streda, 31. októbra 2012

Citát dňa - Morbídna príručka pre neskorostredovekých lovcov čarodejníc

Je to kniha mimoriadnej krásy — a nevýslovného zla. Je to odkaz dobového umeleckého štýlu a večných nebezpečenstiev plynúcich z nenávisti a strachu.

(...)

Je to manuskript z roku 1465, známy ako Výpady voči sekte valdenských.

Valdenskí boli stredovekí heretici, ktorí neschvaľovali moc kňazov a dovoľovali kázať aj ženám.
Ale pre autora tejto knihy, dominikánskeho inkvizítora Johannesa Tinctora, bolo slovo valdénsky zvláštnym  kódom —  synonymom pre čarodejnicu.

Dvadsaťpäť rokov pred vytlačením svetoznámej príručky lovcov čarodejníc Malleus Maleficarum, zozbieral Johann Tinctor (taktiež známy ako Jean Taincture) rozličné ľudové povery a starobylé mýty a z nich vymyslel paranoidnú propagandistickú fantáziu, ktorá počas mnohých nasledujúcich storočí poháňala vražedné hony na čarodejnice — odkázala nám halloweensku obrazotvornosť, ktorá neustále dráždi našu predstavivosť.

Nazýva sa to rozvinutá teória čarodejníctva a toto je jej začiatok,” hovorí Desjardins. “Toto je miesto, kde sa guláš myšlienok konečne zmiešava do ustáleného obrazu. To je kde dostaneme prvé podrobné vyhlásenie o tom, čo čarodejnice robia a prečo by sme ich mali ‘my’ prenasledovať”.

Je to jedným z prvých troch známych znázornení žien jazdiacich na metlách,” hovorí Gow. Taktiež je to jeden z prvých detailných znázornení čarodejníc majúcich sex s diablom.

Je to zmes misogýnie a chlípnej sexuálnej predstavivosti”, hovorí Gow “a samozrejme sexuálna neresť je jednou z vecí, ktorá desivo fascinovala klerikov-mužov asi najviac.

Až do polovice 15. storočia bola stredoveká Cirkev k múdrym ženám - liečiteľkám a babkám - korenárkam, ktoré ponúkali svoje ľudové liečivé kúry alebo praktizovali polozabudnuté pohanské rituály zväčša tolerantná. Ale v roku 1459 opantal mesto Arras hon na čarodejnice. Tinctor bol kanonikom katedrály v neďalekom meste Tournai, nachádzajúcom sa v dnešnom Belgicku. Chopiac sa šance urobiť si meno, denuncoval čarodejníctvo ako satanskú herézu:
Je isté, že tento zločin je úplne nový a zrejme nebolo o ňom nič známe a odvažujem sa teda povedať, že tento hriech čarodejníctva je horším a omnoho mrzkejším než všetky zavrhnutiahodné omyly pohanov.
Čarodejnice, ako dosvedčuje, vyvolávajú búrky, ničia úrodu a sú “tak oblepené blatom ohavných myšlienok” že sa “dokonca zmršťujú, aby mali sexuálny styk s diablom premeneným do podoby zvieraťa”.
Viac na: Simons: Witch history takes flight in rare U of A manuscript

utorok, 30. októbra 2012

Citát dňa - Tajemství Voynichova rukopisu


VOYNICHŮV RUKOPIS
aneb
NEJZÁHADNĚJŠÍ  KNIHA  SVĚTA


TAJEMSTVÍ VOYNICHOVA RUKOPISU


Úvod

Když před časem padla otázka, jakou historickou čarodějnickou knihu by stálo za to vydat, odpověď se nabídla sama – Voynichův rukopis. Nedá se sice s naprostou jistotou říct, že to je kniha čarodějnická, zcela jistě to ale je vůbec nejzáhadnější rukopis na světě. Je totiž napsána dosud neznámým jazykem a zatím nerozluštěným písmem doplněným ilustracemi, jejichž význam můžeme jen hádat. Nevíme, kdo byl autorem tohoto rukopisu a ani neznáme celou jeho historii. Fakta, která jsou o rukopise známá, související poznatky četných badatelů, kteří se jím dosud zabývali, i některé vlastní postřehy, jsem se pokusila shrnout v následujícím stručném, ale zároveň pokud možno vyčerpávajícím a přehledném komentáři, a to hlavně proto, abych ušetřila čas těm z vás, které rukopis zaujme natolik, že se pokusíte, stejně jako mnoho jiných, o jeho rozluštění.
Na tomto místě je nutné výslovně upozornit na skutečnost, že účelem tohoto úvodu je pouze všeobecné uvedení do problematiky, včetně rekapitulace nejdůležitějších hypotéz o vzniku a smyslu předkládaného rukopisu, jakož i historie bádání v tomto směru, aby i neinformovaný čtenář měl aspoň hrubou představu o podstatě dokumentu, jenž získává v podobě autentického faksimile. Tato úvodní studie nemá, a vzhledem k rozsahu a formě ani nemůže mít, ambici suplovat monografii shrnující celou historii bádání a veškeré analýzy, hypotézy a poznatky získané desítkami vědců i amatérských badatelů celého světa během posledního století. Jelikož kromě desítek zahraničních publikací, vyšlo i v češtině několik knih, věnujících se Voynichovu rukopisu aspoň částečně, a dlouhá řada článků zaobírajících se – více či méně seriozně a fundovaně − obšírněji jednotlivými aspekty zkoumání rukopisu, včetně různých mystifikací a slepých uliček, nemá ani smysl je zde v plném rozsahu opakovat.
Pro ty nejzvídavější a nejnadšenější jsme připojili  – mimo obsáhlé bibliografie  – i adresy internetových stránek[1], které obsahují jak aktuální údaje o výzkumu Voynichova rukopisu, tak mnohé teorie rozvinuté do podrobností výrazně přesahujících rámec tohoto komentáře. Ty hromady různých spekulací by vás neměly znervóznit, protože při luštění Voynichova rukopisu, byť s ním začnete až teď, máte pořád stejnou naději na úspěch jako kdokoliv od roku 1912, kdy tento zapomenutý spis znovu spatřil světlo světa. Možná je vaše naděje o něco větší z toho důvodu, že některá bezpečně zjištěná fakta ukazují na možný český původ rukopisu.
Největší radost mám ale v této chvíli z toho, že každý, kdo teď drží v ruce tuto knihu, vycházející ke 100. výročí jejího znovuobjevení, byť o Voynichově rukopise třeba až do této chvíle vůbec nikdy neslyšel, si může donekonečna listovat jeho stránkami ve skutečné velikosti a uvažovat o tom, co jím chtěl asi autor říct, což ostatně byl hlavní záměr vydání toto knihy.
Jsem přesvědčena o tom, že pokud někdy někdo Voynichův rukopis opravdu rozluští, bude to Čech. Nejen proto, že rukopis možná i Čech napsal, ale třeba i z toho důvodu, že mezinárodní loterijní společnosti prý zkoušejí nové typy svých her právě u nás. Protože když na jejich systém nepřijdou Češi, tak už nikdo. Jsme prostě národ jak přemýšlivý, tak hravý, což jsme už mnohokrát dokázali. Když se nám dá šance. I když největší naděje vkládám do našich botaniků, astronomů, astrologů, odborníků na dějiny alchymie, historiky vůbec a zvláště pak do členů společnosti Mensa, a v duchu doufám, že si na tuto knihu najdou chvíli čas, rozluštění Voynichova rukopisu může být i okamžikem záblesku inspirace kohokoliv, kdo rukopis otevře.
Autor příslušného hesla v internetové encyklopedii Wikipedia nazval Voynichův rukopis  „svatým grálem historické kryptografie“.  Výstižnější charakteristiku se mi zatím objevit nepodařilo a tak jen dodám  –  hodně štěstí.
Dr. Jitka Lenková






[1]  Na tomto místě je třeba zmínit především stránky českého badatele Jana B. Hurycha, jenž se zkoumání rukopisu, včetně konzultací a diskuzí se zahraničními badateli, věnuje již od r. 1997:http://hurontaria. baf.cz/BETA/rukopis0a.pdf a http://hurontaria.baf.cz/enigma/

  video-info o VOYNICHOVĚ RUKOPISU: 

pondelok, 29. októbra 2012

Kto v skutočnosti zakazoval pitvať ľudí?

Uvedenie praxe pitvania ľudského tela v západnej Európe je jednou z najprekvapivejších udalostí v histórii prírodných vied. Pretože o jej vykonávaní prakticky nie je počuť v akejkoľvek inej kultúre kvôli silnej tabuizácii rozrezávania tiel a neposkytnutím patričného rešpektu požadovaného tradíciou. V starovekom svete bola nakrátko povolená v Alexandrii v treťom storočí pred n. l. zrejme preto, že balzamovanie tiel určených pre mumifikáciu už v sebe zahrňovalo odstraňovanie väčšiny z mäkkých telesných orgánov. Preto rezaním otvárať mŕtve telá v Egypte nebolo až tak šokujúce ako mohlo byť niekde inde. Ak máme veriť starovekému autorovi píšúcemu o medicíne, prax v Alexandrii sa dokonca vzťahovala aj na vivisekciu živých zajatcov. Samozrejme akékoľvek rezanie ľudského tela bolo zakázané pohanskými rímskymi autoritami. V druhom storočí n.l. mal Galén vykonávať všetky tieto činnosti na zvieratách, najmä na sviniach a berberských opiciach. Toto spôsobovalo chyby v jeho práci o anatómii pretože predpokladal, že fyziológia zvierat by sa mala odzrkadľovať v ľuďoch.
Keď sa Galénove práce dostali po roku 800 do Arabského sveta muslimovia sa nerozhodli začať pitvať ľudí. Hoci tu neexistoval žiadny priamy zákaz týkajúci sa tejto aktivity v Islame, o ktorom by sme vedeli, je to pravdepodobne preto, že nikomu neprišlo na um, že to môže byť povolené. Vieme o istom kresťanovi, ktorý žil za vlády kalifov a pitval opice, ale neexistuje tu žiadny náznak, žeby sa niekedy pokúšal o to isté na ľuďoch. Arabi, nechopní sami si overiť fakty, predpokladali, že Galén mal pravdu a nevšimli si, že on taktiež nedošiel v pitvaní ďalej než k využitiu primátov.
Pitva na univerzite v Bologni

Keď sa Galén stal dobre známym na katolíckom Západe bolo pre každého prirodzené pokračovať s predpokladom, že jeho pozorovania o ľudskom tele boli vo všetkých detailoch správne. Následne sa však v severnom Taliansku na sklonku 13. storočia stalo niečo revolučné - znovu sa začali pitvať ľudské telá. Mnohí moderní historici sú presvedčení, že to má niečo spoločné s pozíciou mesta Bologna ako významného miesta pre štúdium práva. Prvé pitvy mohli v skutočnosti byť posmrtné prehliadky telesných pozostatkov ktorých cieľom bolo na súdne účely zistiť príčinu smrti. Zachoval sa nám záznam o tom, ako pápež Inocent III. nariadil forenznú prehliadku tela obeti vraždy. Tieto autopsie rozbili tabu z rozrezávania ľudských tiel a krátko nato lekárska fakulta v Bologni vykonávala pitvy ako súčasť školenia medikov.
Mondino dei Luzzi

Mondino dei Luzzi, bolonský lekár napísal v roku 1316  pojednanie Anathomia corporis humani o tom, ako postupovať pri ľudskej pitve, ktoré sa stalo štandardným dielom po zvyšok stredoveku. Mondino získal svoju lekársku odbornosť z vykonávania posmrtných ohliadok tiel, čo je zaujímavé, dokonca aj na dvoch tehotných ženách. Avšak čo je zrejmé, že nebol univerzálne populárnym. Jeho mierne odchýlky od Galéna znamenali príliš pre prinajmenšom jednu nemeckú univerzitu, ktorá nedovolila, aby sa na jej akademickej pôde používala jeho učebnica.
Jedným z najpretrvávajúcejších mýtov o stredovekej Cirkvi je, že zakazovala pitvať ľudské telá. Toto tvrdenie ako všetko kontroverzné, týkajúce sa vzťahu Cirkvi a vedy pochádza z osvietenskej a antiklerikálnej propagandy niektorých historikov z 19. storočia. Je zaujímavé uviesť, že sa takéto jednostranné a zavádzajúce tvrdenia do určitej miery dostali aj do oficiálnych učebníc histórie medicíny. Ako príklad možno uviesť knihu[1], renomovaných českých autorov, v ktorej sa na s. 44 uvádza:
 "1299 - Papež Bonifác VIII. vydal bulu De Sepulturis (O pohřbívání), jejíž dogmatický výklad vedl k zákazum pitev lidského těla."
Pričom, ak sa prizrieme bližšie na tej istej stránke nájdeme uvedené: "1302 - B. da Varigana provedl v Bologni první soudní pitvu lidského těla." a "1315 - Modino dei Luzzi uskutečnil v Padově verějnou pitvu lidského těla." Preto, ak sa na tej istej stránke uvádza, že bolo pápežovým "zákazom" ukončené vykonávanie pitiev, je to naozaj nepresné a zavádzajúce. Ako sme však vyššie uviedli, väčšina spoločností a kultúr v dejinách mala silnú averziu voči tejto aktivite, takže je prekvapivé, že Cirkev nielenže dovoľovala aby sa vykonávali pitvy, ale dokonca aby sa v nich pokračovalo bez takmer žiadnych hlasov odporu. Pápežská bula z jubilejného roku 1300, vydaná pod názvom De Sepulturis a ako sme videli, hojne citovaná ako dôkaz na podporu tvrdenia, že Cirkev pitvu zakazovala, však v skutočnosti zakazovala varenie tiel. Táto praktika sa mala stať všeobecne rozšírenou počas križiackych výprav, keď tí, ktorí zomreli na výprave si želali, aby boli po návrate domov pochovaní do rodinnej hrobky. Varením sa ľahšie oddeľovalo mäso od kostí preto týmto spôsobom sa dalo lepšie zaobchádzať s telesnými pozostatkami pred pohrebom. Pápežská bula však mala nezamýšľaný účinok v tom, že zabraňovala anatomistom, aby uvarením hlavy odhaľovali štruktúru niektorých kostí nachádzajúcich sa pod lebkou. Mondino vo svojom pojednaní toto pripúšťa:
"Kosti nachádzajúce sa pod bazilárnou kosťou sa nedajú veľmi dobre vidieť, kým sa neodstránia a neuvaria, ale vďaka hriechu, ktorý toto obnáša ich ja osobne zvyčajne vynechávam."
Ak by Katolícka Cirkev skutočne silne namietala voči ľudským pitvám, tieto by sa nemohli tak rýchlo stať súčasťou sylabov v každej hlavnej európskej lekárskej škole.
Zámerom ľudských pitiev v neskorom stredoveku bolo skôr pedagogicky ukázať rôzne vnútorné orgány než  ďalší výskum. To znamená, že ak došlo k zisteniu akýchkoľvek diskrepancií s Galénovým popisom anatómie tieto neboli ďalej vyšetrované. Namiesto toho študenti mali tendenciu interpretovať to, čo videli v rámci pojmov, ktoré sa nachádzali v ich knihách. Starší profesori síce mohli mať skúsenosti a prestíž na to, aby spochybnili galénovskú ortodoxiu, ale v skutočnosti si nechceli špiniť ruky s takými činnosťami ako bolo rozrezávanie tiel. Boli dostatočne veľkoryso platení za učenie a za liečbu živých pacientov tak nemali žiadny dôvod prečo by sa mali zapodievať s mŕtvymi ľuďmi. Následne v prvej polovici šestnásteho storočia niektorí anatomisti začali spochybňovať to, čo skutočne videli vnútri svojich tiel. Ale to už je iný príbeh.

Literatúra:

[1] Niklíček, L., Štein, K.: Dějiny medicíny v datech a faktech, Praha: Avicenum, 1985, 1. vyd., 376s.
[2] Hannam, J.: God's philosophers, London, The Icon Books, 2010, pp.252-255

nedeľa, 28. októbra 2012

Citát dňa - Šifrová služba v ČSLA

Sovětský šifrátor M-105 AGÁT byl užíván mezi štáby armád Varšavské smlouvy cca v létech 1970 – 1990 pro předběžné šifrování. Vkládala se do něho skládaná 11stopá heslová děrná páska. Měl běžný válec psacího stroje, kam se na vložený list psal otevřený text, anebo aut. psal šifrtext ve skupinách. Mohl pořizovat a číst pětistopou DP.


sobota, 27. októbra 2012

Uvoľnené zachytené a vylúštené správy z Bletchley Parku

Britské Národné archívy - National Archives uvoľnili rozsiahle archívne záznamy obsahujúce zaujímavé spravodajské informácie pocházdajúce z viac než 500 zachytených a rozlúštených rádiových depeší Nemecka, Talianska a Japonska z obdobia medzi rokmi 1941 až 1945. Toto je ojedinelé uvoľnenie historicky mimoriadne významných informácií.

Všetky do angličtiny preložené správy pochádzajú od službu konajúceho dôstojníka pôsobiaceho v Chate č. 6 (Hut 3) v Bletchley Parku, sídle Vládnej školy kódovania a šifrovania (Government Code and Cipher School - GC&CS) - britského lúštiteľského centra v II. svetovej vojne.

Správy, všetky klasifikované stupňom utajenia "MOST SECRET", obsahujú široký rozsah taktických a logistických informácií, situačných správ, úplných správ zo stretnutí najvyššie postavených vojenských predstaviteľov, situácií v okupovaných krajinách a mnoho ďalšieho. Je to historický poklad informácií.

Zložky ukazujú rozlúštené správy pochádzajúce niektoré z najzaujímavejších udalostí počas II. svetovej vojny. Na konci vojny boli dostupné skutočne fascinujúce rozlúštené správy, napr. pochádzajúce od dôstojníkov SS požadujúcich od ponoriek aby opustili Nemecko cez Hermana Goeringa úpenlivo žiadajúceho Hitlera aby opustil Berlín až po správy žiadajúce potvrdenie, či je Hitler skutočne mŕtvy. Pre nadšencov o históriu II. svetovej vojny a kryptológie je to povinné čítanie.

Môžete si zložku stiahnuť pod ozn. DEFE 3/573 na stránke National Archives (výber "Download Full Record"). Poznamenávam, že to je objemný súbor majúci  166 MB vo formáte pdf, ktorého stiahnutie bude chvíľu trvať!

streda, 24. októbra 2012

Citát dňa - Americké vojenské prúžkové šifry

Ozbrojené sily USA začali vo veľkom používať prúžkové šifry M-94 a M-138 30-tych rokoch 20. storočia a počas II. svetovej vojny. Hoci sa autori pôvodne zameriavali na šifrovací stroj SIGABA, v skutočnosti bolo v prevádzke len málo kusov. Na konci roku 1941 tu bolo okolo 10000 zariadení M-94, 1500 páskových strojov M-138 a 120 strojov SIGABA. Trvalo by roky postaviť veľké počty šifrovacích strojov počas tejto doby to boli prúžkové šifry, ktoré túto požiadavku spĺňali.

Od 20-tych rokov až do 1944 bolo postavených celkovo približne 10000 valcových šifrátorov M-94 a 17000 prúžkových šifier M-138 .

Prúžkové šifry si doposiaľ získali len malú publicitu, ale ich používanie bolo pre vojenské jednotky USA v II. svetovej vojne životne dôležité, najmä v období 1941-43. Valec M-94 sa používal na úrovni divízií a medzitým bol vymenený za šifrovací stroj M-209. Prúžkový šifrátor M-138 (a M-138-A) sa používal  pri zašifrovaní tých najdôležitejších správ vo vojenských jednotkách a využívali ho aj vojenskí atašé na diplomatických zastupiteľstvách USA po celom svete. Počas vojny bol vymenený za stroj SIGABA, ale jeho použitie ako núdzového systému pokračovalo až do rokov 60-tych.

Valcový šifrátor  M-94

V správach USA sa o M-94 píše ako o valcovej šifre (angl. cylinder cipher) zatiaľčo Nemci ho nazývali prúžok - strip, rovnako ako M-138. Kryptografický princíp bol identický pre obidva systémy.

M-94 sa skladal zo stredovej palice na ktorú sa navliekalo 25 abecedných diskov. Denný kľúč označoval poradie, v akom sa disky navliekali na palicu. Následne používateľ na jednom riadku správu vyhláskoval  pootočením diskov a zvolil si šifrový text z vedľajšieho.



Objaviteľmi valcovej šifry boli Thomas Jefferson, komandant Etienne Bazeries z francúzskej armády, kapitán Parker Hitt, USA a major Joseph Mauborgne, USA.

M-94 bol oficiálne prijatý v roku 1921 a používal sa až do roku 1943 keď bol vymenený za šifrovací stroj M-209. Bol to bezpochyby systém s obmedzenou bezpečnosťou, ale v oficiálnej histórii SRH-366 sa píše: ‘Je pre nás veľmi ľahké odsudzovať staré zariadenia vo svetle neskorších vedomostí a M-94 v súčasnosti vyzerá pre nás detsky jednoducho, ale nech nikto nepodceňuje dobrý účel na aký bol používané, keď nebolo nič lepšie než starý šifrovací disk a Playfair.’

V rovnakej správe sa píše, že v období medzi rokmi 1921 až 1941 bolo upotrebených približne 10000 zariadení M-94.
Šifrátor M-94 bol v prevažnej miere používaný v medzivojnovom období. Námorná verzia sa nazývala CSP-488. Na prelome rokov 1929/30 bola vydaná pre používanie vojenskými a námornými atašé. V roku 1939 ju dostali jednotky Pobrežnej stráže. Jednotky armády a vzdušných síl USA ju v prevažnej miere používali v období 1941-43. V roku 1943 bol vyhlásený za zastaralý.

Prúžková šifra M-138


Taký istý kryptografický princíp sa používal aj pri plochom prúžkovom zariadení využívajúcom abecedné papierové prúžky. Tento pozostával z hliníkového rámčeka (alebo neskôr dreveného/plastového) s otvorom pre 25 alebo 30 papierových prúžkov. Každý prúžok mal náhodne usporiadanú abecedu. Denný kľúč tvoril vkladané prúžky a poradie v akom sa do rámčeka zasúvali.

Otvorený text sa zapisoval vertikálne do prvého stĺpca pomocou preusporiadania prúžkov. Potom sa vybral ďalší prúžok, na ktorom sa čítal šifrový text.
V porovnaní s M-94  mal M-138 výhodu v tom, že papierové prúžky sa dali ľahšie vyrobiť a používať než kovové valce.

Prvý plochý prúžkový systém prijatý armádou USA bol M-138 v roku 1934. Používal 25 papierových prúžkov. Pozície pre papierové prúžky sa nazývali ‘kanály - channels’.

Bol čoskoro vymenený za M-138-A ktorý používal 30 kanálový systém. Prvé veľké využitie nastalo v roku 1940 s objednávkou na 550 zariadení. Masová výroba začala v roku 1942 a nedostatok hliníka prinútilo autority používať panely vyrobené z plastu a dreva. Týmto bolo pridelené krycie označenia CSP-845 pre plast a SIGWOWO pre drevo. Plastiková verzia sa nepreukázala vyhovujúcou pretože teplo spôsobovalo ohýbanie panela. Drevená verzia sa taktiež ukázala problematickou kvôli treniu papierových prúžkov o dosku. Počty používaných zariadení boli 5000 pre CSP-845 a 2000 pre SIGWOWO.

V septembri roku 1943 sa nedostatok hliníka prekonal a znovu sa pokračovalo vo výrobe hliníkovej verzie. Ihneď na to bolo objednaných 8000 kusov. Táto objednávka umožnila vyradiť všetky plastikové a drevené verzie.

Celková produkcia z doby 1935 až 1944 bola pre viac než 17000 jednotiek.




Štátni predstavitelia ako napr. Ministerstvo zahraničia, OSS (Office of Strategic Services - Úrad strategických služieb, rozviedka USA počas II. svetovej vojny), Ministerstvo financií, projekt Manhattan  a iní používali M-138-A.


Prúžkový systém taktiež využívali zahraniční spojenci ako napr. Brazília, Kanada, Kostarika, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Filipíny a ZSSR.

nedeľa, 21. októbra 2012

Citát dňa - Oprava článku o Medúze

Do článku Jellyfish boli pridané doplňujúce informácie. Konkrétne dôvody pre zmenu vyloďovacích miest pre výsadkovú operáciu so vzdušnou podporou na deň D a účinok dennej zmeny vnútorných nastavení šifrovacieho rádioďalekopisného stroja SZ42 na kryptoanalytické operácie v Bletchley Parku.

sobota, 20. októbra 2012

Citát dňa - Rádioďalekopisná linka Medúza (Jellyfish)

Počas II. svetovej vojny používali Nemci rádioďalekopisné stroje s vlastnosťou automatického šifrovania pre zasielanie správ najvyššej úrovne dôležitosti. V roku 1944 existovalo po celej Európe niekoľko liniek , spájajúcich nemecké Vrchné velenie s armádnymi skupinami.

Linka Paríž-Berlín bola ľuďmi z Bletchley Parku nazvaná Jellyfish (Medúza) . Táto linka bola poprvýkrát odhalená v januári 1944 a využívala šifrovací stroj Lorenz SZ-42. Medúza prepájala navzájom connected OB WEST-Vrchného veliteľa armád Západ s OKH takže táto prevádzka bola dôležitá pre plánovačov operácie Overlord.

V oficiálnej histórii 'British Intelligence in the Second World War’ vol3 1. časť sa vraví, že táto prevádzka bola zachycovaná od januára 1944 a poprvýkrát ‘prelomená’ v marci. V Dodatku č. 2 sa píše, že ‘mesiace pred vylodením v Normandii mali vylúštené správy navyššiu hodnotu’.

Toto môže byť preháňaním. ‘Prielom’ Medúzy bol veľký úspech kryptoanalýzy ale z niekoľkých dôvodov nemal na operácie a plánovanie trategický účinok. Hlavným dôvodom bolo, že ‘prielom’ v plánovacom procese nastal príliš neskoro. Od prelomu marca/apríla už plán Overlord nemohol byť pozmenený, mohli byť vykonané len malé zmeny na základe nových spravodajských informácií. Tento problém bol preložený tiež vďaka dlhému zdržaniu pri lúštení správ SZ42. Zvyčajne trvalo rozlúštiť ich týždeň alebo viac.

Na dôvažok mnohým z informácií pochádzajúcich z rozlúštenia správ Medúzy sa nedalo porozumieť. Nemci používali pri svojich správach o vojenskej sile špeciálnu formu a túto Briti nedokázali ‘dekódovať’.

Ľudia z Bletchley Parku stratili šťastie v Júni. Z knihy ‘Decrypted secrets: methods and maxims of cryptology’, s.412:
Briti taktiež nemali šťastie. Dňa 10. júna 1944 štyri dni po vylodeniach v dni D a desať dní po tom čo bol do prevádzky uvedený Colossus II.,  stratili svoje prístupy do linky z Berlína k von Rundstedtovi a následne v júli taktiež do linky z Berlína ku Kesselringovi; iba v septembri 1944 sa znovu dokázali uchytiť. Tieto prekážky boli spôsobené odmocninovým sčítaním v stroji Lorenz - literatúre o Tunny nazvanými ‘obmedzeniami’-podobnými s tzv. Klartextfunktion ‘ 5. bit otvoreného textu dva kroky späť’ na stroji Siemens.
Zdroje: ‘British Intelligence in the Second World War’ vol3 part1 appendix 2, ‘Decrypted Secrets: Methods and Maxims of Cryptology’, s.412, ‘The Normandy Campaign 1944: Sixty Years On’ 14. kapitola

piatok, 19. októbra 2012

Citát dňa - Fínska kryptologická služba v II. svetovej vojne

Fínsko bolo v období 1809-1917 časťou ruského cárskeho impéria. V decembri roku 1917 viedla fínska deklarácia nezávislosti k občianskej vojne medzi Červenými (podporovanými ruskou sovietskou republikou) a Bielymi (podporovanými Nemeckom). V roku 1918 vyhrali anti-komunistické sily a Fínsko sa stalo nezávislou krajinou.
Odvtedy na Fínoch spočívala povinnosť brániť svoju slobodu od novo ustanoveného Sovietskeho zväzu. Potreba strážiť svojho mocného suseda ich prinútila preukazovať špeciálny záujem o rádiový odposluch a kryptoanalýzu.


Fíniska rádiová rozviedka bola vybudovaná vo veľkej miere vďaka snahám Reino Hallamaa. Jej začiatky sa datujú až do roku 1919, keď jediný rádiový batalión fínskej armády zabral bývalú ruskú rádiovú stanicu v Suursaari a začal zachycovať sovietsku námornú rádiovú prevádzku.

Výsledky Hallamaaových nadriadených zaujali a od roku 1927 mu bola daná právomoc založiť spojovaciu spravodajskú službu. Spojovacia organizácia bola podriadená spravodajskému oddeleniu fínskeho Generálneho štábu - Tiedustelujaosto pod vedením plukovníka Paasonena. Spojovacie oddelenie bolo Viestitiedustelutoimisto 2, ktorému velil Hallamaa . Existovali tu oddelené sekcie pre odposluch, kryptoanalýzu a vyhodnocovanie. Odposluchová sekcia bola tzv. RTK - Radiotiedustelukeskus.

Nové oddelenie bolo zostavené rýchlo a od roku 1930 efektívne fungovalo. Počas 30-tych rokov 20. storočia Fíni úzko spolupracovali na poli kryptoanalýzy s Nemcami, Estóncami, Poliakmi a Švédmi.

Prvý test pre novú organizáciu nadišiel v roku 1939, keď sovietske ozbrojené sily vtrhli do Fínska. Počas tzv. Zimnej vojny preukázali fínski kryptoanalytici svoju cenu rozlúštením niekoľkých sovietskych vojenských kódov. Vďaka ich snahám mohli byť vysledované pohyby sovietskych divízií a ich situácia so zásobovaním. Toto dovolilo armáde rýchlo podniknúť voči nepriateľovi protiútoky.

V II. svetovej vojne sa oddelenie zaoberajúce sa s diplomatickou rádiovou prevádzkou nachádzalo v Mikkeli. Jedno pracujúce na sovietskych vojenských kódoch malo základňu v Sortavala, blízko pri jazere Ladoga.

Špičkový kryptoanalytik a hlava oddelenia sovietskej kryptoanalýzy bol mathematik Erkki Pale. Inými dôležitými ľuďmi boli Pentti Aalto (de fakto vedúci americkej sekcie) a experti na prúžkovú šifru M-138 Toivo Erik Henriksson a Kalevi Loimaranta.

 V roku 1944 pozostávala diplomatická sekcia  z 38 kryptoanalytikov s väčšinou pracujúcich na kódoch USA. Sovietska sekcia mala približne 100 kryptoanalytikov.

štvrtok, 18. októbra 2012

"Nová" kniha v slovenskom preklade o inkvizícii

Domnievam sa, že konečne má čs. historiografia tú česť, aby sa pochválila prekladom svetovo uznávaného diela mimoriadne plodnej katolíckej apologetiky z pera otca Elphiége Vacandarda o inkvizícii, jej začiatkoch za kresťanských rímskych cisárov až po jej pôsobenie v stredoveku a koniec v novoveku.

Preklad do slovenčiny som zabezpečil z jej anglického vydania, dostupného na stránke projektu Gutenberg, kde sa nachádza bez rozsiahlejších poznámok pod čiarou:
http://www.gutenberg.org/cache/epub/26329/pg26329.html

A tu je jej spomínaný slovenský preklad:
http://uloz.to/xtfnXSJ/inkvizicia-vacandard-pdf

Dúfam, že sa Vám všetkým, či už horlivým tradicionalistom alebo “Novus Ordo heretikom” bude páčiť, keďže pochádza ešte z obdobia pred Koncilom, kedy dostala aj Imprimatur a Nihil Obstat od THOMASA J. SHAHANA, S.T.D. a JOHNA M. FARLEYHO, D.D, Arcibiskupa v New Yorku, prípadné pravopisné, syntaxe a sémantické chyby sú moje vlastné.

streda, 17. októbra 2012

Inkvizícia - X. kapitola


X. KAPITOLA

KRITIKA TEÓRIE A PRAXE INKVIZÍCIE








TAK takýto bol vývoj počas viac než tisíc rokov (200-1300) teórie katolíckych spisovateľov o donucovacej sile Cirkvi pri liečbe herézy.Začínala s princípom absolútnej tolerancie; skončila upálením na hranici.
Počas éry prenasledovaní Cirkev, ktorá sama trpela pohanskou intoleranciou, heretikov iba exkomunikovávala a pokúšala sa ich priviesť späť k ortodoxnej viere pomocou vľúdnosti a silou argumentov. Ale keď sa cisári stali kresťanmi oni majúc na pamäti keď boli "Pontifices maximi," hneď a zaraz sa snažili regulovať uctievanie a náuku prinajmenšom zvonka. Nanešťastie isté sekty nenávidené ako napríklad manichejci alebo svojou povahou revolučné ako napr. donatisti si vyžiadali uzákonenie krutých zákonov na ich potlačenie. Sv. Optatus tieto opatrenia schválil a pápež sv. Lev nemal kuráž ich neuznať. Avšak väčšina z raných Cirkevných Otcov, sv. Ján Chryzostom, sv. Martin, sv. Ambróz, sv. Augustín a mnohí ďalší[1] silne protestovali v mene kresťanskej lásky proti ukladaniu trestu smrti pre heretikov. Sv. Augustín, ktorý utváral myslenie svojej doby, najprv uprednostňoval teóriu absolútnej tolerancie. Ale neskôr, vidiac, že z toho čo on nazval  "blahodarný strach" plynuli isté dobré výsledky, svoje náhľady zmenil. Potom zastával názor, že štát by mohol a mal trestať jej rebelujúce deti, aby ich prinútil sa kajať, pokutou, konfiškáciou alebo dokonca exilom. Toto sa môže nazvať jeho teóriou umiernenej perzekúcie.
[1] Lea (op. cit., vol. i, pp. 214, 215) vraví, že sv. Hieronym bol obhajcom sily. "Prísnosť", argumentuje sv. Hieronym, "naozaj je najpôvodnejšie milosrdenstvo, keďže časné potrestanie môže odvrátiť večné zatratenie". Tu však sv. Hieronym iba hovorí, že Boh trestá niekedy preto, aby nemusel trestať vo večnosti. Ale on vonkoncom "netvrdí", že tento trest by mal byť vykonaný Cirkvou alebo štátom. Commentar., v Naum, i, 9, P. L., vol. xxv, col. 1238.
Znovu objavenie sa manichejskej herézy v jedenástom storočí  zachytilo kresťanské kniežatá a ľud v úplnom prekvapení, keďže boli neprivyknutí na legislatívu prvých kresťanských cisárov. Avšak heretikom sa aj napriek tomu lepšie nevodilo. Pretože ľud proti nim povstával a upaľoval ich na hraniciach. Biskupi a Otcovia Cirkvi  proti takémuto lynčovaniu heretikov ihneď protestovali. Niektorí, ako napríklad biskup Wazo z Liège, predstavovali stranu absolútnej tolerancie, kým iní, pod vedením sv. Bernarda, obhajovali teóriu sv. Augustína. Čoskoro nato muži v Cirkvi začali  ako trest za herézu legislatívne presadzovať uväznenie—trest ktorý rímske právo nepoznalo a na začiatku ho považovali skôr za úkon pokánia než právne potrestanie. Vznikol pôvodne v kláštore avšak postupne si nachádzal svoju cestu do biskupských tribunálov a napokon sa dostal do súdnych tribunálov štátu.
Kanonické právo, ktorému značne pomohla renesancia ríšskeho kódexu, uviedlo v dvanástom storočí konečné zákony na potlačenie herézy. Tento režim trval od roku 1150 až 1215, od Graciána po Inocenta III. Heréza, najväčší hriech proti Bohu, bola klasifikovaná na úrovni so velezradou a trestala sa rovnakým trestom. Trestom bolo vyhnanstvo so všetkými jeho dôsledkami; t.j. zničenie domov heretikov a konfiškácia ich vlastníctva. Jednako kvôli hrôze, ktorú Cirkev vždy prejavovala pri prelievaní krvi, doposiaľ ešte neuvaľovala trest smrti, ktorý štát uzákonil pri velezrade. Inocent III. si neželal zájsť až za hranice vytýčené sv. Augustínom, sv. Jánom Chryzostomom a sv. Bernardom.
Ale neskorší pápeži a kniežatá išli ďalej. Začali s uzákonením trestu smrti ako sekundárneho potrestania v prípade keď heretici rebelovali proti zákonu vyhnanstva. Ale keď cisár Fridrich znovu zaviedol do platnosti legislatívu svojich kresťanských predchodcov zo štvrtého, piateho a šiesteho storočia[1] a mal prehlásiť ľudový zvyk upaľovania heretikov za zákon Ríše, pápežstvo nedokázalo odolať smeru jeho príkladu. Pápeži ihneď nariadili, aby sa nová legislatíva odhodlane všade vynucovala, najmä v Lombardii. Toto bol jednoducho logické vyústenie porovnania vykonaného Inocentom III. medzi herézou a zradou a bolo to hlavne vďaka dvom pápežom: Gregorovi IX., ktorý ustanovil inkvizíciu vedenú dominikánmi a františkánmi a Inocentovi IV., ktorý inkvizítorom povolil používanie tortúry.

[1] Porov. zákon Arkádia  z roku 395 (Cod. Theodos., xvi, v. 28).

Teológovia a kazuisti čoskoro nato začali brániť postup inkvizície. Zdalo sa, že absolútne nie sú ovplyvnení, aspoň nie teoreticky, ani tými najkrutejšími spôsobmi mučenia. Pre nich bolo zachovanie ortodoxnej viery prvoradé a nadradené všetkému sentimentu. V mene kresťanskej lásky k blížnemu sv. Tomáš, veľké svetlo trinásteho storočia, učil že relapsovaní heretici, i keď sa obrátia a kajajú sa, musia byť bez milosti popravení.
Ako vieme vysvetliť tento vývoj doktríny Cirkvi týkajúci sa potlačenia herézy a pripúšťajúc možnosť, že môže byť podané jeho uspokojivé vysvetlenie, ako ho dokážeme ospravedlniť?

. . . . . . . .

Intolerancia je pre človeka prirodzená. Ak je vecou faktov, že ľudia nie sú vždy v praxi netolerantnými, to je len preto, že im v tom bránia podmienky pochádzajúce z rozumu a múdrosti. Rešpekt pre názor iných predpokladá povahu myslenia, ktorej získanie vyžaduje roky. Je otázne, či je jej priemerný človek schopný. Intolerancia najmä týkajúca sa náboženských doktrín spolu s tvrdosťou, ktorá ju zvyčajne sprevádza, bývala prakticky zákonitosťou dejín. Z tohto pohľadu sa povaha myslenia stredovekých kresťanov odlišovala len málo od povahy pohanov rímskej ríše. Riman z druhého alebo tretieho storočia považoval rúhanie voči bohom za zločin, ktorý si zasluhuje tie najväčšie muky; kresťan z jedenásteho storočia cítil to isté voči apostatom a nepriateľom katolíckej viery. Toto sa dá jasne vidieť na zaobchádzaní ktoré postretlo prvých manichejcov prichádzajúcich z Bulharska a získavajúcich si niektorých prívržencov v Orléans, Montwimeri, Soissons, Liège a Goslare. Hneď nato tu dochádzalo k ľudovým povstaniam voči nim, ktoré svedčilo o jednom, čo by sa mohlo nazývať inštinktívnou intoleranciou ľudu. Svetské autority tej doby zdieľali túto nenávisť a preukázali ju buď posielaním samotných heretikov na hranicu alebo dovolením ľudu, aby tak urobil sám. Ako povedal Lea "Prax upaľovania heretikov zaživa teda nebola výtvorom pozitívneho zákona, ale povstal všeobecne a spontánne a jeho prijatie zákonodarcom bolo iba uznaním ľudového zvyku."[1] Okrem toho, vládca nedokázal odkloniť záplavu rozbesnených ľudí, ktorí narušili ustanovený poriadok z jeho panstiev. Bol si dobre vedomý, že verejný pokoj v veľkej miere závisel na náboženských princípoch, ktoré zaisťovali tú morálnu jednotu, ktorú si prial každý vládca. Pohanský starovek sníval o takejto jednote a  vtedajší filozofi, interpretujúci vtedajšie myslenie, sa sami ukázali rovnako tak netoleratnými ako teológovia stredoveku.

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 222.

"Platón," píše Gaston Boissier, "vo svojej ideálnej Republike, popiera toleranciu voči bezbožným, t.j. k tým, ktorí neprijímaju štátne náboženstvo. I keď zostávali potichu a boli mierumilovní a nešírili žiadnu propagandu zdali sa mu nebezpeční tým, aký zlý príklad dávajú iným. Odsúdil ich na tichý pobyt v dome, kde by sa mohli naučiť múdrosti (sophronisteria)—pod týmto lahodným eufemizmom mal na mysli väzenie—počas piatich rokov budú naslúchať každodenným prednáškam. Bezbožníci, ktorí spôsobovali povstanie a pokúšali sa škodiť iným mali byť uväznení na doživotie v hroznej kobke a po smrti im bol odmietnutý pohreb".[1] Odhliadnuc od hranice nebola aj toto inkvizícia odsudzujúca na doživotie? V krajinách, kde náboženstvo a patriotizmus išli ruka v ruke, môžeme jasne spoznať túto intoleranciu. Vládcovia boli prirodzene náchylní veriť, že tí ktorí vnášajú nepokoj do verejného uctievania nepovoleného štátom a ich presvedčenie sa stane ešte pevnejšie, keď štát prijme z neba určitý druh špeciálneho poverenia. Toto bol prípad kresťanského impéria. Konštantín, na sklonku svojho vládnutia samého seba považoval za "biskupa pre vonkajšie záležitosti", vysväteného Bohom[1] a jeho nasledovníci sa usilovali udržiavať nedotknuteľnosť pokladu viery. "Prvou starosťou cisárskeho veličenstva", povedal jeden z nich, "je chrániť pravé náboženstvo pretože s jeho uctievaním je spojená prosperita ľudských podujatí."[2] Takže niektoré z ich zákonov boli vyhlásené s ohľadom na posilnenie kanonického práva. Oni nad Cirkvou vztýčili ochrannú ruku, v ktorej mali meč, pripravení ho použiť na jej ochranu.

[1] Eusebius, Vita Constantini, lib. iv, cap. xxiv.
[2] Theodosius II, Novellæ, tit. iii (438).

Stredovek tieto názory zdedil. Náboženská jednota bola následne dosiahnutá po celej Európe. Akýkoľvek pokus ju narušiť bol bezprostredne útokom na Cirkev ako aj na impérium. "Nepriatelia Kristovho kríža a tí ktorí odmietajú kresťanskú vieru", hovorí Pedro II. z Aragónie "sú tiež našimi nepriateľmi a verejnými nepriateľmi nášho kráľovstva; musí sa s nimi aj podľa toho zaobchádzať".[1] Bol to v podstate rovnaký princíp, vďaka ktorému Fridrich II. trestal heretikov ako zločincov podľa všeobecného, verejného zákona; ut crimina publica. Hovorí o tzv. "cirkevnom pokoji" rovnako ako starí cisári hovorili o "rímskom pokoji". Ako cisár si považoval za svoju povinnosť "zachovávať a udržiavať ho" a beda tomu, kto by sa odvážil ho narušovať. Cítiaci sa sám vybavený ľudskou a božskou autoritou ustanovil pokiaľ možno tie najkrutejšie zákony proti heréze. Čo takto mohlo zostať iba hroziacou teóriou stalo sa hrôzostrašnou realitou. Zákony z rokov 1224, 1231, 1238 a 1239 preukázali, že kniežatá rovnako aj ľud považovali hranicu ako vhodný trest za herézu.

[3] Zákon z roku 1197, v De Marca, Marca Hispanica, col. 1384.

Mohlo by sa stať veľmi prekvapujúcim, ak by Cirkev, ohrozená neustále sa rozširujúcou záplavou herézy, neprijala dychtivú ponuku štátu na ochranu. Vždy však prejavovala hrôzu z prelievania krvi. Ale keďže už dlho nekonala priamo a štát konal prelievanie krvi skazených ľudí vo vlastnom mene, začala zvažovať výlučne výhody, ktoré by mohli pre ňu vyplynúť z vynucovania svetských zákonov. Okrem toho klasifikovaním herézy na roveň s velezradou ona sama položila základy z premís logický záver štátu trest smrti. Cirkev preto mohla len ťažko spochybniť spravodlivosť ríšskych zákonov bez toho, aby v podstate neišla proti princípom, ktoré ona sama obhajovala.
Cirkev a štát sa preto neprestajne navzájom ovplyvňovali. Teológia zastávaná Cirkvou reagovala na štát a to spôsobovalo, že sa prijímali násilne opatrenia, zatiaľčo štát na oplátku nútil Cirkev schváliť jeho použitie sily, hoci takýto postoj bol v rozpore s duchom raného kresťanstva.
Teológovia a kanonisti vykonali v tejto situácii konečné ťahy. Ovplyvnení tým čo sa okolo nich stalo, ich jedným cieľom bolo brániť zákony ich doby. Toto sa dá ľahko vidieť ak si porovnáme Summa  zostavenú sv. Rajmundom z Peňafortu s traktátom Summa  sv. Tomáša Akvinského. Keď sv. Rajmund  písal svoje dielo, Cirkev sa ešte stále riadila kriminálnym zákonníkom pápeža Lucia III. a Inocenta III.; nemala ešte žiadny koncept uvalenia trestu smrti za herézu. Ale v dobe sv. Tomáša už inkvizícia niekoľko rokov vynucovala drakonické zákony Fridricha II. Anjelský doktor sa preto ani len nepokúsil brániť zastaralý zákonník Inocenta III., ale sa odvážil ukázať, že ríšske zákony následne schválené Cirkvou boli v súlade s najstriktnejšou spravodlivosťou. Jedným z jeho argumentov bolo spraviť porovnanie, viac či menej šťastné, medzi herézou a zločinmi proti všeobecnému zákonu.
V období keď nikto nepovažoval náuku za pevne dokázanú kým sa na jej podporu nedali nájsť citáty autorít, takéto porovnania neboli dostatočné. Tak si teológovia cibrili svoj dôvtip aby našli citácie nie u Cirkevných Otcov, čo by mohlo byť ťažké, ale z Písma, ktorí sa zdalo priaznivé voči vtedajším módnym myšlienkam. Sv. Optatus sa tak pokúšal robiť ešte v piatom storočí[1], napriek predošlým protestom Origena, Cypriána, Laktancia a Hilára. Cirkevníci v stredoveku nasledujúc jeho príklad svojim poslucháčom pripomínali, že podľa Svätých Písiem "Jahve bol Bohom, ktorý sa tešil zo zničenia svojich nepriateľov". Čitali o tom, ako Saul, zvolený za kráľa Izraela bol potrestaný Bohom za ušetrenie Agaga z kmeňa Amalék; ako prorok Samuel ho rozsekal na kúsky; ako bola nemilosrdne nariadená a vynútená úplná masakra neveriacich Kannáncov; ako bol chválený Eliáš za pobitie 450 Baalových prorokov; a nevedeli pochopiť ako milosrdenstvo voči tým, ktorí odmietali pravú vieru, mohlo byť čokoľvek iné než obyčajnou neposlušnosťou voči Bohu. Vari všemohúci Boh nepovedal "A keby ťa tvoj brat, syn tvojej matky, alebo tvoj syn, alebo tvoja dcéra, alebo tvoja žena najmilšia, alebo tvoj priateľ, ktorého miluješ ako seba samého, chceli presvedčiť a potajomky by ti vravel: "Nože poďme a slúžme iným bohom," ktorých nepoznáš ani ty, ani tvoji otcovia, ... neposlúchni ho, nepočúvaj ho a nech mu neodpustí tvoje oko, žeby si mal s ním zľutovanie a žeby si ho kryl, lež poponáhľaj sa zničiť ho; nech je tvoja ruka prvá proti nemu a potom nech naň siahne rukou všetok ľud"[2].

[1] De Schismate Donatistarum, p. iii, cap. vii.
[2] Dt xiii, 6-9; porov. xvii, 1-6.

Takéto učenie by sa na prvý pohľad mohlo javiť ako ťažko uviesť do súladu so zákonom lásky k blížnemu, ktoré kázal Ježiš svetu. Ale teológovia citovali Kristove slová: "Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť"[1] a ďalšie texty Evanjelií aby dokázali dokonalú zhodu medzi Starým a Novým Zákonom vo veci trestov. Dokonca zašli až tak ďaleko, že tvrdili o sv. Jánovi[2]ako hovorí o treste ohňom vynášaným voči heretikom.

[1] Mt v, 17.
[2] Jn xv, 6.

Táto čudná metóda exegézy však nebola  cudzia pre zakladateľov a obhajcov inkvizičných tribunálov. Anglicko, ktoré nevedelo nič o inkvizícii, s výnimkou procesu s Templármi bolo práve tak kruté voči heretikom ako Gregor IX. alebo Fridrich II.
"Štatút zo dňa 25. mája 1382, nariaďuje kráľovi vydať svojim šerifom poverenia zatknúť Viklefových potulných kazateľov a pomocníkov a podnecovateľov herézy a držať ich dovtedy kým sa neočistia selon reson et la ley de seinte esglise. Po upálení Sawtrého vďaka kráľovskému zatykaču potvrdenému parlamentom v roku 1400 štatút 'de hæreticis comburendis' po prvý krát ukladal v Anglicku trest smrti ako vhodné potrestanie za herézu…. Zakazoval rozširovanie heretických názorov a kníh, zmocňoval biskupov zatýkať všetkých páchateľov a držať ich vo väzení až kým sa sami neočistia alebo neodvolajú a nariaďoval biskupom začať proti nim súdne stíhanie v lehote troch mesiacov od zatknutia. Za menšie prečiny boli biskupi zmocnení väzniť a pokutovať podľa uváženia a potešenia, pokuta zvyčajne patrila kráľovskému výbercovi daní, pokladníkovi. Pri zatvrdlivej heréze alebo relapsovaní znamenajúcom podľa kanonického práva odovzdanie svetskému ramenu boli biskupi a ich komisári jedinými sudcami a pri ich doručení takýchto odsúdencov miestny šerif alebo starosta a bailif z najbližšieho mesta boli povinní slávnostne ich upáliť na vyvýšenine pred ľudom. Henrich V. toto nasledoval a uzákonil štatút z roku 1414 po celom kráľovstve ako druh zmiešanej svetskej a cirkevnej inkvizície v ktorom anglický systém rozsiahleho vyšetrovania získal špeciálne príklady. Pod touto legislatívou sa pre anglické oči stalo upálenie za herézu nie neznámym zjavom a lollardi boli rýchlo potlačení. V roku 1533 Henrich VIII. odvolal štatút z roku 1400, zatiaľčo ponechal tie z rokov 1382 a 1414 a taktiež trest upálenia za živa pre vzpurnú herézu a relapsáciu (znovu upadnutie do nej) a nebezpečnej zmesi politiky a náboženstva poskytovala hranica obľúbený nástroj štátnictva. Jedným z najskorších opatrení vlády Edwarda VI. bolo odvolanie tohto zákona rovnako ako tých z rokov 1382 a 1414 spolu so všetkou tou otrasnou legislatívou Šiestich článkov. Spolu s reakciou za vlády Filipa a Márie došlo k znovu zavedeniu ostrých zákonov proti heréze. Sotva bolo toto španielske manželstvo uzavreté, keď poslušný parlament znovu zaviedol do platnosti legislatívu z rokov 1382, 1400 a 1414, ktorá umožňovala dať do pohybu obšírnu mašinériu pre početné upálenia, ktoré nasledovali. Najranejším počinom prvého parlamentu Alžbety I. bolo odvolanie legislatívy Filipa a Márie a starých štatútov, ktoré znovu zaviedli; ale ale výnos de hæretico comburendo sa stal integrálnou súčasťou anglického zákona a zachoval sa až dovtedy keď snaženie Karola II.  za toleranciu katolíkov spôsobilo že v roku 1676 zabezpečil jeho zrušenie a obmedzenie cirkevných súdov v prípadoch ateizmu, rúhania, herézy a schizmy a iných zavrhnutiahodných doktrín a názorov 'na cirkevné lieky exkomunikácie, odňatí, degradácie a iných cirkevných cenzúr nevzťahujúcich sa na smrť."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i. pp. 352-354.

Tieto myšlienky intolerancie boli na konci stredoveku vo verejnej mienke tak pevne zakorenené, že dokonca aj tí, ktorí protestovali proti inkvizičnému postupu, si mysleli že v príncípe to bolo správne. Farel dňa 8. septembra 1533 napísal Kalvínovi: "Niektorí ľudia si neželajú, aby sme súdne stíhali heretikov. Ale i keď pápež súdi pravoverných (t.j. Hugenotov) za zločin herézy a taktiež nespravodliví sudcovia trestajú nevinných, je absurdné priať záver, že nesmieme odsudzovať heretikov na smrť, aby sme tým posilnili pravoverných. Ja sám som často hovoril, že som bol ochotný strpieť smrť, ak by som niekedy učil niečo čo by bolo opakom zdravej náuky a že by som si zaslúžil tie najstrašnejšie muky, ak by som sa snažil odcudziť  čokoľvek z pravej viery v Krista. Preto nemôžem predkladať ani iným odlišný zákon."[1]

[1] OEuvres complètes de Calvin, Brunswick, 1863-1909, vol. xiv, p. 612.

Kalvín zastával rovnaké náhľady. Jeho inkvizičný duch sa prejavil v jeho ostrom súdnom stíhaní a odsúdení Španiela Michaela Serveta.[1] Keď niekto našiel na ňom chybu, odpovedal: "Kati pápeža učia, že ich bláznivé vynálezy boli doktrínami Cirkvi a boli prehnane kruté zatiaľčo ja som vždy súdil heretikov so všetkou láskavosťou a v bázni Božej; Ja som odsúdil k smrti iba priznaného heretika."[2] Michael Servetus iste veľa nezískal náhradou inkvizície za Kalvína .
[1] Servetus bol odsúdený 26. októbra 1553 na upálenie za živa a nasledujúci deň bol popravený. Už v roku 1545 Kalvín mal napísať: "Ak on (Servetus) príde do Ženevy ja mu nikdy nedovolím aby odišiel nažive keďže už dlhšie mám v tomto meste autoritu: Vivum exire numquam patiarOEuvres complètes, vol. xii, p. 283." Samozrejme si Kalvín želal aby bol trest smrť ohňom vymenený za nejaký iný druh usmrtenia.
[2] Aby ospravedlnil túto popravu, Kalvín publikoval svoj pamflet Defensio orthodoxæ fidei de sacra Trinitate, contra prodigiosos errores Michaelis Serveti Hispani, ubi ostenditur hæreticos jure gladii coercendos esse, Ženeva, 1554.
Bullinger zo Zurichu hovoriaci o smrti Serveta takto písal Leliusovi Socinovi: "Ak Lelius ty nemôžeš teraz pripustiť právo magistrátu trestať heretikov, nepochybne ho jedného dňa pripustíš. Samotný sv. Augustín  najprv považoval za odporné použiť násilie proti heretikom a pokúsil sa priviesť ich späť iba slovom Božím. Ale napokon, naučiac sa múdrosti vďaka skúsenosti začal používať silu s dobrým účinkom. Na začiatku luteráni neboli presvedčení, že by heretici mali byť trestaní; ale po excesoch anababtistov prehlásili, že magistrát by nemal iba napomínať spurných, ale tvrdo ich potrestať na výstrahu pre tísícky ďalších."
Teodor Beza, ktorý videl niekoľko zo svojich spolubratov upálených vo Francúzsku za ich vieru, napísal podobne v roku 1554 v kalvínskej Ženeve: "Aký zločin môže byť väčší alebo odpornejší než heréza, ktorá vystavuje ničote slovo Božie a všetku cirkevné disciplínu? Kresťanské magistráty konajte povinnosť voči Bohu, ktorý Vám dal do ruky meč aby ste chránili česť Jeho veličenstva; bite statočne tieto monštrá v maske ľudí." Teodor Beza považoval omyl tých, ktorí požadovali slobodu svedomia za "horší než tyrania pápeža. Je lepšie mať tyrana, nezáleží na tom akým krutým dokáže byť, ako nechať každého robiť si čo chce." Zastával názor, že meč svetskej autority by nemal trestať len heretikov, ale aj tých ktorí si priali aby heréza zostávala nepotrestaná.[1] Stručne pred renesanciou existovali len nemnohí, ktorí učili spolu s Husom[2], že heretici by nemali byť odovzdávaní svetskému ramenu na smrť.[3]

[1] De hæreticis a civili magistratu puniendis, Geneva, 1554; preložený do francúzštiny Colladonom v roku 1559.
[2] V jeho pojednaní De Ecclesia. To bol 18. článok z heréz, ktoré sa mu pripisovali.
[3] Vo všeobecnosti boli protestantskí vodcovia radi z popravy Serveta. Melanchton Bullingerovi napísal: "Som prekvapený z toho, že niektoré osoby odsudzujú krutosť, ktorá bola v tomto prípade použitá tak oprávnene." Medzi tých, ktorí to odsúdili patril Nicolas Zurkinden z Bernu. Porov. jeho list v OEuvres complètes de Calvin, vol. xv, p. 19. Sébastien Castellio uverejnil v marci roku 1554, jeho pojednanie Traité des hérétiques, a savoir s'il faut les persécuter, najstarší a jeden z najvýstižnejších pamfletov proti intolerancii. Porov. F. Buisson, op. cit., ch. xi. Je to pamflet, ktorý sa Teodore Beza pokúšal vyvrátiť. Castellio potom zaútočil na Kalvína priamo v novom diele Contra libellum Calvini in quo ostendere conatur hæreticos jure gladii coercendos esse, ktorý bol uverejnený až v roku 1612 v Holandsku.

Takáto tvrdosť, ba čo viac, takáto krutosť preukázaná  voči tomu, čo by sme mohli nazvať "zločin názoru" sa dá pre ľudí našej doby pochopiť len veľmi ťažko. "Aby sme to pochopili", hovorí Lea "musíme si sami predstaviť stupeň civilizácie v mnohých ohľadoch úplne odlišný ako je ten náš. Vášne boli zúrivejšie, presvedčenia silnejšie, cnosti a neresti oveľa prehnanejšie než v našom studenšom a sebestačnom čase. Naviac doba bola krutá…. Iba sme nazreli na krutosti kriminálneho zákonníka stredoveku, aby sme si všimli, akí neľútostní boli ľudia k sebe navzájom. Koleso, veľký kotol s vriacim olejom, upálenie zaživa, roztrhanie s divokými koňmi, boli zvyčajné vhodné prostriedky ktorými sa kriminálny sudca snažil odstrašiť ľudí od páchania zločinu hrôzunaháňajúce príklady, ktoré by mohli mať značný dopad na nie prehnane citlivú populáciu."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, pp. 234, 235.

Ak uvažujeme nad týmto svetským kriminálnym kódexom nesmieme byť prekvapení tým, že heretici považovaní za najhorších možných zločincov, boli posielaní na hranicu.
Toto vysvetľuje prečo inteligentní ľudia, hnaní čistým zápalom za dobro, sa ukázali takí tvrdí a chladní a používali bez zľutovania tie najkrutejšie spôsoby mučenia, ak si mysleli, že je v stávke viera alebo spása duší. "Pri takýchto mužoch," hovorí Lea,—a zmieňuje okrem iných Inocenta III. a sv. Ľudovíta—"to nebola hlad po zisku alebo chtíč po krvi alebo pýcha mienky alebo nezriadený výkon moci, ale zmysel pre povinnosť a oni predstavovali len to, aká bola univerzálna verejná mienka od trinásteho až po sedemnáste storočie."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 234.

Bol to preto duch doby tzv. Zeitgeist ako by sme ho nazvali dnes, ktorý bol zodpovedný za rigorózne opatrenia v minulosti používaných Cirkvou ako aj štátom pri potlačovaní herézy. Iné dôvody, ktoré sme zmienili boli iba subsidiárnymi. Toto je jeden z dôvodov ktorý uspokojivo vysvetľuje teórie ako aj fakty.
Ale vysvetlenie je niečo ďaleko odlišné od obhajoby inštitúcie. Vysvetliť je ukázať vzťah medzi príčinou a následkom; hájiť je ukázať, že účinok zodpovedá ideálu spravodlivosti.  Aj keby sme ukázali, že inkvizičný postup zodpovedá určitému ideálu spravodlivosti, takýto ideál určite nie je naším dnešným. Poďme sa nad touto otázkou hlbšie zamyslieť.
IJe zrejmé, že musíme nemilosrdne odsúdiť všetky zneužitia Inkvizície, ktoré boli spáchané vďaka hriechom jednotlivcov, bez ohľadu na to, z akej strany pochádzali. Napríklad by určite nikoho ani len nenapadlo brániť Cauchona, nespravodlivého sudcu Jany z Arku alebo iných krutých inkvizítorov, ktorí ako on zneužili svoju autoritu na nespravodlivé potrestanie podozrivých predvedených pred ich tribunál. Z tohto stanoviska je pravdepodobné, že mnoho rozsudkov inkvizície potrebuje revíziu.
Ale je správne považovať túto inštitúciu za "veľkolepý zjav spoločenskej dokonalosti" a "model spravodlivosti?"[1]

[1] The Civiltà Cattolica, 1853, vol. i. p. 595 seq.

Nazvať inkvizíciu modelom spravodlivosti očividné preháňanie, ako musí uznať každý seriózny študent jej histórie.
Inkvizičná procedúra bola sama o sebe podradná voči accusatio, pri ktorej vlastnil žalobca bremeno verejne dokázať svoje obvinenia. Že to bolo ťažké badať tento metodický postup pri procesoch herézy sa dá ľahko pochopiť; pretože s poena talionis, ktorý očakával žalobcu zlyhávajúceho pri dokazovaní svojich obvinení sa počítalo, že ochladí horlivosť mnohých katolíkov, ktorí by ináč boli odhodlaní heretikov súdne stíhať. Ale musíme uznať, že accusatio v kriminálnom práve umožňovalo väčšiu šancu pre učinenie zadosť spravodlivosti než inquisitio. Okrem toho, ak by sa pri cirkevnom inquisitio postupovalo ako u svetského inquisitio, možnosť prípadných justičných omylov by bola ďaleko menšia. "Pri inquisitio v rámci svetského práva neexistovala utajenosť za ktorú bola bývala inkvizícia oprávnene kritizovaná; podozrivý bol predvolaný a bola mu daná k dispozícii kópia tzv. capitula resp. articuli obsahujúce obvinenia voči nemu. Ak bol na výsluchu, tieto obvinenia mohol buď priznať alebo poprieť. Mená svedkov, tých ktorí proti nemu vypovedali a kópia ich svedeckej výpovede mu boli taktiež dodané takže mohol viesť svoju obhajobu buď namietaním proti charakteru svojich žalobcov alebo zneniu ich obvinení. Ženám, mladistvým vo veku 14 rokov, nevoľníkom, nepriateľom väzňa, zločincom, exkomunikovaným, heretikom a ani takým, zlej povesti  nebolo dovolené svedčiť. Všetky svedectvá boli prijímané v písomnej forme. Uväznený a jeho právnici sa následne objavili pred sudcom, aby vyvrátili dôkazy a obvinenia."[1]

[1] Tanon, op. cit., pp. 287, 288.

Naproti tomu pri cirkevnej procedúre boli mená svedkov držané v tajnosti, okrem veľmi výnimočných prípadov; mohol svedčiť hocikto, dokonca aj keď to bol heretik; uväznený mal právo odmietnuť svedectvá všetkých tých, ktorých on považoval za svojich smrteľných nepriateľov, ale iba vtedy keď vedel odhadnúť ich mená aby tým zneplatnil ich svedectvo; nebolo mu dovolené mať právnika, ale mohol sa v tajnosti brániť sám. Iba tie najpredpojatejšie mysle môžu považovať takúto procedúru za ideál spravodlivosti. Naopak je nespravodlivá v každom detaile v ktorom sa odlišuje od inquisitio v svetskom práve.
Určité dôvody sa dajú uviesť na vysvetlenie postoja pápežov, ktorí si želali spraviť z inkvizičnej procedúry tak utajenú a obsiahlu ako len bolo možné. Boli si veľmi dobre vedomí akému nebezpečenstvu by mohli byť vystavení svedkovia, ak by boli ich mená nerozvážne odhalené. Vedeli, že verejná známosť súdnych spisov by určite mohla zhatiť účinnosť heretických procesov. Ale takéto uvažovania nezmenili povahu samotnej inštitúcie;inkvizícia pri ponechávaní príliš veľkého priestoru pre arbitrárne vedenie jednotlivých sudcov, tým pádom naraz nechala príliš upadnúť štandard striktnej spravodlivosti.
Všetko čo sa môže a malo by sa povedať na obranu a slúži ku cti rímskych pontifikov je, že sa snažili naprávať zneužitia inkvizície. S týmto napamäti Inocent IV. a Alexander IV. kládli inkvizítorom za povinnosť konzultovať rozsudky so mnohými tzv. boni viri a periti; Klement V. im zakázal pristúpiť k akémukoľvek závažnému rozhodnutiu bez najprv konzultácie s biskupmi, prirodzenými sudcami viery;[1] a Bonifác VIII. im odporučil odhaliť mená svedkov uväzneným ak si mysleli, že toto odhalenie by nebolo pre nikoho škodlivé.[2] Jedným slovom priali si aby boli svedomito zachovávané zákony spravodlivosti a z času na čas zmierňované.[3] Ale pri detailnom skúmaní mali tieto zákony ďaleko od dokonalosti.

[1] Clementinæ, De Hæreticis, Decretal Multorum Querela, cap. i, sect. i.
[2] Sexto, De Hæreticis, cap. xx; cf. Tanon, op. cit., p. 391.
[3] Döllinger je veľmi nespravodlivý, keď hovorí: "Od roku 1200 do 1500 tu existovala dlhá neprerušená séria pápežských výnosov o inkvizícii; tieto dekréty čo do tvrdosti a krutosti nepretržite rástli." La Papauté, p. 102. Tanon (op. cit, p. 138) píše nestrannejšie: "Klement V. namiesto zvýšenia právomocí Svätého Ofícia sa pokúšal skôr potlačiť jeho zneužívania."

. . . . . . . .

Predchádzajúce uväznenie a tortúra, ktorá hrala tak dôležitú úlohu v inkvizičnej procedúre, boli bezpochyby veľmi barbarskými metódami súdneho stíhania. Predchádzajúce uväznenie môže byť v niektorých prípadoch oprávnené; ale spôsob akým ho inkvizítori chápali mal ďaleko od správnosti. Nik by sa dnes ani len neodvážil obhajovať potrestanie známe ako carcer durus, pri ktorom sa inkvizítori snažili vydolovať priznania od svojich väzňov. Ono to naviac bolo ešte všetko oveľa viac odiózne vďaka ľubovoľnému predlžovaniu jeho hrôz a krutosti.
Stále je však ťažké uzmieriť použitie tortúry s akoukoľvek myšlienkou spravodlivosti. Ak by sa inkvizítori zastavili pri zbičovaní, ktoré podľa sv. Augustína bolo vykonávané doma, v škole a dokonca aj v raných dobách na biskupských tribunáloch a je o ňom zmienka na Koncile v Agde, v roku 506 a v benedictínskej reguli, nikto by sa veľmi nepohoršoval. Môžeme pravdepodobne považovať tento domáci a otcovský zvyk za trošku krutý, ale dokonale konzistentný s myšlienkami, ktoré vtedy ľudia mali o dobrote. Ale škripec, tzv. strappado a hranica boli obzvlášť neľudskými vynálezmi.[1] Keď ich pohania používali proti kresťanom prvých storočí, všetci sa zhodovali v ich stigmatizácii ako príklad extrémneho barbarizmu alebo ako vynálezy diabla. Ich povaha sa nezmenila keď ich inkvizícia začala používať proti heretikom. Pre našu hanbu sme nútení pripustiť, že napriek naliehaniu Inocenta IV. na jej zmiernenie[2], bola brutalita cirkevných tribunálov často porovnateľná s tribunálmi pohanských perzekútorov. Pápež Mikuláš I. takto  odsúdil použitie tortúry ako prostriedok súdneho vyšetrovania: "Takéto súdne postupy" hovorí, "sú proti Božiemu zákonu a ľudskému zákonu pretože priznanie by malo byť spontánne, nie vynútené; malo by byť získané slobodne a nie následkom násilia. Väzeň môže vydržať všetky muky, ktoré naňho uvalíte bez toho, aby sa k niečomu priznal. Táto potupa padá na sudcu a je jasným dôkazom jeho neľudskosti! Ak by naproti tomu väzeň pod tlakom mučenia sám priznal svoju vinu za zločin, ktorý nikdy nespáchal, nie je ten, kto ho prinútil klamať, vinný z odporného zločinu?"[3]

[1] Toto bol náhľad sv. Augustína, Ep. cxxxiii, 2.
[2] Bula Ad Extirpanda, v Eymeric, Directorium inquisitorum, Appendix, p. 8.
[3] Responsa ad consulta Bulgarorum, cap. lxxxvi; Labbe, Concilia, vol. viii, col. 544.

Tresty, ktoré vynášali inkvizičné tribunály pre heretikov sa dajú ťažko posúdiť. Poďme sa najprv zo všetkého pozrieť na to, že väčšina heretikov odovzdaných svetskému ramenu si zasluhovala za svoje zločiny ten najprísnejší trest. Isto by nebolo spravodlivé a správne pre zločincov previňujúcich sa voči všeobecnému zákonu, aby unikli trestu pod pláštikom ich náboženskej viery. Zločiny spáchané v mene náboženstva sú vždy zločinmi a človek, ktorému bol ukradnutý majetok alebo bol napadnutý sa len málo stará o to, či mal čo do činenia s náboženským fanatikom alebo obyčajným zločincom. Štát v takýchto prípadoch nebráni nejaké konkrétne dogmatické učenie, ale jeho vlastné životne dôležité záujmy. Preto tí heretici, ktorí boli zločincami voči svetskému zákonu boli potrestaní spravodlivo. Antisociálna sekta ako katari, ktorá bola sama zahalená tajomstvom a morálne skazila ľudí v tak rozsiahlom meradle, že si iba samou skutočnosťou jej existencie a propagandy privolávala na seba odplatu spoločnosti a meč štátu.
"Samozrejme tak ako veľa," says Lea, "musíme zavrhovať prostriedky použité na ich potlačenie a  poľutovať tých, ktorí trpeli kvôli svojmu svedomiu, nemôžeme nič iné iba pripustiť, že strana sporu vyznávajúca ortodoxiu bola v tomto prípade stránkou pokroku a civilizácie. Ak by sa katarizmus stal dominantným alebo mu bolo dovolené existovať za rovnakých podmienok, jeho vplyv by sa neprejavil nijak inak, len katastroficky. Jeho asketizmus s ohľadom na styk medzi pohlaviami, ak by bol striktne vynútený, mohol by viesť zákonite iba k vyhladeniu ľudskej rasy…. Jeho odsúdenie viditeľného sveta a hmoty vo všeobecnosti ako diela Satana učinilo hriešnym všetko úsilie po materiálnom vylepšení a svedomitá viera v takéto krédo by mohla človeka priviesť naspäť v čase do jeho pôvodných podmienok divošstva. Nebola to len revolta proti Cirkvi, ale vzdanie sa vlády ľudstva nad prírodou."[1] Jej rast musel byť zastavený za akúkoľvek cenu. Spoločnosť, vo svojom nemilosrdnom postupe voči tomuto šialenstvu, sa iba bránila proti činnosti tejto v podstate deštruktívnej sily. Bol to zápas o existenciu.
Preto musíme vyvodiť z počtu tých, ktorí sa všeobecne štylizujú do úlohy obetí cirkevnej intolerancie, väčšinu heretikov popravených štátom; pretože takmer všetci čo boli uväznení alebo poslaní na hranicu, najmä v severnom Taliansku a južnom Francúzsku, boli Katari.[1]

[1] Jean Guiraud dokázal, že Valdénski, Fraticelli, husiti, Lollardi, atď. útočili na spoločnosť, ktorá konala v sebaobrane, keď ich odsudzovala na smrť. La répression de l'hérésie au moyen âge, v Questions d'histoire et d'archéologie Chrétienne, p. 24 a seq.

Toto dôležité pozorovanie malo istých historikov tak zaujať, že boli prinútení myslieť si, že inkvizícia mala čo dočinenia len so zločincami tohto druhu. "História", hovorí Rodrigo, "zachovala záznamy o ukrutnostiach spáchaných heretikmi z Bulharska, gnostikmi a manichejcami; rozsudok smrti bol vynesený len an takých zločincov, ktorí sa priznali k vraždám, lúpežiam a k násilným skutkom. S albigéncami bolo zaobchádzané láskavo. Katolícka Cirkev zavrhuje všetky akty pomsty, akokoľvek silná bola provokácia spôsobená týmito nezriadenými zberbami."[1]

[1] Historia verdadera de la Inquisición, Madrid, 1876, vol. i, p. 176, 177.

Takáto obhajoba inkvizície nie je podložená faktami. Je síce pravodu, že v stredoveku len ťažko existovala  heréza, ktorá by nemal nejaké spojenie s antisociálnou sektou. Kvôli tomuto dôvodu bol hocikto kto  popieral dogmu viery ihneď podozrivý, či už správne alebo nesprávne, že je anarchista. Ale je skutočnosťou že inkvizícia neodsudzovala len tých heretikov, ktorí spôsobovali spoločenské nepokoje, ale všetky heréze ako také: "Nariaďujeme", hovorí Fridrich II. "nech zločin herézy, bez ohľadu na názov sekty, je klasifikovaný ako verejný zločin…. a že každý, kto popiera katolícku vieru, aj v jednom článku, bude sa zodpovedať zákonu; si inventi fuerint a fide catholica saltem in articulo deviare."[1] Toto bol taktiež názor teológov a kanonistov. Napríklad Sv. Tomáš Akvinský, ktorý hovoril za celú scholastiku - schola, nerobil žiadne rozdiely medzi katarskou herézou a akoukoľvek inou čisto špekulatívnou herézou; všetky ich dával na jednu úroveň; každý zatvrdlivý alebo relapsovaný heretik si zasluhoval smrť.[2] Inkvizítori boli tak úplne presvedčení o tejto pravde, že súdne stíhali heretikov, ktorých heréza bola odhalená až po desiatich resp. dvadsiatich rokoch po ich smrti, keď už dlho neboli schopní spôsobiť spoločnosti akúkoľvek škodu.[3]

[1] Konštitúcia Inconsutilem tunicam.
[2] Summa IIa, IIae, q. x, art. 8; q. xi, art. 3 a 4.
[3] Porov. Tanon, op. cit., pp. 407-412.

Nesmieme byť prekvapení týmito názormi a praktikami, pretože oni boli plne v súlade s konceptom spravodlivosti všeobecne platnom v tej dobe. Vládcovia v Cirkvi a štáte to cítili ako ich povinnosť nielen brániť spoločenský poriadok, ale ochraňovať záujmy Boha vo svete. Vo všetkej počestnosti seba samých považovali za predstaviteľov božej autority tu dole. Božie záujmy boli ich záujmami; bolo preto ich povinnosťou trestať všetky zločiny proti Jeho zákonu. Preto sa heréza ako čisto teologické previnenie stala prístupnou pre ich tribunál. Verili, že jej potrestaním iba plnia jednu z povinností svojho úradu. Teraz sa bližšie pozrieme a posúdime ako také tresty vynášané za herézu.
Prvým v poradí dôležitosti bol trest smrti upálením na hranici, vznášaný na všetkých zatvrdlivých a relapsovaných heretikov.
Relapsovaní heretici, keď sa kajali, si najprv nezasluhovali trest smrti. Ako adekvátne potrestanie bolo považované uväznenie, pretože im dávalo šancu oľutovať svoju chybu. Trest smrti vynesený neskôr staval sudcov do falošnej pozície. Na jednu stranu vďaka udeleniu absolúcie a poskytnutiu prijímania väzňovi predstierali že veria v čestnosť ich pokánia a obrátenia a už tým jeho poslaním na hranicu z obavy z relapsovania, konali opak voči svojim presvedčeniam. Odsúdiť človeka na smrť, ktorý bol považovaný za hodného prijatia sv. Eucharistie, na základe naliehania, že by jedného dňa znovu mohol spáchať hriech herézy, sa nám zdá ako do neba volajúca nespravodlivosť.
Ale mali by byť aj dokonca nekajúci heretici odsudzovaní na smrť? Nie, učil sv. Augustín a väčšina raných Cirkevných Otcov, ktorý na obhajobu vinníkov privolávali vyšší zákon "dobročinnosti a kresťanskej miernosti." Ich doktrína iste dokonale súznela s učením nášho Spasiteľa uvedenom v podobenstve o kúkoli a dobrom zrne. Ako povedal Wazo, biskup z Liège: "Nemôžu sa tí, ktorí sú dnes kúkoľom, stať zajtra pšenicou?"[1] Ale nariaďovaním smrti pre týchto heretikov sa inkvizítori ihneď vyhýbajú možnosti ich obrátenia. Iste to nebolo v súlade s kresťanskou láskou. Takáto krutosť sa dá obhájiť skutočne len autoritou Starého Zákona, ktorého krutosť, podľa raných Otcov mala byť zrušená Kristovým zákonom.[2]

[1] Vita Vasonis, cap. xxv, v Migne, P.L., vol. cxlii, col. 753.
[2] Sv. Optatus (De Schismate Donatistarum, lib. iii, cap. vi a vii) bol jedným z prvých Otcov citujúcich Starú Zmluvu ako svoju autoritu pre uloženie trestu smrti na heretikov. Ale v tomto nebol nasledovaný ani svojimi súčasníkmi ani jeho bezprostrednými nasledovníkmi. Pred ním Origenes a sv. Cyprián protestovali proti takémuto odvolávaniu sa na Mojžišovský zákon.
Obhajcovia trestu smrti ako Fridrich II. a sv. Tomáš sa pokúsili brániť svoj názor argumentami z rozumu. Zločinci vinní zo zrady a falšovatelia mincí sú odsudzovaní na smrť. Preto tí heretici, ktorí sú zradcovia a falšovatelia si zasluhujú rovnaký trest. Ale porovnanie tohto druhu nie je nutne platným argumentom. Daní kriminálnici boli závažnou hrozbou pre spoločenský poriadok. Ale toto nemôžeme tak úplne povedať samo o sebe o každej heréze. Je však nespravodlívé a nesprávne klásť na jednu roveň zločin proti spoločnosti a hriech proti Bohu. Takýmto uvažovaním by sa dalo dokázať že všetky hriechy boli vlastne zločinmi zrady voči Bohu a preto si zasluhujú smrť.[1] Vari nie je svätokrádežné prijímanie tá najhoršia možná urážka voči Božiemu majestátu? Nemali by sme teda tvrdiť, že každý nehodný prijímateľ sviatosti, ak je nekajúci, by mal byť poslaný na hranicu?

[1] Mgr. Bonomelli, biskup z Cremony píše: "V stredoveku rozmýšľali takto: Ak si rebélia proti kniežaťu zasluhuje smrť, a fortiori konajú rebéliu voči Bohu. Jednoduchá, primitívna logika! Nie je veľmi ťažké prísť na úplnú absurdnosť takéhoto uvažovania. Pretože každý hriešnik je rebelom proti Božiemu zákonu. Z toho potom plynie, že by sme mali odsúdiť k smrti všetkých ľudí, v prvom rade kráľov a zákonodarcov;" citované Morlais v Revue du Clergé Français, August 1, 1905, p. 457.

Preto je jasné, že ani jeden z dôvodov, ani kresťanská tradícia ani Nový Zákon nevolá po vynášaní trestu smrti pre heretikov. Interpretáciu úryvku z evanjelia sv. Jána xv, 6: Si quis in me non manserit, in ignem mittent et ardet, urobenú stredovekými kanonistami, nemá cenu ani spomínať. Bolo to jasné zneužitie implicitného zmyslu textu, ktorý by sa obrátil na výsmech, ak by jeho dôsledky neboli také hrozné.

. . . . . . . .

Moderní apologéti si to jasne uvedomovali. Preto z tohoto dôvodu skúšali všetko možné aj nemožné, aby ukázali, že poprava heretikov bola výlučne dielom svetskej moci a že Cirkev nebola v žiadnom prípade za to zodpovedná. "Keď diskutujeme o Inkvizícíi", hovorí Joseph de Maistre, "poďme oddeľovať a rozlišovať veľmi starostlivo úlohu Cirkvi a úlohu štátu. Všetko to, čo bolo hrozné a kruté na tomto tribunáli, najmä trest smrti, ide na vrub štátu; bola to jeho záležitosť a toto samotné sa musí brať do úvahy. Naproti tomu všetka tá zhovievavosť, ktorá hrala takú veľkú úlohu v tribunáli Inkvizície sa musí pripísať Cirkvi, ktorá sa miešala do jej trestov iba preto, aby potlačila a ich zmiernila."[1] "Cirkev", hovorí ďalší vážny historik "sa nepodieľala na telesnom potrestaní heretikov. Tí popravení boli jednoducho potrestaní za svoje zločiny a boli odsúdení sudcami konajúcimi pod kráľovskou pečaťou."[2] "Toto," hovorí Lea, "je typický príklad, v ktorom sa história píše účelovo…. Je celkom moderným prevrátením historických faktov predpokladať ako to robia apologéti, že žiadosť o zľutovanie bola čestná a že svetský magistrát a nie inkvizícia bola zodpovedná za smrť heretika. Dokážeme si predstaviť úsmev pobaveného prekvapenia s ktorým by Gregor IX. a Gregor XI. naslúchali dialektike s ktorou gróf Joseph de Maistre ukazuje, že je chybou predpokladať a ešte viacej tvrdiť, že katolícky kňaz môže mať akýmkoľvek spôsobom účasť na súcitnej smrti jeho blížneho."[3]

[1] Lettres à un gentilhomme russe sur l'Inquisition espagnole, ed. 1864, pp. 17, 18, 28, 34.
[2] Rodrigo, Historia verdadera de la Inquisición, 1876, vol. i, p. 170.
[3] Lea, op. cit., vol. i, pp. 540, 227.

Skutočný podiel Inkvizície na odsúdení zahrňujúcom trest smrti je naozaj otázkou, na ktorú získať odpoveď je veľmi zložité. Podľa znenia pápežských a ríšskych Konštitúcií z roku 1231 a 1232 všetku zodpovednosť za rozsudok smrti berú na seba svetské a nie cirkevné tribunály;[1] Inkvizícia iba rozhodla o otázke doktríny, ponechávajúc všetko ostatné na svetský súd. Toto je tá legislatíva, ktorú vyššie zmienení apologisti majú na mysli a text týchto zákonov je na ich strane.

[1] Dekretály, cap. xv, De Hæreticis, lib. v, tit. vii. Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 196.

Ale keď zvážime ako boli tieto zákony vykonávané v praxi, musíme pripustiť, že Cirkev mala určitý podiel na rozsudku smrti. Už sme videli, že Cirkev exkomunikovala tie kniežatá, ktoré odmietali upaľovať heretikov, ktoré im inkvizícia odovzdala. Kniežatá v tomto prípade neboli skutočnými sudcami; právo poctivo zvážiť otázky herézy im bolo formálne upreté.[1] Ich jedinou povinnosťou bolo jednoducho zaznamenať dekrét Cirkvi a vynútiť si jeho platnosť podľa svetského zákona. Preto pri každej poprave prichádzala do hry dvojnásobná autorita: svetská moc, ktorá vykonávala svoje vlastné zákony a duchovná moc, ktorá nútila štát ich vykonávať. Toto je príčina, prečo Peter Cantor vyhlásil, že Katari by nemali byť odsudzovaní na smrť po cirkevnom procese, aby nebola Cirkev kompromitovaná: "Illud ab eo fit, cujus auctoritate fit," hovoril, aby tak ospravedlnil svoje odporúčanie.[2]

[1] Porov. Sexto, v. ii, cap. xi, a xviii. De Hæreticis, in Eymeric, Directorium, p. 110.
[2] Verbum abbreviatum, cap. lxxvii, P.L., vol. ccv, col. 231.

Je preto chybou falošne predstierať, že Cirkev nemala žiadny podiel na odsúdení heretikov k smrti. Je pravdou že tento jej podiel nebol priamy a bezprostredný; ale aj keď bol nepriamym, nebol tým pádom v žiadnom prípade menej reálnym a účinným.[1]

[1] V Španielsku spôsob akým inkvizícia odovzdávala heretikov svetskému ramenu označoval skutočný podiel štátu na poprave heretikov. Večer pred popravou inkvizítori kráľovi priniesli malé polienko previazané stužkami. Kráľ vzápätí žiadal "nech je toto polienko vhodené do ohňa ako prvé v jeho mene." Porov. Baudrillart, A propos de l'Inquisition, v Revue Pratique d'Apologétique, July 15, 1906, p. 354, poznámka.
Sudcovia inkvizície si to uvedomovali a robili všetko pre to, aby sa sami zbavili tejto zodpovednosti, ktorá na nich dopadala naozaj ťažko. Niektorí trvali na tom, že pri naliehaní na svetskú autoritu aby vynútila platnosť existujúcich zákonov, nezachádzali ďaleko za právomoc svojho duchovného úradu, ale iba rozhodovali záležitosti svedomia. Ale táto teória bola neuspokojivá. Aby znovu utvrdili svoje svedomia, skúsili ďalšiu vhodnú výhovorku. Pri odovzdávaní heretikov svetskému ramenu, zaprisahávali štátnych úradníkov, aby konali zmierlivo a vyhli sa "úplne všetkému krviprelievaniu a nebezpečenstvu smrti." Toto bola nanešťastie prázdna formulácia, ktorá neoklamala nikoho. Bola určená aby ochránila princíp, ktorý si Cirkev zobrala za svoje motto: Ecclesia abhorret a sanguine. Pri silnom bazírovaní na tomto tradičnom zákone si inkvizítori predstavovali, že preto sú tým pádom sami oslobodení od všetkej zodpovednosti a uchránení od namočenia si svojich rúk do krvi. Musíme to brať tak ako to je. Obvykle sa tomu hovorilo "chytráctvo" a "pokrytectvo";[1] poďme to nazvať jednoducho legálna fikcia.

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 224.

. . . . . . . .

Trest doživotného väzenia a trest konfiškácie vynášané na také množstvo heretikov, boli podobne ako trest smrti nariaďované výlučne svetským ramenom. K týmto musíme pridať vyhnanstvo, ktorí bolo vpísané do ríšskeho zákonodarstva a znovu sa obavilo v kriminálnych kódexov Lucia III. a Inocenta III. Týchto niekoľko trestov bolo svojou povahou pomstychtivé. Z tohto dôvodu boli obzvlášť odiózne a boli príležitosťou na ostré obvinenia voči Cirkvi.
S výnimkou uväznenia,  o ktorom budeme hovoriť neskoršie, tieto tresty mali svoj pôvod v štáte. Je preto dôležité vedieť aké zločiny sa nimi trestali. Ako všeobecné pravidlo sa musí pripustiť že boli vynášané len na takých heretikov, ktorý závažne narušovali spoločenský poriadok. Ak sa pre týchto vzbúrencov môže vymerať trest smrť, ešte väčší dôvod by malo vynášať menšie tresty.
Trest konfiškácie bol mimoriadne tvrdý do tej miery ako ovplyvňoval chudobu odsúdených heretikov. Podľa starovekého rímskeho práva sa mohlo vlastníctvo heretikov zdediť ich ortodoxnými synmi a dokonca ich potomkami a príbuznými.[1] Zákony stredoveku vyhlásili konfiškáciu za absolútnu; na základe námietky, že heréza by sa mala rovnať zrade, ortodoxné deti by nemali dediť vlastníctvo ich heretického otca.[2] V tomto zákone však existovala jedna výnimka. Fridrich II. a Inocent IV. obaja uzákonili, že dieťa mohlo dediť vlastníctvo svojho otca ak ho denuncovali z herézy.[3] Je nepochybné ľahko poukázať na zavrhnutiahodnú povahu takéhoto zákona. V súčasnosti nedokážeme pochopiť ako sa mohol Gregor IX. radovať pri zistení, že otcovia nemajú zábrany denuncovať svoje deti, deti svojich rodičov, žena svojho manžela alebo matka svoje deti.[4]

[1] 4 a 19, cap De hæreticis, iv, 5, Manichæos a Cognovimus.
[2] Decretal Vergentis of Innocent III. Decretals, cap. x, De Hæreticis, lib. v, tit. vii.
[3] Mon. Germ., Leges, vol. ii, sect. iv, p. 197; Ripoll, Bullarium ordinis Prædicat., vol. i, p. 126.
[4] Bula Gaudemus, z  12. apríla 1233, v Ripoll, vol. i, p. 56.

Uznajúc že vyhnanstvo a konfiškácia boli oprávnené tresty pre heretikov ktorí boli zároveň štátnymi zločincami, bolo pre Cirkev správne využiť tento trestný systém na potlačenie samotnej herézy?
Je isté, že raní kresťania by silne odsúdili také zákony pretože príliš pripomínali pohanské zákony vďaka ktorým boli prenasledovaní. Sv. Hilár odrážal ich zmýšľanie, keď povedal: "Cirkev hrozí exilom a uväznením; Ona, ktorú ľudia predtým verili keď prebývali vo vyhnanstve a vo väznici, si teraz praje aby jej ľudia verili pomocou sily."[1] Sv. Augustín bol rovnakého zmýšľania. On sa takto prihováral manichejcom, najnenávidenejšej sekte jeho doby: "Tí, pretože nikdy nepoznali problémy mysle pri hľadaní pravdy, postupujú proti Vám s tvrdosťou. Pre mňa je nemožné konať podobne, pretože som sa roky kruto zmietal vo vašich falošných doktrínach, ktoré som so všetkou vervou zastával a hájil. Teraz sa musím s Vami pasovať tak ako sa ľudia borili so mnou keď som slepo prijímal Vaše doktríny."[2] Wazo, biskup z Liège, písal v jedenástom storočí podobným spôsobom .[3]

[1] Liber contra Auxentium, cap. iv; cf. supra, p. 6.
[2] Contra epistolam Manichæi, quam vocant Fundamenti, n. 2 a 3, supra, p. 12.
[3] Vita Vasonis, cap. xxv a xxvi, Migne, P.L., vol. cxlii, col. 752, 753; porov. supra, p. 51.

Ale, pokračuje sv. Augustín, odkláňajúc sa od svoje prvej teórie—a takmer celý stredovek s ním súhlasil—"tieto kruté tresty sú oprávnené a dobré ak slúžia na obrátenie heretikov vďaka tomu, že ich nabádajú blahodarným strachom." Účel, cieľ tu ospravedlňuje prostriedky.
Takéto zmýšľanie bolo vypočítané na uvedenie ľudí do obrovských extrémov a bolo zodpovedné za kruté učenie scholastických teológov, ktorí boli omnoho logicky konzistentnejší než biskup z Hippa. Oni sa snažili zastrašovať heretikov pomocou prízraku hranice. Sv. Augustín, tak ako bol odvážny sa zdržal od takéhoto barbarstva. Ale ak na základe jeho vlastného odporúčania boli logické dôsledky princípu ktoré nastolil odmietnuté, nedokazuje to že princíp samotný je falošný?
Ak uvažujeme nad bezprostrednými dôsledkami, ktoré prinieslo použitie brutálnej sily, musíme naozaj pripustiť, že Cirkev mala prospech z toho, že niektoré z jej mýliacich sa detí sa vratili. Ale tak isto tieto kruté opatrenia odvrátili od Cirkvi v priebehu storočí mnohé citlivé duše, ktoré nedokázali rozpoznať Kristovu Cirkev v spoločnosti, ktorá praktikovala také krutosti v spojení so štátom. Preto podľa vlastného argumentu sv. Augustína sa jeho teória ukázala ako falošná vďaka jej fatálnym dôsledkom.
Preto sa musíme navrátiť k prvej teórii sv. Augustína a uspokojiť sa privádzaním heretikov naspäť k pravej viere čisto morálnym prinútením. Tresty, nariadené alebo odsúhlasené Cirkvou by mali byť svojou povahou medicinálnymi viď. púte, zbičovanie, nosenie krížov a podobne. Dokonca by mohlo byť zahrnuté do zoznamu aj uväznenie pretože dočasné uväznenie má dobre definovateľné odčiňujúce vlastnosti. V skutočnosti to bol dôvod, prečo ho ako trest za herézu na začiatku kláštory zaviedli. Ak neskôr Cirkev často vynášala trest doživotného väzenia, robila tak preto, že vďaka legálnej fikcii mu prisúdila výhradne kajúci charakter. Preto akýkoľvek z týchto trestov sa môže považovať za oprávnený, vyžadujúci že nie je uložený svojvoľne. Táto teória nedovoľuje Cirkvi odovzdať nekajúcich heretikov svetskému ramenu. Udeľuje jej len právo na exkomunikáciu podľa trestnej disciplíny a prvotného kanonického práva doby Tertuliána, Cypriána, Origena, Laktancia a Hilára.

. . . . . . . .

Ale je tento návrat k antike v súlade s duchom Cirkvi? Môže byť uzmierený obzvlášť s jedným z odsúdených tvrdení zo Syllabu: Ecclesia vis inferendæ potestatem non habet?[1] Cirkev nemá žiadne právo použiť silu.

[1] Propozícia, xxiv.

Bez toho aby sme zoširoka diskutovali o tomto tvrdení, poďme si najprv povedať, že autority sa nezhodujú na jeho presnom význame. Každý katolík bude pripušťať, že Cirkev má donucovaciu moc na poli externého ako aj interného fóra. Ale otázka, ktorá je v popredí—a tejto sa Syllabus nedotýka—je či donucovacia moc pozostáva výhradne len z duchovných trestov alebo aj z časných a telesných trestov. Vydavateľ Syllaba o tejto otázke nerozhodol a len nás odkázal na list Ad Apostolicæ Sedis z 22. augusta 1851. Ale ani tento list  nie je vôbec explicitný; iba odsudzuje tých, ktorí sa snažia "zbaviť Cirkev externej jurisdikcie a donucovacej moci, ktorá jej bola daná na to, aby získavala späť hriešnikov a privádzala ich na cesty spravodlivosti." Veľmi radi vnesieme viac svetla do tejto otázky inde. Ale teológovia, ktorí na I. Vatikánskom koncile pripravovali kánony č.10 a 12 schémy De Ecclesia v tomto samom bode doktríny ale dvojznačnosť neodstránili. Oni explicitne potvrdili, že Cirkev má právo vykonávať nad svojimi mýliacimi sa deťmi  "nátlak externým rozsudkom a blahodarnými trestami", ale nehovorili nič o povahe týchto trestov. Nebolo takéto mlčanie príznačné? Jeden by mohol bezpečne povedať, že schvaľovalo názor tých ktorí obmedzovali donucovaciu moc Cirkvi na výlučne morálny nátlak. Kardinál Soglia v práci schválenej pápežom Gregorom XVI. a Piom IX. prehlásil, že jeho názor bol "viac v súlade s miernosťou Cirkvi".[1] Taktiež to bolo kladne podporené pápežmi Mikulášom I.[2] a Celestínom III.[3], ktorí si pre Cirkev, ktorej boli hlavou nárokovali právo použiť výlučne duchovný meč. Bez vypočítavania všetkých moderných autorov, ktorí zastávali tento názor, budeme citovať prácu, ktorá sa práve objavila spolu s imprimatur Otca Lepidiho, Majstra Posvätného Paláca, v ktorom nájdeme dokázané dve nasledovné tézy: 1. "Nátlak v zmysle využívania násilia na vynútenie cirkevných zákonov má svoj pôvod v štáte." 2. "Nátlak cirkevnými zákonmi  je podľa božieho práva výlučne morálnym nátlakom"[4].

[1] Institutiones juris publici ecclesiastici, 5 ed., Paris, vol. i, pp. 169, 170.
[2] Nicolai, Ep. ad Albinum archiepiscop., in the Decretum, Causa xxxiii, quæst. ii, cap. Inter hæc.
[3] Celestín, podľa kriminálneho kódexu jeho doby, vyhlásil, že vinný klerik, už exkomunikovaný a daný do kliatby - anatematizovaný by mal byť odovzdaný svetskému ramenu, cum Ecclesia non habeat ultra quid faciat. Decretály, cap. x, De judiciis, lib. ii, tit. i. Toto bolo všeobecné učenie.
[4] Salvatore di Bartolo. Nuova expozitione dei criteri teologici, Roma, 104, pp. 303, 314. Prvé vydanie tejto práce bolo dané na Index. Druhé vydanie, revidované a opravené a publikované s aprobáciou - schválením otca Lepidiho má ešte viacej všetku svoju váhu a autoritu.

Naozaj tvrdenie, že Cirkev by mala používať materiálnu silu z nej ihneď robí subjekt poddaný štátu; preto si Ju len veľmi ťažko vieme predstaviť s jej vlastnou políciou a žandármi ochotnú trestať svoje rebelujúce deti. Každý katolík verí, že Cirkev je nezávislá spoločnosť, plne schopná vykonávať svoje Božie poslanie bez pomoci svetského ramena. Bez ohľadu na to či sú k nej vlády naklonené priaznivo alebo nepriaznivo ona musí  postupovať svojím tempom a konať nad nimi všetkými svoje dielo spásy .

. . . . . . . .

"Heréza", píše Jean Guiraud, "v stredoveku bola takmer vždy spojená s niektorou antisociálnou sektou. V období kedy sa ľudské myslenie samé o sebe vyjadrovalo v teologickej forme, socializmus, komunizmus a anarchia sa objavovali vo forme herézy. Preto podľa samotnej povahy vecí boli záujmy Cirkvi a štátu identické; toto vysvetľuje otázku potlačenia herézy v stredoveku"[1].

[1] Jean Guiraud, La répression de l'hérésie au moyen âge, v Questions d'archéologie et d'histoire, p. 44.

Preto nebudeme prekvapení, keď sa Cirkev a štát považovali za ohrozených rovnakým nebezpečím, dohodli sa na prostriedkoch obrany. Ak z celkového počtu heretikov upálených alebo uväzených dedukciou odvodíme narušiteľov spoločenského poriadku a zločincov proti všeobecnému zákon potom počet odsúdených heretikov bude veľmi malý.
Heretici v stredoveku boli považovaní za podliehajúcich zákonom Cirkvi ako aj štátu. Ľudia v tej dobe si nemohli predstaviť Boha a Jeho zjavenie bez jeho obrancov v kresťanskom kráľovstve. Magistráty boli považované za zodpovedné za hriechy páchané proti Božiemu zákonu. Preto nepriamo heréza spadala pod ich tribunál. Cítili to ako svoju povinnosť a právo trestať nielen zločiny proti spoločnosti, ale aj hriechy proti viere.
Inkvizícia, ustanovená na súdenie heretikov je preto inštitúciou, ktorej prísnosť a krutosť sa vysvetľuje pomocou myslenia a spôsobov doby. Nikdy to nepochopíme, ak o nej nebudeme uvažovať v jej prostredí a z pohľadu mužov ako boli sv. Tomáš Akvinský a sv. Ľudovít, ktorí vo svojej dobe dominovali vďaka svojej genialite. Kritici, ktorí ignorujú stredovek slobodne môžu pociťovať potrebu vysloviť spŕšku nadávok a opovrhnutia na súdny systém, ktorého tvrdosť je pre nich prirodzene odporná. Ale opovrhnutie nie vždy privádza k rozumnému úsudku a zneužitie inštitúcie nie je nutne dôkazom inteligencie. Ak by sme mali inteligentne súdiť epochu, musíme byť schopní obsiahnuť uhol pohľadu iných ľudí, aj keď by žili v priliš vzdialenej dobe.
Ale hoci neuprieme zakladateľom a sudcom inkvizície dobrú vieru a dobrú vôľu—rozumie sa, že hovoríme o tých ktorí konali podľa svedomia—musíme stále zastávať názor, že ich ideál spravodlivosti bol pre nás ďaleko podradnejším. Inkvizícia bola, či sa už berie samostatne alebo sa porovnáva s inými kriminálnymi procedúrami, do tej miery čo sa týka garancií spravodlivosti, nepochybne nespravodlivá a podradná. Také súdne formy ako utajenosť procesu, súdne stíhanie vykonávanie nezávisle na obžalovanom, odmietnutie advokáta a obhajoby, použitie tortúry, atď. boli iste despotické a barbarské. Tvrdé tresty ako napr. hranica a konfiškácia boli dedičstvom, ktorú pohanská legislatíva odkázala kresťanskému štátu; boli však absolútne cudzie duchu Evanjelia.
Cirkev v opatrení toto cítila, keďže pri uplatňovaní týchto zákonov sa vždy uchyľovala k svetskému ramenu. Postupom času celý tento kriminálny zákonník upadol do zabudnutia a nik si dnes jeho návrat nepraje. Okrem toho žalostné zneužitia spáchané niektorými z inkvizítorov urobili túto inštitúciu navždy nenávidenú.
Ale týmto opustením systému sily, ktorý predtým používala spoločne so štátom, neodsudzuje vlastne ako sa zdá do istej miery Cirkev svoju minulosť?
Aj keď dnes ona bude odsudzovať inkvizíciu, avšak tým nebude kompromitovať svoju božskú autoritu. Jej povolaním na zemi je prenášať z generácie na generáciu depozit zjavených právd nutných pre spásu ľudstva. To, že na stráženie tohto pokladu používa prostriedky v jednom veku ktoré neskoršej dobe zavrhuje iba dokazuje, že nasleduje zvyky a myšlienky, ktoré sú okolo nej populárne. Ale dáva si dobrý pozor na to, aby ľudia nepovažovali jej postoj za neomylný a za večné pravidlo absolútne spravodlivosti. Ochotne pripúšťa, že môže byť niekedy oklamaná pri voľbe prostriedkov vládnutia. Systém obrany a ochrany, ktorý prijala v stredoveku aspoň do určitej miery uspel. Nemôžeme zastávať tvrdenie, že to bolo absolútne nespravodlivé a absolútne nemorálne.
Bezpochyby máme dnes oveľa vyšší ideál spravodlivosti. Ale hoci ľutujeme skutočnosť, že ho Cirkev vtedy nevnímala, nekázala alebo ho neaplikovala, nesmieme byť prekvapení. V sociálnych otázkach zvyčajne postupuje vpred spolu s civilizačným pokrokom v ktorom bola vždy jedným z hlavných hýbateľov.
Ale ľudia pravdepodobne ju môžu viniť za to že opustila a zradila vec tolerancie, ktorú tak schopne obhajovala na začiatku. Ale nesmieme zasa preháňať. Existovalo bezpochyby obdobie počas ktorého nevyvodila z princípu ktorý zprvoti učila všetky jeho logické dôsledky. Zákony, ktoré vynucovala proti heretikom to dokazujú. Ale je falošné povedať že kým na začiatku trvala na právach svedomia, napokon ich úplne prehliadla. V skutočnosti vykonávala nátlak iba nad jej vlastnými blúdiacimi deťmi. Ale zatiaľčo voči nim konala takto kruto, nikdy neprestala rešpektovať svedomia tých, ktorí sa nachádzali mimo jej stádo. Ona vždy interpretovala tzv. compelle intrare tak, aby vplývala na neveriacich morálnym nátlakom a prostriedkami jemnosti a presvedčovania. Ak je ohľad na ľudskú slobodu v civilizovanom svete v súčasnosti dominantný, je to hlavne vďaka nej.
Cirkev, čo sa týka veci tolerancie sa má venovať výhradne štúdiu svojej vlastnej histórie. Ak počas niekoľkých storočí zaobchádzala so svojimi rebelujúcimi deťmi s väčšou tvrdosťou než s tými, ktorí boli voči jej stádu cudzí, nebolo to bez požiadavky konzistencie. A keď dnes prejavuje voči každému znaky svojej materinskej lásky a pokladá si za povinnosť zdržiavať sa navždy všetkého fyzického nátlaku, nenasleduje v tomto príklad nekatolíkov, ale iba sa znovu chytá neprerušenej tradície jej raných Cirkevných Otcov.