pondelok, 31. decembra 2012

Benátska inkvizícia

Hoci sa vyvíjala s niekoľkými málo jednotlivými charakteristikami, inkvizícia v Benátkach zostávala súčasťou rímskej inkvizície. V rokoch 1500 až 1519 patriarcha Benátok a inkvizítor, konventuálny františkánsky mních, vyšetrovali iba sedem prípadov, v ktorých figurovali muži (jeden kvôli mágii) a dvadsať, ktorých aktérmi boli ženy (devätnásť bolo spojených s mágiou). Počas hlavného honu na čarodejnice vo Valcamonica, nachádzajúceho sa severne od mesta Brescia, odohrávajúceho sa medzi rokmi 1518 a 1521, hlavný výkonný orgán Benátskej vlády, Rada Desiatich, požadovala, aby pápežský nuncius dohliadal na prácu dominikánskeho inkvizítora a šiestich sudcov schválených biskupom z Brescie. Po viac než 165 procesoch a 62 až 80 popravách upálením, Rada Desiatich ďalšie súdne stíhania zastavila (Del Col 1988). Nuncius zostával aj potom najdôležitejším inkvizičným sudcom v Republike.
Medzi rokmi 1541 až 1560 bola Benátska inkvizícia vedená audítorom nuncia a inkvizítorom, pričom obidvaja mali kompetencie na celom území Republiky. Po roku 1560 služili nuncius, patriarcha a inkvizítor (tentoraz dominikánsky mních) ako sudcovia; od konca šestnásteho storočia podobne ako u iných talianskych tribunálov Svätého Ofícia aj tu mal hrať vedúcu úlohu inkvizítor. Dňa 22. apríla 1547 boli zvolení  Nižšou Radou tzv. Tre savi sopra l’eresia členovia prestížneho Senátu a po roku 1595 spolu so svojimi kolegami senátormi sa podieľali na zasadnutiach tribunálu—ale takmer vždy iba ako púhi “pomocníci”. Napriek tomu keďže však benátska svetská vláda často bagatelizovala ustanovenia kanonického práva, mala význačný dopad na výkon inkvizície pretože Rada Desiatich dohliadala na fungovanie pätnástich inkvizičných tribunálov na všetkých územiach patriacich pod správu Republiky: Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pokrývajúci Istrijský polostrov), Ceneda, Crema (ustanovená v roku 1614), Feltre (len v šestnástom storočí), Padova, Rovigo, Treviso, Udine, Benátky, Verona, Vicenza a Zara (pokrývajúci  Dalmáciu). Taktiež riešila problémy so územnou kompetenciou, bránila zhabaniu majetku usvedčených heretikov, odmietala vydávať benátskych poddaných do Ríma, dovoľovala aby zahraniční podozriví unikali z väzenia, navrhovala rozsudky ľahšie než tie, ktoré malo byť formálne povinnosťou ich vyniesť a inými spôsobmi obmedzovala cirkevným sudcom slobodu konať (Del Col 1991).
Približné výpočty založené na nepresnom inventári série Sant’Ufficio (Benátky, Archivio di Stato) naznačujú, že medzi rokmi 1547 až 1794 počet 1041 z 3592 prípadov prejednávaných Inkvizíciou v Benátkach—v žiadnom prípade však to všetky neboli úplné procesy—týkajúcich sa viery v a praktiky nezákonnej mágie. Ponajprv prípady obsahujúce mágiu tvorili z celkového množstva prípadov, ktoré zamestnávali inkvíziciu, len malú časť; ale od konca šestnásteho storočia sa ich počet zvýšil na niečo medzi jednou tretinou a polovicou. Štúdie o približne 500 prípadoch prejednávaných medzi rokmi 1550 až 1650 (Martin 1989) odhalili širokú paletu magických praktík: nekromantiu (učenú rituálnu mágiu, kontaktovanie sa s duchmi zomrelých); veštenie (učené ako aj ľudové) a vyvolávanie duchov a svätcov pomocou kúziel a zaklínadiel, hľadanie stratených alebo ukradnutých predmetov, získavanie alebo vznášanie lásky, získavanie peňazí, predpovedanie budúcnosti; a rozsiahle množstvo ľudových liečivých praktík. Niekoľko súdnych pojednaní vyvrcholilo do formálnych odsúdení a vinníci dostali mierne tresty. Diabolské čarodejníctvo podozrivo absentovalo (iba šesť prípadov obsahuje odkazy na Sabat) a kvôli tomuto obvineniu nebol nikto odsúdený na smrť.
Samozrejme po roku 1700 boli traja muži inkvizíciou odsúdení a popravení benátskymi sekulárnymi autoritami za zneužitie posvätených hostií na magické účely: dvaja boli obesení vo väzení v r. 1705 ďalší bol upálený na hranici na Piazza San Marco v roku 1724. Toto bola prvá a posledná takáto udalosť v Benátkach pretože heretici odsúdení na smrť boli zvyčajne utopení v noci mimo Lagúnu (Del Col a Milani 1998).
Hoci “osvietení” vládcovia v iných talianskych štátoch zrušili inkvizičné tribunály v 70-tych a 80-tych rokoch 18. storočia, tieto však v Benátskej republike trvali až do príchodu napoleónskych armád. Iba dva z jej tribunálov v Benátkach a v Udine, si zachovali rozsiahle spisové fondy; dva ďalšie, Rovigo a Feltre (napokon zlúčené s Bellunom) sú čo sa týka šestnásteho storočia úplné. Nie je teda prekvapením, že len málo historikov zaoberajúcich sa mágiou a čarodejníctvom malo využívať zachované záznamy z inkvizičných procesov.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Barbierato, Federico. 2002. Nella stanza dei circoli: Clavicula Salomonis e libri di magia a Venezia nei secoli XVII e XVIII. Milan: Bonnard.
Davidson, Nicholas S. 1988. “Rome and the Venetian Inquisition in the Sixteenth Century.” Journal of Ecclesiastical History 39: 16–36.
Del Col, Andrea. 1988. “Organizzazione, composizione e giurisdizione dei tribunali dell’Inquisizione romana nella repubblica di Venezia (1500–1550).” Critica storica 25: 244–294.
———. 1991. “L’Inquisizione romana e il potere politico nella repubblica di Venezia (1540–1560).” Critica storica 28: 189–250.
———, and Marisa Milani. 1998. “‘Senza effusione di sangue e senza pericolo di morte’: Intorno ad alcune condanne capitali delle Inquisizioni di Venezia e di Verona nel Settecento e a quelle veneziane del Cinquecento.” Pp. 141–196 in Eretici, esuli e indemoniati nell’età moderna. Edited by Mario Rosa. Florence: Olschki.
Martin, Ruth. 1989. Witchcraft and the Inquisition in Venice, 1550–1650. Oxford: Blackwell.
Milani, Marisa, ed. 1994. Streghe e diavoli nei processi del S. Uffizio: Venezia 1554–1587. Bassano del Grappa: Ghedina e Tassotti.
Tedeschi, John. 1991. The Prosecution of Heresy: Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Medieval and Renaissance Texts and Studies: 89–126.

