piatok, 30. novembra 2012

Vojna medzi rozumom a náboženstvom



Agobard z Lyonu, "O krupobití a hrmení" (9. storočie)

Pred niekoľkými rokmi sa rozšírila určitá stupídnosť, keď uhynul nejaký dobytok, takže ľud vravel, že Grimaldus, vojvoda z Beneventa, mal vyslať svojich ľudí s práškom, ktorý mali rozprášiť po poliach a horách, lúkach a prameňoch – pretože bol nepriateľsky naladený voči najkresťanskejšiemu cisárovi Karolovi a dobytok uhynul vďaka tomuto rozhodenému prášku. Dopočuli sme sa a videli sme ako boli z tohto dôvodu zajatí mnohí ľudia, z ktorých niekoľkí boli zrazení a zabití, ale väčšina z nich boli priviazaní k doskám, hodení do rieky a zabití. A čo je skutočne zarážajúce, tí samí, ktorí boli zajatí poskytli dôkazy proti sebe, vypovedajúc že mali takýto prášok a že ho aj rozprášili. Preto takto diabol, keď jeho moc bola nimi prijatá vďaka tajnej a oprávnenej spravodlivosti Božej, dokázal do nich vstúpiť do takej miery, že sa až do bodu smrti sami stali falošnými svedkami proti sebe. A žiadne napomenutia ani mučenie ani samotná smrť ich neodradila od odváženia sa hovoriť tieto falošné svedectvá proti sebe.

Tomuto veril každý, takže zriedka sa našiel niekto, komu to pripadalo absurdné. Nezvážili racionálne, ako by sa takýto prášok, ktorý by mal zabiť len dobytok a nie zvyšok zvierat dal vyrobiť alebo ako by sa takýto náklad dal prenášať krížom-krážom cez oblasti tak rozľahlé, že ľud by ich nedokázal pokryť práškom, aj keby všetci muži a ženy z Beneventa, starí a mladí, mali prejsť cez oblasť s tromi plnými košmi prášku.

Tak nesmierna hlúposť už postihla narušený svet, že kresťania dnes veria veciam tak absurdným, že ešte nik pred nimi by nedokázal presvedčiť pohanov aby im verili, i keď títo pohania nepoznali Stvoriteľa všetkých vecí. Preto sme pri tejto príležitosti priniesli tento posledný incident do popredia nášho pojednania, pretože sa podobá téme o ktorej hovoríme a môžeme poskytnúť príklad hlúpeho zvodu a skutočného zmyslovzbavenia.

štvrtok, 29. novembra 2012

Citát dňa - Spravodajské informácie získávané z ruského rádioďalekopisného spojenia Fish - prevaha kvantity nad kvalitou

Ako som sa už predtým zmienil, vnútorná sovietska rádioďalekopisná sieť bola zachycovaná počas 30-tych a 40-tych rokov 20. storočia Nemcami a po vojne Američanmi.

Zachytená otvorená rádiová prevádzka sa dotýkala ekonomických a vojenských záležitostí a mala životne dôležitý význam pri zisťovaní toho, čo sa dialo vo vnútri Sovietskeho zväzu.

Samozrejme spravodajské informácie pochádzajúce z ruskej Fish boli napokon prípadom víťazstva kvantity nad kvalitou. Takto sa o tom jasne hovorí v niektorých správach TICOM a zhoduje sa to aj s americkou hodnotiacou správou vyhotovenou počas obdobia začiatkov studenej vojny.

Alexis Dettmann, vedúci kryptoanalýzy v kryptoanalytickom centre nemeckej armády na Východe -Horchleitstelle Ost, hovorí v správe TICOM DF-112:

‘Monitorovanie a lúštenie internej rádiovej prevádzky nebolo v kompetencii jednotiek armádneho spojovacieho spravodajstva, ale nutne boli rozlúštené a vyhodnotené správy z interných sietí. Špeciálne úrady v bývalej nemeckej armáde sa potýkali medzi inými vecami aj s prijímaním správ pochádzajúcich z Baudotových zariadení, hodnotenie výsledkov samozrejme patrilo  do odlišného sektora. Dokonca aj v rokoch 1938/39 bolo zostrojené relatívne jednoduché zariadenie, ktoré umožnilo reprodukovať priamo na písacích strojoch baudotovské správy, ktoré sčasti bývali vysielané vysokorýchlostnými vysielačmi. Výsledky z pohľadu obsahu vonkoncom nekorešpondovali s očakávaniami. Z celej s veľkými nákladmi monitorovanej prevádzky prinajlepšom 10% bolo užitočné pre ekonomických leaderov, zatiaľčo vojensko-politické záležitosti tvorili menej než 1%.. Hlavná časť z týchto správ bola podobná obsahu správ telefonického spojenia ďalekého dosahu a obsahovala súkromné a obchodné záležitosti. Zistilo sa, že všetky tieto obvody boli nielen monitorované a kontrolované NKVD, ale tiež v mnohých prípadoch boli ňou vedené a že so všetkou pravdepodobnosťou bola GUP-NKVD taktiež v značnej miere zodpovedná za uvedenie kryptografického materiálu pre vnútornú rádiovú prevádzku.’

Otto Buggisch, člen oddelenia šifrovacích strojov v spojovacej spravodajskej službe nemeckej armády, udáva rovnaké percento v správe TICOM I-58:

Ďalej o ruskom Baudote – B. vraví, že z In 7/VI (armádneho spojovacieho spravodajstva) s ním do skupiny IV. prišiel istý Dipl. Ing. Gramberg a jeho schopnosti boli využité na preklad zachyteného otvoreného textu v ruskom baudotovom kóde. ‘’ 90% z neho boli nedôležité informácie’.

Relatívny nedostatok dôležitosti každej jednotlivej správy bol rozpoznaný rovnako aj Američanmi. Podľa  oficiálnej histórie NSA ‘The Invisible Cryptologists: African-Americans, WWII to 1956’:

‘Snaženie ASA vyťažiť ruskú otvorenú rádiovú prevádzku započalo v roku 1946 zameraním čiastočného úväzku niektorých lingvistov na cieľ. V tom čase samozrejme dôraz agentúry spočívajúci na preklade zašifrovaných správ a zamestanie vzácnych ruských lingvistov na otvorenom texte bol považovaný za neoprávnený. Neskôr v máji roku 1947 bolo snaženie v Pentagone revidované. Jednotlivci bez bezpečnostných previerok alebo s čiastočnými previerkami mohli preverovať veľké množstvo správ a všetko alebo tie časti z neho, ktoré posúdili že majú spravodajskú hodnotu prekladať. Do tejto skupiny boli zaradení Jakub Gurin, ruský lingvista ASA, ktorý do USA emigroval spolu so svojimi rodičmi vo veku 3 rokov.

……………………………………………………………………………………………………………………………………………

Od zaujatia agentúry pod vedením Williama Friedmana jej poslaním bolo lúštenie kódov a šifier. Ak raz bol odhalený náležitý text, boli preložené jednotlivé správy a po vykonaní spracovania vybrané správy boli publikované na kartách rozmeru 3" x 5". Zatiaľčo jednotlivé rozlúštené správy mohli byť mimoriadne hodnotné, obsahom otvoreného textu bol najčastejšie predpripravené stavové správy, ktoré ak sa uvažovali jednotlivo boli bezvýznamné. Jack Gurin bol presvedčený, že ak by sa tieto správy zostavili a analyzovali ako jeden celok, mohli by priniesť hodnotné informácie o sovietskych obranných schopnostiach.



Pre Nemcov ako aj pre Američanov bola obmedzená hodnota jednotlivých správ vyvážená obrovskými objemami zachytených správ.

Správa FMS P-038 s názvom ‘German Radio intelligence’ vypovedá o tom: ‘Na experimentálnej stanici objem záznamov, ku ktorým bol umožnený prístup sekciám kryptoanalýzy a vyhodnocovania Kryptografického oddelenia ozbrojených síl a vyhodnocovacieho riadiaceho centra OKH, tvoril v priemere desať miliónov prenosov denne.

Informácia o angloamerickom odposluchu sa nachádza v správe o histórii NSA pod názvom:‘On Watch: Profiles from the National Security Agency’s past 40 years’:

‘Ako doplnok k ručnému telegrafickému spojeniu používali sovieti medzi iným značné množstvo [vystrihnuté]. Problém týkajúci sa sovietskeho otvoreného textu bol od začiatku príbehom úspechu SIGINT, počínajúc návrhom elektro-mechanického výpočtového zariadenia, ktoré  dokázalo spracovať každý nový sovietsky vývoj až po prácnu analýzu zachytených komunikácií. Spoločná americko-britská spolupráca namierená voči týmto komunikáciám v 40-tych rokoch 20. storočia viedla k obrovskému objemu zachytených správ a k novým inžinierskym výzvam tvárou v tvár rozvíjajúcich sa sovietskych [vystrihnuté] techník.

V tom čase Spojené štáty a Británia spolu spracovávali mesačne až dva milióny otvorených správ, správ obsahujúcich všetko od peňažných poukážok až po narodeninové pozdravy. Produkčná úloha  bola mimoriadne náročná vrátane analytikov ručne sa prehrabávajúcich cez hory  okopírovaných stránok, starostlivo prezerajúcich milióny správ. [vystrihnuté] Toto množstvo vynaloženej práce viedlo k takmer encyklopedickým znalostiam o tom, čo sa dialo v Sovietskom zväze. Viac než 95 percent z toho, čo Spojené štáty vedeli o sovietskom  zbrojárskom systéme v 40-tych rokoch 20. storočia pochádzalo z a analýzy prevádzky otvoreného rádioďalekopisného spojenia. Takmer všetko čo sa americkí politickí predstavitelia dozvedeli o sovietskej jadrovej energii a o programoch jadrových zbraní pochádzalo z [vystrihnuté] prevádzky rádioďalekopisného spojenia, výsledky vhodného skladania  dokopy mozaiky zloženej z tisícok tenkých, vybraných kúskov tajničky.’

streda, 28. novembra 2012

Citát dňa - Nedôveruj faxu, súdruh!

 Bezdrôtový prenos obrázkov bol používaný na vojenské účely v II. svetovej vojne všetkými mocnosťami a aj ich spravodajskými agentúrami. Samozrejme rádiofaxové komunikácie sa dali odposlúchávať…
Počas II. svetovej vojny mal Sovietsky zväz niekoľko rádiofaximileových staníc. Ich vysielania boli zachycované nemeckými spojovacími spravodajskými službami OKH/GdNA Skupina VI a Wa Pruef 7/IV. Podľa povojnových správ obsahovali ‘ručné prepisy komunikácií, strojopisné texty, náčrty a meteorologické mapy’‘technické diagramy a tabuľky’.
Toto nebolo naposledy čo boli narušené takéto rádiofaxové spoje komunistických krajín. Podľa knihy Matthew M. Aida ‘The secret sentry’, p. 142 po tom, čo bola severokórejcami zajatá loď USS Pueblo v roku 1968, odposlúchavacia stanica USAF v Japonsku zachytila ako sú jej prísne tajné dokumenty prenášané na rádiofaxovej linke Pchongjang-Moskva.

