utorok 11. júna 2013

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - II. Kapitola - POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA

II. KAPITOLA  


POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA 


Málo vecí je tak neškodných ako poverčivá viera ľahko implantovaná v ľudských mysliach. Prechádza z jednej rasy na druhú, je prenášaná z generácie na generáciu; sama osebe sa postupne adaptuje do každej formy náboženstva a hoci prenasledovanie potláča jej vonkajšie prejavy, pokračuje sa v jej opatrovaní v tajnosti, všetko pravdepodobne vážnejšie, pretože je to protiprávne. Tieto vyhlásenia sú obzvlášť pravdivé o okultných umeniach, ktoré majú taký vplyv a skutky starovekých ľudí rovnako ako nad tými z neskorších dôb. Od najstarších období, o ktorých máme záznamy, tu existovali vykonávatelia mágie, vybavení schopnosťami veštenia, mocou nad prírodnými zákonmi a so stykom s duchovným svetom. Títo vykonávatelia okultizmu, čarodejnice z neskorších dôb, sa dajú nájsť medzi Babylóncami, Egypťanmi, Peržanmi a Hebrejmi rovnako ak medzi Grékmi a Rimanmi; zlí duchovia, ktorých ovládali sa považovali za buď nadprirodzeného pôvodu ako sa verilo medzi Babylóncami alebo duše zavrhnutých hľadajúce odplatu, ako tvrdili Egypťania.
Bariéry oddeľujúce materiálny od duchovného sveta boli považované za krehké a komunikácia medzi nimi bola tak častá, že nevyvolávala žiadne  komentáre. Preto stredoveká viera v možnosť styku medzi ľuďmi a démonmi iba odrážala vieru, ktorá tu už predtým stáročia existovala. "Asýrčania mali svoju Lil a Lilith, Galovia svoju Dusiu, duchov oboch pohlaví . . . kým velšské legendy zo stredoveku ukazovali neprerušené pokračovanie viery medzi keltskými kmeňmi. Židia mali svoje legendy o Lilith, prvej žene Adama a matky veľkého množstva démonov. Uctievanie héroov v Grécku pozostávalo väčšinou z takéhto styku a jednoduchšie rímske náboženstvo malo svojich Faunov a Sylvánky, ktoré podľa sv. Augustína sa všeobecne nazývali incubi." [28]

Čarodejníctvo a mágia, ako ukazujú existujúce záznamy, hrala významnú úlohu v Babylone a Egypte. Kódex Chammurappiho (2000 pr. n.l.) nariaďoval ordál vodou pre človeka obvineného z čarodejníctva a pre jeho žalobcu. Ak sa obvinený utopil, jeho majetok išiel žalobcovi; ak sa zachránil, žalobca bol odsúdený na smrť a jeho majetok išiel obžalovanému.[29] Veľký dôraz bol kladený na silu slov, vyslovenie skrytého mena alebo púha existencia mena na amulete alebo na kameni. O mágii sa predpokladalo, že je triumfom intelektu nad hmotou, slovo bolo kľúčom k mystériám materiálneho sveta; ak sa vyslovilo meno zlovoľného vplyvu, bola uvoľnená jeho moc; ak bolo vyslovené meno benevolentného božstva, vyšla sila na zničenie protivníka.[30] Ďalšou prevažujúcou predstavou bola tá, o zámene; to jest, osoba mala byť ovplyvnená kúzlom, spočívajúcim vo vymene za jeho podobu, všeobecne vyrobenú z vosku, pri ktorej sa vypovedali zaklínania. Magický kruh používaný takmer univerzálne bol imitovanou stenou proti zlým duchom zvonka a pochádzal z Chaldei pod názvom usurtu, vyrobený posypaním vápnom a múkou.[31] Tie isté predstavy zdá sa pretrvávali v magických praktikách všetkých ľudí z predkresťanských ako aj kresťanských dôb, hoci sa nedá povedať, že by jeden systém mágie národa závisel na druhom.
Popri Babylóne bol popredným centrom mágie Egypt; v historických prameňoch sa našli exorcizmy proti všetkým druhom nemocí a staroveká Egyptská literatúra oplýva zmienkami na okultné umenie.[32] Už v Egypte sa mágia zdá sa používala tak, že bola hlavne medicinálneho charakteru a nepraktizovala sa na konanie zla.