nedeľa, 30. decembra 2012

Johannes Trithemius (1463–1516)

Trittheim bol jedným z najlepších mágov v renesančnom Nemecku. Trittheim, narodený vo vinárskej rodine Heidenbergerov z Tritenheimu (odkiaľ pochádza jeho latinizované priezvisko), študoval v Trieri a Heidelbergu, stal sa benediktínskym mníchom v Sponheime, nachádzajúcom sa blízko Bad Kreuznachu a o osemnásť mesiacov neskôr bol tu zvolený za opáta. Trittheim sa sám oddal reformovaniu svojho kláštora, ktorého knižnica sa čoskoro nato stala centrom raného nemeckého humanizmu a ktorého dejiny on písal. Samozrejme jeho častá neprítomnosť spolu s jeho vášňou pre knihy, veľkorysé pohostinstvo a povesti o jeho sklonoch k okultizmu, napokon Trittheima viedli k tomu, že vymenil Sponheim za skôr nedôležité opátstvo sv. Jakuba.

Jeho najobjavnejšie a najvplyvnejšie štúdie Polygraphia (Mnoho druhov písma [kryptografia], 1518) a Steganographia (Tajné písmo, napísaná okolo r. 1499, vyšla tlačou v r. 1606), sú utajené pojednania o šifrách. Približne 250 z jeho listov adresovaných mnohým súčasným humanistom sú známe, často vďaka uverejneniu spisu De scriptoribus ecclesiasticis (O cirkevných spisovateľoch) v r. 1494 a tzv. Catalogus illustrium virorum Germaniae (Zoznamu známych nemeckých spisovateľov) v r. 1495. Okrem toho, že vynikajúco ovládal latinčinu, učil sa grécky a hebrejsky s pomocou známych učiteľov Konráda Celtisa a Johanna Reuchlina. Celoživotný záujem o históriu mu dopomohol vytvoriť jeho Chronicon Sponheimense (Sponheimskú kroniku, 1508). Ale Trittheim bol evidentne schopný falzifikácie, čo dokazujú jeho "objavy" dvoch kronikárov Hunibalda a Wastalda v práci venovanej cisárovi svätej Rímskej ríše Maximiliánovi I.
Trittheim považoval sám seba za tzv. philomagus, priateľa mágie. Stotožňoval mágiu s filozofiou, s múdrosťou zaoberajúcou sa duchovnom, humanitou a prírodou. Považoval legitímnu prírodnú mágiu za úplne odlišnú od povier démonického kúzelníctva a čarodejníctva. Jeho autobiografické dielo Nepiachus (1507), obsahuje zoznam jeho učiteľov umenia prírodnej mágie, vrátane Alberta Magna (Albert Veľkého) a Gianfrancesca Pica della Mirandolu. Trittheim samozrejme taktiež dokázal že má tajné vedomosti vďaka zjaveniu: Kým on odpočíval, tak ho do nich zaúčal neznámy návštevník.
V roku 1502 cisár Maximilián požiadal od jeho blízkeho priateľa Konráda Celtisa o zoznam Trittheimových magických schopností, zoznam, ktorý sa nanešťastie nezachoval. O tri roky neskôr Trittheim poprvýkrát stretol cisára Maximiliána na sneme v Kolíne. Čoskoro nato bolo opátovi dovolené volať sa kaplánom cisárskeho dvora. Na ich stretnutí sa cisár Trittheima opýtal osem otázok, na ktoré on najprv ospovedal ústne a potom písomne v diele Liber octo quaestionum (Kniha o ôsmich otázkach, 1515); táto verzia sa objavila v roku 1515. Jedna položená otázka sa týkala toho, prečo nečistí ľudia ako čarodejnice dokážu rozkazovať démonom, zatiaľčo dobrí ľudia toto nevedia. Ďalšia bola o tom, prečo boli možné zázraky mimo Cirkvi. Trittheim v odpovedi zdôraznil moci Diabla a démonov, ktorí pomáhajú kúzelníkom a čarodejniciam. Kým kúzelníci majú neformálne, ale implicitné pakty s Diablom, čarodejnice popisujú formálny pakt a preto sú mu úplne podriadené.
V druhej knihe svojho pojednania Antipalus maleficorum (Svedectvo čarodejníc, 1508) Trittheim odsúdil čarodejníctvo a poskytol prehľad metód dovolených Cirkvou na odstránenie očarovania a to najmä ozdravujúceho účinku exorcizmu. Na šesťdesiatjeden stránkach popísal postup, trvajúci deväť dní, nazvaný protičarodejnícky kúpeľ. Najprv, počarovaná osoba sa mala vyspovedať zo svojich hriechov a následne sa zúčastniť omše Svätej Trojice. Kúpeľ sa mal vykonať na tajnom mieste a kaďa mala byť zaplnená čistou pramenistou vodou, do ktorej sa mali pridať posvätená zemina, popol, soľ a deväť odlišných požehnaných byliniek. Kúsok cesta, umieseného z posvätenej soli a vody, bol zavinutý do látky, ktorá pokrývala zasiahnutú časť osoby. Kým sa očarovaný modlil, konal sa rituál exorcizmu. Kňaz, zatiaľčo zaprisahával démonov, dvakrát okolo kade opísal kruh, najprv voči nej otočený zadom a potom predkom. Pomocou čerstvo odtrhnutého listu kňaz pokropil chorú osobu s posvätenou vodou a potom požehnal nejaké víno, ktoré mal pacient piť počas deviatich dní. Zmes sväteného vosku, tridsiatich ôsmich práškov, červeného koralu a svätenej vody bol upravený do tvaru kríža, vložený do škrupinky od vlašského orecha, zapečatenej a zašitej do odevu, ktorý pacient nosil okolo svojho krku. Ďalej boli vytvorené dodatočné kríže a položené na jeho dvere, posteľ a stôl. Pacient mal navštevovať každý deň omšu. Trittheim tvrdil, že tento postup úspešne použil pri niekoľkých pacientoch.
Trittheim mal v pláne napísať systematické pojednanie o démonoch, ale náčrt De demonibus (O Démonoch) napísaný medzi rokmi 1507 a 1514, ziskal len svoj obsah.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Arnold, Klaus. 1988. “Humanismus und Hexenglaube bei Johannes Trithemius.” Pp. 217–240 in Der “Hexenhammer”: Entstehung und Umfeld des “Malleus Maleficarum” von 1487. Edited by Peter Segl. Cologne: Böhlau.
———. 1991. Johannes Trithemius. 2nd ed. Würzburg: Schöningh.
Brann, Noel L. 1981. The Abbot Trithemius (1462–1516): The Renaissance of Monastic Humanism. Leiden: Brill.
———. 1999. Trithemius and Magical Theology: A Chapter in the Controversy over Occult Studies in Early Modern Europe. Albany: State University of New York Press.

pondelok, 17. decembra 2012

Citát dňa - Amatér rozlúštil nerozlúštiteľnú správu

Britskí experti a tajná služba tvrdili, že sa tá správa rozlúštiť nedá. Kanadský nadšenec to údajne dokázal.
LONDÝN, BRATISLAVA. Viac než sedemdesiatročný David Martin opravoval svoj dom. Rozhodol sa, že na streche zrenovuje komín, a vtedy si všimol, že medzi neporiadkom sa nachádzajú aj pozostatky nejakého holuba.
Zvláštne však bolo, že na jednej z kostí našiel pripevnené drobné červené puzdro. A v ňom čudnú správu.
Päťpísmenkové skratky, kombinácie písmen a čísiel na prvý pohľad nič neznamenali. Správa z druhej svetovej vojny sa tak napokon dostala k britskému Vládnemu komunikačnému veliteľstvu (GCHQ), ktoré má v krajine na starosť štátnu a vojenskú informačnú bezpečnosť. Teda, k vládnym lúštiteľom kódov.


(...)
Kľúčom k starému kódu môže byť ešte starší kódový jazyk. Young si myslí, že správa je zakódovaná v princípe čímsi, čo sa používalo ešte počas prvej svetovej vojny.
Text, ktorý tak z Normandie v roku 1944 pomocou holubov poslal istý William Stott (pár týždňov po odoslaní správy zomrel), má hovoriť o pozíciách nemeckých jednotiek. Jeho adresátom bolo velenie bombardérov v britskej RAF.
„Nie je veľmi zložitý,“ hovorí o kóde podľa BBC Young. Znamená správa toto?

AOAKN - Artillery Observer At "K" Sector, Normandy
HVPKD - Have Panzers Know Directions
FNFJW - Final Note [confirming] Found Jerry's Whereabouts
DJHFP - Determined Jerry's Headquarters Front Posts
CMPNW - Counter Measures [against] Panzers Not Working
PABLIZ - Panzer Attack - Blitz
KLDTS - Know [where] Local Dispatch Station

piatok, 14. decembra 2012

Citát dňa - Tip na niečo pod stromček pre kryptofanatika:)

Žiadalo by sa pri tejto príležitosti zvolať:A je to tu! Konkrétne o šifrovacom stroji ENIGMA a jeho rozlúštení nebolo doposiaľ v českom jazyku preložené žiadne zásadné knižné dielo. A preto, ak sa zaujímate o dejiny II. svetovej vojny resp. o históriu kryptológie, tejto fascinujúcej vedy o šifrovaní a lúštení kódov a šifier tak táto publikácia Huga Sebag-Montefioreho je niečo pre Vás. Určite by teda nemala chýbať v súkromnej knižnici žiadneho podobného nadšenca tejto fascinujúcej histórie. 

Název knihy: Enigma - bitva o kód
Podnázev: Nejlepší a nejkomplexnější kniha o prolomení kódu šifrovacího stroje Enigma
Autor: Hugh Sebag-Montefiore
Překlad: Jan Krejčí
Odborný korektor: Pavel Vondruška
Datum plánovaného vydání: 17.12.2012
Vydavatel: B4U PUBLISHING
Druh sortimentu Kniha
ISBN: 978-80-87222-09-6
Počet stran: 344

Jedna z nejzajímavějších kapitol druhé světové války – špionážní bitva o kód německého šifrovacího stroje Enigma – přichází v doposud nejlepší a nejkomplexnější knize, která na toto téma byla napsána. Kniha čtenáře provede kompletním sledem všech historických událostí, jež se kolem šifrovacího stroje rozpoutaly. Kniha podává velmi podrobný a souvislý popis historických událostí, které se vztahují k prolomení šifrátoru Enigma, a doplňuje ho o vyprávění životních příběhů protagonistů tohoto fascinujícího příběhu, který patřil mezi rozhodující okamžiky druhé světové války. Velmi podrobně a plasticky popisuje příběhy námořníků, kteří s nasazením vlastních životů získali důležitý šifrový materiál z německých ponorek. Publikaci ocení i odborník, protože v dodatcích ke knize jsou detailně shrnuty postupy, jichž bylo využíváno pro zisk nastavení šifrátoru, a to včetně některých méně známých (jako například metoda charakteristik, řádkování, puntíkování, banburismus).
Pavel Vondruška, kryptológ

štvrtok, 13. decembra 2012

Citát dňa - Šifra britského ministerstva vojny

Na začiatku II. svetovej vojny a počas väčšiny konfliktu bola  Britmi ako hlavný kryptosystém pre najdôležitejšie správy používaná kódová kniha prešifrovávaná odčítacími (subtraktorovými) tabuľkami. Na tieto šifry sa spoliehalo Ministerstvo zahraničia rovnako ako aj vojenské služby a pomocou nich zabezpečovali svoju najdôležitejšiu rádiovú prevádzku.
Šifra ministerstva vojny (War Office Cypher) bola armádna univerzálna kódová kniha vysokého stupňa utajenia (4-miestna) a pomocou nej sa zabezpečovala rádiová prevádzka medzi Whitehallom, veliteľstvami, armádami, armádnymi zbormi a neskôr divíziami. Pre každú geografickú oblasť (Domovské vojenské sily, Stredný východ, atď.) existovali odlišné sady prešifrovacích tabuliek.
Nemci ukoristili v roku 1940 dve kópie WOC. Jednu počas kampane v Nórsku a ďalšiu blízko Dunkirku. Kompromitácia šifry im umožnila zamerať sa len na oddelenie prešifrovacej sekvencie. Toho bolo dosiahnuté získaním výhody tzv. prekrytov správ (angl.‘depths’) (správ zašifrovaných tou istou číselnou sekvenciou).
Od začiatku r. 1941 spojovacia spravodajská služba nemeckej armády dokázala čítať správy z blízkovýchodného bojiska. Značný počet správ bolo prečítaných počas ofenzívy generála Wavella v Kyrenaike. V lete r. ’41 bol Rommelovými vojenskými jednotkami obkľúčený Tobruk a bol závislý výlučne len na rádiovom spojení. Keďže bola používaná WOC mnohé zo správ sa dali prečítať. Na konci r. ’41 správa z Tobrúku naznačila, že ich šifrovací stroj Typex machine bol v takom stave, že nutne potreboval opravu.
Počas roku 1941 rozlúštenia WOC poskytli spravodajské informácie o sile nepriateľa, rozmiestení a dispozíciách a pohyboch jednotiek na bojisku na Strednom Východe. Napr. správa zašifrovaná strojom ENIGMA rozlúštená v Bletchley Parku v októbri r. ’41 poskytla súhrnné informácie o posilnení britských pozemných jednotiek v Egypte a odhad o sile tankových vojsk bol taký presný, že Ministerstvo vojny bolo vážne znepokojené.
Briti vedeli, že WOC bola v rukách nepriateľa a mohla byť zneužitá, ale nemali žiadnu alternatívu než v jej používaní pokračovať. Jej bezpečnosť bola zvýšená na konci r. ’41 a od začiatku r. ’42  nemecký úspech bol zdržaný, ale nie eliminovaný.
Nemci pokračovali v čítaní časti rádiovej prevádzky šifrovanej WOC až do leta ’42, keď bola v Severnej Afrike zajatá odposluchová spoločnosť NFAK 621. Zložky o tejto jednotke Britom odhalili, že mnohé z ich systémov boli prelomené a preto ihneď podnikli opatrenia, aby ich zmenili. Odvtedy bola bývala WOC-ME bezpečná.
To však nebol koniec nemeckého lúštenia. Podľa Herzfelda, armádneho kryptoanalytika bola WOC používaná Domovskými vojenskými jednotkami v Británii rozlúštená v r. 1943. Boli prečítané niektoré správy rádiovej prevádzky z januára a februára r. ’43, ale v marci tento úspech skončil. Tentoraz bola príčina v tom, že odčítacie (subtraktorové) tabuľky boli nahradené novou mriežkovou šifrou, ktorá sa ukázala ako nerozlúštiteľná.
Celkovo bolo rozlúštenie šifry ministerstva vojny (War Office Cypher) na bojisku na Strednom Východe v rokoch 1941-42 významným úspechom pre nemeckú stranu a závažnou porážkou pre Britov.
Zdroje: ‘Intelligence and strategy: selected essays’, ‘British intelligence in the Second World War’ vol2, TICOM reports I-51, I-113, IF-107, CSDIC SIR 1704-‘The organization and history of the Cryptologic service within the German Army’, CSDIC/CMF/Y 40-'First Detailed Interrogation Report on Barthel Thomas’, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ vol. 1 a 4, , Článok v časopise Cryptologia: ‘Brigadier John Tiltman: One of Britain’s finest cryptologists’

utorok, 11. decembra 2012

Súvislosť stenografie s kryptografiou

Pôvod dnešnej stenografie a rovnako tak aj tajného písma sa dá z jednej strany vysledovať aj v intenzívnejšej potrebe písma vhodného k rýchlejším záznamom verejných prejavov počas procesu vyššieho stupňa vnútornej reorganizácie Rímskej ríše. Pretože je jasné, že kto chcel mať vplyv na zmýšľanie svojich občanov a úspech vo verejnej činnosti, v ľudových zhromaždeniach a predovšetkým v senáte, musel ovládať hovorené slovo.
Rečníckemu umeniu sa v tejto dobe a v takmer dokonalej forme venoval Cicero (106-43 pr. n.l.). V jeho dobe roztrpčený zápas strán priamo nútil zapisovať štátnické prejavy doslovne na ochranu proti nepriateľom, aby im nemohol byť dávaný iný zmysel a neboli využívané na útoky proti rečníkovi. A nie je určite náhoda, že práve v jeho okolí sa objavuje prvý skutočný systém rímskeho tesnopisu. Jeho autorom je Marcus Tullius Tiro (103-4 pr. n. l.). Najprv bol Cicerovým otrokom, ale pre svoje mimoriadne nadanie a schopnosti sa stal popri štúdiu a hrách aj jeho spoločníkom. Z otroctva bol prepustený a Cicero ho menoval svojím osobným tajomníkom. Po Cicerovej smrti vydával jeho spisy. Bol mužom vysoko vzdelaným. Zostavil encyklopédiu a bol autorom početných iných prác.
Pri tvorení novej sústavy vyšiel Tiro zo staršej sústavy značiek (siglae), ktorými sa skracovali slová v obyčajnom písme. Tento spôsob sa uplatnil a trvá u niektorých rímskych číslic (C=centum - 100, M = mille - 1000). Uvádza sa, že taká sústava značiek údajne pochádza od básnika Quinta Ennia (239-169 pr. n.l.). Slová sa tu naznačovali v podstate svojím počiatočným písmenom. Taktiež Tiro bral za základný znak pre slovo zásadne začiatočné písmeno. Aby dostal dostatočné množstvo skratiek, použil pre každú hlásku väčší počet znakov. Tie pozostávali z vtedajších veľkých a malých písmen latinskej abecedy, z abecedy gréckej alebo z ich rôznych skrátenín. Modifikáciou tvaru, sklonu apod. bolo možné symbolicky naznačovať následujúce hlásky. Tak napr. šikmým napísaním napravo sa symbolizovalo následné a alebo o, šikmým napísaním naľavo e, kolmou polohou i. Aby sa rozoznávali slová začínajúce rovnakou hláskou, pripojovala sa k znakom na určitom mieste bodka. Často sa k počiatočnému písmenu pripojovalo ďalšie, pričom sa obidva znaky krátili alebo graficky splývali - vznikali monogramy. Spravidla teda bola pre jednotlivé slovo zvláštna nota.

Tirónske noty boli teda slovnou stenografiou. Postupom doby sa pre niektoré koncovky a prípony tvorili zvláštne znaky, ktoré sa pripojovali k hlavným notám ako malé noty oddelené napravo miesto bodky. Tiro a jeho súčasníci spracovali stenografické slovníky. Vipsanius Agrippa, vojvodca rímskej armády, rozširoval Tirónovu sústavu a neskôr Philargyrus vydal učebnicu s rozdelením na kmene slov, predpony a koncovky. Ďalšie zlepšenie previedli Aquila a Seneca. Senecovo dielo obsahovalo okolo 5000 rokov. Neskôr lexikálne zoznamy nôt (komentáre) ich obsahovali takmer 12 tisíc a okrem toho asi 300 znakov pre predložky a predpony a 600 pre zakončenia.
Prvé historicky doložené použitie tesnopisu v Ríme slúžilo 5. decembra  r. 63 pr. n. l.  k zapísaniu Catonovej obžalovacej reči proti Catilinovi. Tesnopis sa používal aj v rímskom vojsku ako tajné písmo.
(...)
Vývoj novodobého tesnopisu ovplyvnilo značnou mierou tajné písmo (kryptografia, niekedy v minulosti sa ako synonymum používalo aj steganografia, dnes sa však používa v inom kontexte), ktoré upozornilo na možnosti využitia kratších znakov, než aké sa používalo pri bežnom písme. Rôzne sústavy tajného písma vznikli najmä v 16. storočí v Anglicku, kde prevratné politické udalosti prepožičiavali jeho používaniu zvláštny význam v diplomacii ale i v armáde. Autorom takéhoto najprepracovanejšieho systému bol londýnsky lekár a neskôr vidiecky farár, Timothy Bright (1551 - 1615). R. 1588 vydal publikáciu pod názvom Characterie (= Umenie krátko, rýchlo a tajne písať pomocou charaktérií, angl. An arte of shorte swifte and secret writing by character. Inuented by Timothie Bright, doctor of phisike). Bola to prvá kniha anglického rýchlopisu.

Študijným materiálom a podnetom k práci boli pre autora tirónske noty a pokusy jeho predchodcov o zostavenie tajného písma. Sústava bola založená na novej abecede, podstatne kratšej než obyčajnej. Základným prvkom bola kolmica, ku ktorej sa u vrcholu pridávali rôzne prívesky. Tak vzniklo 18 siglov, k ktorých každý  mohol byť uvedený do 4 polôh. Dalej bolo 12 siglov obrátených. Jednotlivé slová sa označovali počiatočnými písmenami, ku ktorým boli u päty pridávané rozlišovacie znaky. Tak boli získané pevné znaky pre 538 slov. Ostatné slová sa od týchto základných slov odvodzovali, a to buď ich synonymami, alebo podobnými slovami, a to tak, že sa napísal znak pre základné slovo, od ktorého naľavo (ak šlo o zmyslovo príbuzné slovo), alebo napravo (ak šlo o zmyslovo rozdielne slovo) sa pripojovalo malé počiatočné písmeno nového slova. Tak napr. ak bol v zozname základných slov znak pre winter (zima) a bolo potrebné napísať summer (leto) alebo autumn (jeseň), použil sa znak pre winter a napravo od neho sa pripísalo malé s (summer), poprípade a (autumn).


I keď sa Brightova sústava zdá modernému stenografovi príliš zložitá, a teda obtiažna, v praxi sa s úspechom používala. Niektorí historici sa domnievajú, že pomocou nej boli zapisované niektoré dramatické diela W. Shakespeara priamo pri predstavení. Autor ich totiž vtedy nevydával. Bolo preukázané, že sa pomocou nej spisovali tiež kázania niektorých puritánskych pastorov.
Podobnú slovnú sústavu ako Bright vydal o dva roky neskôr Peter Bales (1547-1610?), pod názvom The Art of Brachygraphy. Obidvoch autorov však čoskoro nato zatienil svojou prácou John Willis (1575 - 1625). Tento londýnsky farár vydal v roku 1602 knižku o 100 stranách malého formátu Art of Stenographie (len do roku 1647 bola vydaná celkom 14krát). Autor v nej taktiež poprvýkrát použil označenie "tesnopis". Zaviedol pevnú abecedu, ktorej znaky boli vytvorené z priamky a oblúkov v rôznej polohe, bodky, kruhu a slučky (prvá geometrická tesnopisná sústava). Pri volbe znakov prihliadal údajne o k frekvencii.
Po svojej návšteve Anglicka sa s Willisovou tesnopisnou sústavou zoznámil aj Ján Ámos Komenský. V jeho latinsky písanom liste Ad amicos Lesznae in Polonia agentes z Londýna 8. októbra 1641 potom nachádzame najstaršiu zmienku o tesnopise u českého autora:
"Prevažná časť mladších i starších mužov si zaznamenáva kázania perom, a to doslova. Bolo tu totiž pred 30 rokmi (za Jakuba) objavené a už aj na vidiek preniklo rýchlopisné umenie, ktoré oni nazývajú steganografia, ktorým (nie pomocou písmen, ale značiek značiacich celé slová) rýchlosť jazyka rukou napodobujú. Neskôr sa učia onému umeniu v mestách skoro všetci, akonáhle sa naučili obyčajnému písmu v škole, pridávajúc asi rok k naučeniu steganografie."
Komenský sa tu patrne zoznámil s Brightovou, poprípade Balesovou sústavou tajného písma, pretože v texte používa pojem steganografia (tajnopis), čo by zdôvodňovalo aj existenciu zvláštnych značiek pre celé slová. Vo svojom spise De rerum humanarum emendatione consultatio catholica Komenský potom uvádza nielen návrh na jednotný medzinárodný dorozumievací jazyk (tzv. univerzálny jazyk), ale je tiež autorom náčrtu tesnopisnej sústavy pre tento jazyk.
Na našom území sa touto problematikou vedľa J. A. Komenského zaoberal v 17. storočí logik, matematik a lingvista Jan Caramuel z Lobkovic, ktorý sa v niekoľkých spisoch (Steganographia, Apparatus philosophicus, Theologia rationalis, Leptotatus) venoval otázkam konštrukcie umelého jazyka a jeho špekulatívnej gramatiky, ktoré by prekonali nedostatky prirodzených jazykov.
(Pokračovanie...)

pondelok, 10. decembra 2012

Citát dňa - Bola rozlúštená šifra Rogera Williamsa

Ďalšia historická šifra, tentoraz z 17. storočia, "padla za obeť" zvedavým historikom a matematikom, srdečne gratulujeme:)
(...)
(Roger) Williams je zakladateľom Rhode Islandu a stal sa známym ako prvý, ktorý požadoval nastoliť princíp oddelenia cirkvi od štátu, ktorý sa neskôr prevtelil aj do Listiny práv USA (Bill of Rights).
Jeho zašifrované spisy sa nachádzajú vo forme poznámok na okrajoch knihy uloženej v knižnici univerzity Johna Cartera Browna. Pribižne 250 stránkový zväzok pod názvom: "An Essay Towards the Reconciling of Differences Among Christians" bol darovaný tejto univerzite v 19. storočí a obsahuje rukopisnú poznámku identifikujúcu Williamsa ako autora zápiskov — i keď to bolo najprv neisté.
(...)

Starší študent matematiky Lucas Mason-Brown, ktorý vykonal väčšinu lúštiteľskej práce, hovorí že jeho prvým inštinktom bolo vyvinúť štatistický nástroj. 21 ročný rodák z Belmontu v štáte Massachusetts, použil frekvenčnú analýzu, ktorá prihliada na početnosť výskytu písmen alebo skupín písmen v texte, ale pôvodne neviedla ďaleko.
Získal kriticky dôležité nápovedy po tom, čo sa dozvedel, že Williams sa vyznal v tesnopise, keďže v Londýne pracoval ako súdny stenograf a zostavil svoj vlastný súkromný tesnopisný systém mimo ďalšie existujúce. Mason-Brown vylepšil svoju analýzu a prišiel s predbežným kľúčom.
Williamsov systém  pozostával z 28 symbolov, ktoré zodpovedali kombinácií písmen alebo zvukov anglickej abecedy. Ako boli usporiadané je kľučom k ich významu; zostavte ich jedným spôsobom a dostanete jedno slovo, zostavte ich inak a dostanete niečo úplne odlišné. Jednou z hlavných komplikácií podľa Masona-Browna bolo: Williams často improvizoval.

nedeľa, 9. decembra 2012

Citát dňa - Operačné procedúry TYPEX

Zložka v správe ozn. HW 40/89 ‘Investigation into POW reports that German Sigint authorities exploited TYPEX (British cypher machine) - Vyšetrovanie zo správ zajatcov ako predstavitelia nemeckého spojovacieho spravodajstva využívali TYPEX (Britský šifrovací stroj)’ obsahuje detailné informácie o používaní šifrovacieho stroja Typex.

Konkrétne zavedenie nových rotorov, vymeniteľné jadrá rotorov (nazývané vložky) a previnuteľný reflektor (v správe nazývaný zásuvná, prepojovacia doska, angl. plugboard):

sobota, 1. decembra 2012

Citát dňa - Testy preukázali, že Tycho Brahe nebol otrávený ortuťou

(...)

Aj po viac než 400 rokoch bola náhla smrť Tycha de Brahe stále záhadou. Zomrel 24. októbra 1601 iba jedenásť dní po nábehu náhlej nemoci. Dlhé stáročia po tom sa rozšírili mnohé mýty a teórie o jeho smrti.
Jednou z najpretrvávajúcejších teórií bola tá, že zomrel vďaka otrave ortuťou, buď preto, že kvôli medicínskym dôvodom dobrovoľne prehltol veľké množstvá ortute alebo preto že ortuť bola použitá na jeho otravu.
Klebety o smrti otrávením sa objavili krátko po Tycho de Braheho smrti. Braheho známy asistent Johannes Kepler mal byť odhalený ako možný podozrivý z vraždy a postupom času boli iní podozriví kandidáti vylúčení, podľa Dr. Jensa Velleva, archaeológa na University v Aarhuse, Dánsku, pracujúceho ako vedúci výskumného projektu.
Teória otravy ortuťou získala zjavné nepriame potvrdenie z opakovaných testov dobre zachovaných pozostatkov brady Tycha Brahe, ktorá bola získaná z hrobu, keď bolo jeho telo exhumované poprvýkrát v roku 1901.
Aby sme definitívne dokázali alebo vyvrátili tieto dlho diskutované teórie, odobrali sme vzorky z brady, kostí a zubov Tycha Brahe, keď sme exhumovali jeho pozostatky v roku 2010. Zatiaľčo naše analýzy jeho zubov ešte nie sú dokončené, vedecké analýzy kostí a brady Tycha Brahe sú’ vysvetľuje Dr. Vellev.

Normálne koncentrácie ortuti


Hladina ortuti v brade Tycha Brahe boli skúmané Dr. Kaare Lund Rasmussenom, profesorom chémie na Univerzite v južnom Dánsku a Dr. Janom Kučerom, profesorom jadrovej chémie z Inštitútu jadrovej fyziky v Prahe.
Zmerali sme koncentráciu ortuti použitím troch odlišných kvantitatívnych chemických metód v našich laboratóriách v Odense a Řeži a všetky testy odhalili rovnaký výsledok: že koncentrácie ortuti neboli dostatočne veľké na to, aby spôsobili jeho smrť’, hovorí Dr. Rasmussen.
V skutočnosti chemické analýzy kostí naznačujú, že Tycho Brahe nebol vystavený mimoriadne veľkému množstvu ortuti v posledných piatich až desiatich rokoch jeho života’, pokračuje Dr. Rasmussen, ktorý analyzoval vzorky kosti pomocou spektroskopie atómovej absorbcie studenej pary na Univerzite v južnom Dánsku.
Analýzy vlasov z brady boli vykonané použitím rádiochemickú neutrónovú aktivačnú analýzu a skenovanie protónovou mikrosondou v Řeži. Tieto odrážajú množstvo ortuti v posledných ôsmych týždňoch života Tycha Brahe a tieto analýzy ukazujú, že koncentrácie ortuti padajú z vysokého konca normálnej úrovne osem týždňov pred smrťou až k nízkemu koncu normálnej úrovne v posledných dvoch týždňoch pred smrťou’, vysvetľuje Dr. Kučera.

“Strieborný nos”, ktorý nebol

Nadôvažok k jeho brade, ďalším ústredným prvkom mýtu o Tychovi Brahe, ktorý bol podrobený kvantitatívnej analýze je jeho známy umelý nos. Tycho Brahe stratil časť svojho nosa v súboji v roku 1566. Podľa tradície protetický nos, ktorý nosil po zvyšok svojho života, mal byť vyrobený zo striebra a zlata.
Keď bol hrob Tycha de Brahe v roku 1901 poprvýkrát otvorený, jeho nosová protéza nebola nájdená, ale boli tu zelenkavé škvrny okolo nosovej oblasti – stopy po protéze.
Keď sme v roku 2010 exhumovali telo, odobrali sme malú vzorku kosti z nosa, tak že sme mohli preskúmať jej chemické zloženie. Naše analýzy prekvapivo odhalili, že protéza nebola vyrobená z tých kovov, ako sa predtým predpokladalo. Zo zeleného zafarbenia vyplynulo, že obsahovalo stopy rovnakého množstva medi a zinku, čo naznačuje, že protéza bola vyrobená z mosadze. Takže známy 

“strieborný nos” Tycha de Brahe napokon nebol vôbec vyrobený zo striebra’, vysvetľuje Dr. Vellev.

Rekonštrukcia tváre Tycha de Brahe

Keď mali prístup k jeho pozostatkom v roku 2010, výskumníci sa taktiež chopili príležitosti vykonať snímkovanie CT kostry Tycha de Brahe. Vedecký tím dúfa, že bude schopný na základe skenovania a jeho analýz zrekonštruovať tvár Tycha de Brahe.
Zdroj: Tycho Brahe was not killed by mercury poisoning, tests reveal