Zdroj: Don’t trust the fax comrade!

štvrtok, 22. novembra 2012

Citát dňa - Hitlerova úvaha o Cirkvi u šálky čaju

"Církev nebo ne?" přemítal 13. prosince 1941 Adolf Hitler v jedné chvíli pohody. U čaje, v důvěrném kruhu svých nacistických kolegů, zabloudily vůdcovy myšlenky k problému náboženství. V mladších letech byl pro něj nejlepším řešením dynamit. Později se jeho linie změnila. Nabádal v duchaplných úvahách svých šest divizí SS, aby neposlouchaly žádnou církev a přesto s horoucí duší pochodovaly smrti vstříc. Nebo se obracel ke Kristu, tomu Árijci a ke sv. Pavlu, tomuto prototypu bolševika s jeho kontakty na kriminální podsvětí.
Nevíme, zda jeho soudruzi, kteří nebyli o nic méně fanatičtí než on sám, si až pak dali do čaje cukr a zamíchali si ho, když Hitler svou řeč náhle přerušil.
Jeho apoštolové museli věřit tomu, co řekl. Věřili dobyvateli, který se pro ně namáhal, aby vybudoval stát bez ohledu na zájmy náboženských vyznání. Jinak jednal Mussolini, který tím udělal chybu. "Duce", jak se vyjádřil Hitler, by byl udělal lépe, kdyby se byl soustředil na vlastní revoluční kurs. A pak vůdci uniklo: "Byl bych vpochodoval do Vatikánu a celou společnost odtud vyhnal! Pak bych řekl: 'S prominutím, zmýlil jsem se!' Ale byli by pryč!" V roce 1941 dosud tato strategie v Hitlerově mysli ještě zcela neuzrála, ale i když se nebere v úvahu přehánění způsobené velikášstvím, odpovídá to, co je zde uvedeno, naprosto jeho skutečnému chování.
Takto autenticky, totiž tak hrubě, cynicky a brutálně se Hitler vyjádřil ovšem jen v užším kruhu. Ve vnějším světě se choval naproti tomu jinak. Pokud sloužilo jeho účelu, mohl beze všeho dále ujišťovat věřejnost, že respektuje stávající náboženství, soukromě vyjadřoval organizaci římské církve vypočítavě uznání. Jako břichomluvec mluvil vůdce mnoha hlasy dokonalého lháře.

z knihy Peter Godman, Vatikán a Hitler, Praha: Deus, 2008, 1. vyd., 192s., s.7

streda, 21. novembra 2012

Citát dňa - Eugenika a sociálny darwinizmus


Larson, E. J.: Evolúcia (Neobyčajná história jednej vedeckej teórie), Bratislava: Slovart, 2006, ss. 183-189-196:
„Všetko takéto uvažovanie typu „prežitie najvhodnejších – najzdatnejších“ aplikované na ľudskú spoločnosť a ľudské správanie sa medzi jeho kritikmi stalo známe pod pojmom „sociálny darwinizmus“, a to aj napriek tomu, že jeho korene siahali pred Darwina. Keďže však sociálny darwinizmus čerpal energiu z vedeckej autority darwinizmu, jeho rozvoj vstúpil do širšej histórie evolučného myslenia.

VÝHONKY SOCIÁLNEHO DARWINIZMU

Korene kontemplatívneho myslenia, ktoré sa stalo duchom doby, treba hľadať ďaleko pred vydaním knihy O pôvode druhov. Darwinizmus naozaj predstavoval jednoducho iba jeden z mnohých logických postupov, ktoré akceptovali, že súťaženie medzi ľuďmi alebo medzi skupinami ľudí je sociálne prospešné, a čoraz väčšmi prenikali do západného myslenia. Koncom 18. storočia Adam Smith argumentoval, že ekonomický pokrok závisí od individuálnej kompetície. Viera v prirodzenú harmóniu ľudských interakcií mu dodávala nádej, že z voľného laissez-faire kapitalizmu budú mať všetci ľudia zážitok. Thomas Malthus, ktorý voľný kapitalizmus velebil, rýchlo spozoroval, že v každej sociálnej súťaži musia niektorí jedinci získať a iní stratiť, a to v dôsledku obmedzených zdrojov. Odvolávajúc sa na proces ako na „zápas o existenciu“ (prinajmenšom v kontexte primitívnych ľudských societ) Malthus písal o „ostni nevyhnutnosti“, ktorý vyšpára z ľudí to najlepšie.16 Herbert Spencer začal už v roku 1851 vo svojej prelomovej knihe Sociálna statika načrtávať koncept, že prírodný výber, ktorý nazýval „prežívanie najvhodnejších“, pracuje ruka v ruke s principiálne lamarckovským typom evolúcie a v priebehu času generuje ľudský pokrok. Keďže neprestajne vytrieďuje nevhodných, Spencer vnímal výber ako niečo, čo udržiava kvalitu človeka.
Darwin svojou knihou O pôvode druhov posunul myšlienkový pochod o kritický krok dopredu, pretože kompetíciu prezentoval ako niečo, čo vytvára vhodnejšie variety, rasy a napokon druhy. Spencer aj mnohí iní viktoriánski sociálni vedci si rýchlo osvojili kľúčový darwinovský náhľad, že všetky aspekty ľudskej povahy a správania, rovnako ako všetko ostatné v biologickom svete, vznikajú a vyvíjajú sa prostredníctvom selekcie jedincov, ktorí sa vyznačujú určitými vlastnosťami, a to bez ohľadu na zdroj premenlivosti (či už náhodu, získané vlastnosti, vnútorné faktory, alebo dokonca Boha). Z tejto zákonitosti nejestvovala nijaká výnimka, dokonca ani altruistické správanie či viera v božstvo – Darwin sa v knihe Rodokmeň človeka pokúšal oboje vysvetliť významom pre prežitie jedinca či skupiny. To bol sociálny darwinizmus v najširšom zmysle a v Európe i Amerike jeho vplyv presiakol do sociálnych vied i všeobecnej kultúry.
Darwin nebol v hľadaní evolučných vysvetlení ľudskej povahy vonkoncom sám. V hľadaní živočíšneho pôvodu ľudských mentálnych vlastností sa k nemu pridal jeho britský učeník George Romanes, ako aj iní sociálni vedci v Európe a Spojených štátoch amerických. Ďalší Darwinov nasledovník (podľa vlastných slov), talianský kriminológ Cesare Lombroso, sa pozrel na vec z opačného konca – výrazne antisociálne správanie vnímal ako návrat k divým predchodcom človeka. Vysvetľoval, že rodení zločinci, kriminálne vyšinutí a epileptici jednoducho zlyhali vo vývoji a nedosiahli evolučnú úroveň vlastnej rasy, a tak zostávajú pozadu ako „morálni imbecili“.17
Lambrosove teórie pritiahli koncom 19. storočia veľa nasledovníkov, v tom čase totiž európski aj americkí sociálni vedci zápasili s výkladom - ako sa zdalo – explózie zločinnosti, duševných chorôb, mentálnej retardácie a chudobou, ktorá sužovala spoločnosť. Uvažovali, že civilizácia sa vyvíja z agrárneho životného štýlu na industriálny tak rýchlo, že rastúce množstvo ľudí nedokáže dedične držať krok.
Industrializácia a urbanizácia koncom 19. storočia transformovali západnú Európu i Spojené štáty. Prudko sa rozvíjala manufaktúrna výroba, ľudia sa tlačili vo veľkých mestách. Vražedná kompetícia v podnikaní sa ospravedlňovala sociálnym darvinizmom, ktorý sa stal aj podkladom pre znevažovanie vládneho úsilia pomáhať tým, ktorí to potrebujú. „'Nemajú prácu', hovoríte,“ posmieval sa Spencer tým, čo sa domáhali pomoci pre narastajúcu londýnsku spodinu. „Povedzte radšej, že buď odmietajú pracovať, alebo sa z nej sami rýchlo vyradia. Sú to jednoducho darmožráči, ktorí tak či onak žijú len tak pre nič za nič.“18 Vyhlasoval, že pokroky civilizácie umožňujú nevhodným prežívať i množiť sa, takže hrozí, že zmietnu tých, čo zodpovedajú za vytváranie modernej civilizácie. Aby sa dosiahla náprava, Spencer naliehal na vládu, nech prestane zasahovať do ekonomických a sociálnych záležitostí. Tvrdil, že regulácia spomaľuje pokrok, pričom verejné programy zamerané na zdravotníctvo a dobročinnosť z dlhodobého hľadiska ľudstvo poškodzujú, pretože ochraňujú a množia nevhodných.
Sociálny darvinizmus mal advokátov po celom západnom svete. Americký politický ekonóm William Graham Sumner napríklad presadzoval heslo „zakoreň, nahrab si, alebo zdochni“ a charakterizoval kompetíciu ako „železnú ostrohu, ktorá ženie rasu za všetkým, čo kedy dosiahla“. V jednej eseji z roku 1881 zdôraznil, že do prirodzeného zápasu o existenciu by nemala zasahovať ani verejná, ani súkromná charita: „Zákon prežívania najvhodnejších nevytvoril človek, takže človek ho nemôže ani zrušiť. Môžeme doň iba zasahovať a produkovať prežívanie najvhodnejších.“19 Podobné argumenty použila aj Darwinova prekladateľka Clémence Royerová v dlhom predslove k francúzskemu vydaniu O pôvode druhov, jako aj vo svojej knihe z roku 1870 Pôvod človeka a spoločností.
Sociálny darvinizmus ovplyvnil aj všeobecnú kultúru. Kapitalisti „zlatého veku“, ako například John D. Rockefeller a James J. Hill, verejne odôvodňovali svoje monopolistické praktiky v podnikaní v zmysle konceptu prežívania najvhodnejších. Oponenti verejných zdravotných a sociálnych programov ťažili zo sociálneho darvinizmu a vyhlasovali, že osobná sloboda si nevyžaduje nič menej ako koniec sociálnej legislatívy. Sudcu Najvyššieho súdu USA Olivera Wendela Holmesa to viedlo k tomu, že sa trpko posťažoval: „Štrnásty dodatok [federálnej ústavy] neuzákoňujeSociálnu statiku pána Herberta Spencera.“ Holmes však napísal tieto slová v rámci nesúhlasného názoru. Väčšina sudcov v prelomovej kauzeLockner v. New York aplikovala v odôvodnení zrušenia štatútu štátnej ochrany robotníkov sociálny darvinizmus.20 S témami sociálneho darvinizmu narábali vo svojich kompozíciách aj nespočetní spisovatelia, hudobníci a iní umelci. Medzi nejznámejšie príklady patria Theodore Dreiser, Edith Whartonová a Richard Wagner. Klasický literárny scenár opisoval štyroch stroskotancov na palube záchranného člna – ide o populárny príbeh Stephena Crana Otvorený čln z roku 1897, v ktorom spisovateľ skúmal charakterové vlastnosti ľudí najvhodnejších na prežitie v zovretí nevšímavosti prírody. Brutálna sila na konci príbehu prehráva.
Zatiaľ čo sociálny darvinizmus neakceptovali všetci evolucionisti, mnohí sociálni darvinisti sa pri obhajovaní svojich ekonomických a sociálnych názorov odvolávali na evolučnú vedu. Historici si správne kladú otázku, do akej miery striktne darvinovská teória evolúcie túto sociálnu rozpravu urýchlila, no jedno je isté: evolučný naturalizmus a selekcionizmus tvorili podklad pre jej veľkú časť.