[28] Lea, op. cit., Vol. Ill, 383; Augustine, De Civitate Dei, XIV, c. 23.
[29] Arendzen, Cath. Ency., XI.; art.. Occult Arts.
[30] Ibid.
[31] Ibid.
[32] Ibid.

Egyptská legenda hovorí o mágovi Teta, ktorý vykonával zázraky pred Cheopsom (3800 B. C.) a grécka tradícia vraví o Nectanebusovi, posledným domorodým kráľom Egypta (358 pr. n.l.) ako o najväčšom z mágov.[33]

Židia boli pevnými veriacimi v mágiu, čo sa dá preukázať striktnými zákonmi proti nej a varovaniami prorokov.[34] Hebrejci mali mnohé triedy ľudí praktizujúcich medzi ktoré patrili At alebo záklínač; Asšaf - kúzelník; Ob alebo Baal Ob, zhovárač so zlými duchmi (čarodejnica z Endoru bola Baalath Ob) ; Chober Chaber, pracovník s kúzlami a ligatúrami a mnohí iní.[35] Napriek zákazom, židovská mágia prekvitala, najmä práve pred narodením Krista, kým Origenes dosvedčuje, že v jeho dobe sa na privolávanie démonov hľadelo ako na špecificky židovské a že tieto privolávania mali byť vykonávané v hebrejčine a zo Šalamúnových kníh.[36]

Árijské rasy z Ázie boli trochu menej oddané magickým praktikám než semitské rasy, až Peržania, po ich dobytí Chaldejskej ríše, absorbovali magické praktiky rovnako ako aj iné chaldejské vlastnosti. Indovia boli pôvodne od tejto praktiky oslobodení, ale neskôr ju prijali a Yatudhana alebo čarodejník z Véd, sa zdá mal schopnosti prakticky rovnaké ako mal stredoveký kúzelník; dokázal pomocou mágie spôsobovať smrť jeho nepriateľov, ničil ich úrodu a stáda a pomocou očarovaných podobizní (figúrok) vytváral nemoc alebo iné zlá.[37]


[33] Arendzen, Cath. Ency., XI, Art, Occult Arts.

[34] Dt XVIII, 10; Mich V, 11.

[35] Lea, op. cit., 388.

[36] Arendzen, loc. cit.; Migne P. O., XIII, 1757.

[37] Lea, op. cit. III, 387.

V Európe boli Gréci, Rimania, Germáni a Kelti všetci vykonávatelia vo väčšej či menšej miere magických umení. Najprv grécka mágia zväčša pozostávala v pripisovaní nadprirodzenej moci neživým veciam; mali malú potrebu vyvolávať zlých duchov, ani nechápali rozdiel medzi nedovolenými prostriedkami na nesprávne výsledky, keďže ich bohovia boli náchylnými na všetky slabosti smrteľníkov a zrejme neboli ani pripravení použiť ich moc, nerešpektujúc spravodlivosť a morálku. Goetická mágia — vyvolávanie zlých duchov na nesprávne účely - vysvetľuje to, že takéto praktiky boli pripisované krétskym Daktylám, Medei, Kirké a Hekaté.[38] Posledne menovaná, hoci pôvodne cudzie božstvo, bola patrónkou čarodejníc a predstavovala koncentrovanú podstatu čarodejníctva. Úctievanie Hekaté bolo v Grécku univerzálne, hoci rituály sa v rozličných častiach krajiny odlišovali. Jej sochy boli postavené pred domy, na krížnych cestách a podobne. Hekaté bola vyhľadávaná pre svoje orákulá. Keď cuzdie prvky staré náboženstvo takmer zničili, Hekaté stále vlastnila svoje práva a bola často vyvolávaná dokonca aj cudzincami. Ona bola prevažne ohavná, hoci jej zjav sa podľa okolností menil a mohlo by sa o nej povedať že ním pripomínala oveľa typickejšie neskorší vývoj čarodejnice než tie z jej doby.

Gréci považovali čarodejnice z Tesálie za najvznešenejšie a posadnuté najväčším poznaním. Boli skúsenými vo vyrábaní magických hojivých mastí, pri používaní jedov a v modelovaní podobizní. Boli taktiež menej škaredé než Hekaté, ale nie menej obávané, najmä na základe ich praktiky používania tela mŕtvych na svoje odvary a nápoje lásky.
Grécke čarodejníctvo získalo nové impulzy za časov perzských vojen, pretože s Dareom a Xerxom boli uvedené magické praktiky Zoroastriánov. Neskôr po gréckych inváziách do Perzie a Asýrie, chaldejské myslenie ovplyvnilo Grécko do tej miery, že slovo chaldejec sa stalo synonymom pre mága alebo kúzelníka.

[38] Odyss., X, 211-396; Ovid., Metam., VII. 365-367.

Spolu s týmto zahraničným obsadením helénskej pôdy sa čarodejnica stala oveľa nebezpečnejšou, pretože sústreďovala svoju zlovoľnosť na jeden objekt a takto sa stala nástrojom súkromnej pomsty a sily škodlivej spoločnému dobru. Táto zmena v starovekej koncepcii čarodejnice bola dostatočne prirodzená preto v Chaldejsku ženy preberali na seba poprednú úlohu v praktizovaní najhorších druhov mágie. Trošku po troške sa grécke čarodejníctvo stávalo tak zložitým, že obsiahlo všetko populárne spájané so slovom, vrátane úplného chápania halucinácií, snov, veštieb rovnako ako znalostí o využívaní voskových figúrok, užitočných jedov a narkotík. Čarodejníctvo bolo príliš úzko spojené s náboženstvom, aby sa stretlo s väčším odporom a kritikou a hoci existovali proti nej niektoré zákony, grécka čarodejnica sa len málo obávala prenasledovania a jej stredoveká sestra mohla celkom dobre považovať dni Helady za svoj zlatý vek.
Rimania, podobne ako Gréci, niektoré prvky zo svojho čarodejníctva importovali zo zahraničia; tiež ako v Grécku vlastnosti čarodejnice boli v istých ohľadoch identické s tými, ktoré mala bohyňa. Bohovia z nižšieho sveta predstavovali spojenie medzi oslavami kňaza a zaklínaniami čarodejnice boli chvíľu pre zbožných objektami úcty, taktiež boli obvyklými zdrojmi mágovej moci. Lucanova čarodejnica Erichtho vykonáva svoje kúzla pomocou lebiek a telesných pozostatkov mŕtvych, prechádza sa medzi náhrobnými kameňmi, z ktorých berie ich tiene.[39] Horaciove postavy čarodejnice Canidia a Sagana si hľadajú moc u rovnakého zdroja a popis ich zlých činov veľmi pripomína to, čo sa pripisovalo čarodejniciam o šestnásť storočí neskôr. Vo všetkých narážkach na rímske kúzelníctvo sú vyvolávané božstvá pekelné a rituály sa slávia v noci.[39] Vosková podobizeň napádanej osoby, podobná indickému, egyptskému a gréckemu kúzelníctvu dostáva v Ríme tvar, v ktorom sa dá nájsť aj v stredoveku.

[39] Lucan, Pharsalia, VI, 507-528; 534-537; 567-569.
[40] Horace. Satires, I, VIII; Epod, V.

Aby bola do obeti zanesená smrteľná choroba, do zodpovedajúcej časti podobizne bol vpichnutý špendlík; ak mala byť úplne vyplenená nevyliečiteľnou chorobou, figúrka bola modelovaná spolu so zariekavaním pred ohňom.[41] Musíme zdôrazniť, že takýmto mágom bola takmer vždy stará žena, tzv. saga, strix resp. volatica, zodpovedajúca babizni, ktorá si v stredovekej Európe čarodejníctvo takmer zmonopolizovala. Mužský kúzelník v Ríme, podobne ako jeho moderný nasledovník, mal moc premeniť sa na vlka a bol teda predobrazom vlkodlakov, ktorí tvorili pitoresknú črtu v dejinách čarodejníctva.[42] Prevažovali nápoje lásky a kúzla na vyvolanie túžby a čarodejnice získavali svoje schopnosti pri používaní jedov, ktorých umenie sa postupne stávalo čoraz viac rozšíreným v praxi ako sa dá ukázať z mnohých zákonov ustanovených proti travičom. Keďže sa morálka v rámci rímskych zákonov skôr vynucovala na základe spoločenských a nie náboženských motívov, čarodejníctvo bolo zakázaná len do tej miery, keď narušovalo blaho štátu a dokonca keď neskôr boli určité druhy mágie zakázané, stále sa nepovažovalo za protiprávne použiť isté magické rituály na vyliečenie choroby alebo zachránenie úrody.
Ako rástol vplyv gréckeho myslenia na rímsky život rímska predstava o čarodejníctve sa modifikovala. Cez Grécko prišla orientálna mágia a tým pádom egyptské čarodejnice boli v Ríme viac ctené a často vyhľadávané. Je nemožné určiť, kedy začala byť Diana považovaná za kráľovnú čarodejníc, zastávajúc podobnú pozíciu akú mala Hekaté v Grécku, ale fragment datovaný do 9. storočia ju popisuje ako prítomnú na čarodejníckom Sabate.[43]

Cisári zastávali vo veci čarodejníctva rozličné pohľady a hoci oficiálne mnohí z nich mágiu zakazovali, ale neoficiálne neboli sami proti použitiu takých praktík.

[41] Ovid, Amor., III, VII, 29-34; Horace, Sat, I., VIII., 29-32, 42-43.
[42] Augustine, op. cit., XVIII, c. 18.
[43] P. L., CXXXII, 352.

Temnejšie praktiky mágie samozrejme boli represívne potláčané s nemilosrdnou krutosťou ako napr. vykonávanie nočných rituálov s cieľom očarovať kohokoľvek  sa trestalo najkrutejšími trestami známymi v rímskom práve: ukrižovaním a hodením šelmám.[44] Spolu s triumfom kresťanstva sa značne rozšíril okruh zakázaných praktík. Konštantín v roku 319 hrozil upálením haruspexom, ktorí prekračovali prah domu iného len pod zámienkou priateľstva. Konštans išiel o jeden krok ďalej než jeho predchodca a vydal veľký počet zákonov určených k zničeniu pohanského kultu, ale predovšetkým vykoreniť mágiu. Vyhlásil, že keďže kúzelníci boli nepriateľmi ľudského pokolenia, mali by byť mučení v takej miere zodpovedajúcej ich zločinu.[45] Počas krátkych vládnutí Juliána Apostaty a Joviána profitovali kúzelníci a veštci z priazne prvého a tolerancie druhého. Valentinián I. a jeho brat Valens prijali opatrenia na rýchle zničenie pohanstva. V roku 364 Valentinián zakázal nočné zhromaždenia, magické obrady a obetovanie démonom; v roku 373 v súlade s jeho bratom nastolil prenasledovanie voči veštcom.[46] Nasledujúci cisári sledovali rovnaké pravidlo a v roku 409 Honorius nariadil všetkým "matematikom" (astrológom) opustiť Rím a mestá impéria, ich knihy spáliť a prisahať vernosť kresťanskému náboženstvu. Aj keď tieto zákony neboli presadzované prísne a rímske impérium bolo rozdelené medzi barbarské kmene bez toho, aby zo sŕdc ľudu bola vykorenená ich viera vo veštenie alebo ich viera v mágiu, rozlišujúc len malej miere v kulte bohov a odsúdené premeniť sa v budúcnosti na kult démonov.

[44] Livy, XXXIX, 41; Tacit. Annal., II, 32; IV, 22, 52; XVI, 28-31; Seneca, Quest. Natural., IV, c. 7; LL., XII Tab., VIII.

[45] Maury, La Magie et l'Astrologie dans l'Antiquité et au Moyen Age, Paris, 1862, Vol. III.

[46] Beugnot, Histoire de la destruction du paganisme en Occident Paris, 1824, II, 235.

Barbari si priniesli so sebou svoje povery, ku ktorým ochotne pridávali také ktoré našli medzi svojimi novými poddanými, už Ostrogóti, ktorí okupovali Taliansko sa čoskoro stali tak porímštení, že prijali a vynucovali rímske zákony proti mágii. Vizigóti, ktorí sa usadili v Akvitánii a Španielsku hoci boli menej civilizovaní než východná vetva, boli taktiež ovplyvnení rímskou legislatívou a ich náčelníci opakovane vydávali zákony namierené proti zakázaným praktikám mágie. Tresty samozrejme boli menej tvrdé než aké vynášali Rimania. Obvyklým trestom pre tých, ktorí vyvolávali démonov resp. vytvárali búrky alebo používali kúzla na škodenie ľuďom a dobytku dostalo 200 rán bičom alebo boli vyholení a následne uväznení. Takéto ustanovenia zostávali zákonom španielskeho poloostrova až do štrnásteho storočia.[47]

Druidizmus ako sa zdá už bol náboženstvom Keltov, keď sa usadili v Gálii a druidizmus v súlade so všetkými polyteistickými náboženstvami pridal do svojho jednoduchého učenia magické rituály.[47] O magických praktikách tohto ľudu je známe len málo, okrem toho, že mali veľký rešpekt k vešteniu a k používaniu imela; ich druidkám sa dostávalo veľkej úcty a ľudia verili, že môžu vyvolávať a utišovať búrky.[48]

Zo všetkých nájazdníkov do západnej Európy sa ako poslední mali naučiť od podmanených ľudí veciam magických umení germánske kmene pretože pravdepodobne u žiadnej inej rasy netvorilo nadprirodzeno takú veľkú časť každodenného života. V značnej miere bolo praktizované veštenie, duchovne obdarené bytosti dokázali predpovedať budúcnosť pomocou jasnovidectva resp. zaklínadiel; tzv. Vala resp. vedma bola uctievaná ako nadčlovek.[49] Nórske ságy poskytujú jasnú predstavu o dôležitej úlohe, ktorú kúzelníci resp. mágovia zohrávali v germánskych krajoch pri Balte."

[47] M. G. H., LL.; Wisigoth, II, IV, 1; VI, 4.

[48] Cauzons. La Magie et la Sorcellerie en France, Paris, 1909, II, 60.

[49] Duruy, Historie des Romains, Paris, 1883; III, 118.

[50] Grimm, op. cit. III, 1028; Tacitus, Germania, VIII.

[51] Saxo Grammaticus, I, 25; II, 50; V, 48. Translated by Elton, London, 1894.

Nápoje vyvolávajúce vášne a lásku, netečnosť alebo nenávisť patrili medzi časté zdroje nórskej mágie. Vyvolávanie zlých duchov bolo ponechané na ženy, všeobecne známe ako "jazdkyne noci", rovnaká predstava týkajúca sa čarodejníc, ktorú nachádzame prevažne v štrnástom a pätnástom storočí. V najstaršom texte Sálskeho zákonníka, ktorý nevykazuje žiadnu stopu po kresťanskom vplyve, jediná zmienka o kúzelníctve je pokuta osemdesiat solov vynútená za zavolanie ženskej čarodejnice alebo za poznačenie muža ako toho, čo nosí čarodejnici kotol. Jednou z najhrôzostrašnejších schopností germánskej čarodejnice rovnako ako aj jej rímskej sestry bol jej kanibalizmus, ktorý sa spomína v Sálskom zákonníku a v legislatíve Karola Veľkého.
Záležitosť týkajúca sa tzv. trolla alebo nočných zhromaždení čarodejníc, kde oni tancovali a spievali a pripravovali svoje magické nápoje, bol zvyčajnou povinosťou týchto múdrych žien, najmä na deň 1. mája (Noc sv. Walpurgy, Valpuržina noc), ktorá bola veľkým festivalom pohanstva.[52] Táto predstava sa neskôr vyvinula na čarodejnícky Sabat, čo bol prvok spoločný poverám mnohých rás, pôvod ktorého sa nedá pripísať žiadnemu inému ľudu.

Vykonávanie čarodejníctva bolo považované týmito barbarmi za neslávne a podradné, aj keď púhe oddávanie sa mu v pohanských časoch nebolo trestným činom a tresty boli vynášané iba pri poškodení takto spáchaných osobe alebo na majetku. Kodifikované zákony barbarov nikdy nenariaďovali trest smrti, univerzálnym potrestaním za tento zločin boli pokuty. Ako sme uviedli vyššie, najstarší kódex Sálskeho práva neposkytuje žiadny všeobecný trest za čarodejníctvo. Ripuarijský zákonník považuje za vhodný trest za vraždu vykonanú čarodejníctvom, rovnako ako akékoľvek iné vraždu, zaplatenie všeobecným poplatkom,tzv. wergild za škody takto vyvolané uvádza pokutu 100 solov, ktorému sa možno vyhnúť očistením sa prísažnými vyhláseniami šiestich svedkov." Ďalšie trestné kódexy o tejto veci mlčia.


[52] M. G. H., LL. Salic. Tit, XIV.
[53] Grimm, op. cit. III, 1044, 1050.

V anglických dejinách vo vágnom a všeobecnom zmysle niečo veľmi staré; samotné angl. slovo witchcraft - čarodejníctvo sa datuje do doby Anglo-Sasov, ale predstava nie je jasne zadefinovaná v mysliach obyčajných angličanov až do začiatku tvrdej legislatívy o tématike v pätnástom storočí. Samozrejme už v siedmom storočí Teodor z Tarzu uvalil tresty pokánia na mágov a kúzelníkov a zákony počínajúc Alfrédom Veľkým sa o ňom často zmieňovali." Z týchto pasáží sa dá odvodiť význam slova witch - čarodejnica konkrétne je to tá, ktorá používa kúzla a čary a ktorej pomáhajú zlí duchovia pri presadzovaní istých cieľov. Nič sa ešte nepovedalo o premieňaní čarodejníc do iných podôb ani neexistovala žiadna zmienka o pakte so Satanom ani žiadna narážka na nočné stretnutia alebo Sabaty. Tieto predstavy, ktoré už prevažovali v Európe, dorazili do Anglicka v štrnástom storočí.

Taká bola viera a praktiky národov, s ktorými mala Cirkev čo do činenia pri svojej snahe vyhladiť pohanstvo a kúzelníctvo. Ako ďaleko zasahuje moc diabla v konkrétnych prípadoch a má dopad na človeka a viditeľné prejavy prírody, je otázka, ktorá zamestnávala teológov od najstarších dôb až dodnes, samotná Cirkev sa však ešte o tejto veci s konečnou platnosťou nevyslovila.
Samozrejme odvtedy čo sa väčšina z heréz premiešala s poverčivými predstavami pastieri Cirkvi rovnako ako koncily boli prinútení niekedy vykonať opatrenia proti heretickému učeniu, proti mágii a kúzelníctvu, proti populárnej povere a proti pohanským a polopohanským vieram. Akej povahy boli tieto opatrenia bude ukázané v nasledujúcich kapitolách.

[54] M. G. H., LL. Salic. Tit, XXII.

[55] Thorpe, Ancient Laws and Institutes of England, London, 1840, I, 41. Wright, A Contemporary Narrative of the Proceedings Against Dame Alice Kyteler. London, 1843, introd. I-III.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára