prinášam v preklade do slovenčiny vynikajúci text historika vedy Jamesa Hannama z blogu Quodlibeta o úskaliach knihy známeho biológa a popularizátora vedy prof. Richarda Dawkinsa The Magic of Reality pre mládež o princípoch vedeckého myslenia a jedného z najvýznamnejších spôsobov poznávania objektívnej reality. Mnohé myšlienky sú veľmi podnetné a prinášajú značne osvetľujúci náhľad do spleti
faktov a mýtov o tomto fascinujúcom dobrodružstve ľudského poznávania.

****

Očakávam, že mnoho mladých ľudí dostane na Vianoce pod stromček novú knihu Richarda Dawkinsa The Magic of Reality (Mágia reality).  Dokonca som videl niekoho čítať si ju tento týždeň v metre. Bolo to paperbackové vydanie, ktoré bohužiaľ neobsahuje ilustrácie Davida McKeana.  Je to hanba, keďže obrázky boli jednou z tých lepších stránok pôvodného vydania knihy v tvrdej väzbe.
Cieľom Mágie reality je poskytnúť všeobecný úvod do vedy pre mládež.  Môžu sa z nej dozvedieť veľa o stave poznania v rámci modernej vedy vďaka zľahka čitateľnému precíznemu rozprávačskému štýlu. Nanešťastie kniha taktiež predstavuje veľmi zavádzajúci dojem o tom, ako veda funguje a prečo je tak úspešná. Dawkins sa nepresne vyjadruje najmä o vzťahu medzi vedou a náboženstvom.
Každá kapitola začína s príbehom niektorého z mýtov, s pomocou ktorého si ľudia niekedy vysvetľovali rozličné aspekty prírody. Tieto mýty sú značne rozsiahle.  Dozvedáme sa o tasmánskej legende, v ktorej boh Moinee stvoril prvých ľudí s kengurími chvostami. Africký boh oblohy Bumba sa privoláva preto, aby "vyvrátil" zo seba Slnko.  Dawkins štedro ponúka starostlivú pozornosť  krvavým aztéckym praktikám ľudských obetí.  Do tejto pitoresknej galérie pohanskej mytológie zahrnul príbehy z Biblie, ako napr. príbeh o Adamovi a Eve alebo Noeho potope, aby tak podporil svoj povrchný argument, že tieto príbehy sú svojou podstatou všetky rovnaké.
Dawkins následne tvrdí, že vedecký pohľad na vesmír mal nahradiť všetky tieto mytológie.  Ľudstvo ako dôvodí už malo vyrásť z rozprávok, ktorým dopriavalo sluchu vo svojom detstve a dospievaní.  Keďže ako dospelé druhy sme sa už dnes dozvedeli ako odhaliť pravdu - pravdu prinajmenšom rovnako vzrušujúcu ako legendárne príbehy, ktoré nahradila. Samozrejme už viac nemôžeme viniť rozhnevané božstvá za zemetrasenia a epidémie. Ale samotný Dawkins rozširuje naivný mýtus, aby ním vysvetlil vzostup vedy.  Predstavuje nám taký obrázok, že jedinou požiadavkou vedeckého svetonázoru, v ktorom by mal človek zakotviť, je pozerať sa na svet s očami nezastretými náboženstvom. To nie je len podporovanie takmer každej kultúry, ktorá existovala na Zemi. Rozširovanie jeho vlastného mýtu znamená to, že Dawkins prekrúca príbeh vedy i keď pritom presne popisuje vedecké teórie. A čo je oveľa nebezpečnejšie explicitne vyjadruje to, že veda je jedinou cestou k pravde a že alternatívne spôsoby myslenia nemajú žiadnu hodnotu.
Príbeh o tom, ako moderná veda skutočne vznikla ukazuje nebezpečenstvo nekompromisnej racionality a dôležitosť iných spôsobov nazerania na svet. Konkrétne náboženstvo malo ústrednú úlohu vo vedeckom pokroku. Dokonca podľa štandardov tej doby boli mnohí veľkí vedci mimoriadne zbožní, ak nie vždy pravoverní kresťania.  Johannes Kepler, Blaise Pascal, Robert Boyle, Isaac Newton, Michael Faraday a James Clerk Maxwell boli všetko nezvyčajne náboženski založení muži.  A to ešte ignorujeme značný počet jezuitských vedcov, ako bol napr. Roger Boškovič, ktorý bol doslova vymazaný z kníh v anglickom jazyku o dejinách vedy.
Toto by nás malo vystríhať pred rizikom, že Dawkinsova vízia vedy je prehnane zjednodušená. Dnes sa všeobecne "vie", že veda bola objavená pohanskými Grékmi a jej vývoj bol zabrzdený kresťanstvom.  Ale Dawkins dokonca ide ešte ďalej a znehodnocuje vedecké úspechy starovekého Grécka.  Napríklad zaraďuje teórie lekára Hippokrata, ktoré boli základom medicíny až do devätnásteho storočia pod mytológiu.  Je pravdou, že grécka veda vrátane hipokratovskej medicíny, bola veľmi často mylná.  Ale to nemá takmer nič čo dočinenia s legendami, s ktorými sme všetci takí oboznámení.  Určite nenájdete veľa zmienok o Diovi alebo Apolónovi v prácach Aristotela.  Napríklad Hippokrates špecificky odmieta to, žeby mala "posvätná choroba" epilepsie vonkoncom božskú príčinu.
Aristotelove starostlivé demonštrácie, odvodené metódou pozorovania a logickej analýzy znamenajú to, že jeho veda stála na základe čistého rozumu.  Dawkins by mal byť pyšný. Problémom je, čoho si je Dawkins dobre vedomý, že Aristotelova veda sa takmer vo všetkom mýlila: mýlila sa v tvrdení, že slnko a iné planéty obiehajú Zem; je omyl tvrdiť, že pohybujúcimi objektami musí hýbať niečo iné; je omyl tvrdiť, že ťažšie objekty musia padať rýchlejšie, než ľahšie; je omyl tvrdiť, že vákuum je nemožné dosiahnuť; je omyl tvrdiť, že vesmír je večný; a je omyl tvrdiť, že zvieracie druhy sú pevné a nemenné.
Všetky tieto omyly sú odpustiteľné.  Aristoteles nezlyhal v objavovaní skutočných princípov fungovania prírody preto, že by bol bezstarostný alebo bláznivý.  Jeho problémom, rovnako ako aj ďalších gréckych filozofov, bolo príliš veľa rozumu a nie príliš málo.  Nemal k dispozícii vedeckú metódu experimentu a radikálne iracionálnej myšlienky, že musíme otestovať teórie aj vtedy keď si už o nich myslíme, že sú správne. Preto nie je dobré za vedecké omyly starovekých Grékov dávať vinu náboženstvu alebo poverám. A hlavné posolstvo Dawkinsovej knihy, že moderná veda vznikla vtedy, keď bola kvôli rozumu odmietnutá viera, je taktiež jasným omylom.
Naproti tomu, čo si myslí Richard Dawkins tak pri vzostupe vedy zohralo centrálnu úlohu kresťanstvo.  A mýli sa tiež v tom, keď dôvodí, že moderná veda bola niečím takým, ku zrodu ktorého došlo, keď múdri muži a ženy začali skúmať prírodu bez klapiek na očiach.  To nebolo víťazstvo rozumu nad vierou. Vedecký pokrok od nás vyžaduje pozerať na svet veľmi špecifickým spôsobom a kresťanstvo poskytlo dôvod, prečo s tým začať.

piatok, 18. januára 2013

Názorné video o kľúčovej chybe šifrovacieho stroja Enigma

Pekne spracované a názorné video o tom, prečo Spojenci dokázali rozlúsknuť šifrovací stroj Enigma. Netreba zabudnúť aj na zvyšné odkazy pod ním.


pondelok, 14. januára 2013

Zákony proti čarodejníctvu (antika)

Zákony proti praktikovaniu mágie v antickom svete boli početnejšie, špecifickejšie a tvrdšie skôr v Ríme ako v Grécku.

Staroveké grécke právo

Zachovalo sa len niekoľko málo stôp o legislatíve akéhokoľvek druhu namierenej proti mágii platnej v akomkoľvek gréckom mestskom štáte. Naozaj zdá sa, že starovekí Gréci nikdy nepostavili mimo zákon (alebo definovali) mágiu ako kategóriu, hoci mohlo byť možné súdne stíhať škodlivé skutky mágie podľa omnoho všeobecnejších zákonov. Prevažným zdrojom nejednoznačnosti v starovekom práve, pre samotných starovekých ľudí ako aj pre moderných interpretov, bola trojzmyselnosť gréckeho slova pharmakon a jeho latinského ekvivalentu venenum s významom ako “jedu”, “lieku” a “kúzla”.
Krátko po roku 479 p. n.l. v meste Teos nachádzajúcom sa v Malej Ázii bol zhotovený nápis známy ako Dirae Teiorum (Kliatby Teianov), ktorý začínal s prekliatím “Ak ktokoľvek zhotoví škodlivé kúzla/jedy [pharmaka dêlêtêria] proti Teianskému štátu alebo proti jeho jednotlivcom, mal by zomrieť, sám a jeho rodina s ním” (Meiggs a Lewis 1969, no. 30). Skutočnosť, že štát bol považovaný za predmet možného útoku zabezpečuje, že tieto tzv. pharmaka tu zahrňujú kúzla. Text všeobecne pripomína svojim štýlom, vzhľadom a použitou frazeológiou raný právny kódex a preto mohlo byť predpisovaný pri súdnych procesoch. Ale požiadavka, že rodina páchateľa by mala taktiež zomrieť naznačuje skutočne odstrašujúcu formu kúzla a vážnu magickú obranu voči nebezpečnému magickému útoku.
Niekedy sa špekulovalo o tom, že dotyčný poškodený si mohol hľadať nápravu voči škodlivej mágii v  Aténach  z piateho a štvrtého storočia pr. n. l. pomocou “verejného stíhania kvôli škode” (dikê blabês). Keď v tomto meste  Filoneova konkubína ho nechtiac údajne otrávila v dobrej viere, že mu dáva elixír lásky, bola, čisto a jednoducho obvinená z ( popravená) vraždy, podľa Antifóna. Okolnosti odsúdenia a popravy tejto "čarodejnice" (pharmakis) Theorisy zostávajú neznáme, ale obvinenie bolo formulované ako prečin bezbožnosti, ako nás oboznamuje Demosténes.
V prvom storočí pr. n. l. vnútorné stanovy náboženského kultu vo Filadelfii v Lydii vyžadovali od jej členov, medzi inými vecami, “zložiť slávnostnú prísahu na všetkých bohov nepoužiť nikdy podvod proti mužom alebo ženám, ani nevymyslieť či nezostaviť nebezpečné kúzlo [pharmakon] proti ľuďom, ani nebezpečné zaklínadlá [epôidai], ani elixíry lásky [philtron], ani abortíva, ani prostriedky proti počatiu” (Dittenberger 1915–1924, no. 985).
Okrem tohoto sa môžeme obrátiť na imaginárne pravidlá, ktoré zostavil Platón pre ideálny štát vo svojich  Zákonoch v štvrtom storočí pr. n. l. Poprvé predpísal, že tí ktorí boli vyhlásení vinnými z vyvolávania mŕtvych, alebo z pokúšania sa tlačiť na bohov pomocou kúzelníctva (goêteia) alebo pokúšania sa zničiť rodiny kvôli peniazom by mali byť zavretí do väzenia na doživotie a zbavení kontaktov so slobodnými ľuďmi; keď zomrú, ich telá by mali byť vyhodené na smetisko bez riadneho pochovania. Ale potom predpísal popravu pre tých, ktorí budú vyhlásení za vinných z vytvárania viazacích kúziel, čiar alebo zaklínadiel. Zostáva nejasné, či tieto zákony pripomínajú akýkoľvek zákonník z kníh štatútov gréckeho mestského štátu z doby keď žil Platón, ale nezdá sa žeby filozof bol obzvlášť nepriateľsky naladený voči kúzelníkom ktorých do istej miery považoval len za konkurenčných sociálnych inžinierov.
Samozrejme zdá sa, že mágia bola viacej používaná v spojení so právom. Boli objavené početné klasické aténske “jazyko-viazacie” zaklínacie tabuľky resp. defixiones, vyrábané proti protivníkom v občianskych súdnych sporoch, v obývanom centre mesta a v jeho cintoríne Ceramicus. Zo širšieho starovekého sveta sa taktiež zachovalo množstvo ochranných amuletov používaných pri súdnych sporoch.

Rímske právo

Rímske právo je omnoho plodnejšia oblasť štúdia. Pôvodný rímsky právny kódex z roku 451 p.n.l., tzv. Dvanásť tabúľ, obsahoval zákony namierené proti spievaniu zlých zaklínadiel (malum carmen) a proti čarodejnému prenášaniu úrody z jedného poľa na druhé (excantatio cultorum), ale nemáme žiadne náznaky o príslušných trestoch. Tu spomenutá špecifikácia “zlých” naznačuje, že neškodné obmeny zaklínadiel boli dovolené; iste  Cato Starší bol schopný uverejniť liečivé zaklínadlo vo svojom pojednaní De agricultura z doby okolo r. 160 pr. n.l. V prvom storočí n.l. Plínius Starší popisuje údajný príbeh o neúspešnom súdnom stíhaní čestného prepustenca Cresima kvôli očarovaniu úrody obilia vo svojej Naturalis Historia (Prírodovede) (77).
Hlavným zákonníkom proti mágii v neskorej republike a aj po nej ako sa zdá je Lex Cornelia de sicariis et veneficis (Kornéliov zákon proti vrahom a travičom/kúzelníkom)  Lucia Cornelia Sullu z roku 81 pr. n. l. Znovu je tu spomenutý kľúčový latinský výraz dvojznačný, ale neskorší juristi nás nenechávajú na pochybách o zámere tohto zákona; rovnako tiež špecifikujú, to čo je postavené mimo zákon, mimo iných vecí, predávanie, kupovanie, vlastnenie a podávanie škodlivých liekov. Zvyčajne sa verí, že to bola odpoveď na súdne stíhanie podľa tohto zákona, na základe ktorej zostavil Apuleius z Madaury známu ironickú Apológiu, resp. “obhajovaciu reč” na základe obvinenia z hrdelného zločinu v Sabrathe v rokoch 158–159 n.l. Apuleius mal prísť do severoafrického mesta Oea a presvedčiť najžiadanejšiu bohatú vdovu Pudentillu, aby si ho vzala za muža, napriek všeobecnému sklamaniu jej rodiny, ktorá si želala získať kontrolu nad jej peniazmi. Podľa toho ho zatiahli do súdneho procesu, hlavne na základe toho, že využil erotickú mágiu na zvedenie Pudentilly, ale prípad bol vybudovaný aj na mnohých ďalších obvineniach z magických praktík, ako napr. použitie voodoo bábik a vyvolávanie tranzu u chlapcov kvôli vešteniu. Rétorické cvičenie z druhého storočia n.l. zostavené Hadriánom z Týru by mohlo naznačovať, že bolo zvykom upaľovať čarodejnice na hranici, ako významnej predzvesti oveľa modernejšieho veku.
Udalosti tzv. bakchanálneho spiknutia, ktoré vyústilo do senátneho dekrétu o Bakchanáliách z r. 186  pr. n.l. a následnej popravy údajne až 5000 ľudí za kúzelníctvo (podľa Lívia) ukázalo ako rímske vládne autority poprvýkrát spojili mágiu, veštenie a cudzie kulty a považovali všetky doradu za ohrozenie štátu. Cassius Dio neskôr vykreslil imaginárneho Agrippu vysvetľujúceho vzťah nového cisára Augusta:
Mali by ste nenávidieť a trestať tých, ktorí zavádzajú do nášho náboženstva cudzie prvky . . . pretože ľudia tohto druhu pomocou uvádzania nových síl, presvedčujú mnoho ľudí, aby si brali cudzie zvyky a z tohto sa potom rodia spiknutia a zhromaždenia a tajné kluby, ktoré sú poslednou vecou ktorú monarchia potrebuje. Preto nedovoľte ľuďom, aby boli ateisti alebo kúzelníkmi [goêtes] . . . je vhodné, aby tu neboli vôbec žiadni mágovia [mageutai]. Pretože takíto ľudia často podnecujú mnohých k revoltám, buď hovorením pravdy alebo ešte častejšie pomocou rozširovania lží. (Rímske dejiny 52.36.1–2)
V tejto dobe sa stali častými popravy jednotlivcov alebo ich vyháňania z mesta, označovaných za “chaldejcov”, “astrológov”, “kúzelníkov” resp. “mágov” spoločne s pálením ich kníh. Veľké skupiny boli znovu cieľom za republiky v r. 139 pr. n.l. a za čias skoršieho cisárstva v roku 33 pr. n.l. (Augustus), v r. 45 n.l. (Tiberius), v r. 52 n.l. (Nero) a v r. 69 n.l. (Vitellius). Cisári boli obzvlášť citliví na konšpiratívne dôsledky veštieb vykonávaných jednotlivcami a veštieb vo veci smrti, obzvlášť ak to bola ich vlastná smrť. Augustus, Tiberius, Nero a Valens podnikli špeciálne opatrenia, aby toto zakázali.
V dobách kresťanského cisárstva (for the relevant laws of which see the ninth book of the Theodosian Code), Konštantín v r. 319 n.l. zaviedol zákony proti vešteniu budúcnosti a mágii, špeciálne sa zmieňujúc o vytváraní erotickej príťažlivosti, ale vynímajúc opatrenia brané kvôli liečeniu resp. kvôli poľnohospodárskemu ovládaniu počasia. V roku 357 n.l. Konštancius II. vydal zákony namierené proti hádačom, astrológom, veštcom, augurom, jasnovidcom, chaldejcom, mágom a vo všeobecnosti zločincom (maleficii). Účinky Konštanciovho zákonodarstva mali široký dopad. Jeho výsledkom ako nám ho sprostredkováva Ammianus Marcellinus bola poprava jednotlivcov len za nosenie amuletov alebo za nočné precházky pomedzi hrobmi. Ďalšie vydanie legislatívy nasledovalo za vlády Valentiniána medzi rokmi 368 až 389 n.l. a za Honória v roku 409.
Vo svojej Apológii Apuleius dôvtipne argumentuje tým, že neexistovali žiadne okolnosti, za akých by sa malo vznášať obvinenie z mágie: Ak bolo obvinenie falošné, nemalo by sa vznášať už len pre tento dôvod, ale ak bolo pravdivé, potom žalobca by sa mohol stať obeťou mágovej hrozivej moci, ktorá bola nevyhnutne väčšia ako tá, ktorú mal súd.
Daniel Ogden

Použitá a odporúčaná literatúra:
Clerk, Jean-Benoît. 1995. Homines magici: Etude sur la sorcellerie et la magie dans la société romaine impériale. Berne: Lang.
Collins, Derek. 2001. “Theoris of Lemnos and the Criminalization of Magic in Fourth-Century Athens.” Classical Quarterly 51: 477–493.
Dittenberger, Wilhelm, ed. 1915–1924. Sylloge inscriptionum graecarum. 3rd ed. 4 vols. Leipzig: Hirzel.
Gordon, Richard L. 1999. “Imagining Greek and Roman Magic.” Pp. 159–275 in Witchcraft and Magic in Europe: Ancient Greece and Rome. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Hunink, Vincent, ed. 1997. Apuleius of Madauros: Pro se de magia (Apologia). 2 vols. Amsterdam: Gieben.
Kippenberg, Hans G. 1997. “Magic in Roman Civil Discourse: Why Rituals Could Be Illegal.” Pp. 137–163 in Envisioning Magic: A Princeton Seminar and Symposium. Edited by Peter Schäfer and Hans G. Kippenberg. Studies in the History of Religions 75. Leiden: Brill.
Massoneau, Elaine. 1934. La magie dans l’antiquité romaine. Paris: Recueil Sirey.
Meiggs, Russel, and David Lewis. 1969. A Selection of Greek Historical Inscriptions. Oxford: Oxford University Press.
Ogden, Daniel. 2002. Magic, Witchcraft and Ghosts in the Graeco-Roman World. New York: Oxford University Press.
Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions of the American Philological Association 63: 269–295.
Phillips, C. R., III. 1991. “Nullum crimen sine lege: Socioreligious Sanctions on Magic.” Pp. 260–276 in Magika Hiera: Ancient Greek Magic and Religion. Edited by Christopher A. Faraone and Dirk Obbink. New York: Oxford University Press.
Xella, Paola, ed. 1976. Magia: Studi di storia delle religioni in memoria di Rafaella Garosi. Rome: Bulzoni.

nedeľa, 13. januára 2013

Rímske zákony o čarodejníctve

Rímske právo tvoria spísané a promulgované zákony Rímskej republiky a Impéria, počínajúc od Dvanástich tabúľ pochádzajúcich z polovice piateho storočia pr. n. l. až po kodifikáciu vydanú cisárom Teodóziom II. v r.  438 n. l. a Justiniánom (vládol v r. 527–565) medzi rokmi 530 a 534. Hoci Teodoziánsky kódex slúžil ako model pre mnohé z germánskych zbierok zákonov zostavených medzi piatym a deviatym storočím, systematické štúdium, výučba a aplikovanie rímskeho práva v západnej Európe začalo so štúdiom Justiniánových Ustanovení, Kódexu a Zbierky v neskorom jedenástom storočí a pokračovalo až do konca osemnásteho storočia.  Dvanásť tabúľ malo byť zrekonštruovaných z iných prameňov, pretože žiadny pôvodný text sa nezachoval. Právne zbierky Teodózia a Justiniána využívajú mnoho starších zákonov. Záujem o právo zo strany rímskych životopiscov, historikov, encyklopedistov a ďalších samozrejme vytvára možnosť získať rozšírené pochopenie fungovania zákona. Texty Rímskeho práva týkajúce sa mágie a kúzelníctva informujú o učených legálnych diskusiách o mágii a čarodejníctve v Európe až do raného osemnásteho storočia. Tabuľa č. VIII z Dvanástich Tabúľ nehovorí nič o neškodlivej mágii, ale odsudzuje na smrť osobu, ktorá vyslovuje zlovoľné kúzlo, ktoré iného zraní alebo ktoré zničí úrodu obilia z poľa niekoho iného. Toto odráža obmedzenú ideu škodlivej mágie a zohľadňuje škodu spôsobenú magickými prostriedkami. Neskorsí republikánsky zákon zakázal v r. 186 pr. n. l. tajné, nočné bakchanálne rituály, znovu zdôrazňujúc pri tejto aktivite zlý úmysel. V r. 81 pr. n. l., diktátor Lucius Cornelius Sulla vydal tzv. Lex Cornelia de sicariis et veneficiis (Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch/kúzelníkoch), ktorého interpretácia bola neskôr rozšírená na rôzne druhy škodlivej resp. zakázanej mágie a bola zahrnutá do Justiniánovej kodifikácie (Ustanovenia 4.18.5, Kódex 9.16, a Zbierka 48.8).
Príklady nového a širšieho konceptu mágie, ktorý ho spojuje s učením a magickými knihami a reflektuje magické idey širšieho helenistického sveta, boli široko rozšírené v latinskej literatúre raného cisárstva, hlavne kniha č. 30 zo Prírodnej histórie Plínia Staršieho (24–79 n.l.) a v spisoch rímskych juristov, z ktorých mnohé sú zozbierané v Justiniánovej Zbierke. Odkazy na právo v neprávnických písomných prameňoch  naznačujú, že mnohí jednotlivci boli súdne stíhaní a usvedčení podľa Lex Cornelia a a iných právnych štatútov, vrátane jedného, ktorý odsudzoval vyučovanie mágie ako aj vlastnenie magických kníh.
Najznámejším jedinečným prípadom z hľadiska cisárskeho rímskeho práva bol  prípad severoafrického filozofa Apuleia z Madaury, ktorý bol súdne stíhaný a zbavený viny podľa Lex Cornelia z veštenia a kúzelníctva v rokoch 156–158 n.l. Prípad je známy z Apuleiovho prepracovania jeho  orácia nachádzajúceho sa v jeho vlastnej obhajobe, ktorá ponúka širší portrét navzájom protikladných názorov o mágii v druhom storočí.
V cisárskom  rímskom práve, kúzelník, nelegálny veštec a všeobecne mág sú všetci označení pojmom maleficii (zločinci), označením, ktoré prežilo a bolo dokonca používané výlučne na diabolských kúzelníkov a čarodejnice počínajúc od pätnásteho storočia. V Teodoziánskom Kódexe z roku 438, knihe č. 9, titule č. 16, pod ktorým boli zorganizované cisárske zákony týkajúce sa mágie, je De maleficiis et mathematicis et ceteris similibus (Ohľadne Mágov, Astrológov a ďalších im podobných). Hádači a tí, ktorí sa ich pýtali alebo ich ochraňovali boli podrobení prísnemu potrestaniu. Tí, ktorí spôsobili ujmu iným pomocou mágie (vrátane erotickej mágie) boli označené ako nepriatelia ľudskej rasy. Mágovia boli pravidelne zahrňovaní medzi tých usvedčených zločincov, ktorým nemalo byť nikdy odpustené a boli považovaní za vinných z výnimočných zločinov (crimina excepta).
Ako sa rímske impérium kristianizovalo počas štvrtého storočia, tak si do cisárskej legislatívy a praxe našlo cestu mnoho špecificky kresťanských ideí týkajúcich sa démonickej mágie, obzvlášť do Interpretácií, ktoré boli pripojené ako dodatky k zákonom Teodoziánskeho kódexu. Neskoršie kresťanské autority považovali učené rímske právo v tomto ohľade za dokonale kompatibilné s kresťanskou teológiou a kanonickým právom.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Brown, Peter. 1972. “Sorcery, Demons and the Rise of Christianity: From Late Antiquity into the Middle Ages.” Pp. 119–146 in Religion and Society in the Age of Saint Augustine. Edited by Peter Brown. New York and Evanston, IL: Harper and Row.
Graf, Fritz. 1997. Magic in the Ancient World. Cambridge, MA: Harvard University Press.
MacMullen, Ramsay. 1966. Enemies of the Roman Order: Treason, Unrest, and Alienation in the Empire. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Pharr, Clyde. 1932. “The Interdiction of Magic in Roman Law.” Transactions and Proceedings of the American Philological Association 53: 269–295.

piatok, 11. januára 2013

Citát dňa - Nemecké prelomenie americkej diplomatickej prúžkovej šifry v roku 1944

Od roku 1944 Nemci na všetkých frontoch stupovali. Boli zatlačovaní Spojencami nielen na bojiskách, ale aj na poli kryptológie.
Zavedenie nových bezpečných procedúr a šifrovacích strojov americkými a britskými ozbrojenými silami prekazilo ich snahy na Západe a na Východe použitie jednorázovej blokovej šifry na šifrovanie dôležitých správ ich prinútilo sústrediť sa na rádiovú prevádzku nižšej úrovne.
Avšak aj takto neskoro vo vojne dokázali využiť niektoré nepriateľské systémy vysokej úrovne.
Ich najvýznamnejším úspechom proti anglo-američanom bolo využitie Prúžkovej šifry Ministerstva zahraničia USA. V správe o aktivitách OKW/Chi  za prvý polrok v roku 1944 sa píše:
‘Boli rozpracované a rozlúštené vládne kódy a šifry  33 európskych a mimoeurópskych štátov a agentúrnych spojení. Boli vypracované 17.792 VN vrátane 6000 správ od agentov. Z pohľadu čísel zoznam začínal vládnymi správami USA, Poľska a Turecka.’
‘Bolo rozlúštených mnoho zložitých prešifrovaní, hlavne amerických (USA) a poľských.’



To je jasná narážka na prúžkovú šifru M-138-A. Poľský systém bola kódová kniha prešifrovaná mriežkou.

Zdroj: TICOM DF-9 ‘Activity report of OKW/Chi. 1/1/44-25/6/44.’
Originálny blog post v angličtine: German exploitation of US Diplomatic strip cipher in 1944

pondelok, 7. januára 2013

Citát dňa - Oficiálne dejiny Úradu pre bezpečnosť ministerstva zahraničia USA

Tu je odkaz na ‘History of the Bureau of Diplomatic Security of the United States Department of State - Dejiny Úradu diplomatickej bezpečnosti Ministerstva zahraničia USA’. Táto kniha popisuje dejiny Úradu diplomatickej bezpečnosti - (Bureau of Diplomatic Security) a jeho predchodcov – Úrad bezpečnosti a Úrad hlavného špeciálneho agenta (Office of the Chief Special Agent) amerického ministerstva zahraničných vecí – od jeho objavenia v r. 1916 až do súčasnosti.
Kapitola č. 2 sa zaoberá vývojom počas II. svetovej vojny a hlavnou snahou o zlepšenie bezpečnosti na zahraničných zastupiteľstvách. Bezpečnosť na väčšine ambasád bola žalostná, najmä v Moskve.
Nanešťastie je tu len letmá zmienka o kódoch Ministerstva zahraničia USA - Gray, Brown a prúžkovej šifry M-138 keďže kniha sa zväčša zaoberá všeobecnými bezpečnostnými opatreniami.
Zdroj: State Department’s Security Bureau official history

piatok, 4. januára 2013

Martín Del Rio (1551–1608)

Del Rio bol jezuitský učenec, ktorý napísal jeden z najvplyvnejších traktátov o mágii a čarodejníctve pod názvom Disquisitiones Magicae libri sex (Šesť kníh o skúmaní mágie). Bol rozdelený do šiestich kníh, ktoré boli poprvýkrát publikované v troch častiach medzi rokmi 1599 a 1600 a následne často znovu vydávaný. Kniha 1 pojednávala o tom, čo malo byť chápané ako “povera”, teda rozličné odvetvia mágie (vrátane veštenia) a alchýmie, ktorú Del Rio bral s obozretnosťou, ale úplne ju nezavrhol. Kniha 2 skúmala druh mágie v ktorom vystupovali zlí duchovia a odpovedala na také otázky ako do akej miery boli mágovia viazaní prírodnými zákonmi; či bol možný sexuálny styk s duchmi a ak áno, či z neho mohol vzísť potomok alebo nie; a či zlí duchovia mohli skutočne spôsobovať to, že mŕtvi sa ukazujú živým. Kniha 3 má dve časti. Prvá sa zaoberá škodlivou mágiou—tu začal  Del Rio diskutovať obzvlášť o čarodejniciach ako aj o ľuďoch pod kontrolou zlých duchov—a druhá popisuje mimoriadnu rozmanitosť poverčivých praktík. Kniha 4 rozoberala prorokovanie a veštenie spolu s rozličnými spôsobmi ako odhaliť osobnú vinu alebo nevinu vo vzťahu ku konkrétnemu obvineniu. Tu Del Rio kritizoval prax potápania podozrivých čarodejníc (test potopením resp. vodný ordál) na určenie či sa potopia (nevinná) alebo budú plávať (vinná).
Kniha 5 poskytuje detailnú pomoc pre sudcov predsedajúcich pri procesoch týkajúcich sa zločinnej mágie. Del Rio skúmal typy dôkazov vyžadovaných na dosiahnutie verdiktu a striktné pravidlá regulujúce použitie tortúry. Tu tvrdil, že našiel spojenie medzi herézou a mágiou a poznamenal, že zločiny prisudzované čarodejniciam by sa nemali považovať za fantázie. Kniha 6 poskytla podobne detailnú pomoc spovedníkom a popisovala spôsoby, ktorými sa podozrivé čarodejnice pokúšali vykrútiť z priznania svojich praktík a rozličné opatrenia, ktoré mohli byť použité na odvrátenie zločinnej mágie. Kniha takto poskytla úplné prehodnotenie predmetnej látky a po jej uverejnení sa Del Rio rýchlo stal uznávaným expertom na čarodejnice a ako s nimi zaobchádzať prizývaným napríklad poskytnúť svoj názor počas učených sporov v Bavorsku v rokoch 1601–1602 ohľadom legálnych opatrení voči čarodejniciam. Po uverejnení knihy Del Rio vyvinul veľké úsilie, aby ju revidoval a zaktualizoval. Preto sa od doby, čo zomrel aj rozsahom značne rozšírila.

Životopis

Del Rio sa narodil v Antverpách, ktoré sa vtedy nachádzali v španielskom Holandsku dňa 17. mája 1551 kastílskemu otcovi a aragónskej matke. Jeho rodina bola bohatá, privilegovaná a vplyvná. Martín dostal vynikajúce vzdelanie v Paríži, v Lovani a na Salamanke pod vedením najlepších učiteľov tej doby, počas ktorej dokonale zvládol niekoľko jazykov, vrátane gréčtiny, latinčiny a hebrejčiny. Jeho súčasník, belgický učenec Justus Lipsius ho chválil ako jednu z ozdôb svojich čias. Jeho prvé publikované knihy, komentáre takých klasických autorov ako Seneca, Solinus a Klaudián demonštrovali jeho mimoriadnu erudíciu. V roku 1574 získal svoj doktorát na univerzite v Salamanke; hovorí nám o tom, že sa dostal do kontaktu s ľudovou mágiou počas týchto rokov strávených v Španielsku a svoje Skúmania obsahujú niekoľko príkladov pochádzajúcich z tejto osobnej skúsenosti. Jeho osobná zvedavosť mohla byť stimulovaná ešte skoršie vplyvnými prednáškami jezuitu Juana Maldonada, ktoré Del Rio navštevoval, keď bol študentom v Paríži a  ešte viac v Salamanke. Následne sa vrátil do španielskeho Holandska, ale po niekoľkých málo rokoch strávených radca, potom ako generálny guvernér a vicekancelár Brabantska pod vedením Dona Juan de Austria, sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej.
Po návrate do Španielska sa 9. mája 1580 stal novicom v jezuitskom dome vo Valladolide. Následne ho Spoločnosť Ježišova na zvyšok jeho života poslala učiť na rozličné univerzity: Douai, Liège, Lovaň (kde zložil svoje konečné sľuby v roku 1600), Graz a Mainz. Počas tejto doby značne publikoval, väčšinou práce o teológii alebo komentáre, hoci taktiež zostavil dve pojednania o dejinách, jedno z nich sa týkalo rozboru nedávnych udalostí v Španielskom Holandsku. Zomrel v Lovani dňa 18. októbra 1608 po dlhej a vyčerpávajúcej ceste naspäť zo Španielska.

Dôvody pre napísanie Preskúmaní

Jeho rozsiahla práca o mágii a čarodejníctve a iných okultných vedách nebola typickou pre jeho celoživotné dielo, takže nie je ľahké povedať prečo skúmal tento predmet a vynaložil tak značnú snahu a učil o ňom. Jeden dôvod mal čo do činenia s faktom, že západná Európa bola rozdelená teologickými dišputami, ktoré živili ako aj stimulovali teritoriálne vojny. Katolícke ako aj protestantské čarodejnícke traktáty zohrávali významnú úlohu v sprievodnej intelektuálnej revnivosti a v rámci svojich Preskúmaní Del Rio zdôraznil, že mágia bola úzko prepojená s herézou. Takto cez svoju prácu Del Rio vytváral hlavný polemický príspevok ku náboženským sporom neskorého šestnásteho storočia. Počas 90-tych rokov 16. storočia ho nachádzame  ako diskutuje o Kabale s Jeanom van Helmontom a svoj záujem o mágiu pravdepodobne získal hlavný stimul pri notoricky známom prípade Jeana del Vaulx benediktínskeho mnícha z opátstva Stavelot, ktorý sa v roku 1597 priznal k vzťahu s Diablom a ku kariére v zločinnej mágii tiahnucej sa s ním takmer po celý jeho život. Del Rio mal prístup k objemnému materiálu vypracovanému počas tohto procesu a dokázal diskutovať o tomto ako aj o iných prípadoch s jedným zo sudcov Pierrom Dheure, na ktorého odkazuje vo svojich Preskúmaniach viac než raz.

Názory Del Ria na čarodejnice a posadnuté osoby

Del Rio bol často považovaný za dôverčivého náboženského fanatika, ale jeho postoj ku všetkým okultným vedám v skutočnosti celkom sofistikovaný, hoci jeho názory na čarodejnice boli tak trochu viac tradičné. Všetka mágia, hovoril, závisela od paktu nastolenom medzi ľudskou bytosťou a zlým duchom. Koncept, propagovaný mnohými katolíckymi a protestantskými spisovateľmi, že let čarodejníc na sabat bola ilúzia bol falošný; oni sa naozaj predtým namazali masťou a leteli tam. Na druhú stranu v skutočnosti svoju podobu nemenili. Akékoľvek takéto transformácie boli výsledkami klamných trikov Satana a ako dôsledok jav ako je lykantropia by sa mala považovať za čisté ilúzie. Keď čarodejnice dorazia na svoj Sabat, nájdu tam Satana ako mu predsedá vo zvieracej podobe. Uctievajú ho tam zvráteným a rúhavým spôsobom, často pritom napodobňujúc sv. omšu, po ktorej sa hostia jedlom a pitím (niekedy nosiac masky), následne tancujú predtým než súložia so zlými duchmi. Každý čarodejník/čarodejnica rozprával/a Satanovi príbeh o zle evil ktoré on alebo ona vykonala od posledného zhromaždenia. Ak Diabol nebol spokojný, kruto ich bil. Následne rozdelil prášky a otrávené substancie aby im tak umožnil konať ďalšie škody v ich komunitách. Takéto substancie samozrejme neboli jedinými prostriedkami, ktorými čarodejnica mohla vykonávať zločinnú mágiu. Niektoré taktiež používali rastliny a masti; a pre jej zločinné zámery mohol byť dostatočný aj otrávený dych čarodejnice alebo dokonca samotné jej slová.
Del Rio tvrdil, že čarodejnice by mali byť zadržiavané dokonca v kostole, pretože ich zločin bol taký závažný. Ale Satan im vo väzení mohol pomôcť, takže by mali by sa prijať prebežné opatrenia a obvinení podrobení urýchlenému procesu, hoci autority by mali byť opatrní, aby sa vyhli nesprávnemu zatknutiu a uväzneniu. Tí, ktorých prehlásili za nevinných zbavením obvinení by mali byť oslobodení. Námietka o klame samozrejme nebola žiadna skutočna obhajoba; sudcovia by mali mať na pamäti, že čarodejnice často neklamali o reálnosti ich zážitkov. Spovedníkom bolo zakázané odhaliť akékoľvek priznanie z čarodejníctva o ktorom sa dozvedeli počas spovede, pokým nemali súhlas penitenta tak urobiť alebo k nemu prišli vďaka informáciám inou cestou. Fyzické príznaky čarodejníctva, ako sú napríklad poháre, ligatúry, kľúče, perie a tak ďalej by mali byť zničené aby sa odčinila zlovoľnosť mágie. Pretože ľudia posadnutí zlými duchmi vykazovali fyzické príznaky, spovedníci sa mali naučiť od lekárov ako ich rozpoznať. Exorcizmus mohol byť úspešný pri vyhnaní zlých duchov od posadnutých, ale mohlo to trvať nejakú dobu než bol účinný. Spovedníci mali svojim penitentom radiť aby uviedli jasne všetky formy mágie, pretože tieto boli potenciálne veľmi nebezpečné.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Caro Baroja, Julio. 1968. “Martín del Rio y sus Disquisiciones mágicas.” Pp. 171–196 and 237–245 in El señor Inquisidor y otras vidas per oficio. Edited by Julio Caro Baroja. Madrid: Alanza.
Dell’Anna, G. 1978. “L’interpretazione della stregoneria in Vanini e Del Rio.” Bollettino di storia della filosofia 6: 79–118.
Maxwell-Stuart, P. G., ed. 2000. Martín Del Rio: Investigations into Magic. Manchester: Manchester University Press.
Nagel, Petra. 1995. Die Bedeutung der “Disquisitionum magicarum libri sex” von Martin Delrio für das Verfahren in Hexenprozessen. Frankfurt am Main: Peter Lang.
Shumaker, Wayne. 1989. Natural Magic and Modern Science: Four Treatises, 1590–1657. Binghamton, NY: Center for Medieval and Early Renaissance Studies, State University of New York at Binghamton.
Thomas, W. 1998. “Martín Delrío and Justus Lipsius.” Bulletin de l’Institut historique belge de Rome 68: 45–66.

štvrtok, 3. januára 2013

streda, 2. januára 2013

Citát dňa - Lúštenie kódov a stalingradská bitka

V lete roku 1942 nemecké ozbrojené sily na Východnom fronte dokázali prekvapiť sovietske vrchné velenie útokom v oblasti Skupiny Armád Juh. Nemci tak spoločne so svojimi rumunskými, maďarskými a talianskymi spojencami postúpili ďaleko do sovietskych južných oblastí kde sa nachádzali ropné polia v Baku.
Samozrejme ich snahy vyčistiť západné Povolžie boli  kontrolované sovietskymi jednotkami brániacimi Stalingrad.
V novembri ’42 sovieti po utajenom posilneni svojich vojenských síl, vykonali protiútok a použili proti krídlam nemeckého frontu svoje mobilné jednotky, ktoré bránili nemecké spojenecké národy. Výsledkom bol kolaps frontu a obkľúčenie stalingradskych vojenských.
Obľahnutie Stalingradu začalo znovu, ale tentoraz to boli Nemci, ktorí sa bránili. I keď premožení a s početnou prevahou  aj tak dokázali zadržiavať a zamestnávať značné sovietske sily až do začiatku roka 1943. Toto umožnilo zvyšku skupiny armád Juh rozvinúť svoje jednotky a vyhnúť sa ešte horšej katastrofe.
Boli Nemci schopní predĺžiť Stalingradskú bitku vďaka lepšej spravodajskej činnosti? Aspoň sa to tak javí zo zahraničnej vojenskej štúdie D-271The Battle of Stalingrad. Signal Communications in the Pocket of Stalingrad and Communications with the Outside - Bitka o Stalingrad. Rádiové komunikácie s obkľúčeným Stalingradom a spojenie s vonkajškom’ vypracovanej generálmajorom Wilhelmom Arnoldom-1947.
Vďaka čítaniu sovietskych zašifrovaných správ bolo možné zistiť ich plány a dostupné početne oslabené jednotky boli vopred presunuté do ohrozených sektorov.
(...)
Poznámka: Gerlach môže byť Wilhelm Gerlich, člen NAAS 1 (Nachrichten Aufklärung Auswertestelle - Vyhodnocovacie centrum spojovacieho spravodajstva), kryptoanalytické centrum KONA 1 (Kommandeur der Nachrichtenaufklärung - Pluk spojovacieho spravodajstva) pokrývajúce skupinu armád Juh.

Giambattista Della Porta (okolo r. 1535–1615)

Della Porta, neapolský a skeptický lekár venoval v r. 1558 svoju knihu o prírodnej mágii Magiae naturalis, sive de miraculis rerum naturalium libri IIII (O prírodnej mágií alebo štyri knihy o zázrakoch prirodzených vecí), v ktorej oznámil známy experiment vykonaný s pomocou ženy považovanej za čarodejnicu španielskemu kráľovi Filipovi II. Bol to štart skvelej kariéry: Della Porta sa stal jedným z najvplyvnejších a často citovaných prírodných mágov v Európe. Bol to nekonformista, ktorý jasne odhalil tradičnú aristotelovskú teóriu ako nevyhovujúcu a nahradil dualizmus za jeho štyri prvky. Della Portov koncept, ústredný bod pre celú tradíciu prírodnej mágie, bol v tom, že všetky prírodné efekty pochádzajú buď z príťažlivosti (“sympatia”) alebo odpudivosti (“antipatia”) (Clark 1997, 47).

V svojom diele Magiae naturalis sa Della Porta pokúsil znovu oživiť význam mágie. Táto nemá démonický pôvod, ale namiesto toho ponúka príležitosť vysvetliť skryté príčiny prírodných javov, poznanie pokrývajúce všetok vedecký výskum. Prírodná mágia sa teda stala naturalis philosophiae consummatio (dovŕšenie prírodnej filozofie), najvyššia úroveň ľudského poznania prírodných účinkov. Mág spája toto poznanie so schopnosťou reprodukovať pozorovaný jav.
Kapitola 26 prvého vydania Della Portovej druhej knihy prináša jeho notoricky známy experiment testujúci vieru, že čarodejnice vyvolávajú let tak, že sa namažú masťou. Najal dobre známu čarodejnicu, ktorá mu prisľúbila informácie o jej sabatoch. Každého prinútila odísť z miestnosti, ale on na ňu dohliadal cez škáru vo dverách. Videl ako sa vyzliekla do naha a namastila sa dôkladne, najprv potierala svoju pokožku až kým nebola červená, tým sa otvorili póry a následne energicky natierala naňu masť. Uspávacie lieky ju pohrúžili do hlbokého spánku, z ktorého ju nebolo možné vzbudiť ani vyšľahaním bičom. Po znovu nadobudnutí vedomia rozprávala dlhý príbeh o putovaní po horách a moriach. Podľa Della Portu jej trvanie na tom, že mala cestovať na sabat dokazuje, že v skutočnosti dochádzalo len k snovým zážitkom—snom vytvoreným výlučne prirodzenými prísadami v jej masti ku ktorým sa pridala skutočnosť, že takéto ženy jedli len zeleninovú potravu ako napríklad repu, gaštany alebo listovú zeleninu. Della Porta poskytol recept pre  zloženie jej masti: Jej aktívne ingrediencie zmiešané s detským tukom zahŕňali prilbicu, eleoselnium, frondes populneae, sadzu, pentaphyllon, netopieriu krv a ľuľkovec zlomocný.
Reakcie na túto pasáž, rozšírenú po celej Európe vďaka šestnástim vydaniam v latinčine, dvadsiatim vo francúzštine a dvom v holandštine, boli rozpruplné. Skeptický nemecký lekár Johann Weyer ju citoval v plnom znení vo svojom diele De praestigiis daemonum (O klamoch démonov, 1563) a vo svojom pojednaní De lamiis (O čarodejniciach, 1577). Oveľa typickejšia odpoveď prišla od francúzskeho démonológa Jeana Bodina, ktorý nazval Della Portu zlovestným mágom a podnecovateľom ľudového čarodejníctva v kapitole č. II druhej knihy v diele De la démonomanie des sorciers (O démonománií čarodejníc, 1580). Della Porta čoskoro nato odstránil túto známu pasáž zo svojich talianskych vydaní. Napriek tomu však zakúsil ťažkosti zo strany inkvizície; neapolský tribunál ho vypočúval v roku 1586 ohľadne jeho astronomických názorov.
Della Porta pracoval viac než tridsať rokov na revidovanej a rozšírenej verzii, ktorá sa napokon objavila v roku 1589. Jeho nové dielo Magiae naturalis (O prírodnej mágii) v dvadsiatich knihách sa zameriavalo na pôvod prírodných účinkov. Jej cieľom bolo priniesť magickú tradíciu na rovnakú úroveň ako má veda. Optika (Kniha 17) a magnetizmus (Kniha 7) si získali prepracovanú pozornosť; práca tvorila encyklopédiu poznania, vrátane botaniky, zoológie, fyziky, chémie a alchýmie. Jej úvod vyvrátila Bodinove výpady bez toho aby ho menovala (odkazujúc na tzv. Gallus quidam, istého Francúza).
Della Porta následne pripravil tretie vydanie svojej knihy. Dúfajúc že sa tak vyhne cenzúre venoval jú kardinálovi Frederikovi Boromejskému; ale po tom čo si ju dôkladne prezrela Kongregácia Indexu, zostalo z jej plánovaných jedenásť kníh len tri: Kniha 4, Liber medicus (Medicínska kniha) obsahujúca zoznam liekov, väčšinou založených na organických medikamentov, proti všetkým druhom chorôb; Kniha 5,Criptologia (Kryptografia) z väčšej časti popisujúca ceremoniálnu mágiu umocnenú démonickou intervenciou; a Kniha 6, De mirabili numerorum potestate (O zázračnej moci čísel) o kvalite a magických vlastnostiach čísel v architektúre, poľnohospodárstve, hudbe, optike a astronómii.
Po celý zvyšok svojho života Della Porta zápasil s inkvizíciou, aby získal schválenie uverejniť svoje knihy. V roku 1592, keď sa pokúšal publikovať talianske vydanie svojej knihy o ľudskej fyziognómii inkvizícia zakročila. Podľa nariadení Svätého Ofícia v Ríme benátska inkvizícia zastavila tlač práce a pod trestom exkomunikácie a pokutou 500 dukátov zakázala Della Portovi čokoľvek publikovať bez výslovného povolenia rímskeho najvyššieho tribunálu. Della Porta zastával názor, keďže démonické sily sú prirodzené, preto je legitímne vyšetrovať a dokonca ich využívať pokiaľ sa dotyčný človek vyhne rituálom s nimi spojeným. Bol presvedčený, že jeho výskumný program by mohol viesť k vyvráteniu povier, nie pomocou prenasledovania, ale pomocou odhalenia falošných predstáv obklopujúcich skutočné, prirodzené javy.  Della Porta si myslel, že najpresvedčivejším spôsobom ako odhaliť podvod démonov bolo odhalenie prirodzenej pravdy za poverami ľudovej mágie a demonštrovať tieto skutočnosti vytváraním divov prirodzeným spôsobom. Zrejme by však takáto radikálna pozícia ohľadne diabolizmu nikdy nezískala súhlas Cirkvi.
Ale Della Portov pokročilý vek, veľká sláva a zrejmá ochota podriadiť sa inkvizícii po tom, čo bol v roku 1598 odvolaný zákaz mu v jeho zostávajúcich rokoch takmer zaručil pokoj. Ako laický brat jezuitov a člen rímskej Accademia dei Lincei sa vo svojich posledných rokoch zameral na komédie, vojenské inžinierstvo a poľnohospodárstvo a taktiež zdokonalil tzv. camera obscura (temnú komoru).

Použitá a odporúčaná literatúra:
Bonomo, Giuseppe. 1959. Caccia alle streghe: La credenza nelle streghe dal secolo XIII al XIX con particolare riferimento all’Italia. Palermo: G. B. Palumbo.
Bosco, Giovanna. 1994. “Giovan Battista Della Porta (1535?–1615).” Pp. 141–143 in Bibliotheca Lamiarum. Documenti e immagini della stregoneria dal Medioevo all’Età Moderna. Ospedaletto: Pacini.
Clark, Stuart. 1997. Thinking with Demons: The Idea of Witchcraft in Early Modern Europe. Oxford: Clarendon.
Davis, Scott L. “Omar. Giambattista Della Porta: Natural Magick (Magiae naturalis).” http://www.faculty.umb.edu/gary_zabel/Courses/Phil%20281b/Philosophy%20of%20Magic/Natural_Magic/jportat5.html
Della Porta, Giambattista. 1558. Magiae naturalis, sive de miraculis rerum naturalium libri IIII. Naples: Mattia Cancro.
Eamon, William. 1994. Science and the Secrets of Nature: Books of Secrets in Medieval and Early Modern Culture. Princeton, NJ: Princeton University Press.
Thorndike, Lynn. 1941. A History of Magic and Experimental Science. Vol. 6. New York: Columbia University Press.
Zaccaria, R. 1989. “Della Porta, Giovambattista.” Pp. 170–179 in Dizionario Biografico degli Italiani. Vol. 3. Rome: Società Grafica Romana.

utorok, 1. januára 2013

Girolamo Cardano (1501–1576)

Girolamo Cardano (Pavia, 24. september 1501–Rím, 20. september 1576), renesančný filozof a lekár, venoval možstvo prác rozličným vedným oblastiam, počínajúc matematikou po astronómiu a astrológiu, od medicíny po prírodnú filozofiu. Vyrozprával svoj život v známej autobiografii, vrátane rozsudku smrti pre jeho prvorodeného syna, ktorý bol usvedčený z vraždy svojej ženy. Cardanovo pojednania De subtilitate rerum (O subtílnosti vecí, 1550) a De rerum varietate (O rozmanitosti vecí,1557) boli jeho najznámejšími prácami o prírodnej filozofii. Publikované v polovici šestnásteho storočia sa stali veľmi populárnymi, ale taktiež rozpútali živú kontroverziu u filozofov, ktorí boli verní striktnej aristotelovskej ortodoxii ako aj u cirkevných kritikov.
Tieto dve práce boli plnoprávne encyklopédie, v ktorých autor popísal všetky možné aspekty reality s nenásytnou zvedavosťou a obdivom, kladúc zvláštny dôraz na najvzácnejšie a nezvyčajné javy. Cardano veril, že rarity sa musia vyšetrovať s jemnosťou, aby sa tak obsiahli spojitosti, analógie a príbuznosti medzi rozličnými časťami sveta, ktoré sú navzájom prepojené podobne ako časti ľudského tela. Cardano sa veľmi zaujímal o rôzne druhy umenia veštenia, ako napríklad geomantia, chiromantia, fyziognómia a metoposkopia a o zriedkavé a zvláštne prírodné fakty, ako podivuhodné uzdravenia, očarovania, orákulá, sny a zjavenia “príšer”. Považoval nezvyčajné udalosti za znaky a ostenta (zlé znamenia). Kométy, záplavy a narodenia monštruóznych zvierat symbolizovali a predznamenávali špecifické udalosti v ľudskom svete ako napr. vojny, epidémie alebo smrť vládcov, kniežat.
V Cardanovom myslení hrala centrálnu úlohu astrológia. Chcel očistiť túto disciplínu od povier arabských autorov a predstaviť ju ako súčasť prírodnej filozofie. Ptolemaiovo dielo Tetrabiblos (Matematický traktát v štyroch knihách) bol jeho preferovaný text, ku ktorému napísal obšírny komentár. Cardano súhlasil s tým, že astrológia nie je veda poskytujúca absolútnu istotu a exaktnosť ako matematika a astronómia, ale napriek tomu to nie je povera. Namiesto toho je podľa neho astrológia disciplínou dohadu zaoberajúca sa meniteľným ľudským a prírodným svetom, ktorá predkladá pravdepodobné úsudky o budúcich udalostiach v mnohom rovnakým spôsobom ako medicína, umenie navigácie alebo poľnohospodárstvo. Astrológia je založená na fyzikálnom princípe nebeských vplyvov: zatiaľčo sú patrné pri Slnku a Mesiaci pomocou analógie sa dajú pripísať všetkým iným nebeským telesám. Cardano doplnil svoje teoretické špekulácie o astrológii o veľké množstvo experimentálnych zistení publikovaním veľkého množstva rozmanitých horoskopov; niektoré odkazovali na neznámych ľudí, ďalšie na takých známych ľudí ako pápeži, vladári alebo ľudí z literatúry. Bol dostatočne smelým na to, aby napísal Ježišov horoskop. Aj keď v minulosti rôzni autori ako Albumazar (Abu-Mashar), Albertus Magnus (Albert Veľký) alebo kardinál Pierre d’Ailly sa už touto témou zaoberali, Cardanov horoskop Ježiša vyrobil veľký škandál a dal podnet k obvineniam z bezbožnosti. Vo väčšine prípadov mal Cardano tendenciu pripisovať podivuhodné udalosti prirodzeným príčinám, ale úplne nevylučoval pôsobenie démonov, hoci pripustil, že s nimi nemá žiadnu priamu skúsenosť, narozdiel od svojho otca, ktorý hovoril, že videl a aj sa rozprával s nadprirodzenými stvoreniami.
Cardano sa zhostil problému čarodejníctva zrozumiteľným a prenikavým spôsobom v De Subtilitate (kap. 18) ako aj v De Varietate (kniha 15, kap. 80). Odhalil rôzne prírodné, medicínske a sociálne faktory, ktoré prispievali k pochopeniu javu bez uchyľovania sa k akémukoľvek démonickému pôsobeniu. Takzvané čarodejnice boli väčšinou staré a chudobné ženy, ktoré žili na osamelých miestach, jediac trávu a korienky. Ako dôsledok, ich nutričné nedostatky z nich vytvorili mentálne slabé a tvrdošijné pri pridržiavaní sa reality  nemožných vecí. Stali sa ľahkou korisťou prehnaných dávok čiernej žlče a melancholických štiav. Táto patológia prispievala k ich delíriu všemohúcnosti a k ich halucináciám, v ktorých si predstavovali, že sa zúčastňujú na tancoch, oslavách a nočných letoch. Cardano nepopieral, že takzvané čarodejnice boli často bezbožné a poverčivé staré ženy a že niekedy boli dokonca nebezpečné, pretože skutočne mohli páchať hrozivé zločiny. Samozrejme však popieral to, že boli schopné vykonať činy, ktoré údajne konali s pomocou démonických síl o ktorých si nahovárali, že ich majú. Cardano spojil pôvod sabatu so zachovaním starovekých pohanských rituálov, ktoré sa stali okrajovými a utajenými kvôli prenasledovaniam a zákazom.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Baldi, Marialuisa, and Canziani, Guido, eds. 1999. Girolamo Cardano. Le opere, le fonti, la vita. Milan: F. Angeli.
Fierz, Markus. 1983. Girolamo Cardano (1501–1576): Physician, Natural Philosopher, Mathematician, Astrologer, and Interpreter of Dreams. Translated by Helga Niman. Boston: Birkhäuser.
Grafton, Anthony. 1999. Cardano’s Cosmos: The Worlds and Works of a Renaissance Astrologer. Cambridge: Harvard University.
Kessler, Eckard, ed. 1994. Girolamo Cardano. Philosoph, Naturforscher, Arzt. Wiesbaden: Harrassowitz.
Newman, William R., and Anthony Grafton, eds. 2001. Secrets of Nature. Astrology and Alchemy in Early Modern Europe. Cambridge, MA: MIT Press.
Schütze, Ingo. 2000. Die Naturphilosophie in Girolamo Cardanos De subtilitate. Munich: W. Fink.
Shumaker, Wayne. 1982. “Girolamo Cardano’s Horoscope of Christ.” Pp. 51–90 in Renaissance Curiosa: John Dee’s Conversations with Angels, Girolamo Cardano’s Horoscope of Christ, Johannes Trithemius and Cryptography, George Dalgarno’s Universal Language. Binghamton, NY: Center for Medieval and Renaissance Studies.
Siraisi, Nancy. 1997. The Clock and the Mirror. Girolamo Cardano and Renaissance Medicine. Princeton, NJ: Princeton University Press.