Darwin sice vo svojej teórii evolúcie zdôrazňoval formatívnu úlohu kompetície medzi jedincami, tá však nebola pre mnohých sociálnych darvinistov konca 19. storočia jediným bitevným poľom. Niektorí, napríklad Haeckel v Nemecku a Georges Vacher de Lapouge vo Francúzsku, považovali v evolúcii človeka za rozhodujúcejšiu kompetíciu medzi rasami, a nie nejaké zvyškové formy interpersonálnej kompetície. Kým Spencerov dôraz na individuálnu kompetíciu smeroval k minimalizácii úlohy štátu v spoločnosti, Haeckelov dôraz na rasovú a národnú kompetíciu smeroval k jej maximalizovaniu. Sociálny darvinizmus mal mnoho tvárí. Keď niektorí sociálni darvinisti volali po znížení zasahovania vlády do vnútroštátnych záležitostí, iní presadzovali imperializmus, kolonializmus a militarizmus v zahraničnopolitických záležitostiach. Charakteristickým znakom sociálneho darvinizmu sa stal vedecký rasizmus i militantný nacionalizmus a bolo prakticky jedno, či ich proponenti verili v lamarckistickú alebo darvinovskú teóriu evolúcie: obe mohli ospravedlniť rasizmus či nacionalizmus osôb, ktoré k týmto ideológiám tak či tak inklinovali.
Rasizmus tu bol, samozrejme, skôr jako sociálny darvinizmus, no podľa mnohých sociálnych darvinistov sa zdalo, že evolučná teória ich cit pre rasovú nadradenosť podporuje. Mnohí lamarckisti videli v rozmanitých ľudských rasách rozličné stupne lineárneho biologického vývoja, pričom taxonomický status každého z nich sa odrážal v jeho relatívnej kultúrnej úrovni. Medzi lamarckistov sa radil aj Spencer, ktorý nielenže bol presvedčený o hrierarchii rás na biologickom základe, ale domnieval sa tiež, že jedinci, ako dospievajú, rekapitulujú evolučnú históriu svojej rasy. „V raných rokoch prechádza každý civilizovaný člověk fázou povahy, akou sa prejavuje barbarská rasa, z ktorej pochádza,“ vysvetľoval. „Preto sú tie sklony ku krutosti, kradnutiu, klamaniu medzi deťmi také rozšírené.“21 Aj Haeckel so svojím lamarckistickým pohľadom rozdeľoval ľudstvo do zamotanej hierarchie vyvíjajúcich sa rás a druhov, pričom na vrchu bola podľa neho „germánska rasa v severozápadnej Európe a Severnej Amerike“.22
Sociálni darvinisti v Spojených štátoch, ako napríklad Sumner či známy lamarckistický geológ Joseph LeConte, z takých názorov ťažili při odôvodňovaní pokračujúceho politického zotročovania černochov na juhu USA po skončení občianskej vojny. „Negerská rasa je stále v detstve,“ vyslovil sa rodák z Georgie LeConte v roku 1892; „ešte sa nenaučila samostatne kráčať po chodníčkoch civilizácie.“23
Napriek Darwinovmu názoru, že evolúcia je skôr rozvetvená ako lineárna a že nič v jej podstate nie je progresívne, sa väčšina darvinistov priklonila k lamarckovskej protistrane, zastávajúc jedinú líniu ľudského vývoja. Podľa nich kvitli na konci tejto dlhej solitérnej vetvy niektoré belošské etnické podskupiny, pričom ich predpokladanú nadradenosť pripisovali najmä posilňujúcemu odhodlaniu žiť v studenom podnebí. „Vyhynutie vyplýva predovšetkým z kompetície kmeňa s kmeňom a rasy s rasou,“ napísal Darwin v knihe Rodokmeň človeka. „Keď civilizované národy prichádzajú do kontaktu s barbarmi, zápas je krátky, s výnimkou oblastí, kde smrtiace podnebie pomáha domorodej rase.“24 Lapouge bol v otázke, ktoré rasy by v pretrvávajúcom zápase o existenciu prevládli, menej optimistický ako Darwin. Antropológ Lapouge, ktorý nemal vo vlastnej krajine nijaké osobitné postavenie, ale zaznamenal dosť podstatný vplyv v Nemecku a Spojených štátoch, chorobne kalibroval rasové hierarchie na základe tvaru lebky, no mal obsesívne obavy, že nízke rasy so zaoblenou hlavou by mohli prebehnúť jeho nadradenú dlhohlavú „árijskú“ rasu. „Evolúcia sa odohráva všade okolo nás,“ vysvetľoval vo svojej knihe Árijec (1899). „Nevedie neurčito k lepšiemu, nevedie k ničomu.“25 Takéto obavy, dovedené do extrému malým zborom radikálnych evolucionistov, živili rasistický variant eugeniky, ktorý obhajoval vládne politiky etnického potláčania alebo eliminácie.
Hoci to z biologického hľadiska nemalo prakticky nijaký zmysel, niektorí sociálni darvinisti vyzývali na militaristickú kompetíciu medzi národmi. Darwin, Spencer, a dokonca aj Lapouge vehementne nesúhlasili a obávali sa, že vojna by oslabila civilizovanú spoločnosť, pretože o život by prišli aj najschopnejší mladí muži. Haeckel však jednako zastával názor, že silné zjednotené Nemecko by malo dominovať svetu. „Nikde v prírode,“ napísal vo svojej populárnej Histórii stvorenia, „taký idylický mier, o akom spievajú básnici, neexistuje; všade nachádzame zápas a úsilie zniesť zo světa susedov a protivníkov.“ Takže, zdôraznil, „celá história národov … musí byť vysvetliteľná prostredníctvom prírodného výberu. Vášeň a sebectvo – vedomé či nevedomé – je všade motivujúcou silou života.“26 Táto „sociálnodarvinistická“ vízia národného pokroku živila nemecký militarizmus vedúci až k prvej svetovej vojne. Počas tohoto krvavého konfliktu americký evolučný zoológ Vernon Kellogg, v tom čase na nevydarenej mierovej misii v Európe, dospel k záveru, že intelektuálne elity nemeckého dôstojníckeho zboru poháňal postoj vychádzajúci z „neodarwinistického zápasu o existenciu“.27 Pre Kellogga to bol hlboko znepokojujúci objav, ktorý čoskoro pomohol odštartovať v Spojených štátoch ľudové ťaženie proti evolučnej biológii.
Nacionalistická kompetícia, tak ako rasová kompetícia, a eugenické hnutie, ktoré nabralo spád po znovuobjavení Mendelových zákonov v roku 1900, tesne do seba zapadali. Eugenika sa rýchlo stala ohniskom aplikovanej evolúcie človeka a zostala ním prinajmenšom do tridsiatych rokov 20. storočia. Aplikovaná evolúcia človeka nadobudla dve navzájom sa dopĺňajúce podoby – pozitívnu eugeniku (čiže „viac detí od vhodných“) a negatívnu eugeniku (čiže „menej [detí] od vhodných“).28
To prvé bolo typicky dobrovoľné; to druhé napokon nanútené.



EUGENIKA V PLNOM ROZKVETE

Na začiatku 20. storočia energiou čerstvo nabité eugenické hnutie stavalo na priekopníckych snahách Galtona a Dugdala. Spoločnosť pre eugenickú výchovu, presadzujúca negatívnu eugeniku v Británii, si najala postaršieho Galtona, aby jej poslúžil jako čestný prezident. jako výskumná zložka spoločnosti slúžilo Galtonovo laboratórium pre národnú eugeniku pri University College v Londýne. Založil ho Galton spolu so svojím chránencom Karlom Pearsonom. Keď Galtonov prvý bratanec odstúpil, slúžil v rokoch 1911 až 1925 ako prezident spoločnosti prostredný syn Charlesa Darwina Leonard. Vedúca americká eugenická organizácia Eugenics Record Office pri genetickom laboratóriu Carnegieho inštitútu v Cold Spring Harbor v roku 1915 upravila a distribuovala Dugdalovu klasickú štúdiu o dedičnej degenerácii.
Upravená štúdia rodiny Jukeovcov odhalila veľa o transformácii v sociálno-ekonomickom myslení, ktoré vzniklo po vzostupe mendelizmu. Tam, kde Dugdalova pôvodná kniha kategorizovala rodinných príslušníkov podľa ich sociálneho správania, upravené vydanie ich zatriedilo na základe predpokladaných duševných schopností. Nová štúdia, ktorá zahŕňala o dvetisíc rodinných príslušníkov viac (väčšinou žijúcich), dospela k záveru, že „viac jako polovica Jukeovcov bola, alebo je slabomyseľná“.29 Toto zistenie bolo významné pretože eugenici považovali „slabomyseľnosť“, ku ktorej patrili rozličné úrovne mentálnej deficiencie, za zdedenú mendelovskú vlastnosť. „Keby mala rodina Jukeovcov normálnu inteligenciu, zmena prostredia by urobila zázraky,“ vysvetľoval psychológ Henry H. Goddard z prestížnej Výchovnej školy pre slabomyseľných chlapcov a dievčatá z Vinelandu, New Jersey. „Ale ak boli slabomyseľní, tak nijaké dobré prostredie z nich nemohlo urobiť nič len slabomyseľných.“30 Eugenici predpokladali, že nízka inteligencia plodí antisociálne správanie, a jeho šírenie oslabuje rasu. Upravená štúdia podľa toho odporúčala permanentnú pohlavnú segregáciu alebo sterilizáciu všetkých Jukeovcov (tam, kde Dugdale predpísal pre mladších Jukeovcov zmenu prostredia). Štúdia z roku 1915 odrážala prostriedky a ciele vyzretého eugenického hnutia.
Prvou úlohou, pred ktorou stáli eugenetici, bolo identifikovať tých, čo sa nemali reprodukovať. Hlavným cieľom sa stali dedičné podoby duševných porúch a nedostatkov. Goddard sústredil svoju pozornosť na tých, ktorí boli považovaní za duševne zaostalých, stanovil mentálny vek trinásť rokov za najnižšiu vhodnú úroveň pre reprodukciu, a zaviedol pojem „moron“ (z gréckeho výrazu znamenajúceho „bláznivý“), ktorý slúžil na identifikáciu dospelých, duševné schopnosti ktorých boli pod týmto minimom.31 Z Francúzska importoval Binetov-Simonov inteligenčný test ako prostriedok na vypočítanie mentálneho veku čiže budúce „IQ“.
Niektorí eugenici, ovplyvnení Lombrosovou prácou v Taliansku, sa tiež zamerali na recidivujúcich kriminálnikov, prostitútky a ostatných, ktorí pravidelne prejavovali určité, zrejme dedičné, nežiaduce sociálne správanie. Fyzické ťažkosti, jako napríklad epilepsia, dedičná slepota a rozmanité veľké deformácie boli tiež vyčlenené ako podklad na reštrikciu. Niektorí nadšenci žiadali rozhodiť siete ešte ďalej: žurnalista H. L. Mencken iba položartom navrhol program masovej sterilizácie poľnohospodárskych nájomcov pôdy na americkom juhu.32 Ešte aj osobitný vyšetrovací výbor Americkej neurologickej asociácie, správa ktorej ostro kritizovala eugenický exces v Spojených štátoch, odporúčal pre určité druhy invalidity sterilizáciu, a to vrátane niektorých dedičných foriem duševnej choroby a retardácie, „invalidných degeneratívnych chorôb uznaných za dedičné“ a epilepsie.33
Veľa historických analýz venovaných týmto záležitostiam sa sústreďuje na donucovacie štátne programy, ktoré boli vytvorené na zastavenie rozmnožovania osôb klasifikovaných jako duševne narušené alebo zaostalé. Goddard a riaditeľ Eugenics Record Office Charles Davenport (uznávaný genetik) obhajovali obmedzenia sobášov, nanucovali segregáciu počas reprodukčného veku i povinnú sterilizáciu. Iní ponúkali drastickejšie opatrenia vrátane infanticídy a eutanázie. Vo Francúzsku Lapouge ponuro varoval pred budúcou „hromadnou extermináciou celých národov“, keby vláda zlyhala pri zavádzaní striktných limitov na rozmnožovanie ľudí.34 Keď na tieto výzvy zareagovalo dostatočné množstvo zdravotníckych funkcionárov, odborníkov na duševné zdravie, lekárov a sociálnych reformátorov (medzi nimi mnoho žien), strojcovia zákonov a vládni lídri odpovedali. Takmer každý americký štát vydržiaval inštitúcie na nútenú segregáciu ľudí trpiacich zdedenou invaliditou a v období rokov 1900 až 1935 až tridsaťdva štátov uviedlo do platnosti zákony o nútenej sterilizácii. Napokon bolo v Spojených štátoch na základe týchto zákonov sterilizovaných vyše šesťdesiattisíc ľudí, z toho len v Kalifornii vyše dvadsaťtisíc.35 Väčšinou išlo o pacientov alebo rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, niektoré programy však zasiahli aj zločincov či epileptikov.
Keď v roku 1933 prešiel v Nemecku zákon na prevenciu proti geneticky chorému potomstvu, osvojila si legislatívu eugenickej sterilizácie každá nordická krajina. Nemecký zákon, ktorý vo všetkom zachádzal najďalej, oprávňoval sterilizovať osoby určené tribunálmi genetického zdravia ako trpiace rodovou slabomyseľnosťou, schizofréniou, manickou depresiou, ťažkými fyzickými deformáciami, zdedenou epilepsiou, Huntingtonovou choreou (tanec svätého Víta), dedičnou slepotou alebo hluchotou či ťažkým alkoholizmom. „Musíme chápať, že títo nízki ľudia sa nebudú rozmnožovať,“ vyhlasoval v tom čase uznávaný nemecký biológ Erwin Baur. „Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale musím znova a znova opakovať, že tvoria iba začiatok.“36 V rokoch 1933 až 1939 bolo na základe týchto zákonov sterilizovaných okolo tristotisíc ľudí, potom ich nahradil program eutanázie zameraný na očistenie Vaterlandu od mentálne hendikepovaných „detí“.
V roku 1914 navrhol Davenportov Eugenics Record Office súborný štátny program zameraný na sterilizáciu jednej desatiny populácie, a to z každej generácie. „Keby sa práca mala začať v tomto desaťročí, vyžadovala by, podľa konzervatívnych odhadov budúceho počtu obyvateľov, počas tohoto obdobia sterilizáciu približne pätnástich miliónov (15 000 000) osôb,“ vysvetľovala správa Eugenics Record Office. „Na konci by sme skresali dedičnosť súčasnej 'potopenej desatiny' a začali druhú periódu eugenicky ešte účinnej decimálnej eliminácie.“ Publikácia tvrdila, že spoločnosť by elimináciu tejto „najmenej hodnej desatiny“ isto podporila, a keďže 'verejná mienka je v podpore opatrení jednotná, každý rok by mohlo byť s rovnakou bezpečnosťou odseknuté väčšie a väčšie percento.“37
V Amerike sa sice až taký masový program nekonal, no Najvyšší súd Spojených štátov amerických potvrdil ústavnosť modelového eugenického štatútu o sterilizovaní pacientov a rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, ktorý vypracoval Eugenics Record Office, a vo Virgínii aj vstúpil do platnosti. „Pre celý svet je lepšie, ak namiesto čakania na zločiny degenerovaného potomstva alebo ponechania, aby v dôsledku svojej imbecility hladovali, spoločnosť dokáže predchádzať zrodu tých, ktorí sú zjavne nevhodní, lebo sú pokračovateľmi svojho druhu,“ napísal Justice Holmes pre súd v roku 1927. Odvolávajúc sa na žalobkyňu Carrie Buckovú, jej matku Emmu a jej malú dcéru Vivian Holmes uzavrel: „Tri generácie imbecilov stačia.“38
Tieto donucovacie programy a návrhy predstavovali iba najsmutnejšie preslávené produkty eugenického hnutia. Eugenici sa tiež snažili vzdelávať verejnosť o svojich teóriách – predovšetkým, aby si osvojila eugenické praktiky dobrovoľne. Občianska biológia, najlepšie predávaná stredoškolská učebnica tej doby v Spojených štátoch, obsahovala časť o eugenike, ktorá identifikovala mentálnu zaostalosť, alkoholizmus, sexuálnu nemorálnosť a kriminalitu jako dedičnú. Súčasne ponúkala „opatrenie“ pohlavnej segregácie a sterilizácie týchto invalidov a nabádala študentov, aby si vyberali eugenicky „zdravých partnerov“.39 Niektorí teologicky liberálni protestantskí duchovní v Británii a Spojených štátoch začali s pokusmi vyžadovať potvrdenia o eugenickej zdatnosti ako podmienku pre sobáš v kostole.
Nemý film Čierny bocian z roku 1917 ponúka veľavravný príklad obhajovania eugeniky zo Spojených štátov. Tento dlhometrážny film z producentskej dielne filmovej spoločnosti vydavateľa Williama Randolpha Hearsta, založený na skutočných praktikách eugenicky mysliacich chicagských pôrodníkov, explicitne nabádal páry, aby pred sobášom podstúpili fyzické vyšetrenie zdatnosti, a rodičov, aby dovolili svojim dysgenickým novorodencom umrieť. Začína sa scénami o ľuďoch, ktorí by sa nemali páriť: tackajúcim sa opilcom, pouličným žobrákom, chlapcom s barlami, flirtujúcim dievčaťom v zariadení pre mentálne postihnutých – všetci boli vo filme opisovaní ako „obete dedičnej duševnej alebo telesnej choroby“. Tieto scény sa striedajú so scénami ukazujúcimi šťastnú hrajúcu sa mládež, z ktorých vidno, že deti sú telesne i duševne zdravé. Hlavnou zápletkou filmu je zdanlivo zdravý muž, ktorý nesie takzvanú dedičnú škvrnu. Ožení sa bez toho, aby nevestu o svojej škvrne informoval, a majú dieťa, ktoré sa narodilo s telesnou chybou. Lekár matku nabáda, aby nechala novorodenca zomrieť, či už tak, že sa nebude oň starať, alebo smrteľným medicínskym prípravkom. Súhlasí, ale najskôr chce mať víziu budúcnosti dieťaťa. V mladosti je na posmech, lebo kríva a na chrbte má hrb. V dospelosti sa uchýli k zločinu a zmocní sa ho zúfalstvo. Napokon splodí podobne invalidné dieťa. „Boh mi ukázal víziu života môjho dieťaťa,“ vyhŕkne matka vo vyvrcholení filmu. „Ušetríte ho takého osudu,“ hovorí doktorovi, ktorý reaguje na matkinu prosbu eutanáziou dieťaťa.40
Eugenika a sociálny darwinizmus stratili takmer rovnako rýchlo, ako ju získali. V skutočnosti nikdy nepritiahli z radov verejnosti široké davy prívržencov. Dokonca aj počas rozkvetu populárny britský esejista G. K. Chesterton zavrhoval eugeniku jako podlý elitársky „žart“, ktorý sa, stručne povedané, „zmenil z bláznivého nápadu na módu“.41 Sociálny darwinizmus bol pre kritikov ešte atraktívnejší a dočkal sa ešte väčšej dávky výsmechu. No keďže nemusel čeliť nijakej organizovanej opozícii, mohla silno motivovaná eugenická klika istý čas držať opraty pevne v rukách. Vytrvalú organizovanú opozíciu proti eugenike ponúkala iba rímskokatolícka cirkev – prevažne na základe náboženských, a nie vedeckých, pohnútok – pričom tam, kde mali katolíci významný politický vplyv, neprešli do jurisdikcie nijaké zákony o eugenickej sterilizácii. Príležitostne – keď to zasahovalo do ich záujmov – odporovali eugenickej legislatíve praktikám sociálneho darwinizmu aj odbory, organizácie zamerané na ochranu občianskych práv a občianskych slobôd i niektoré teologicky konzervatívne protestantské náboženské obce. S výnimkou Nemecka nemala eugenika nikde dostatočný záber, aby mohla svojich odporcov prekonať. V britskom parlamente napríklad jeden mimoriadne kritický radový poslanec, liberálny bratanec Leonarda Darwina Josiah Wedgwood, takmer jediným hlasom udržiaval v rokoch 1912 a 1913 priechodnosť eugenickej legislatívy podporovanej jeho vlastnou vládnucou liberálnou stranou. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa začala ľudová i odborná mienka hromadne otáčať proti eugenike i sociálnemu darwinizmu. Inteligenčné testy uskutočnené americkou armádou ukázali alarmujúco nízke skóre, najmä medzi imigrantmi z južnej Európy. Spočiatku to vyvolalo výzvy na eugenické vyraďovanie, ktoré prispelo k uzákoneniu etnických reštrikcií uvalených na imigráciu americkou vládou v roku 1924, no po čase tieto výsledky pomohli pretrhnúť vnímané spojenie medzi nízkym IQ a degeneráciou. Mnohí vojaci s nízkym IQ dobře slúžili svojej krajine vo vojne, a pravdepodobne aj v mieri. Nová generácia sociálnych vedcov vedená americkými antropológmi Franzom Boazom a Margaret Meadovou spochybnila domnienky o dedičnosti ako niečoho so zásadným významom pre eugeniku a sociálny darwinizmus. Svetová ekonomická kríza, ktorá sa začala koncom dvadsiatych rokov a pretrvávala aj v tridsiatych rokoch, spôsobila, že ľudia začali spochybňovať jednoduchú rovnicu medzi dedičnou zdatnosťou a sociálnym a ekonomickým úspechom. Odhalenie škandalóznych nacistických praktík koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov posunulo mnohých prominentných eugenikov od presadzovania nútenej sterilizácie k obhajovaniu dobrovoľného obmedzovania rodivosti. Zahanbený Carnegieho inštitút napokon v roku 1940 Eugenics Record Office zatvoril. Niekde počas tohoto procesu aj väčšina genetikov potichu opustila módnu eugeniku a prešla k víťaznej strane.42 Takmer jednohlasne pripúšťali, že genetická báza ľudského správania je jednoducho príliš zložitá, aby sa dala zvládnuť selektívnym rozmnožovaním. V polovici 20. storočia sa už pri vysvetľovaní ľudského konania nehovorilo o rozhodujúcej úlohe prírody, ale výchovy. Eugenika a sociálny darwinizmus vyšli na posmech.

z knihy Bauman, Z.: Modernosť a holokaust, Bratislava: Kalligram, 2002, s.108-110:
„V tejto koncepcii sociálneho inžinierstva jako vedecky podloženej práce zameranej na vytvorenie nového a lepšieho poriadku (práca, ktorá nevyhnutne obsahuje aj separáciu, či ešte lepšie elimináciu rušiacich faktorov) rasizmus naozaj rezonoval so svetonázorom a praxou modernosti. Aspoň v dvoch vitálnych ohľadoch.
Po prvé, s osvietenstvom prišla korunovácia nového božstva – prírody, spolu s legitimizáciou vedy ako jej jediného ortodoxného kultu, a vedcov ako jej prorokov a kňazov. V princípe, sa všetko otvorilo objektívnemu skúmaniu, všetko sa dalo, v princípe, zistiť – a to objektívne a pravdivo. Pravda, dobro a krása, to, čo je, a to, čo by malo byť, sa stali legitímnymi objektmi systematického, presného pozorovania. A teda mohli byť legitimizované len objektívnymi poznatkami, ktoré boli výsledkom takéhoto pozorovania. V závere veľmi presvedčivo zdokumentovaných dejín rasizmu George L. Mosse píše „je nemožné oddeliť bádanie osvietenských filozofií o prírode od ich skúmania morálky a ľudského charakteru. … [od] začiatku... si prírodné vedy a starobylé morálne a estetické ideály podávali ruky“. V podobe, ktorú vyformovalo osvietenstvo, bola vedecká aktivita poznačená „úsilím presne určiť miesto človeka v prírode pomocou pozorovania, merania a porovnávania skupín ľudí a zvierat“ a „vierou v jednotu tela a mysle“. To posledné sa (...)
Rasizmu stačilo len postulovať systematickú a geneticky reprodukovanú distribúciu tých materiálnych atribútov ľudského organizmu, ktoré boli zodpovedné za charakterové, morálne, estetické, či politické črty. Dokonca aj túto prácu už však za nich vykonali vážení a oprávnene uznávaní pionieri vedy, ktorí sa zriedka, ak vôbec objavujú medzi apoštolmi rasizmu. Pozorujúc realitu tak, ako sa im javila, sine ira et studio, ťažko mohli nepostrehnúť hmatateľnú, materiálnu, bezpochyby „objektívnu“ nadradenosť Západu nad zvyškom obývaného sveta. Otec vedeckej taxonómie Linné zaznamenal rozdiely medzi obyvateľmi Európy a Afriky s tou istou svedomitou presnosťou, ktorú aplikoval pri opise rozdielu medzi mäkkýšmi a rybami. Nemohol a neopísal bielu rasu ináč ako „vynaliezavú, dômyselnú, usporiadanú a spravovanú zákonmi...“ Naopak, černosi sú obdarení všetkými negatívnymi vlastnosťami, čím potvrdzujú nadradenosť druhej rasy: považujú ich za lenivých, zákerných, neschopných vládnuť si.“ Otec „vedeckého rasizmu“ Gobineau nepotreboval veľa predstavivosti, aby opísal čiernu rasu ako málo inteligentnú. avšak priveľmi senzuálnu, a teda ako surovú, desivú moc (podobnú rozvášnenému davu) a bielu rasu ako milujúcu slobodu, česť a všetko duchovné.
V roku 1938 opísal Walter Frank perzekúciu Židov jako ságu nemeckej vedy v boji so svetovým Židovstvom“. Od prvých dní nacistickej vlády boli vedecké inštitúcie, pod vedením uznávaných profesorov biológie, histórie a politickej vedy, poverené skúmať „židovskú otázku“ podľa „medzinárodných meradiel rozvinutej vedy“. Reichinstitut für Geschichte des neuen Deutschlands, Institut zum Studium der Judenfrage, Institut zum Erforschung des jüdischen Einflusses auf das deutsche kirchliche Leben a neslávne známy Rosenbergov Institut zur Erforschung der Judenfrage boli len niektoré z mnohých vedeckých centier, ktoré aplikovali vedeckú metodiku na riešenie teoretických a praktických problémov „židovskej politiky“. Kvalifikovaní pracovníci s akademickým kreditom im nikdy nechýbali. Podľa typickej logiky ich aktivity:

bol celý kultúrny život po desaťročia viac či menej pod vplyvom biologického myslenia, ktoré sa začalo najmä v polovici minulého storočia, Mendela a Galtona a potom ho rozvinuli Plotz, Shallmyer, Correns, De Vries, Tschermak, Baur, Rudin, Fischer, Lenz a iní... Uznávalo sa, že prírodné zákony, ktoré sa objavili v ríši rastlín a zvierat by mali platiť aj pre človeka...

Po druhé, od osvietenstva sa moderný svet vyznačoval aktívnym, inžinierskym prístupom k prírode a sebe samému. Veda sa nemala robiť kvôli vede; v prvom rade sa vnímala ako nástroj obrovskej moci, ktorý svojmu držiteľovi umožňoval zdokonaliť skutočnosť, pretvoriť ju podľa ľudských plánov a návrhov a pomôcť jej na ceste k sebazdokonaľovaniu. Záhradníctvo a medicína poskytli archetypy konštruktívneho postoja, zatiaľčo normálnosť, zdravie, či sanitácia boli archetypálnymi metaforami úlohy a stratégií človeka při riadení vecí ľudstva. Ľudská existencia a kohabitácia sa stali predmetmi plánovania a administratívy; tak ako vegetácia v záhrade, či ľudský organizmus, ani oni nemohli byť ponechané na seba, aby ich nezaplavila burina, či nezničili rakovinové bunky. Záhradníctvo a medicína sú funkčne odlišné formy tej istej aktivity: oddeľovania a triedenia užitočných prvkov, ktoré majú prekvitať a rásť, od škodlivých a chorobných, ktoré treba vyhladiť.
Hitlerov jazyk a rétorika bola nasýtená obrazmi choroby, infekcie, zamorenia, hniloby, moru. Prirovnával kresťanstvo a boľševizmus k syfilisu a moru; o Židoch hovoril ako o baciloch, rozkladajúcich sa baktériách, či hmyze. „Objav židovského vírusu“, povedal Himmlerovi v roku 1942, „je jednou z najväčších revolúcií, aké sa vo svete odohrali. Boj, na ktorom sa dnes zúčastňujeme, je ten istý boj, ktorý v minulom storočí viedli Pasteur a Koch. Koľko chorôb má pôvod v židovskom víruse... Len elimináciou Židov získame späť svoje zdravie.“ V októbri toho istého roku Hitler vyhlásil: „Vyhladením škodcu robíme službu ľudstvu.“ Vykonávatelia Hitlerovej vôle hovorili o exterminácii Židov ako o ozdravení (Gesundung) Európy, sebaočiste ( Selbstreinigung ), očistení od Židov ( Judensäuberung ). V článku v Das Reich z 5.11. 1941 pozdravil Goebbels zavedenie Dávidovej hviezdy ako „hygienicko-profylaktické“ opatrenie. Izolácia Židov od rasovo čistého spoločenstva bola „základným pravidlom rasovej, národnej a spoločenskej hygieny.“ Goebbels argumentoval, že práve tak, ako existujú dobré a zlé zvieratá, existujú aj dobrí a zlí ľudia. „Fakt, že Žid stále žije s nami, nedokazuje, že k nám patrí, práve tak, ako sa blcha nestane domácim zvieraťom, len preto, že žije v dome.“ Židovská otázka bola slovami tlačového riaditeľa ministerstva zahraničných vecí „otázkou politickej hygieny“.
Dvaja nemeckí vedci svetovej reputácie, biológ Erwin Bauer a antropológ Martin Stammler, vyjadrili presným a vecným jazykom aplikovanej vedy to, čo nacistickí vodcovia opakovane obhajovali emotívnym a vášnivým jazykom politiky:

Každý farmár vie, že ak porazí najlepšie kusy svojho dobytka bez toho, aby im dovolil rozmnožovať sa, a namiesto toho bude chovať horšie zvieratá, bude jeho chov beznádejne upadať. Dovoľujeme, aby sme z veľkej miery opakovali takúto chybu, ktorú by žiadny farmár neurobil, ak by šlo o zvieratá, alebo plodiny. jako kompenzáciu našej dnešnej humánnosti musíme dozrieť na to, aby sa títo nižší ľudia ďalej nerozmnožovali. Toto nám bez ďalších odkladov umožňuje jednoduchá operácia, ktorú možno vykonať za niekoľko minút. ..Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale stále musím opakovať, že to je len začiatok... Vyhynutie a spása sú dva póly, okolo ktorých sa krúti kultivácia rasy, dve metódy, s ktorými musíme pracovať... Vyhynutie je biologická deštrukcia dedične menejcenných pomocou sterilizácie, kvantitatívna represia nezdravého a neželateľného. … Úlohou je ochrániť národ pred premnožením buriny.

Aby sme to zhrnuli: nacisti sa na základe Hitlerových rozkazov pokúšali vyhubiť svojich duševne chorých, či telesne postihnutých krajanov „zabitím z milosti“ (podvodne nazývaným „eutanázia“) a vyšľachtiť nadradenú rasu organizovaným oplodňovaním rasovo nadradených žien rasovo nadradenými mužmi (eugenika), dávno predtým, ako postavili plynové komory. Podobne ako tieto pokusy aj vyvražďovanie Židov bolo cvičením v racionálnom riadení spoločnosti. A systematickým pokusom využiť v jej prospech postoj, filozofiu a prikázania aplikovanej vedy."

16Thomas Robert Malthus, An Essay on the Principle of Population, 1st ed. (New York: Norton, 1976 rpt.), 29 [„struggle for existence“], 58 [„goad of necessity“], 64. Malthus si však nepredstavoval, že tieto procesy trvalo vylepšujú druhy, pretože základnú povahu človeka považoval za nemennú od stvorenia.
17Cesare Lombroso, Crime: Its Causes and Remedies (Boston: Little, Brown, 1911), 365 - 375.
18Herbert Spencer, The Man Versus the State, with Four Essays on Politics and Society (Baltimore: Penguin, 1969), 82.
19William Graham Sumner, „Sociology“, in Stow Persons, ed., Social Darwinism: Selected Essays of William Graham Sumner (Englewood Cliffs, NJ: Prentice-Hall, 1963), 16 – 17.
20Lochner v. New York, 198 U.S. 45, 75 (1905) (Holmes, J.).
21Herbert Spencer, Education: Intellectual, Moral and Physical (New York: Appleton, 1860), 213.
22Ernst Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 2, 445.
23Joseph Le Conte, The Race Problem in the South (New York: Appleton, 1892), 367. Podobné Sumnerove poznámky možno nájsť v diele William Graham Sumner,Collected Essays in Political and Social Science (New York: Holt, 1885), 130.
24Charles Darwin, The Descent of Man, vol. 1, 229.
25Georges Vacher de Lapouge, L'Aryen: son rôle social (Paris: Fontemoing, 1899), 512.
26Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 1, 20, 175 [vyznačené v origináli].
27Vernon Kellogg, Headquarters Nights: A Record of Conversations and Experiences at the Headquarters of the German Army in France and Belgium (Boston: Atlantic Monthly Press, 1917), 22 – 29.
28Pozri poznámku 15.
29Arthur H. Estabrook, The Jukes in 1915 (Washington: Carnegie Institution, 1916), 85.
30Henry Herbert Goddard, The Kallikak Family: A Study in the Heredity of Feeble-Mindedness (New York: Macmillan, 1913), 60.
31H. H. Goddard, „Four Hundred Feeble-Minded Children Classified by the Binet Method“, Journal of Psycho-Asthenics, 15 (1910), 17, 26 - 27.
32H. I. Mencken, „Utopia by Sterilization“, American Mercury, 41, (1937), 399, 405.
33Abraham Myerson et al., Eugenical Sterilization: A Reorientation of the Problem (New York: Macmillan, 1936), 179.
34Georges Vacher de Lapouge, „L'anthropologie et la science politique,“ Revue d'anthropologie, 16 (1887), 140.
35Zoznam štátnych zákonov o sterilizácii s dátumom nadobudnutia účinnosti alebo počtom vykonaných sterizácií možno nájsť v diele Moya Woodside, Sterilization in North Carolina: A Sociological and Psychological Study (Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1950), 194 – 195; Jonas Robitscher, ed., Eugenic Sterilization (Springfield, IL: Thomas, 1973), 118 – 119.
36Erwin Baur, citovaný v diele Max WeinreichHitler's Professors: The Part of Scholarship in Germany's Crimes Against the Jewish People (New Haven: Yale University Press, 1999), 31 [vyznačené v origináli]. Baurova podpora eugenickej sterilizácie nebola medzi nemeckými biológmi ojedinelým príkladom. Akademickí biológovia v Nemecku vstupovali do nacistickej strany vo vyššej miere ako ktorákoľvek iná profesionálna skupina; členmi sa stala vyše polovica z nich. „To, že tak veľa z nich vstúpilo do strany (a tiež do SS a SA), sa nevysvetľuje nátlakom,“ uzatvára politologička Diane Paulová. „Skôr to odráža ich nadšenie pre režim, ktorý napokon poskytol biológom, a najmä genetikom, podporu v práci, čo oni považovali za svoju povinnosť. Genetika, ktorá sa považovala za vedu s veľkým ideologickým, vojenským a ekonomickým významom pre režim, v tretej ríši prekvitala.“ Diane B. Paul, Controlling Human Heredity: 1865 to the Present (Atlantic Highlands, NJ: Humanities Press, 1995), 91.
37Eugenics Record Office, Bulletin 10B: Legal, Legislative and Administrative Aspects of Sterilization (Cold Spring Harbor, NY: Eugenics Record Office, 1914), 144 - 146.
38Buck v. Bell, 274 U.S. 200, 205 (1927).
39George William Hunter, A Civic Biology (New York: American, 1914), 261 – 263. Čo sa týka popularity tejto učebnice, pozri Edward J. Larson, Summer for the Gods: The Scopes Trial and America's Continuing Debate over Science and Religion (New York: Basic Books, 1997), 23.
40Film bol najskôr uvedený v roku 1916 pod názvom The Black Stork, no zachoval sa iba vo svojej podobe z roku 1927 pod názvom Are You Fit to Marry? (Quality Amusement Corp., 1927), John E. Allen Archives, Nebraska ETV Network, Lincoin, NE. Keďže film je nemý a všetky slová sa objavujú v titulkoch, citáty možno čítať z obrazovky. Pôvod, obsah a prijatie filmu sú rozdiskutované v diele Martin S. Pernick, The Black Stork: Eugenics and the Death of „Defective“ Babies in American Medicine and Motion Pictures since 1915 (New York: Oxford University Press, 1996), 143 – 158. Pernickova kniha obsahuje aj veľa citátov z filmu.
41G. K. Chesterton, Eugenics and Other Evils (London: Cassell, 1922), 180.
42Ešte aj v roku 1930 vplyvný americký genetik Edwin G. Conklin stále tvrdi, že „všetci moderní genetici schvaľujú segregáciu a sterilizáciu ľudí, o ktorých sa vie, že majú vážne dedičné chyby, napríklad dedičnú slabomyseľnosť, duševnú zaostalosť atď.“ Edwin G. Conklin, „The Purposive Improvement of the Human Race“, in E. V. Cowry, ed., Human Biology and Population Improvement (New York: Hoeber, 1930), 577.


utorok, 20. novembra 2012

Citát dňa - Hitler a sociálny darwinizmus


I keď v štandardnom anglickom preklade Mein Kampf (Môj boj, vydavateľ Houghton Mifflin) Ralph Manheim nikdy neprekladá termín "Entwicklung" ako "evolúcia", ale vždy ako "vývoj", angl. "development",  v iných prekladoch Mein Kampf sa dá nájsť, že ďalší prekladatelia pri spracovávaní týchto pasáží tento spôsob spochybňujú. Preskúmal som nasledovné preklady:

Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. Barrows Mussey (New York: Stackpole Sons, 1939)
Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. James Murphy (London: Hurst and Blackett, 1939)
Adolf Hitler, Mein Kampf: The Official Nazi English Translation (n.p.: Elite Minds, 2009)
Adolf Hitler, Mein Kampf, trans. Michael Ford (n.p.: Elite Minds, 2009)
Adolf Hitler, The Racial Conception of the World, ed. Charles Grant Robertson (London: Friends of Europe, 1938) -- toto je brožúrka s úryvkami
Zaujímavé je zistenie, že všetky títo prekladatelia v určitých kontextoch predkladajú termín "Entwicklung" ako evolúciu, angl. "evolution" a to najmä v kapitole nazvanej "Národ a rasa". Dôvod pre to je naozaj zrejmý: V tejto kapitole Hitler popisuje zápas o existenciu medzi organizmami ako prírodný proces, ktorým sa zdokonaľujú druhy. Pre mňa to jasne znie ako evolúcia -- a všetci títo prekladatelia súhlasia.
V každom prípade tu sú tri stručné pasáže z Musseyovho prekladu (z kapitoly "Národ a rasa"), kde Mussey prekladá slovo "Entwicklung" ako "evolúciu":
Silnejší musia vládnuť; nesmú sa zjednocovať so slabšími a tým obetovať svoje vlastné postavenie. Iba slaboch od narodenia si môže myslieť, že to je kruté a to je dôvod prečo je slabým a nedostatočným človekom; pretože ak nie sa tento zákon nedodrží, akákoľvek mysliteľná evolúcia organických živých bytostí nie je mysliteľná. (s. 278)
Neustály boj je prostriedkom ako vylepšiť zdravie a vitalitu druhov a teda príčinou ich evolúcie. Akýmkoľvek iným procesom by všetok rozvoj a evolúcia mohli zmiznúť a mohol by nastať pravý opak. (s. 278)
Ale menej než si Príroda praje spájať slabších so silnými jedincami, ešte menej si praje zlúčenie vyššej s nižšou rasou, keďže ináč by celé dielo selektívnej evolúcie, pravdepodobne počas tisícok rokov, mohlo výjsť navnivoč. (s. 279)
Anglické preklady historikov ako sú Murphy, Ford, a "oficiálny nacistický preklad" (ktorý bol zväčša zhotovený Murphym a približuje sa mu čo najbližšie) vo všetkých sa v týchto pasážach používa termín evolúcia (angl. evolution)  a Murphy explicitne vyjadruje o výraze "Entwicklung" znamenajúcom biologickú evolúciu.
Murphy taktiež používa termín evolúcia v odlišnej pasáži knihy Mein Kampf:
Pretože každý kto verí vo vyššiu evolúciu živých organizmov musí pripustiť, že každý prejav životnej túžby a zápasu o život musí mať nevyhnutý začiatok v čase a že tento predmet sám ho musel prejaviť poprvýkrát. (s. 249)
Robertson otvára svoju brožúrku úryvkov z Mein Kampf časťou nazvanou "Železný zákon prírody: Selekcia." Túto časť začína s komentárom:
Rasové myslenie Herr Hitlera začína so zľudoveným konceptom Darwinových evolučných hypotéz, ktoré sú pretvorené do prekvapivých využití. (s. 8)
Následne cituje z Mein Kampf:
Nutná podmienka pre zdokonaľovanie druhov nespočíva v spájaní nadradených a podradných, ale v úplnom víťazstve tých prvých. Silnejší musí dominovať a nemiešať sa so slabším a takto obetovať svoju vlastnú veľkosť. Iba slaboch od narodenia dokáže toto citiť ako krutosť. Je to vskutku iba slabé a obmedzené stvorenie. Ak tento zákon neprevládne, akákoľvek evolúcia všetkého organického života by bola nemysliteľná. (s. 8)
Ak si to zhrnieme preklad slova "Entwicklung" ako "evolúcie" súhlasí s jeho používaním u väčšiny anglických prekladateľov Mein Kampf.

Doplnenie

Do príspevku o Hitlerovi a jeho výrokoch o kresťanstve som doplnil primárne historické pramene, odkiaľ pochádzajú jednotlivé citáty. Čo sa týka otázky ich autenticity a solídneho podloženia by to malo byť už jasnejšie.

sobota, 17. novembra 2012

Citát dňa - Projekt GUNMAN


Zahraničné diplomatické zastupiteľstvá boli vždy atraktívnym cieľom spravodajských služieb. Pracovníci ambasády a personál často spracovávali najcitlivejšie informácie o ich vlastnej krajine a o ich vzťahoch s hostiteľskou krajinou. Spôsobom ako získať takéto informácie je pomocou tzv. HUMINT (ľudské spravodajstvo) od personálu. Ďalšou metódou je SIGINT (spojovacie spravodajstvo) z napichnutia telefonických liniek alebo sofistikovanými odposluchovými zariadeniami, všeobecne známymi ako ploštice.

K jednému z najznámejších prípadov elektronickej špionáže došlo v 80-tych rokoch 20. storočia na vrchole Studenej vojny, keď sa zistilo,že sovietska špionáž úspešne implantovala veľmi sofistikované ploštice do značného počtu elektronických písacích strojov na veľvyslanestve USA v Moskve.

Všetko to začalo v auguste 1983 keď spriatelená vláda informovala americkú špionážnu službu o tom, že našli zvláštnu plošticu, vloženú do zariadenia na ich veľvyslanectve. Ako odpoveď americká National Security Agency (NSA - Národná bezpečnostná agentúra) vyslala expertov na komunikačnú bezpečnosť k ich spojencovi aby túto plošticu dôkladne prezreli. Jej technológia sa ukázala ako veľmi sofistikovaná. Snahy potrebné na vyvinutie takejto technológie boli takého rozsahu, že NSA bola presvedčená, že to nebol ojedinelý prípad.

NSA zistila, že takéto ploštice boli s veľkou pravdepodobnosťou implatované aj do zariadenia na americkom veľvyslanectve. Toto spustilo tajnú operáciu s krycím menom GUNMAN. Prvou časťou operácie bolo odstránenie všetkých zariadení z americkej ambasády v Moskve a ich kontrola či neobsahujú ploštice. Toto malo tvoriť všetky šifrovacie a komunikačné zariadenia, počítače, tlačiarne a oveľa viac. Samozrejme sovietska špionáž  sa nemala o tejto operácii nič dozvedieť.

Prevoz všetkého zariadenia sa ukázalo byť celkom značnou logistickou výzvou. Nie menej než jedenásť ton všetkých druhov zariadení malo byť prevezených z Ruska naspäť k NSA v Spojených štátoch a vymenené za nové zariadenie. Všetko to sa malo vykonať v naprostom utajení. Museli byť vyvinuté nové techniky a postupy aby sa zaistilo, že nové zariadenie, nejakých desať ton, nebude znova narušené sovietmi a rovnako aby sa ich vlastný personál ambasády nedozvedel o skutočných dôvodoch výmeny zariadenia. Toto trvalo päť mesiacov.

Všetko zachránené zariadenie sa uložilo vo Fort Meade. Ďalšou časťou operácie GUNMAN bolo starostlivo prezrieť a presvietiť rontgenovým žiarením každú jednu položku. Všetky šifrovacie disky sa skoro nato ukázali čistými. Trvalo to až do júla 1984 jedenásť mesiacov po prezradení, odhaliť prvú plošticu v nešifrovom zariadení, písacom stroji IBM značky Selectric. Bol to extra cievka vo vnútri tlačidla na spustenie, ktoré pritiahlo pozornosť technika. Rontgenove lúče odhalili elektronickú plošticu, skrytú vo vnútri kovovej tyče. Napokon našli ploštice v šestnástich písacích strojoch Selectric typu II a typu III.
?

Písací stroj IBM Selectric  

Technici NSA začali so zložitou úlohou pomocou reverzného inžinierstva odhaliť funkčnosť ploštíc. Zistili, že sú oveľa zložitejšie než by si špecialisti dokázali predstaviť. Kovové vačky boli nahradené neferomagnetickou verziou, ktorá obsahovala silné malé magnety. Tieto magnety spôsobovali magnetické vzruchy, keď na klávesnici boli stlačené klávesy. Magnetické zmeny boli zberané elektronikou, analyzované a prevádzané  do digitálneho signálu. Elektronika bola úplne skrytá, neviditeľná a zapečatená do dutej podpornej tyče.
Písací stroj značky IBM Selectric typu II.

Signál bol stlačený do štvorbitových frekvenčne selektovaných slov. V obvode sa dalo uložiť až osem štvorbitových znakov pomocou tenkých jednobitových jadrových pamätí. Iba vtedy, keď bola pamäť úplne zaplnená (na nepravidelných intervaloch podľa tempa typistov) dáta boli poslané vo veľmi krátkych rýchlych vysielaniach do blízkeho odposluchového bodu. Rozsah frekvencií rýchleho vysielania bol vybratý zámerne do rovnakého frekvenčného pásma ako mali sovietske televízne stanice, aby sa zakryl rýchly šum. Implantáty sa dali na diaľku vypnúť aby sa tak vyhlo odhaleniu, ak by bezpečnostní technici prehľadávali ambasádu jej očistením od ploštíc.

Technici NSA našli niekoľko odlišných verzií ploštice. Niektoré fungovali na batérie a iné vďaka hlavnému elektrickému napájaniu. Niektoré ploštice aktivovali diódu aby monitorovali či písací stroj bol zapnutý. Technici boli prekvapení použitou technológiou a dôvtipným návrhom na vyhnutie sa odhaleniu technickými tímami.

Šéf NSA generál Faurer v roku 1986 povedal: "Myslím, že ľudia často padajú do pasti že príliš často opovrhujú svojimi nepriateľmi. Prednedávnom sme si mysleli, že čo sa týka technických vecí a Sovietskeho zväzu sme vpredu napríklad v počítačoch, leteckých motoroch, autách. V posledných rokoch sa neustále stretávame s prekvapeniami a máme viac rešpektu."

Tento citát hovorí za všetko. Tento prípad mal hlavný dopad na všetky spravodajské agentúry a naučili sa pri ňom veľa lekcií. Hodnotenie škôd sa ukázalo ako nemožné, pretože pôvod písacích strojov počas tých rokov sa nikdy nearchivovalo. Dozvedeli sa, že v rokoch 1976 až 1984 sovietska špionáž používala tieto ploštice na zber otvoreného textu, písaného na písacích strojoch na veľvyslanectve USA v Moskve a americkom konzuláte v Leningrade.

Viac na: Project GUNMAN

štvrtok, 15. novembra 2012

Citát dňa - Ako scientizmus všetko otrávi

Podvojné účtovníctvo

Pre scientistov presvedčených, že Boh nie je, nejestvuje dokonalejšie potešenie než neustále pripomínanie dejín náboženskej brutality a perzekúcie. Sam Harris je v tomto ohľade mimoriadnym nadšencom, keďže vo svojej knihe The End of Faith (Koniec viery) v desivých ale rozvláčnych detailoch popisuje metódy mučenia používané Španielskou inkvizíciou. Ak čitatelia potrebujú vhodné informácie týkajúce sa tzv. strappado alebo iných nástrojov doktrinálneho nátlaku, môžu sa obrátiť na jeho stránky. Neexistuje dôvod prečo proti tomu namietať. Značné množstvo ľudského utrpenia bolo spôsobené náboženským fanatizmom. Ak však inkvizícia už dnes nemá moc vyvolávať u nás rozhorčenie, moslimský svet ako sa často zdá je namiesto nej celkom pripravený zodvihnúť štafetu hojnej neprávosti.
Jednako je tu tento nepríjemný fakt: Dvadsiate storočie nebolo vekom viery a bolo hrozné. Lenin, Stalin, Hitler, Mao a Pol Pot nikdy nebudú počítaní za náboženských vodcov ľudstva.
Ani nik nemôže tvrdiť, že hrôzy dvadsiateho storočia boli neočakávané. Hoci prišli ako šok, to že sa stali nebolo prekvapením. V Bratoch Karamazovových Ivan Karamazov vyhlásil, že ak neexistuje Boh potom je všetko dovolené. Počas priebehu 19. storočia ako náboženské presvedčenie mizlo z inštitúcií v kultúre Západu básnici a filozofi mali znepokojujúci pocit, že jeho stiahnutie môže značiť nástup veľkého zla vo svete.
V tomto mali pravdu.
To čo poskytuje Karamazovove varovanie - kvôli tomu aké to je - jeho presvedčivosť spočíva v tom, že sa stalo súčasťou najaktuálnejšieho hypotetického sylogizmu:

Prvá premisa:
Ak Boh neexistuje potom je všetko dovolené.
A druhé:
Ak je veda pravdivá, potom Boh neexistuje.
Záver:
Ak je veda pravdivá, potom všetko je dovolené.
A preto tu existuje návrat k oveľa staršiemu, značne pochmúrnejšej vízii života a jeho obmedzeniam, takej ktorá si zaslúži označiť frázou beštiálne pôžitkárstvo s niečím viac podľa spokojnosti než ako sa bežne predstavuje.


V roku 2007 sa množstvo vedcov stretlo na konferencii nazvanej "Beyond belief: Science, Religion, Reason, and Survival" za účelom útočiť na náboženské myslenie a zagratulovať si navzájom vo svojej neohrozenosti takto robiť aj naďalej. Vystúpil tam s prejavom aj fyzik Steven Weinberg. Ako jeden z autorov teórie elektroslabého zjednotenia, práce za ktorú dostal Nobelovú cenu, je postavou veľkého významu. "Náboženstvo", ako potvrdil "je urážkou ľudskej dôstojnosti. S ním alebo bez neho tu môžeme mať dobrých ľudí konajúcich dobré veci a zlých ľudí konajúcich zlé veci. Ale aby dobrí ľudia konali zlé veci, na to je potrebné náboženstvo" (zvýraznené kurzívou).
Pri takomto prejave, Weinbergovi sa vrelo aplaudovalo, ani jeden, z tých čo ho si ho vypočuli sa ho však neopýtal otázku, ktorá by mala byť považovaná za vhodnú: Tak kto bol tým, ktorý uvalil na trpiacu ľudskú rasu otravný plyn, ostnatý drôt, výbušniny, experimenty v eugenike, chemický vzorec pre Cyklón B, ťažké delostrelectvo, pseudovedecké ospravedlnenia masových vrážd, trieštivé bomby, útočné ponorky, napalm, interkontinentálne balistické strely, vojenské vesmírne stanice a nukleárne zbrane?
Ak dobre slúži pamäť, nebol to Vatikán.

Ak skutočnosti o dvadsiatom storočí vypadajú pre vedecký ateizmus nepríjemne, vhodne informované myslenie môže vždy nájsť spôsob ako ich poprieť. Psychológ Steven Pinker preto uviedol do diskusie významné tvrdenie, že "niečo obsiahnuté v modernite a jej kultúrnych inštitúciách nás urobilo šľachetnejšími."
Dobré správy sú neúprosné: "Na škále desaťročí rozsiahle dáta znovu vykresľujú šokujúco potešileľný obrázok."
"Niektoré z dôkazov", pokračuje vo svojich tvrdeniach Pinker, "sme mali po celú dobu nadosah. Tradičná história už dlhšie mnohými spôsobmi poukazovala na to, že sa stávame čoraz láskavejšími a miernejšími.

Krutosť ako potešenie, ľudské obete na vyhovenie povere, otroctvo ako prácu šetriace zriadenie, dobývanie ako misionárske vyhlásenie vlády, genocída ako prostriedok získavania nehnuteľností, mučenie a mrzačenie ako rutinné potrestanie, trest smrti za prečiny a odlišnosti v názore, vražda ako mechanizmus politického nástupníctva, znásilnenie ako vojnové ukoristenie, pogromy ako výbuchy frustrácie, vražda ako hlavný spôsob riešenia konfliktov - to všetko boli bežné črty života počas väčšiny ľudskej histórie. Ale dnes sú také zriedkavé až neexistujúce na Západe, ďaleko menej časté inde než aké by mali byť, utajené keď nastanú a široko odsúdené, keď prídu na svetlo.
Tu je naozaj presnejšie ohodnotenie dvadsiateho a začiatku 21. storočia. Ktokoľvek, kto je presvedčený že tieto čísla reprezentujú "šokujúco potešiteľný obrázok" by mal podstúpiť snahu o čo len najmenšiu predstavivosť, aby postrehol mimoriadnu váhu ľudskej úbohosti ukrytú v týchto štatistikách:


"Šokujúco šťastlivý obrázok" podľa značných počtov obetí
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Prvá svetová vojna (1914-18):..............................15 miliónov
Ruská občianska vojna (1917-22):...........................9 miliónov
Sovietský zväz, Stalinov režim (1924-53):...............20 miliónov
Druhá svetová vojna (1937-45):............................55 miliónov
Čínska občianska vojna (1945-49):........................2,5 miliónov
Čínska ľudová republika, Maov režim (1949-75):.....40 miliónov
Tibet (1950 až doteraz):............................................ 600000
Slobodný štát Kongo (1886-1908):...........................8 miliónov
Mexiko (1910-20):......................................................1 milión
Turecké masakry Arménov (1915-23):....................1,5 milióna
Čína (1917-28):..........................................................800000
Čína, Nacionalistická éra (1928-37):........................3,1 milióna
Kórejská vojna (1950-53):.....................................2,8 milióna
Severná Kórea (1948 až doteraz):.............................2 milióny
Rwanda a Burundi (1959-95):.............................  1,35 milióna
Druhá vojna v Indočíne (1960-1975).......................3,5 milóna
Etiópia (1962-92):......................................................400000
Nigéria (1966-70):......................................................1 milión
Bangladéš (1971):................................................1,25 milióna
Kambodža, Červení Kméri (1975-78):....................1,65 milióna
Mozambik (1975-92):..................................................1 milión
Afganistan (1979-2001):........................................1,8 milióna
Iránsko-Irácka vojna (1980-88):.................................1 milión
Sudán (1983 až doteraz):.......................................1,9 milióna
Kinšasa, Kongo (1998 až doteraz):..........................3,8 milióna
Vzbura na Filipínach (1899-1902):................................220000
Brazília (1900 až doteraz):..........................................500000
Amazónka (1900-1912):.............................................250000
Portugalské kolónie (1900-1925):................................325000
Francúzske kolónie (1900-1940):.................................200000
Rusko-Japonská vojna (1904-5):.................................130000
Nemecká východná Afrika (1905-7):............................175000
Líbya (1911-31):........................................................125000
Balkánske vojny (1912-13):........................................140000
Grécko-Turecká vojna (1919-22):...............................250000
Španielska občianska vojna (1936-39):........................365000
Frankov režim (1939-75):...........................................100000
Habešská výprava (1935-1941):.................................400000
Fínska vojna (1939-40):.............................................150000
Grécka občianska vojna (1943-49):.............................158000
Juhoslávia, Titov režim (1944-80):..............................200000
Prvá vojna v Indočíne (1945-54):...............................400000
Kolumbia (1946-58):..................................................200000
India (1947):.............................................................500000
Rumunsko (1948-89):................................................150000
Barma/Mjanmarsko (1948 až doteraz):......................130000
Alžírsko (1954-62):.....................................................537000
Sudán (1955-72):.......................................................500000
Guatemala (1960-96):................................................200000
Indonézia (1965-66):.................................................400000
Uganda, režim Idi Amina (1972-79):............................300000
Vietnam, povojnový komunistický režim (1975 - ):........430000
Angola (1975-2002):..................................................550000
Východný Timor, dobývanie Indonéziou (1975-99):......200000
Libanon (1975-90):....................................................150000
Kambodžská občianska vojna (1978-91):.....................225000
Irak, Saddám Husajn (1979-2003):.............................300000
Uganda (1979-86):....................................................300000
Kurdistan (80-te roky, 90-te roky 20.stor.)..................300000
Libéria (1989-97):......................................................150000
Irak (1990- ):.............................................................350000
Bosna a Hercegovina (1992-95):.................................175000
Somálsko (1991 až doteraz):......................................400000

Pri úvahe nad Pinkerovým hodnotením doby v ktorej žijeme jediný cenný záver, ktorý môže z toho vzísť je ten, že sa nedá tak často nájsť v prírode také obrovské množstvo stupídnosti.


Útok na ľudskú dôstojnosť

Je to niečo v samotnej povahe sekulárnej spoločnosti čo spôsobilo aby sa také hrôzy mohli udiať? Najsamprv Hitler a Stalin ako sa zdá ponúkajú ďalšiemu vyšetrovaniu dosť značný priestor na manévrovanie.
A obrana?
Richard Dawkins prijíma skutočnosť, že Stalin bol úprimný ateista a tak zodpovednosť toho druhu, ktorú pripustí každá rodina, ale je prinajmenšom vzdialene naklonený teórii, že Hitlerove náboženské sentimenty ako katolíka boli čestné. Prečo teda sa zastaviť len u Hitlera? Nie je pochýb, že niektorí členovia SS prijali eucharistiu po mimoriadne náročnom dni na poli vražiac staršie židovské ženy a pri pomstychtivých ruských jednotkách približujúcich sa k Berlínu Heinrich Himmler, ktorý viedol mašinériu vyhladzovania Tretej Ríše a dohliadal na znesväcovanie kostolov a synagóg od jedného konca Európy po druhý, sa priznal spoločníkovi, že bol presvedčený o existencii Vyššej Moci. Smrť Franklina Roosevelta inšpirovala Josepha Goebbelsa k podobne zbožným sentimentalitám. Obrátenie na smrteľnej posteli sa všeobecne považuje za znak zúfalej nečestnosti. Počas svojho pôsobenia táto zberba konala ako by žiadna moc nebola vyššia než ich vlastná. Dawkins je pripravený pripustiť fakty, zatiaľčo popiera ich význam. Ani nacisti ani komunisti tvrdí, nekonali vďaka svojmu ateizmu. Oni sa jednoducho len snažili zabiť čo najviac ľudí. Ateizmus nemá s tým nič čo dočinenia. Rovnako dobre to mohli byť aj Kresťanskí vedci.
V prvých dňoch nemeckého vojenského ťaženia do Východnej Európy, pred tým než by nacistov v ich bezstarostnosti čo i len na okamih napadla možnosť sovietskej odplaty, ich vyhladzovacie čaty sa mohli valiť do dedín a po tom, čo prinútili dedinčanov, aby si vykopali svoje vlastné hroby, zavraždili svoje obete guľometmi. Pri jednej takejto príležitosti niekde vo Východnej Európe dôstojník SS ležérne dohliadal, s na zemi podopretým guľometom dvojnožkou, ako postarší a bradatý chasidský Žid prácne kope to, o čom vie, že bude jeho hrobom.
Stojac priamo, obráti sa na popravcu: "Boh, to všetko čo robíte, vidí".
A hneď nato bol zastrelený.
To, v čo Hitler neveril a v čo Stalin neveril a v čo Mao neveril a v čo SS-áci neverili a v čo gestapáci neverili a v čo príslušníci NKVD neverili a v čo komisári, funkcionári, chvástajúci sa katani, nacistickí doktori, teoretici, intelektuáli komunistickej strany, Hnedokošeláci, Čiernokošeláci, gauleiteri a tísíce straníckych škrabákov neverili bolo, že Boh vidí to, čo oni páchajú.
A do tej miery môžeme povedať, že len veľmi málo z tých, dopúšťajúcich sa hrôz dvadsiateho storočia sa veľmi obávalo toho, že Boh vidí to, čo oni aj napriek tomu konajú.
Toto je avšak napokon známkou sekulárnej spoločnosti.

Z knihy Davida Berlinskeho, sekulárneho žida a vedca, The Devil's Delusion: Atheism and Its scientific pretensions, New York, Basic Books, 2009, pp. 18-27

streda, 14. novembra 2012

Citát dňa - Odhalenie kódov Allana Dullesa z OSS v r. 1944

Počas vojny viedlo niekoľko špionážnych organizácií agentúrne siete Spojencov v okupovanej Európe. Británia mala SIS a SOE a USA mali OSS.
Tzv. Office of Strategic Services (Úrad strategických služieb) bol predchodcom CIA a bol vedený generálom Williamom Donovanom. Dôležitou osobou v tejto organizácii bol Allen Dulles.


Dulles pochádzal z prominentnej rodiny, študoval na univerzite v Princetone a v roku 1916 sa stal diplomatom Ministerstva zahraničia (State Department). Po získaní právnického titulu v 20-tych rokoch sa stal úspešným právnikom v New Yorku vo firme Sullivan & Cromwell. Jeho politickou pozíciou v 30-tych rokoch bola intervencia na strane Britov.
Počas vojny sa Dulles dostal do OSS a v novembri r. 1942 bol vyslaný do Bernu vo Švajčiarsku aby sa stal šéfom stanice OSS priamo pred “Hitlerovým prahom”.
Bern bol križovatkou špionážnych aktivít Spojencov ako aj mocností Osi. Cieľom OSS bolo získavať informátorov a zbierať spravodajské informácie o európskych záležitostiach. Najviac dôležitou bola potreba získavať nemeckých agentov, ktorí by zbierali informácie o vnútorných podmienkach a politike tejto krajiny. Bernská stanica mala taktiež kontakt s členmi nemeckého hnutia odporu.
Je zrejmé, že tu taktiež bola potreba absolútneho utajenia komunikácie medzi stanicou v Berne a Washingtonom. Nanešťastie pre Američanov sa zdá, že niektoré z týchto správ OSS boli čítané Nemcami a ich maďarskými spojencami.
Keďže OSS sa zaoberala s tajnými informáciami takáto bezpečnostné odhalenie muselo mať nevyhnutne závažné dôsledky.
Briti sa cez ich agenta dozvedeli že kódy OSS boli odhalené a organizácii OSS nedôverovali.
Naviac ľudia z OSS boli varovaní generálom Schellenbergom z SD, že ich kódy boli rozlúštené, ale namiesto toho aby s tým niečo spravili, považovali to za provokáciu…
(...) Allen Dulles príležitostne používal diplomatické šifry, keď jeho vlastné systémy boli preťažené. V roku 1943 boli zjavne Nemci schopní čítať jeho správy zašifrované prúžkovou šifrou M-138-A. Otázkou je, či to bola sada prúžkov OSS alebo špeciálna sada používaná veľvyslanectvom v Berne pre diplomatickú prevádzku .

V správe SRH-366 ‘History of Army Strip Cipher devices’ sa hovorí, že Army Signal Intelligence (ASA- Armádna spojovacia spravodajská služba) poskytla v roku 1944 agentúre OSS na používanie prúžky M-138.
Toto by mohlo znamenať, že systém rozlúštený Nemcami v roku 1943 bol pravdepodobne ten s diplomatickou sadou prúžkov.
Zdroje: