piatok, 31. augusta 2012

Inkvizícia - Obsah

OBSAH



PREDHOVOR



KAPITOLA I.

PRVÉ OBDOBIE (I-IV. STOROČIE): EPOCHA PERZEKÚCIÍ.
Učenie sv. Pavla o potlačení heretikov
Učenie Tertuliána
Učenie  Origena
Učenie sv. Cypriána
Učenie Lactancia
Konštantín, Biskup pre vonkajšie záležitosti
Učenie sv. Hilára



KAPITOLA II.

DRUHÉ OBDOBIE (OD VALENTINIÁNA I. AŽ PO TEODÓZIA II.).
CIRKEV A KRIMINÁLNY KÓDEX KRESŤANSKÝCH CISÁROV NAMIERENÝ VOČI HERÉZE.

Cisárska legislatíva namierená proti heréze
Postoj sv. Augustína voči manichejcom
Sv. Augustín a donatizmus
Cirkev a priscilliáni
Ranní Cirkevní Otcovia a trest smrti



KAPITOLA III.

TRETIE OBDOBIE (1100-1250 po Kr.). ZNOVUOŽIVENIE MANICHEJSKÝCH HERÉZ.

Adopcianizmus a predestinacionizmus
Manichejci na Západe
Peter z Bruys
Henrich z Lausanne
Arnold z Brescie
Éon de l'Étoile - Eudon zo Stelly
Náhľady tejto epochy na potlačenie herézy


KAPITOLA IV.

ŠTVRTÉ OBDOBIE (OD GRACIÁNA AŽ K INOCENTOVI III.). VPLYV KANONICKÉHO PRÁVA A RENESANCIA RÍMSKEHO PRÁVA.

Popravy heretikov
Trest smrti pre heretikov
Legislatíva pápežov Alexandra III. a Lucia III. a Fridricha Barbarossu proti heretikom
Legislatíva pápeža Inocenta III.
Prví kanonisti



KAPITOLA V.

KATARSKÁ RESP. ALBIGÉNSKA HERÉZA: JEJ ANTI-KATOLÍCKY A ANTI-SOCIÁLNY CHARAKTER.

Počiatky katarskej herézy
Jej pokrok
Jej útoky na hierarchiu, dogmy a uctievanie Katolíckej Cirkvi
Jej podkopávanie autority štátu
Hierarchia katarov
Convenenza
Zasvätenie a vstup do sekty
Ich zvyky
Ich hrôza z manželstva
Rituál Endura resp. samovraždy


KAPITOLA VI.

PIATE OBDOBIE (PÁPEŽ GREGOR IX. A CISÁR FRIDRICH II.). USTANOVENIE MNÍŠSKEJ INKVIZÍCIE.
Francúzsky kráľ Ľudovít VIII. a Ľudovít IX.
Zákonodarstvo nemeckého cisára Fridricha II. proti heretikom
Pápež Gregor IX. odovzdáva heretikov svetskému ramenu
Ustanovenie Inkvizície



KAPITOLA VII.

ŠIESTE OBDOBIE. VÝVOJ INKVIZÍCIE. (PÁPEŽ INOCENT IV. A POUŽITIE TORTÚRY.)
Monastická a episkopálna inkvizícia
Znalci poskytujúci výpomoc inkvizítorom
Cirkevné tresty
Vynášanie trestu smrti
Zavedenie tortúry



KAPITOLA VIII.

TEOLÓGOVIA, KANONISTI A KAZUISTI.
Heréza a zločiny spadajúce pod právomoc Inkvizície
Inkvizičný postup
Použitie mučenia resp. tortúry
Teológovia obhajujúci trest smrti za herézu
Kanonisti obhajujúci použitie hranice
Zodpovednosť Cirkvi za vynášanie rozsudkov na trest smrti




KAPITOLA IX.

FUNGOVANIE INKVIZÍCIE.
Jej pole pôsobnosti
Prehnaná krutosť inkvizítorov
Trest uväznenia
Počet heretikov vydaných svetskému ramenu
Konfiškácia
Auto-da-fé



KAPITOLA X.

KRITIKA TEÓRIE A PRAXE INKVIZÍCIE.
Vývoj teórie o donucovacej moci Cirkvi
Intolerancia ľudu
Intolerancia svetských vládcov
Cirkev a intolerancia
Teológovia a intolerancia
Odvolanie sa na Starý zákon
Protestantské Anglicko a potlačenie herézy
Kalvinisti a potlačenie herézy
Krutosť kriminálneho kódexu v stredoveku
Duch doby vysvetľuje krutosť inkvizície
Nedostatky v inkvizičnom postupe
Zneužitia predchádzajúceho uväznenia a mučenia
Heretici, ktorí boli taktiež zločincami
Heréza trestaná ako taká
Mohli sa nad heretikmi vynášať tresty smrti?
Zodpovednosť Cirkvi
Zneužívania trestov konfiškácie majetku a exilu
Penitenciálna povaha trestu uväznenia
Syllabus a donucovacia moc Cirkvi


DODATOK A
Processus Inquisitionis


DODATOK B

Rozsudky Bernarda Guiho

BIBLIOGRAFIA

REGISTER

štvrtok, 30. augusta 2012

Inkvizícia: Kritická a historická štúdia o donucovacej moci Cirkvi, autor: Elphiege Vacandard - Úvod


Elektronická kniha Projektu Gutenberg pod názvom The Inquisition (slov. Inkvizícia), autor: Elphiege Vacandard

Túto elektronickú knihu môže využívať ktokoľvek, kdekoľvek bez poplatku a bez takmer žiadnych obmedzení. Môžete ju kopírovať, umiestňovať kamkoľvek alebo znovupoužiť v súlade s licenciou Projektu Gutenberg vrátane tejto e-knihy alebo priamo na adrese www.gutenberg.org

Názov:

The Inquisition

 A Critical and Historical Study of the Coercive Power of the Church


Autor: E. Vacandard


Prekladateľ: Bertrand Conway


Dátum uverejnenia: 16. augusta 2008 [EBook #26329]


Jazyk: Slovenský


*** Začiatok tejto elektronickej knihy v rámci PROJEKTU GUTENBERG pod názvom THE INQUISITION ***


V angličtine vytvoril : David McClamrock
Preklad do slovenčiny: Jozef Krajčovič





INKVIZÍCIA




KRITICKÁ A HISTORICKÁ ŠTÚDIA O DONUCOVACEJ MOCI CIRKVI

AUTOR: ELPHEGE VACANDARD




PREKLAD DO ANGLIČTINY Z DRUHÉHO VYDANIA: BERTRAND L. CONWAY, C.S.P.

NOVÉ VYDANIE:  LONGMANS, GREEN, AND CO. FOURTH AVENUE & 30TH STREET, NEW YORK

LONDON, BOMBAY, CALCUTTA AND MADRAS 1915

Nihil Obstat. THOMAS J. SHAHAN, S.T.D.
Imprimatur. + JOHN M. FARLEY, D.D Arcibiskup New Yorku.

NEW YORK, 24. júna 1907.
Copyright 1907 BERTRAND L. CONWAY

Všetky práva vyhradené

Prvé vydanie: február 1908; Zaregistrované: máj 1908; Nové a lacnejšie vydanie: september 1915

PREDHOVOR


EXISTUJE len veľmi málo katolíckych apologétov, ktorí pociťujú nutkanie pýšiť sa historickými análmi Inkvizície. Najtuhší z nich bránia túto inštitúciu proti útokom moderného liberalizmu, ako keby nedôverovali sile svojich vlastných argumentov. Naozaj ťažko zodpovedali prvú námietku svojich oponentov, keď sa vzápätí odvažujú poukázať na to, že protestantskí a racionalistickí kritici Inkvizície by mali byť sami vinní z hrozných zločinov. "Prečo," pýtajú sa, "odsudzujete našu Inkvizíciu, keď ste zodpovední za svoje vlastné Inkvizície?" Nuž z takéhoto falošného spôsobu uvažovania sa nedá vyťažiť nič dobrého. Ako sa zdá sa tu prakticky pripúšťa, že kauza Cirkvi sa nedá obhájiť. Obvinenie z páchania zločinov voči nepriateľom, ktoré sa snažia zmenšiť na minimum sa vracia naspäť s rovnakou silou proti priateľom, ktorých sa snažia brániť. Z toho neplynie, že pretože Inkvizícia Kalvína a francúzskych revolucionárov si zasluhuje byť ľudstvom zavrhnutá, Inkvizícia Katolíckej Cirkvi musí uniknúť všetkej kritike. Práve naopak, takto ich vzájomné nešťastne zvolené porovnanie prirodzene môže niekoho zvádzať k presvedčeniu, že si obe zaslúžia rovnaké opovrhnutie. Podľa našho úsudku existuje len jediný spôsob ako obhájiť postoj Katolíckej Cirkvi v stredoveku ohľadne Inkvizície. Musíme túto inštitúciu skúmať a posudzovať objektívne, zo stanoviska morálky, spravodlivosti a náboženstva, namiesto porovnávania jej excesov s rovnako opovrhnutiahodnými činmi iných tribunálov.
Doposiaľ žiadny historik hodný zmienky sa ešte nepodujal na to, aby tému Inkvizície spracoval z tohto objektívneho stanoviska. V sedemnástom storočí kňaz-historik Jacques Marsollier, kanonik z Uzès, uverejnil v Cologne (Paríž) v roku 1693, spis _Histoire de l'Inquisition et de son Origine_(História Inkvizície a jej počiatkov). Ale táto práca, ako na ňu poukázal kritik, je "nie až tak dejinami Inkvizície, ale skôr pojednaním napísaným s príslovečne silnou galikánskou predpojatosťou, ktoré detailne opisuje s evidentným pôžitkom krutosti Svätého Offícia." Ilustrácie sú prebraté z traktátu Philipa Limborcha _Historia Inquisitionis_.[1]

[1] Paul Fredericq, _Historiographie de l'Inquisition_, s. xiv. Úvod k francúzskemu prekladu Leovej knihy o Inkvizícii.

Henry Charles Lea, známy už predtým zo svojich ďalších prác o histórii náboženstva, uverejnil v New Yorku v roku 1888 trojzväzkovú prácu pod názvom _A History of the Inquisition of the Middle Ages._ Tejto knihe  sa malo dostať ako je už pravidlom najlichotivejšieho prijatia zo strany európskej tlače a bola preložená do francúzštiny.[1] Dá sa o nej bez preháňania povedať, že je tou "najobsiahlejšou, najzávažnejšou a najdôkladnejšou históriou Inkvizície, ktorú máme k dispozícii."[2]

[1] _Histoire de l'Inquisition au moyen âge_, Solomon Reinach. Paris, Fischbacher, 1900-1903.

[2] Paul Fredericq, loc. cit., s. xxiv.

Samozrejme má to ďaleko od toho, aby to bolo posledné slovo historickej kritiky. A nehovorím tu o zmenách v poznaní detailov, ktoré môžu vyplynúť z objavu nových dokumentov. Máme po ruke množstvo dokumentačného materiálu na to, aby sme si dokázali utvoriť presný obrázok o samotnej inštitúcii. Leovmu úsudku, napriek evidentným známkam intelektuálnej poctivosti, sa nedá dôverovať. Akokoľvek sa môže javiť čestným, ale určite nie je nestranným. Jeho pero sa až príliš často dáva otvorene najavo svojim vlastným predsudkom a svojej nenávisti voči Katolíckej Cirkvi. Jeho kritický úsudok sa niekedy úplne mýli.[1]

[1] Čitateľ môže zozbierať naše posúdenie jeho práce z rozličných kritických vyjadrení, ktoré si v priebehu knihy postupne prejdeme.

Tanon, prezident Kasačného Súdu, sa ukázal ďaleko viac nestranným vo svojej knihe _Histoire des Tribunaux de l'Inquisition en France._[1] Je to evidentne práca historika, ktorý má veľmi široký a precízny záber dotýkajúci sa najmä cirkevnej legislatívy. Je hlbokým znalcom tajomstiev kanonického ako aj civilného práva. Samozrejme však musíme pamätať na to, že jeho záber je obmedzený. Od začiatku bolo jeho zámerom vynechať všetko, čo sa stalo mimo Francúzska. Okrem toho, oveľa viac sa zaoberá skôr právnou ako teologickou stránkou Inkvizície.

[1] Paríž, 1893.

Na spísanie Dejín inkvizície, ako celku, sa ešte stále čaká. Nie je naším zámerom pokúšať sa o to; naša ambícia je oveľa skromnejšia. Ale prajeme si zobraziť túto inštitúciu v historickom kontexte, ukázať ako vznikla a najmä naznačiť jej vzťah ku konceptu donucovacej moci Cirkvi ktorá prevládala v stredoveku. Preto, ako samotný Lea hovorí: "Inkvizícia nebola organizáciou svojvoľne vypracovanou a vnútenou súdnemu systému Christianitas mocenskými ambíciami alebo fanatizmom Cirkvi. Skôr bola prirodzeným--jeden by mohol povedať nevyhnutým--vývojom síl pôsobiacich v trinástom storočí a nik nedokáže správne vyhodnotiť proces jej vývoja a výsledkov jej aktivity, bez viacmenej podrobného zváženia všetkých faktorov, ktoré ovládali mysle a duše ľudí počas doby, ktorá viedla k budovaniu základov modernej civilizácie."[1]

[1] Predhovor, s. iii.

Musíme sa taktiež vrátiť ďalej než do trinásteho storočia  a zistiť ako sa donucovacia moc, ktorú Cirkev nakoniec zverila Inkvizícii, od začiatku vyvinula. Takýto je účel predkladanej práce. Je to kritická a zároveň historická štúdia. Naším zámerom je najprv zaznamenať všetko čo sa týka potlačenia herézy, od počiatkov kresťanstva až do obdobia renesancie; neskôr budeme vidieť, či postoj Cirkvi voči heretikom sa dá nielen vysvetliť, ale aj obhájiť.

Píšeme túto štúdiu v duchu absolútnej poctivosti a úprimnosti. Táto tématika je bezpochyby tou najdelikátnejšou. Ale žiadny takýto ohľad by nám nemal brániť pri jej štúdiu z každého možného uhla pohľadu. Kardinál Newman, vo svojich Historických náčrtkoch hovorí o "tej vnútornej trvalej rozorvanosti,  ktorú vlastnia istí historici ohľadne zverejňovania škandálov. Fakty vo veľkých dejinách sa vynechávajú resp.  dávajú sa do popredia významné pamätné skutky, pretože o tých sa myslí že nepovznášajú ducha, zatiaľčo z tých všetkých škandálov sú takéto opomenutia, takéto pozlátka, tými najväčšími."[1]

[1] Zv. ii, s. 231.

Katolícky apologét v súčasnosti zlyháva vo svojej povinnosti, ak píše len a len pre pozdvihnutie pravoverných. Aj keď uznáme, že dejiny Inkvizície odhalia veci, o ktorých sa nám ani len nesnívalo, ale naše predsudky nám však nesmia zabrániť čo najpoctivejšie sa postaviť voči týmto nelichotivým faktom. Nemali by sme sa obávať ničoho väčšieho než je výčitka, že sa bojíme pravdy. "Dokážeme chápať," hovorí Yves Le Querdec,[1] "prečo si naši starí predkovia neželali skaziť ľudské mysle tým, aby predostreli pred nich určité otázky. Som presvedčený, že sa mýlili, pretože všetky otázky, ktoré sa dajú predložiť, sa iste niekedy skôr či neskôr objavia. Ak sa nestranne nepredostrú tými, ktorí vlastnia na ne skutočné odpovede, alebo tými, ktorí na ne tieto odpovede poctivo hľadajú, budú odhalené ich nepriateľmi. Z tohto dôvodu si myslíme, že nielen poctivosť, ale aj dobrá taktika od nás vyžaduje povedať svetu všetky fakty.... Všetko už bolo povedané alebo sa ešte niekedy vysloví.... To, o čom nebudú písať priatelia Cirkvi, bude širokoďaleko roznášané jej nepriateľmi. A oni okolo tohto objavu spravia taký poprask, že ich slová dosiahnu aj tie najvzdialenejšie kúty a preniknú aj k tým naj hluchším ušiam. Preto by sme sa dnes nemali obávať svetla pravdy; ale skôr mať strach z temnoty lží a omylov."

[1] _Univers_, June 2, 1906.

Jedným slovom, najlepšou metódou apologetiky je povedať celú pravdu. Podľa nášho zmýšľania sú apologetika a história dvomi sestrami s rovnakým poslaním: "_Ne quid falsi audeat, ne quid veri non audeat historia_."[1]

 [1] Cicero, De Oratore ii, 15.

streda, 29. augusta 2012

Citát dňa - Jericho sa oboznamuje s históriou šifier

Krátko po Jerichovej návšteve zorganizoval Atwood stretnutie so skupinkou "priateľov" v Londýne. Nasledujúce štyri mesiace nastúpil Jericho každý piatok do ranného vlaku a zamieril do zaprášenej kancelárskej budovy blízko stanice metra St. James. Tam ho v ošarpanej miestnosti s tabuľou a katedrou zasvätili do tajov kryptografie. Stalo sa presne to, čo Turing predpokladal: fascinovala ho.
Predovšetkým ho zaujala jej história, od starého runového systému a írskych kódov v Book of Ballymote s exotickými názvami (Hlad v šedivníku, Útrapy básnikovho srdca), cez kódy pápeža Silvestra II. a Hildegardy z Bingenu, Albertiho vynález šifrovacieho kotúča - prvej polyabecednej šifry - a mriežky kardinála Richelieua až po strojom vytvorené tajomstvá nemeckej enigmy, ktoré rezignovane pokladali za nerozlúštiteľné.
Očarila ho tajná abeceda kryptoanalytikov s ich homofónmi a polyfónmi, digrafmi, bigrafmi a nulami. Zaoberal sa analýzami frekvencií. Zasvätili ho do zložitých tajomstiev superkódovania, plakódov a enikódov. Začiatkom augusta 1939 mu ponúkli miesto na Štátnej kódovacej a šifrovacej škole s ročným platom tristo libier a povedali mu, aby sa vrátil do Cambridgea a čakal na ďalší vývoj. Keď sa 1. septembra zobudil, dozvedel sa z rozhlasu, že Nemci obsadili Poľsko. 3. septembra, v deň, keď Veľká Británia vyhlásila vojnu, prišiel do vrátnice telegram s príkazom, že sa má nasledujúce ráno hlásiť v Bletchley Parku.
Z knihy Harris, R.: Enigma, Bratislava: Slovart, 2001, s.44

utorok, 28. augusta 2012

Citát dňa - Jerichov pracovný pohovor do Bletchley Park

O dva dni našiel Jericho vo svojej priehradke odkaz: "Prosím, príďte dnes večer na pohárik sherry do môjho bytu: F. J. Atwood."
Jericho sa odvrátil od Turingových dverí. Pocítil slabosť. Chytil sa zábradlia a opatrne ako starec zostupoval dolu schodmi.
Atwood. Nik neodmietol pozvanie od Atwooda, profesora starovekých dejín, dekana kolégia; ešte skôr ako sa Jericho vôbec narodil, mal už rozvetvené známosti vo Whitehalle. Jeho pozvanie sa rovnalo pozvaniu od Pána Boha.
"Ovládate nejaké cudzie jazyky?" spýtal sa Atwood hneď na úvod pri nalievaní sherry. Bol to paťdesiatnik, starý mládenec ženatý s kolégiom. Na polici mal nápadne povystavované svoje knihy. Bojové umenie Grékov a Macedóncov. Cézar ako spisovateľ. Thukidides a jeho príbeh."Iba nemčinu." Jericho sa ako žiak naučil po nemecky, aby mohol čítať veľkých matematikov devätnásteho storočia - Gaussa, Kummera, Hilberta.
Atwood prikývol a podal mu za náprstok veľmi suchého sherry v krištáľovom pohári. Sledoval Jerichov pohľad upretý na knihy. "Nepoznáte náhodou Herodota? A Histiaiov príbeh?" Bola to rétorická otázka; väčšina Atwoodových otázok bola rétorická.
"Histiaios chcel z perzského dvora poslať správu svojmu zaťovi, tyranovi Aristagorasovi v Milete, a vyzvať ho, aby zosnoval povstanie. Obával sa však, že by správu mohli zachytiť. Vyriešil to tak, že dal svojmu najvernejšiemu otrokovi oholiť hlavu, na holú lebku mu vytetoval posolstvo, počkal, kým mu vlasy opäť narástli, a potom ho poslal k Aristagorasovi s príkazom, aby ho ostrihal. Nespoľahlivé, ale v tomto prípade korunované úspechom. Na vaše zdravie."
Jericho sa neskôr dozvedel, že Atwood rozprával túto historku všetkým svojim študentom. Za Histiaiom a jeho holohlavým otrokom nasledoval Polybius so svojím číselným štvorcom, potom prišiel na rad Caesarov list Cicerovi písaný abecedou, v ktorej a bolo šifrované ako d, b ako e, ako f a tak ďalej. Napokon prišlo na lekciu z etymológie, ktorá ešte vždy krúžila okolo témy, ale už sa k nej približovala.
"Latinské slovo crypta z gréckeho kryptein znamená skrytý, utajený. Z toho je odvodená krypta, čiže hrobka a krypto, čo značí tajný. Kryptokomunista, kryptofašista. Mimochodom, dúfam, že nie ste ani jeden z nich."
"Nie som hrobka, to nie."
"Kryptogram..." Atwood zodvihol sherry oproti svetlu a prižmúrenými očami pozoroval svetlú tekutinu. "Kryptoanalýza... Turing sa nazdáva, že by ste mohli byť veľmi dobrý..."
Z knihy Harris, R.: Enigma, Bratislava: Slovart, 2001, s.16-17

pondelok, 27. augusta 2012

Citát dňa - Šifrovacie kľúče používané v Biblii

Takové šifry, vlastně slovní hříčky, byly ve starověku velmi oblíbené a máme je i ve Starém zákoně, např. u Jer 25, 26, kde jméno Šelak je zákrytným označením Bábelu. Šifrovací klíče byly různé. Buď se za první souhlásku hebrejské abecedy dosazovala poslední, tedy za alef souhláska tav, nebo za první souhlásku alef se dosadila první souhláska druhé půle abecedy, tedy lamed. První metodě se říkalo atbaš, druhé albam. Ale také se mohlo šifrovat tím, že se souhlásky přehodily jako když z hedvábí je hedbáví a z peleriny perelina. Takovému přehazování hlásek se odborně říká metateze či metaplaze. (...) Ukázalo se, že přehazování souhlásek je v hebrejštině jev poměrně častý, takže se ho nepochybně užívalo i k podobnému šifrování, a to zvláště tam, kde k němu vedly konspirativní důvody. Např. o Babylonu se nemohlo kriticky mluvit právě v Babyloně; tak bylo jeho jméno zašifrováno (viz zmínku u Jer 25, 26). A na královském dvoře se nemohlo mluvit kriticky o králi (hebrejsky melek), a tak se z něho metatezí udělal lemek. (...)
z knihy Heller, J. - Prudký, M.: Obtížné oddíly knih Mojžíšových, Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2. vyd., 2007, s.31-32 

nedeľa, 26. augusta 2012

Citát dňa - Sovietske šifrovacie ďalekopisy v II. svetovej vojne

Na začiatku sovietsko-nemeckej vojny boli používané sovietskymi predstaviteľmi šifrovacie stroje K-37 ‘Crystal’ (modifikovaný Hagelin B-211) and šifrovacie ďalekopisy B-4 a M-100.
O týchto strojoch je známych niekoľko detailov. O K-37 som písal tu. V článku uverejnenom v agentura.ru sa píše, že B-4 bol postavený v 30-tych rokoch 20. storočia a bol používaný v Španielsku počas občianskej vojny, pri pohraničných incidentoch na Ďalekom Východe s Japonskom a v rusko-fínskej vojne v roku 1940.
V roku 1940 bola postavená modernizovaná verzia B-4 nazvaná M-100 a nainštalovaná v amerických autobusoch, aby sa tým dosiahla mobilita (vážila 141kg). Od leta roku 1941 bolo v prevádzke 96 sád M-100.
V roku 1943 bola postavená omnoho kompaktnejšia verzia M-100 a táto dostala označenie M-101.
Článok z Agentura.ru neposkytuje detailné informácie o vlastnostiach týchto strojov.

Nemecký odposluch sovietskych rádio-ďalekopisných sietí


V 30-tych rokov 20. storočia začal ZSSR používať rádio-ďalekopis. Od roku 1936 mali Nemci zariadenie, ktoré automaticky zachycovalo a vzápätí aj vytlačilo túto prevádzku.
Podľa informácií zo správ TICOM sa zdá, že vojenské siete používali 2-kanálové ďalekopisy, zatiaľčo na ekonomických linkách sa používali multikanálové systémy.
2-kanálové linky využívali šifru T/P s priradeným jedným kanálom pre šifrovú prevádzku a ďalším pre "chat" operátorov.

Existovali prinajmenšom tri agentúry, ktoré zachycovali túto prevádzku.

1). Armádne ťažké delostrelectvo, Skupina pre vývoj a testovanie,  IV C - Skupina spojovacieho odboru - Wa Pruef 7/IV C na experimentálnej stanici v Hillersleben-Staats.

2). Forschungsamt, agetúra zodpovedajúca sa priamo Hermannovi Goeringovi.

3). Spojovacia spravodajská služba Wehrmachtu OKH/GdNA (General der Nachrichtenaufklaerung) Group VI - OKH/GdNA Group VI.

Úspech Forschungsamt-u v r. 1943


V roku 1943 Forschungsamt (Výskumný úrad, VÚ) informoval agentúru Wehrmachtu o ich úspechu pri rekonštrukcii sovietskeho šifrovacieho ďalekopisu používaného na spojenie medzi Moskvou a frontmi. Tento stroj bol rozlúštený preto, že počas každej pauzy, bolo vysielaných sedem znakov otvoreného ‘hesla’. V septembri 1943 sa uskutočnilo stretnutie medzi kancelárom Paetzelom (šéfom výskumného oddelenia šifier VÚ), kancelárom Kroegerom (expert VÚ na šifrové stroje) a Dr. Pietsch z agentúry Wehrmachtu (vedúcim oddelenia matematického výskumu) a Doeringom (vedúcim výskumu šifrovacích strojov).

Sovietsky stroj mal 6 diskov. Päť šifrovalo zodpovedajúce Baudotove impulzy, zatiaľčo šiesty riadil ich pohyb.

Disky mali nasledujúce polohy (kolíky):

disk I – 49
disk II – 47
disk III – 46
disk IV – 45
disk V – 41
disk VI – 43

Sovietsky telefónny utajovač zodpovedal ľavej časti nemeckého SZ 40/42 šifrovacieho prídavného zariadenia. Ľudia z Výskumného úradu prehlásili, že by dokázali zhotoviť kópiu tohto stroja aby tak oveľa efektívnejšie lúštili túto prevádzku.
Nanešťastie, nepoznáme ďalšie konkrétne detaily o tejto záležitosti.

Snahy armádnej spojovacej spravodajskej služby


Armádna agentúra určila svojej vlastnej jednotke úlohu zachycovať a vyhodnocovať túto prevádzku. Tou bola Skupina VI operujúca v rokoch 1942-44 z Loetzenu, vo Východnom Prusku.

Unteroffizier Karrenberg, člen tejto jednotky poverený úlohou pracovať na šifrovacom ďalekopise, sa pri povojnových výsluchoch vyslovil o tom, že táto prevádzka bola poprvýkrát zachycovaná v roku 1940 vo Varšave. Samozrejme nebola systematicky zbieraná a analyzovaná až do leta 1943. Nemci nazvali túto prevádzku ‘Bandwurm’, kvôli neopakujúcej sa šifre.

Existovalo 8 T/P liniek z armádnych frontov do Moskvy plus 2-3 linky vzdušných síl a linka smerujúca na veliteľstvo na Ďalekom východe. Bola taktiež využívaná NKVD. Nebolo však žiadne priame T/P prepojenie medzi jednotlivými štábmi na fronte. Namiesto toho, boli správy presmerované cez Moskvu.

Podľa Karrenberga stroj mal dve nastavenia - veľké a malé. Veľké nastavenie dávalo jednoduchú substitúciu pretože sa disky neotáčali. Toto bolo používané pre ‘chat’ operátorov. Malé nastavenie poskytovalo nekonečnú stĺpcovú substitúciu pretože disky sa pohybovali.

V správe TICOM ozn. I-153 vypovedá: ‘Na jar roku 1944 koncu 'sčítačky' a každej pauze v konkrétnej šifre predchádzalo sedem písmen hesla [redakčne upravené]. Potom sa rádiová prevádzka bola prenášaná vzduchom a znovu sa objavila v decembri bez externej zmeny okrem toho, že sedem ‘zvyšných' písmen bolo zredukovaných na tri, čo naznačovalo modifikácii stroja’. V správe TICOM I-30 prehlásil, že prídavné zariadenie malo 5 malých diskov, ovládaných veľkým diskom s periódou 43.
Toto bola rovnaká charakteristika pozorovaná v stroji analyzovanom Výskumným úradom. Samozrejme ďalší kryptoanalytik OKH pod menom Buggisch vypovedal, o tom že stroj VÚ a ‘Bandwurm’ boli odlišné.
Buggisch bol asistentom Doeringa v sekcii šifrovacích strojov OKH/GdNA. Pri jeho vypočúvaní zaznamenanom v TICOM I-64 vypovedal, že cyklus jedného disku bol 37 a ďalších 30-80. Stroj bol analyzovaný matematickým oddelením a kryptoanalytikom Troeblicherom resp. Troebligerom, ktorý mal na tom hlavný podiel. Vďaka ‘odhaleniu’ 8 správ zašifrovaných pomocou rovnakých nastavení bolo zrekonštruovaných 1400 znakov otvoreného ‘hesla’. Samozrejme nedokázali rozlúštiť stroj, pretože mali nedostatok ľudskej sily.
Nanešťastie Buggisch opustil agentúru OKH v júni 1944, tak o tom nevedel nič viac povedať.
Nemci možno zlyhali pri pokuse prelomiť tento stroj, ale boli schopní rozlúštiť správy zostavené ‘do hĺbky’ pomocou anagramovania. Stroj bol postavený tak, aby automaticky tlačil prevádzku v baudotovom kóde na dierne štítky Hollerith/IBM a v týchto boli vyhľadávané opakovania, ale len s obmedzeným úspechom.
Zachytené správy obsahovali správy o sovietskych a nemeckých vojenských rozostaveniach, informácie od zajatcov, správy spojovacieho spravodajstva, správy pre tlačové agentúry TASS a SOVINFORMBUREAU, listy týkajúce sa poštových zásielok, prevodov, propagandy, situačných správ o počasí a prehlásenia o zásobovaní.

Séria šifrovacích strojov Poets


V období bezprostredne po vojne boli anglo-američania schopní rozlúštiť prinajmenšom dva sovietske šifrovacie ďalekopisy. Boli nazvané Coleridge a Longfellow.
Coleridge bol používaný na vojenských sieťach v európskej časti Sovietskeho zväzu. Od marca 1946 bol prelomený. Rozlúštené správy Coleridge poskytli dôležité spravodajské informácie o sovietskych vojenských rozkazoch, výcvikových aktivitách a logistických záležitostiach.
Ďalší systém, Longfellow, bol zrekonštruovaný od júla 1946 a nastavenia boli poprvýkrát odhalené vo februári 1947.
Zdá sa, že obidva stroje boli ‘stratené’ v roku 1948, keď sovieti uviedli do prevádzky núdzové zmeny vo svojich kryptologických systémoch.
Nie je jasné, čí Coleridge a Longfellow mali nejaké spojenie so šifrovacími strojmi, na ktoré Nemci útočili počas vojny.
Coleridge bol možno systém, ktorý Nemci nazvali ‘Bandwurm’.

Primárne pramene:

Zo správy TICOM I-2 ‘Výsluch Dr. Huettenhain a Dr. Fricke vo Flensburgu, 21. máj 1945’, s. 2
... taktiež mali ďalší stroj„ funkfernschreiber - rádioďalekopis, ktorý počas prenosu kóduje. používa medzinárodný päť impulzový ďalekopisný kód.
Q. Používali Rusi tento stroj veľa?
A. Stal sa čoraz viac dôležitý počas posledných 1 1/2 roka.
Q. Aké jednotky ho používali?
A. Jedine najvyššie štáby, tlač a diplomatické služby.
Zo správy TICOM I-30 ‘Správa o výsluchu Uffz. Karrenberga  v Steeple Claydon dňa 7. júla 1945 o 11.00 hod.’, s.2

Podstatou tohto výsluchu bolo zamerať sa na Karrenbergovu prácu s ruskou ‘diernou páskou’ s baudotovými písmenami, prevádzka Nemcom známa pod názvom ‘BANDWURM’ a nemala by sa pliesť s ruskými päticami, prevádzkou ktorá sa prenášala na baudotových linkách.
Nemci neukoristili žiadny z používaných zariadení, ale uvažovali na tým, že je asi zložené z dvoch častí:
1) baudotovský-ďalekopis s písmenami ruskej abecedy (okrem q a 'g') a číselný a písmenový posun vytvárajúci celkovo 32 znakov;
2) šifrovacie prídavné zariadenie pozostávajúce z 5 malých diskov riadených jedným veľkým diskom.
Každé z malých diskov generovalo vzorku zloženú z kladných a záporných impulzov a každý disk pracoval v spojení s jedným z piatich impulzov vytváraných stlačením klávesy ďalekopisu, účinok ktorý pridával kladný alebo záporný impulz ku každému z piatich impulzov vytvorených písmenom, ktoré má byť odoslané. Toto v konečnom dôsledku znamená pričítanie písmena hesla k otvorenému písmenu čím dostávame šifrové písmeno.
V prevádzke zachycovanej Nemcami sa často vyskytovali prekryty, ale nezdá sa žeby sa pokúsili o rekonštrukciu vzoriek diskov. V prípade ovládacieho disku prišli k predbežnému záveru, že malo periódu 43. Hlavičky správ boli vždy prešifrované, čo malo za následok výskyt stereotypných a známych začiatkov v správach. Nastavenie stroja pre správu bolo oznamované pomocou dvojmiestneho čísla, ktoré pravdepodobne odkazovalo do tabuľky nastavení; každý deň bola používaná iná tabuľka.
Pred aktuálnym začiatkom správy bola poslaná pasáž pozostávajúca z "chatu" operátorov prešifrovaná pričítaním konštantného písmena ku každému písmenu otvoreného textu. Toto písmeno bolo následne vyslané en clair- a to sa opakovalo trikrát. Cieľom toho bolo zistiť, či odosielateľ svoj stroj pripojil správne do siete.
Systém bol používaný armádou a letectvom a v menšej miere N.K.V.D.

Zo správy TICOM I-153 ‘Druhý výsluch Uffz. Karrenberga z OKH o baudotovskom utajovacom stroji (Bandwurm)’, s. 2

P.W. prehlásil, že sa domnieva, že prevádzka ‘Bandwurm’ bola poprvýkrát zachytená v r. 1940 vo Varšave. Do tej miery ako bol schopný prejaviť žiadny záujem malo sa následne do toho zapojiť. Prvou skutočnou vedomosťou, ktorú sme mali o tejto prevádzke s rovnakými vonkajšími vlastnosťami (indikátory chatu, atď.) sme zistili v lete roku 1943, keď sme sa poprvýkrát s reálnym záujmom na ňu vrhli a prevádzka bola poslaná do Berlína na analýzu. Pochopil, že odišla k Dr. Pietschovi a Doeringovi.
Existovalo mnoho liniek zvyčajne sa meniacich podľa počtu armád (Frontstaebe). Maximálne číslo bolo 8. Jeden koniec každej linky bol vždy v Moskve, ďalší mohol byť mobilný a pohyboval sa spolu s armádami. Boli tu taktiež jedna alebo dve letecké linky. Taktiež tu bolo údajne spojenie s Ďalekým Východom. Prevádzka bola intenzívnejšia smerom od ‘vonkajších staníc’ k Moskve.

a strana 3

Na jeseň 1944 bol pred koniec 'sčítačky' a každej pauzy vo vlastnej šifre pridaných sedem písmen hesla [upravené]. Potom prevádzka bola prenášaná rádiom a znovu sa objavila v decembri so žiadnou vonkajšou zmenou okrem toho, že sedem ‘zvyšných' písmen sa bolo skrátilo na tri, čo naznačovalo modifikáciu stroja. Vo všeobecnosti je jasné, že niektoré z vlastností hesla sa prinajmenšom nezmenilo v posledných deviatich mesiacoch.

Zo správy TICOM I-64 ‘Odpovede Wm. Buggischa z OKH/Chi na Otázky poslané TICOM’ , s. 2-3

1. Ruské systémy

V roku 1943 sa Buggisch dopočul, že Výskumný úrad - Forschungsamt (neposkytol žiadne jednotlivé mená) mal potvrdiť určitý úspech pri narušení ruského ďalekopisného stroja a mal zrekonštruovať fungovanie stroja. Bol to stroj s veľmi dlhým cyklom, ktorý nebol prvočíslom ale súčinom niekoľkých menších cyklov--podobne ako v SZ42. B. nepoznal cyklus všetkých jednotlivých diskov alebo nejaké ďalšie detaily. Dozvedel sa o tom od DOERING-a, ktorý vtedy vypracovával svoj výskum stroja T-52, ale vzájomné styky s VÚ boli aj tak zlé (Major Mettig bol obzvlášť proti skazenej SS) a ďalej sa dopočul, že prevádzka objavená VÚ sa mala zastaviť. B. si spomínal len na to, že cyklus jedného disku bol 37; ďalšie, myslí si, sa menili od 30 do 80.
Neskôr v roku 1943 a viacej v roku 1944 samotné OKH začalo odposluchávať nemorzeovú, 5-impulzovú prevádzku (nazvanú ‘Hughes’ podľa B.). Matematický referát začal na nej pracovať spolu s TROEBLICHER-om, ktorý mal na tom hlavný podiel. Na konci roku 1943 Rusi dosiahli ‘kompromis’, poskytnutím prekrytov tvoriacich približne 8 správ s rovnakým nastavením. Pomocou tohto boli schopní odhaliť 1400 písmen čistého hesla a v rovnakom čase zistiť, že táto prevádzka bola 5-miestny kód spolu s pravidelným staničným chatom prešifrovaným ten istý moment na stroji (Naznačuje stroj v konštatnom pohybe ako popisoval Karrenberg). Časť prekrytu sa vytvorila v rámci tej istej dlhej správy, takže stroj mal cyklus, prinajmenšom v tomto jednom prípade okolo 1450 písmen. Aktuálne číslo bolo považované Nemcami za veľmi významné, keďže to bolo prvočíslo a teda vonkoncom nemohlo byť súčinom menších cyklov, ktoré si dokázali predstaviť. Toto ho odlišovalo od stroja, ktorý VÚ už prelomil. Nemci postulovali možnosť, že to bol jednopáskový stroj podobne ako T43 alebo stroj, v ktorom sa pohyby diskov navzájom ovplyvňovali, 1 a 2 ovplyvňovali 3, 3 ovplyvňoval 5, atď. ako pri T52. Nikdy neboli schopní dokázať jednu alebo druhú teóriu. (B. sa za toto ospravedlňoval. Povedal, že nemali dosť matematikov na zvládnutie fascinujúceho problému určenia, ktorý pohyb musel vytvárať tento cyklus. Zdá sa, že boli celkom presvedčení, že tu mohlo existovať jedinečné riešenie tohto problému.) Po tejto skúsenosti navrhli mašinu Hollerith na určenie prekrytov, ale v skutočnosti našli len tri alebo štyri prípady a žiadny z nich neposkytol dodatočný dôkaz cyklu alebo dokonca zabezpečiť tak veľa hesla ako ten prvý. B. opustil sekciu v júni 1944. Domnieval sa, že intenzita prevádzky náhle upadla v lete 1944 a LNA vykonala kroky pri pokuse o vylepšenie príjmu, keďže boli presvedčení o tom, že prevádzka stále existuje. TROEBLICHER tento raz poskytol veľmi presné detaily o konci práce. B. uviedol jeden fakt, ktorý ho mal prekvapiť, že nikdy nemali žiadnu informáciu o týchto strojoch (predpokladal, že ten, ktorý prelomil VÚ nebol ten istý kvôli rozdielu v cykloch.) ani od  zajatcov ani agentúrnych zdrojov.
B. pri výsluchu povedal, že jeho vlastná bezpečnostná myšlienka o tématike diskových strojov tohto druhu spočívala v tom, že cyklus by nemal byť súčinom menších periód (ako u Hagelina) aj keď tento bol dlhý. Vzájomné ovplyvnenie diskov by malo byť použite na to, aby sa tomuto vyhlo, ale v tom istom momente muselo brať ohľad na to, že v procese nebola vytváraná príliš krátka perióda. To bolo skutočnosti zjavne to, čo Rusi urobili, ale skutočnosť, že sa to nezopakovalo mu naznačovalo, že v tom možno zbadali slabinu a opravili to.

O Troeblicherovi je zmienka v CSDIC (U.K.) SIR 1717, Dodatok A ako Troebliger (Uffz). Pracoval v Skupine IV, Referát 1b ako analytik na ruskej baudotovej prevádzke.


Zdroje: CSDIC (U.K.) SIR 1717, SI-32 ‘Special intelligence report’, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ zv. 2 a zv. 4, Správy TICOM  I-2, I-64, DF-98, I-30, I-169, I-153, I-173 , ‘The Secret Sentry: The Untold History of the National Security Agency’, Intelligence and National Security article: ‘Behind Venona: American signals intelligence in the early cold war’, Soviet cryptographic service 1920-1940


Správy TICOM  I-2, I-64, DF-98 sa dajú nájsť v mojej zložke TICOM , ďalšie štyri sa dajú stiahnuť z Archívu TICOM .

Poďakovania: Bol to Frode Weierud, ktorý ako prvý ma nasmeroval k nemeckému záujmu o sovietsky ďalekopis a charakteristiky stroja, prelomeného Výskumným úradom v roku 1943. Uznanie taktiež patrí Randymu Rezabekovi za nájdenie a zavesenie na internet správ z výsluchov Karrenberga pretože tieto obsahujú mnoho informácií o šifrovacom stroji.

sobota, 25. augusta 2012

Citát dňa - Tajná šifra šéfa ochranky amerického prezidenta A. Lincolna - časť druhá

"Desiateho apríla šesťdesiatpäť som sa prvý raz dozvedel, že mašinéria sa uvádza do chodu. Všetky kontakty zabezpečoval Eckert. Vražda bola naplánovaná na štrnásteho. Vrahovo meno som nepoznal, ale všetko ostatné som vedel od E. S., na ktorého som sa v jeho záležitosti obrátil. Vyjadril zároveň prekvapenie i nedôveru. Neskôr vyhlásil: 'Aj vy ste spoluúčastník. Počkajme, čo z toho vzíde, a podľa toho sa zariadime.' Veľmi rýchlo som pochopil, čo znamenali slová 'aj vy ste spoluúčastník' - na druhý deň mi ukázali sfalšovaný dokument - bol mimoriadne vydarený falzifikát, podľa ktorého som mal stáť na čele sprisahania s cieľom uniesť prezidenta a viceprezident bol iniciátorom. Tak som sa nechtiac zaplietol do tejto aféry.
Trinásteho sa dozvedel, že prezident vydal rozkaz povoliť zasadanie zákonodarného zhromaždenia Virgínie, ktoré malo zastaviť vojenské akcie armády tohto štátu proti Únii. Táto správa v ňom vyvolala záchvat šialenstva. Vtedy som si prvý raz uvedomil jeho psychickú labilitu a fanatickú nenávisť voči prezidentovi. Na ministerstve vojny si málokto váži prezidenta a jeho stratégiu, ale odvolať jeho rozkaz by si len tak hocikto nedovolil. A predsa vo chvíli pominutia zmyslov poslal telegram generálovi Weitzelovi, ktorým menil prezidentov rozkaz z dvanásteho apríla. Potom sa začal smiať, až mi mráz prešiel po chrbte, a povedal: 'Ak by ho zaujímalo, kto zmenil jeho rozkaz, dovolíme Luciferovi, aby mu to prezradil. Choďte, Eckert, a skontrolujte všetky prípravy. Nemôžeme si dovoliť nijakú chybu.' Tak som sa prvý raz presvedčil, že on je jedným z vodcov vražedného sprisahania. Vždy som si myslel, že mi nedôveruje, pretože nedôveruje absolútne nikomu, alebo niekoho kryje, kým preň nebude výhodné vyložiť karty. Ale teraz poznám pravdu a nesmierne ma to znepokojuje. Bojím sa, aby zo mňa neurobili obetného baránka.
Medzi účastníkmi sprisahania bolo prinajmenšom jedenásť armádnych dôstojníkov, traja námorní dôstojníci a dvadsaťštyri civilistov - medzi nimi guvernér lojálneho štátu, piati renomovaní bankári, traja novinári, známi v celej krajine, a jedenásť veľkopriemyselníkov. Istotne ich bolo ešte viac.
Zoznam sprisahancov, ktorých som poznal, je bez komentárov a poznámok v prvom čísle tohto ročníka. Vymenované osoby poskytli na financovanie akcie osemdesiatpäťtisíc dolárov. Len ôsmi z nich poznali podrobnosti sprisahania a mená ostatných.
Bojím sa o svoj život. L. B."

Tento román vychádza z autentických údajov a dokumentov. Šifrované správy plukovníka Lafayetta Bakera objavil amatérsky historik E. Neff. Jeho rozprávanie o okolnostiach nálezu i ďalšieho výskumu bolo po prvý raz uverejnené v časopise Civil War Times v auguste 1961. Texty všetkých týchto dokumentov sú citované podľa knihy G. Cottrella Anatómia vraždy (Londýn, 1966).
Rekonštrukcia atentátu na prezidenta Lincolna i neskorších udalostí sa opiera o najnovšie výskumy amerických vedcov.

Z knihy B. T. Gribanov, Guľka pre prezidenta, Bratislava: Obzor, 1990, Vyd. 1, 144s., ISBN 80-215-0110-3

piatok, 24. augusta 2012

Citát dňa - Tajná šifra šéfa ochranky amerického prezidenta A. Lincolna - časť prvá

(...) Aj dnes sa Bill Saundrell prehrabával v nových prírastkoch Larryho antikvariátu. Nič, čo by stálo za povšimnutie. Iba ak anglický vojenský časopis Colburn's United Services Magazine z roku 1864. Bill pochybovačne prelistoval amatérsky zviazané čísla, a hneď sa zarmútil - všetky boli z druhej polovice roka - ako pravý bibliofil dával prednosť kompletným ročníkom. Ale Saundrell nemal vo zvyku odchádzať z antikvariátu s prázdnymi rukami, a tak sa rozhodol tieto zošité časopisy kúpiť - veď ho napokon všetky vyšli na 50 centov.
Doma Bill ledabolo hodil svoj úlovok na stolík a pustil sa do domácich prác. (...)
Keď Bill skončil s domácimi prácami, pohodlne sa usadil v obľúbenom hlbokom kresle. Nenáhlivo, pôžitkársky si zapálil fajku - taký bol jeho rituál - a začal listovať v práve kúpenom časopise.
Časopis nestál za veľa a rozčarovaný Saundrell sa už chystal siahnuť po ďalšej knihe, keď mu zrazu na okrajoch jednej stránky udreli do očí perom písané číslice a písmená: "Veď to vyzerá celkom ako šifra!" pomyslel si Bill a pozorne začal prezerať stranu za stranou. Tajomné číslice a písmená boli aj tam. Atrament už vybledol, aj písmo pôsobilo starosvetsky.
Saundrell si zapálil vyhasnutú fajku a postavil na kávu - aby sa upokojil.
V každom človeku vari aspoň v kútiku duše ešte aj v dospelosti drieme sen o veľkej záhade, ktorú osud práve jemu dožičí rozlúštiť. Bill ako chlapec často čítaval poviedku Zlatý chrobák od Edgara Allana Poa. Vo svojej fantázii si predstavoval, že aj on nájde starý pergamen, na ktorom bude zašifrovaná skrýša plná pirátskych pokladov. Neskôr dychtivo hltal správy o vykopávkach starých chrámov v stredoamerickej džungli, hypotézy o stopách mimozemských civilizácií, podrobnosti o náleze Kumránskych rukopisov, senzačné rozprávania o španielskych karavelách naložených zlatom, ktoré našli v morských hlbinách. Dejiny sú plné záhad a nerozlúštených tajomstiev, ich mapa je priam posiata bielymi miestami.
I keď sa Bill sám sebe vysmieval, v jeho duši stále žil sen malého chlapca o tom, ako jedného dňa rozlúšti veľký rébus dejín a jeho meno sa stane slávnym. Veď ani Henry Schliemann nebol profesionálny archeológ ani historik, a predsa si už v útlom veku vytýčil fantastický cieľ: nájsť a vykopať Homérovu Tróju...
Ktovie, čo v sebe skrývajú tieto šifrované správy na okrajoch starého časopisu? Bársaké taľafatky by predsa nikto nešifroval! A čo ak narazil na záhadu? Na takú, o ktorej sníval od detstva?
Bill premohol vzrušenie a sklonil sa nad časopisom. Čas sa zastavil, a celý svet bol preň jediná stránka. Do reality ho vrátil až zvuk zvončeka z predizby. Pred dverami stáli Steve Chase a Jean Curryová.
- Čo sa tu deje? - vyzvedala Jean pri pohľade na stôl, ktorý sa strácal pod hŕbou papierikov, posiatych číslicami a písmenami.
- Objavil som záhadnú šifru! - Bill triumfoval.
Steve Chase pokojne prelistoval zošité časopisy, poprezeral si stránky s tajomnou správou. Dôkladnosť vo všetkom bola preňho charakteristická. (...) Bill Saundrell sa občas prichytil pri myšlienke, že priateľovi závidí. Steve bol totiž historik! A to podľa Billa mohlo bohato vyvážiť aj závažnejšie nedostatky než okrúhle bruško a plešinu. Chase pracoval na dejepiseckej fakulte a profesori do neho vkladali veľké nádeje. Chválili jeho prenikavé analytické schopnosti, široký rozhľad a vzácny talent nazerať na historické fakty z neobvyklého pohľadu.
(...)
Nezrozumiteľné číslice a písmená, o ktorých nevedeli, kedy a kto ich napísal, na nich zapôsôbili ako šibnutie čarovného prútika.
- Nebudem mať pokoja dňom i nocou, kým šifru nerozlúštim, - vykĺzlo Billovi. Nevedno, či to mal byť nárek, alebo výraz odhodlania.
- Počúvaj, Bill, - blahosklonne poznamenal Steve Chase, - človek musí vo všetkom postupovať ako profesionál. Amatér môže všetko akurát domotať. Na matematickej fakulte mám priateľa, je to odborník na kryptogramy. Zoznámim ťa s ním a požiadame ho, aby sa na tú šifru pozrel. Ale radím ti, nerob si ilúzie! Teraz si myslíš: "Heuréka! Táto správa skrýva veľkú historickú záhadu!" Lenže napokon sa ukáže, že si to len dajaký milovník rébusov zašifroval zoznam dám svojho srdca, alebo tajné výdavky, ktoré chcel zatajiť pred ostražitou manželkou.
(...)                                                                        2

Asi tak o dva týždne zazvonil v Chasovom byte telefón. Volal Bill Saundrell.
- Steve, okamžite príď ku mne! A priveď so sebou Jean. Tvoj známy správu dešifroval. Umieram od netrpezlivosti, ale nechcem nič urobiť bez vás.
Keď sa priatelia zišli, Bill slávnostne roztvoril obálku, z ktorej vypadlo niekoľko strojom písaných hárkov.
- "Šifra na stranách 181, 183 a 185 až 211, - začal čítať Bill, - patrí medzi substitučné šifry s pohyblivými variáciami..."
Ten tvoj priateľ je teda pedant, bodaj ho! - vybuchol Saundrell.
- Nie, nie, - prerušil ho Steve, - je to odborná a veľmi závažná informácia. Ešte sa nám môže hodiť.
- Dobre, - Bill musel nevoľky súhlasiť. - Budem pokračovať. "Každé písmeno textu je nahradené iným písmenom, pričom systém substitúcie varíruje, aby bolo dešifrovanie sťažené. Koniec slova je označený číslicou. Text na stranách 106-120, ktorý pokračuje na stranách 126, 127 a 245, je zašifrovaný oveľa jednoduchšie. Správa je vyznačená bodkami pod príslušnými písmenami."
- Prosím ťa, - zamodlikala Jean Curryová, - čítaj text.
Bill odložil stranu s kryptografickou expertízou a začal čítať ďalšiu:
"2. mája 1868.
Stále ma sledujú. Sú to profesionáli. Nemôžem ich oklamať. V novom Ríme boli traja ľudia: Judáš, Brutus a Špión. Každý sa chcel stať kráľom, keď Abrahám umrie. Ani jeden neveril ostatným, do posledného dňa sa držali pri sebe v očakávaní chvíle, kým sa jeden z Brutových synov s revolverom v ruke zozadu neprikradne k predurčenému človeku, aby mu vpálil guľku do hlavy a odtiahol jeho neforemnú mŕtvolu do úzadia. Keď človek padol, prišiel k posteli umierajúceho Judáš a vzdal úctu tomu, koho nenávidel. Keď uvidel, že človek umrel, povedal: 'Teraz jeho bude večnosť a môj bude národ.' Lež beda, osud chcel inak: Judáš postupne stratil svoju moc a Brutus zaujal miesto, ktoré mu bolo určené. Ak chcete vedieť, kto bol Špión, vedzte: bol som to ja.
Lafayette Barker."
- Božemôj, - zašepkala Jean. - za tým sa skrýva nejaké hrozné tajomstvo. Nie je mi celkom jasné, o čom sa tu píše.
- Ale veď to je celkom priehľadné, - povedal Steve. - Nemôžeme, prirodzene, hneď tu na mieste s istotou potvrdiť pravosť tohto textu. Nie je vylúčené, že autorom týchto riadkov je nejaký vtipkár alebo milovník mystifikácií. Ale hovorí sa tu o sprisahaní a atentáte na prezidenta Lincolna.
- Steve, kto bol ten Lafayette Barker? - spýtala sa Jean.
- Šéf tajnej služby za Lincolnovej administratívy. Mimoriadne svojrázna postava. Neskôr ti o ňom poviem viac ... Pokračuj, Bill. (...) Nabudúce...:)

štvrtok, 23. augusta 2012

Masaker Latinníkov v Konštantínopole v roku 1182

V roku 1182 politická kríza v Byzantskej ríši viedla k masakru Latinníkov (západných kresťanov, zväčša pochádzajúcich z talianských mestských štátov Benátky, Janov a Pisa) v Konštantínopole. Rodiny týchto kupcov, ktorí sa do Konštantínopolu v značnom počte presťahovali kvôli obchodným dôvodom, si toho najviac vytrpeli zo strany byzantských vojakov ako aj vzbúrených gréckych ortodoxných obyvateľov mesta.

Katolícky historik Warren Carroll správne spája udalosti z roku 1182 s tými, ktoré sa stali v roku 1204 a vyplienením Konštantínopolu počas IV. križiackej výpravy. Ako píše,

Hrôzyplné a úplne neobhájiteľné ako také vyplienenie bolo, malo by sa po spravodlivosti naň spomínať že nebolo tak celkom nevyprovokované; viac než raz (ako pri masakre z roku 1182) Gréci z Konštantínopolu vtedy zaobchádzali s Latinníkmi rovnako ako sa s nimi zaobchádzalo tentoraz ... Historici, ktorí nešetria výrazmi rozhorčenia a odsúdenia - so značným odôvodnením - pri popise vyplienenia Konštantínopolu ... zriedkavo, či dokonca sa vôbec nezmieňujú o masakri Západniarov v Konštantínopole v roku 1182 ... desivý masaker tisícov [podľa sekulárneho historika   Willa Duranta bolo v Konštantínopole v roku 1204  zabitých približne 2000 Grékov].... pri ktorom títo katani neušetrili ani ženy ani deti, ani starých ba ani chorých, ani kňaza či mnícha.Kardinál Ján, pápežov zástupca, bol sťatý a jeho hlava bola vláčená po uliciach priviazaná na chvoste psa; tehotným ženám boli párané bruchá a deti nabodávané na čepele mečov; telá mŕtvych Latinníkov boli exhumované a zneuctené; približne 4000 z nich, ktorí unikli bezprostredne smrti boli predaní do otroctva Turkom./1/

Ortodoxný biskup Kallistos Ware, keď chcel prehovoriť o historickom dedičstve nedôvery medzi katolíckymi a ortodoxnými kresťanmi, mal taktiež spomenúť udalosti z roku 1182.

Každý [katolíci ako aj pravoslávni, ortodoxní] ... sa musí poohliadnuť späť na minulosť s hlbokým smútkom a ľútosťou. Obidve strany musia čestne uznať, že by mohli a mali vykonať viac aby zabránili schizme. Obidve stránky boli vinné z chýb v ľudskej rovine. Ortodoxní napríklad si musia priznať vinu za pýchu a pohŕdanie s ktorým počas Byzantského obdobia hľadeli na Západ; musia si sami priznať vinu za incidenty ako boli nepokoje v roku 1182, keď bolo mnoho Latinských obyvateľov Konštantínopolu zmasakrovaných byzantskou populáciou. /2/ 
Literatúra:

1. Warren Carroll. The Glory of Christendom , (Front Royal, VA: Christendom Press, 1993), s.157, s.131.
2. Kallistos Ware. The Orthodox Church , (NY: Penguin, 1980), s.70.

streda, 22. augusta 2012

Citát dňa - Svätá stolica nenesie podľa verdiktu súdu zodpovednosť za prečiny kňazov

Podľa rozhodnutia oregonského federálneho sudu v Portlande (pondelok 20. augusta) Svätá stolica nemôže byť považovaná za zamestnávateľov „všetkých kňazov, a teda nenesie občianskoprávnu zodpovednosť za sexuálne zneužívania mladistvých, ktorých sa títo kňazi dopustili". Každý prípad je nutné posudzovať jednotlivo a kňazský stav, ktorý vyžaduje podriadenie sa kánonickému právu, sám o sebe nie je porovnateľný so vzťahom zamestnanca a jeho firmy. V konkrétnom prípade O. Andrewa Ronana potom oregonský súd nenašiel akúkoľvek „pracovnú väzbu“ medzi dotyčným kňazom, obžalovaným zo zneužitia sedemnásťročného chlapca a Svätou stolicou. Súdnym rozhodnutím sa teda konanie uzatvára kvôli formálnym nedostatkom. Advokát Jeff Anderson, ktorý v Spojených štátoch amerických zastupuje mnohé obete sexuálneho zneužívania, však už oznámil svoje odvolanie proti rozsudku. Podľa obhajcu Svätej stolice, Jeffreyho Lena, však toto odvolanie nemá veľkú šancu na úspech.
Viac na: tkkbs.sk

utorok, 21. augusta 2012

Náboženská sloboda a jej chápanie v rámci vývoja náuky Cirkvi


Až do modernej doby bol primárnym subjektom náboženstva skôr sociálna skupina na rozdiel od dneška v ktorom je to osamelý jednotlivec. Náboženstvo poskytovalo morálnu a kultúrnu kostru v rámci ktorej pôsobila celá spoločnosť. Štát vyznával konkrétne náboženstvo a od občanov očakával, že k nemu prilipnú, zatiaľčo vytváral výnimky pre určité minority, s ktorými zaobchádzal s rozličným stupňami tolerancie. Útok na zavedené náboženstvo bol považovaný za občiansky prečin.
A takto aj kresťanstvo, počas veľkej časti svojej histórie, fungovalo v rámci sociálneho systému, v ktorom občianske autority zastávali náboženstvo ľudu. Očakávalo sa, že štát by mal podporovať pravé náboženstvo. Druhý Vatikánsky koncil stále učí, vo svojej “ Deklarácii o náboženskej slobode”, že pre konštitutívny poriadok spoločnosti je legitímne poskytnúť zvláštne uznanie jednému náboženskému telesu akým je Katolícka Cirkev.
V devätnástom storočí liberálni sekularisti apelovali na princíp slobody svedomia aby tak ospravedlnili úplné pohŕdanie Bohom a náboženstvom zo strany občianskych autorít. Liberalizmus propagoval sekulárnu resp. laicistickú spoločnosť, v ktorej náboženstvo nemá žiadne spoločenské postavenie a bolo zredukované na čisto privátnu vec. Tzv. “odluka Cirkvi od štátu” v tomto rámci, by mohla schváliť  vyvlastnenie farských škôl, zrušenie náboženských rádov a štátnu kontrolu pri vymenovávaní biskupov a kňazov—kroky, ku ktorým v skutočnosti došlo v krajinách, ktoré nasledovali príklad jakobínskych vodcov Veľkej Francúzskej Revolúcie. V tejto situácií teda pápeži ako Gregor XVI. a Pius IX. odsúdili plazivé proklamácie o práve na náboženskú slobodu. Týmito vyjadreniami teda len odpovedali na militantný antiklerikalizmus; vonkoncom sa teda nedotýkali slobody vyznania a slova ako sa tieto chápu napr. v občianskom práve. Keď odsudzovali laicistický koncept odluky medzi Cirkvou a štátom, nemali vôbec na mysli napr. formu odluky, ktorá je v súčasnosti garantovaná napr. v Ústave USA a ktorá vo všeobecnosti rešpektuje slobodu Cirkvi.
Ešte menej by títo pápeži odmietali vzťah Cirkev-štát neskôr schválený II. vatikánskym koncilom v rámci deklarácie o náboženskej slobode. II. Vatikánsky koncil explicitne “ponecháva nedotknuté tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločnosti voči pravému náboženstvu a jedinej Cirkvi Kristovej.
Nikde sa ani len náznakom nespomína, že by tu mohlo byť právo zastávať alebo učiť náboženskému omylu. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, sumarizujúci súčasnú katolícku doktrínu, vysvetľuje: “Právo na náboženskú slobodu nie je ani morálnou licenciou zastávať omyl ba ani údajné právo na omyl, ale skôr prirodzeným právom ľudskej osoby na občiansku slobodu, t.j. imunitu, v rámci správnych hraníc, od vonkajšieho donucovania v náboženských veciach politickými autoritami.
Niektorí antiklerikálni historici a hlavne ľavicovo-liberálni katolíci, pokúšajúci sa argumentovať tým, že Cirkev svoje učenie o náboženskej slobode úplne od základov zmenila pritom prehliadajú tieto dôležité výhrady. Od týchto historikov by sme mali očakávať že zasadia dokumenty ako napr. Syllabus Errorum do ich historického kontextu, avšak v tomto zjavne zlyhávajú. Ich vlastná interpretácia II. Vaticana je kuriózne podobná tej, ktorú zastával tradicionalistický arcibiskup Marcel Lefébvre, ktorý nakoniec upadol do schizmy pretože považoval koncil za odchýlenie sa od nemenného učenia Cirkvi. I keď v tejto oblasti iste došlo k vývoju doktríny, John Courtney Murray, jeden z hrdinov ľavicovo-liberálnych katolíckych "disidentov", na konci dlhého článku o tejto téme prišiel s takýmto úsudkom: “Legitímny záver je ten, že medzi pápežom Levom XIII. a Druhým Vatikánskym koncilom došlo k autentickému vývoju učenia v zmysle slov sv. Vincenta z Lerina ‘autentický pokrok, nie zmena viery.'
Zmena v učení sa može nazvať, v jazyku pápeža bl. Jána Pavla II. “nutnou a obozretnou adaptáciou.” Cirkev mala aplikovať nemenné princípy práva na náboženskú slobodu a povinnosť zastávať náboženskú pravdu na podmienky individualistickej doby, v ktorej takmer všetky spoločnosti sú nábožensky pluralistické. Za takýchto okolností sa uzákonenie náboženstva stáva skôr výnimkou než pravidlom. Ale princíp nevyvíjania nátlaku na svedomia vo veciach viery zostáva nemenný.

pondelok, 20. augusta 2012

Citát dňa - Ako správne chápať Sväté Písmo

O veciach, ktoré sú nejasné a vzdialené nášmu pohľadu, nachádzame v Písme oddiely, ktoré môžu byť vykladané rozličným spôsobom, bez toho, že by to ohrozilo našu vieru, ktorú sme prijali. V týchto prípadoch by sme sa nemali bezhlavo ponáhľať a stavať sa pevne na jednu stranu, lebo keď ďalší pokrok v hľadaní pravdy podkope naše postavenie, my sa zrútime s ním. Nemali by sme bojovať za náš vlastný výklad, ale za učenie Písma ... Nech sa náš výklad prispôsobí zmyslu Svätého písma.
sv. Augustín 

nedeľa, 19. augusta 2012

sobota, 18. augusta 2012

Prvé odsúdenie zotročovania pápežom


Kritici Cirkvi veľmi radi tvrdia, že až v roku 1890 pápež Lev XIII. konečne zavrhol otrokársky systém. Dá sa však poľahky a rukolapne ukázať, že zásadné pápežské odsúdenie afrického a indiánskeho otroctva prišlo o tri až štyri storočia skôr.
Šesťdesiat rokov predtým, než Kolumbus priplával do Nového sveta pápež Eugen IV. odsúdil zotročovanie ľudí na novo kolonizovaných Kanárskych ostrovoch. Jeho bula Sicut Dudum (1435) napomína európskych otrokárov a nariaďuje, aby
všetci a každý z veriacich oboch pohlaví, v lehote do 15 dní od uverejnenia týchto listov tam kde žijú …  prinavrátili ku bývalej slobode všetky a každú osobu akéhokoľvek pohlavia, ktoré bývali obyvateľmi spomínaných Kanárskych ostrovov … a ktorí boli podrobení otroctvu. Títo ľudia sú úplne a naveky slobodní a mali by byť prepustení bez vymáhania alebo prijímania akýchkoľvek peňazí.
O storočie neskôr pápež Pavol III. aplikoval rovnaký princíp na novoobjavených indiánov zo Západu a Východu v bule Sublimis Deus (1537). Tento pontifik popísal otrokárov ako spojencov diabla a označil pokusy ospravedlniť otroctvo za “neplatné.” Spolu s bulou bol vydaný ďalší dokument Pastorale Officium, ktorým sa vynášala exkomunikácia tzv. latae sententiae a ktorej odvolanie bolo rezervované výhradne pápežovi, nad tými, ktorí sa pokúšali zotročovať indiánov alebo kradnúť ich majetky.

piatok, 17. augusta 2012

Citát dňa - Muž neobyčajnej sily a odvahy

Ve shodě s Piem XI. zastával pramálo diplomatickou linii opozice vůči fašismu. Když tento papež v květnu 1938 při Hitlerově návštěvě Itálie zavřel bránu Vatikánských muzeí a odjel na několik dní do letní rezidence v Castel Gandolfo, florentský kardinál se zachoval ještě výmluvněji. Při slavnostním vjezdu Mussoliniho a jeho vzácného hosta na florentské náměstí Piazza San Giovanni zůstalo arcibiskupství jediným neosvětleným palácem se zavřenými okenicemi.
To, co následovalo v letech nacistické okupace, je dnes dobře známé, pokračuje časopis italských židovských obcí. Kardinál Dalla Costa nejenom veřejně apeloval na pomoc pronásledovaným židům, nýbrž otevřel dveře arcibiskupství a organizoval konkrétní záchrannou síť. „Zachovejme veškerá ochranná opatření, avšak neberme na sebe vinu hořkého odmítnutí těch, kteří trpí nevyslovitelným soužením lidí bez přístřeší“, vyzýval italský kardinál své věřící dva týdny po vylodění spojenců a následných protižidovských raziích. Ve svých dalších válečných promluvách neváhal pranýřovat udavačství a bezpráví státního zřízení: „Pokud se strážci zákona staví mimo jakoukoliv legalitu, výsledek bude vždy a nevyhnutelně katastrofální“, řekl na Štědrý den čtyřicátého třetího roku.
Z článku Měsíčník italských židovských obcí připomíná postavu florentského kardinála z období fašismu

štvrtok, 16. augusta 2012

Hony na čarodejnice ako prostriedok nacistickej propagandy

Ak sa jedná o tzv. "mýtus deviatich miliónov", jedným z faktorov, ktoré prispeli k mimoriadnej príchylnosti k týmto enormným počtom obetí čarodejníckej hystérie až do súčasnosti bola aj od roku 1920 sa čoraz často objavujúca propaganda nacistickej ideológie, v ktorej kontexte sa tento mýtus príliš často politizoval a nanovo interpretoval. Táto odpoveď by iste nepotešila niektoré bulvárne anticirkevné plátky poplatné duchu doby, ani niektoré radikálne feministické hnutia či ezoterickú scénu. Vo svojej knihe Mýtus 20. storočia, vydanej v roku 1930, zastával šéfredaktor nacistického straníckeho časopisu Volkischer Beobachter Alfred Rosenberg (1893-1946) názor, že čarodejnícka povera ide na konto "bezrasového divokého Ríma" ako nástupcu etruského haruspexu. Od neho "potom pochádza i náš stredoveký svetový názor, ona strašná viera v kúzla, ona povera v čarodejnice, ktoré na Západe padali za obeť milióny a ktorá celkom nevymrela s Kladivom na čarodejnice, ale žije v dnešnej cirkevnej literatúre veselo ďalej, pripravená každým dňom opäť vypuknúť". "Klasicky nordická" antika údajne žiadne hony na čarodejnice nepoznala, toto zasiahnutie germánskej kultúry je údajne vplyvom "sýrskej" povahy. (Rozumej: mienené židovskej "rasy".)
Rosenberg, ktorý pochádzal z hugenotskej rodiny, prevzal posledné protestantské počty obetí a rozšíril ich o rasistickú dimenziu. Keď sa stal po uchvátení moci nacistami "dohliadateľom celého duchovného a svetonázorového školenia a výchovy NSDAP", dosiahol jeho Mýtus nákladu viac než milión výtlačkov. Rosenbergove názory v otázkach čarodejníc sa stali predmetom školiacich materiálov pre členov strany a stranícka propaganda používala túto tému v nacistickom "cirkevnom boji".
Vedľa rasistických ideológov sa o tému európskeho prenasledovania čarodejníc v "cirkevnom boji" zaujímali dve ďalšie zoskupenia: národný feminizmus a novopohanské vieroučné smery. Mathilda Ludendorffová (1877-1966), vedľa svojho muža Ericha Ludendorffa (1865-1937), vedúca novopohanského zoskupenia, venovala v roku 1934 špeciálne téme čarodejníc pamflet Christliche Grausamkeit an Deutschen Frauen - Kresťanská ukrutnosť na nemeckých ženách, ktorý vyšiel vo viac než 100000 exemplároch. V tejto súvislosti došlo k znovuoživeniu teórie deviatich miliónov: "Kresťania" podľa Ludendorffovej "učili povere o čarodejniciach, prenasledovanie čarodejníc učinili náboženskou povinnosťou a nabádali k zločinom na ženách". Výsledkom bolo ono "ukrutné mučenie a upaľovanie deviatich miliónov 'čarodejníc' ..., ktoré majú kresťania na svedomí". Ako sovietske zverstvá pre marxizmus je prenasledovanie čarodejníc "merítkom hodnoty učenia, na ktorom spočíva". Aby nedošlo k omylu, Ludendorffová objasňovala zreteľne, že vinu na prenasledovaní čarodejníc nepripisuje iba katolíckej, ale taktiež evanjelickej cirkvi: "deväť miliónov čarodejníc" sa tak premenilo z protestantského argumentu v argument národne socialistický.
K ďalšej radikalizácií tejto argumentácie došlo v prostredí ľudového feminizmu. V pojednaní Der christliche Hexenwahn. Gedanken zum religiosen Freiheitskampf der deutschen Frau - Kresťanská čarodejnícka povera. Úvahy k boju za náboženské oslobodenie nemeckej ženy , "Výzve k boju pre každú nordicky uvedomelú ženu", venovanej "mojim nemeckým sestrám", ktoré sa v zmysle mesačníka "Nemecká bojovníčka" spojujú do "sesterstva" a musia konečne zahájiť svoj boj za oslobodenie (predhovor), prekonala Frieda Reimerdesová (tiež Friederika Muller-Reimerdes) poprvýkrát starú teóriu deviatich miliónov. "Židovský spôsob myslenia", "liberalistické vykorenenie" a "rasovo cudzie duševné a duchovné zákony" "cirkvi kresťanských kňazov a dogiem" spôsobili podľa názoru Muller-Reimerdesovej "nemeckej ženskej dôstojnosti najhlbšie a najkrvavejšie rany". Taktiež "rasovo nepriateľský svetový názor" kresťanstva viedol k "rasovo nepriaznivému úpadku nemeckého mužstva", takže jeho "hrdinstvo, ktoré kedysi mohlo znášať iba rovnocenné ženy, sa zamenilo za orientálne mužstvo. ...Počas tisíc rokov tak nemecké ženy v občianskom živote trpeli v nedôstojnom postavení, ktoré bolo zformované iba výlučne mužmi."
"Svetlovlasé ženy a matky, nositeľky dedičstva nordickej rasy" boli údajne cirkvou systematicky vyhladzované. Počas "štyri až päť storočí trvajúceho oficiálneho organizovaného vyvražďovania ľudí, ktorému podľa posledných najnovších prepočtov nepadali za obeť tisíce či státisíce, ale deväť až desať miliónov žien", sa muži ruvali o "česť byť najhorlivejšími hubiteľmi čarodejníc". Že boli popravovaní aj muži, sa podľa jej názoru dialo len preto, aby "bolo organizovanému vyhladzovaniu žien prepožičaný pláštik 'odborne vecného' zdôvodnenia a tým sa súčasne kresťanskému ľudu zavreli ústa". Voči kresťanskej cirkvi, "tomuto najdôslednejšiemu mužskému kolektívu", má stáť slávnostný sľub: "Stanem sa mstiteľom svojich umučených sestier!" Tieto názory boli publikované v Reden und Aufsatze zum nordischen Gedanken - Príhovoroch a článkoch k nordickému mysleniu jenského nordistu Bernharda Kummera (1897-1962), ktorý prispel k národno-socialistickému "cirkevnému boju" svojimi dielami o ženských božstvách Germánov a inými spismi, a ktorého protežoval Rosenbergov úrad. Reimerdessovej pamflet bol uvádzaný v rozličných súvislostiach ako literatúra k "vedeckému" prehĺbeniu témy, napr. v nacistickom časopise "Školiaci list" v roku 1937 alebo na veľkej berlínskej výstave "Žena a matka - zdroj života národa" v roku 1939.
Tématika ranonovovekých honov na čarodejnice zaujala už čoskoro po uchvátení moci v Nemecku nacistami taktiež ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, a preto bolo na jeho popud v roku 1935 vnútri Sicherheitsdienstu (SD) zriadené oddelenie Hexen-Sonderauftrag, ktoré býva niekedy nesprávne označované tiež ako H-Sonderkommando. Toto oddelenie malo celú tématiku vedecky spracovať. Bol to jeden z Himmlerových pokusov o rozšírenie politickej moci SS do oblasti duchovného života.
Do tohoto oddelenia spadalo mnoho vedcov z radov SS. Tí do roku 1944 hľadali v 260 archívoch a knižniciach stopy čarodejníckych procesov a vyhodnocovali ich aktá, ako aj vedeckú literatúru. Minimálne v hraniciach starej Ríše tak malo dôjsť ku kompletnému evidovaniu všetkých čarodejníckych procesov. Výskumy ale siahali okrajovo až do Indie a Mexika.
Výsledkom práce týchto vedcov je tzv. čarodejnícka kartotéka, ktorá obsahuje 33 000 kariet. Jednotlivé karty boli založené pre každého obžalovaného či pre blizko nerozlíšiteľnú obžalovanú skupinu. Formulár na karte obsahuje 37 predtlačených polí s detailami o osobe i procese.
Čarodejnícka kartotéka sa zachovala a jej originál je v archíve v Poznani v Poľsku. Kópiu potom vlastní i Nemecký spolkový archív vo Frankfurte.
Záujem Himmlera o túto tému vyplýval z jeho náhľadu na dejiny, pretože bol presvedčený, že sa jedná o zločin, za ktorý nesú zodpovednosť kresťania a najmä katolícka cirkev. Pretože však vo svojom jednostrannom zameraní za všetkým videl najmä židov, vytiahol tak do boja proti "židovsko-kresťanskej" kultúre, ktorá mala mj. za cieľ vyhladiť pohanskú starogermánsku kultúru, ktorej zvyšky chcel v archívoch taktiež objaviť.
Celá práca oddelenia nepokročila pre nedostatok času podstatne za štádium zbierania materiálu. Bolo nepochybne nesmierne obtiažne z nazbieraného materiálu doložiť vodcov ideologický predpoklad. Od počiatku osemdesiatych rokov 20. storočia ale kartotéka slúži moderným historikom k plošnej analýze prenasledovania. Jednotlivé údaje sa však musia skúmať veľmi obozretne, pretože obsahujú niekedy neúplnosti a chyby, ktoré mj. závisia na konkrétnej osobe, ktorá ten ktorý jednotlivý prípad spracovávala.

streda, 15. augusta 2012

Citát dňa

Jeho hlava je tak naplnená učenosťou, že vlastné myšlienky tam už vôbec nemajú miesto.
S.J.Lec

utorok, 14. augusta 2012

pondelok, 13. augusta 2012

Citát dňa

Chcel som napísať svoj životopis, ale potom som si spomenul, že človek má písať iba o veciach, ktoré pozná.
Woody Allen

nedeľa, 12. augusta 2012

sobota, 11. augusta 2012

Podvod v mene romantického osvietenstva

Zchudobnelý francúzsky barón Etienne-Léon de Lamothe (1786-1852), ktorý neskôr publikoval pod menom Lamothe-Langon, začal pod vplyvom osvietenstva písať o čarodejníckych procesoch. Pretože však rešerše by boli nákladné a naviac by určite nezodpovedali jeho predstavám, tak si pre svoj spis z roku 1829 o veľkých prenasledovaniach čarodejníc v južnom Francúzsku "Dejiny inkvizície vo Francúzsku" všetky pramene jednoducho sám vymyslel a údajne ich potom citoval.
"Genialita" Langonovej metódy spočívala v jeho presvedčivosti. Bol tak samozrejme drzý, že sa jeho falzifikáty podarilo odhaliť až dvom historikom, Normanu Cohnovi a Richardovi Kieckheferovi, po takmer 150 rokoch v roku 1972 a to nezávisle na sebe. Lamothe popísal obrovské čarodejnícke procesy, ktoré sa údajne konali v južnom Francúzsku počiatkom roku XIV. storočia. Inkvizícia v Toulouse a Carcasonne mala v týchto procesoch popraviť veľký počet ľudí. Najslávnejšou bola séria, pri ktorej bolo údajne usmrtených 400 žien v jedinom dni. Žiadny iný francúzsky dejepisec však nikdy nenašiel o týchto procesoch záznamy.
Na začiatku 20. storočia prominentný historik Jacob Hansen zahrnul veľkú časť z Lamothe-Langonovej práce do svojho kompendia stredovekého čarodejníctva. Neskôr dejepisci Hansenové citácie ďalej citovali, zrejme bez skúmania Lamothe-Langonovej dôveryhodnosti. Neakademickí spisovatelia citovali opäť spisovateľov, ktorí citovali Hansena a tak sa Lamothe-Langonove preslávené francúzske procesy stali štandardnou súčasťou populárneho pohľadu na veľký hon na čarodejnice. Kolotoč sa dal do pohybu. Zatiaľčo pôvodná kniha bola dávno spoľahlivo odhalená, Lamotheove myšlienky žijú ďalej v neprebernej spúste literatúry, ktorá z neho nekriticky čerpá, i keď sa na neho menovite vždy neodvoláva. Z Hansenovej práce Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns, vydanej v Bonne roku 1901 čerpá aj náš autor právnickej literatúry a známy obžalobca z procesu s Tisom, JUDr. Anton Rašla v svojej publikácii Inkvizícia nezomiera na str. 89, cit:
V Carcasonne bolo v rokoch 1320-1350 vynesených vyše štyristo rozsudkov proti čarodejníkom a polovica z nich dostala trest smrti. V Toulouse v tom istom čase bolo v takých procesoch vynesených okolo 600 rozsudkov.
a z neho nekriticky prebral túto zavádzajúcu informáciu aj ďalší spisovateľ populárno-náučných publikácii o čarodejníctve JUDr. Viliam Apfel do svojej knihy Čas služobníkov diabla v V. kapitole pod názvom Niet súcitu, niet milosti, a nachádza sa na str. 34. Preto keď prípadní záujemci vezmú do ruky tieto tituly, mali by o tejto veľmi chúlostivej záležitosti vedieť a poopraviť si mienku o údajných obetiach cirkevnej inkvizície, ktoré nikdy neexistovali. Ako skutočne populárne-vedeckú a veľmi pútavo napísanú knihu plnú faktov a bez otvorene proticirkevných lží o temnom stredoveku a tmárstve krutých a sadistických klerikov odporúčam publikáciu preloženú do češtiny Ve jménu ďábla, s podtitulom Trochu jiná historie čarodějnic a jejich pronásledování známeho historika a novinára Dietera Breuersa.
Ako perličku na záver spomeniem, že z Lamothových spisov čerpal taktiež francúzsky revolučný básnik Jules Michelet a snažil sa dokázať, že čarodejníctvo bolo akýmsi antikatolíckym náboženstvom. Jeho pokus sa snažila zdanlivo historicky podložiť Margaret Murrayová, svojou teóriou predstavenou v knihe Witch cult in Western Europe z roku 1921, ktorá však pod paľbou odbornej kritiky neobstála.

piatok, 10. augusta 2012

Citát dňa - Špecializované kryptoanalytické stroje II. svetovej vojny

Popisy dotýkajúce sa dejín II. svetovej vojny majú tendenciu venovať lúšteniu kódov a šifier len niekoľko málo stránok a keď sa tak stane zvyčajne sa zameriavajú na dobre známych jednotlivcov ako boli William Friedman, Alan Turing, Gordon Welchman atď.
Dôvodom prečo k tomu dochádza je, že my ako ľudia si veľmi radi spájame konkrétnu udalosť s postavou. Napríklad šifrovací stroj Purple=Friedman, úspešné prelomenie Enigmy =Turing.
Je to bezpochyby veľmi zjednodušujúci spôsob ako hľadieť na tieto veci, ale to je to čo chce priemerný čitateľ. Samozrejme iba zriedkavo môže byť špecifický úspech spätne vysledovaný až k jednej a tej istej osobe. Dokonca aj v II. svetovej vojne na tom, aby sa rozlúštili zložité kryptosystémy pracovali celé tímy .
Jedna vec, ktorá nezískala takú pozornosť akú si právom zaslúži je využitie špecializovaných kryptoanalytických zariadení na ‘lúštenie’ ťažko riešiteľných systémov. Znovu si myslím, že problém je naša inherentná potreba identifikovať ľudí ako hlavných protagonistov dôležitých udalostí.
Preto aj bez tzv. bômb, tzv. duen, autoscritcherov, diernoštítkových strojov IBM a rôznych iných špecializovaných zariadení by dosiahnutie mnohých úspechov Spojencov v lúštení kódov a šifier nebolo možných.
Poďme sa teda krátko pozrieť na niektoré z týchto zostrojených zariadení a ich ciele.


Typ
Dátum uvedenia
Cieľ
Dátum uvedenia
3 rotorová bomba
18-Mar-40
Enigma s prepojovacou doskou 
1928
4 rotorová bomba
Sep-43
M4 Enigma
Feb-42
Duenna
16-Nov-44
Enigma s UKW-D
1943
Autoscritcher
26-Dec-44
''
Gigant
koniec 1944
''
Heath Robinson
Jun-43
SZ40/42
1940/41
Collosus I
Feb-44
''
Collosus II
Jun-44
''
Všimnime si dlhého oneskorenia od doby, v ktorom bol uvedený do prevádzky šifrovací stroj až k tomu, keď bol proti nemu využitý kryptoanalytický stroj. Postavenie špecializovaného zariadenia trvalo dlhý čas a samozrejme s ním tu bol prítomný problém, že sa dal použiť výlučne proti tomu konkrétnemu šifrovaciemu stroju.
Anglo-američania po vojne prišli na to, že potrebujú omnoho flexibilnejšie zariadenie. Toto je stručne vysvetlené Howardom Campaigneom z NSA  [Zdroj: NSA-OH-14-83, p73]:
My sme mali v minulosti, predtým, pre každý problém vybudované špecializované zariadenie. A tak sme získali niektoré veľmi účinné zariadenia. Ale postaviť ich vždy trvalo dlhý čas. Mali sme sformulovať problém a navrhnúť zariadenie a skonštruovať a odladiť ho a všetkému tomuto malo dôjsť vtedy, keď by sme chceli pracovať. A videli sme, že sa zamyšľame nad flexibilným počítačom do ktorého môžete vložiť program a pustiť sa hneď do toho.
Potreba NSA po všeobecne využiteľnom kryptoanalytickom zariadení ich zaviedla k investícii veľkých súm do vývoja prvých povojnových počítačov.

štvrtok, 9. augusta 2012

Citát dňa - Prenechať to Rímu

 Nepřičítejte Římu více autority, než kolik kdy měl mít. Ježíš řekl Petrovi, aby posiloval bratry ve víře (viz L 22,31–32). Ježíš neřekl Petrovi nic o tom, že by je měl posilovat v lásce či naději. Úlohou římského biskupa je udržovat nás spjaté v tradici víry. V lásce nás posilují například trpící tohoto světa. Naději nám poskytují proroci – prorocká hnutí a komunity. Když toto všechno naložíme na Řím, říkáme si o zklamání. Jakmile jsem schopen přijímat centrální, viditelný a důležitý dar Říma a zároveň vím, že Řím nemá všechny dary, pak se kvůli Vatikánu nepotřebuji už tak hněvat a být jím zklamán. Pokračuji ve svém životě křesťana. Doufám, že jsem natolik svobodný, abych řekl své ano a dopřál Římu sluchu, nakolik je nutno. Mám ale i svůj život modlitby. Mám své svědomí; mám své studium Písma, jímž jsem prošel s františkánskou komunitou, učenci a se svým laickým společenstvím. Musím důvěřovat tomu, co tady slyším. Musím důvěřovat své vnitřní autoritě jako doplňku autority vnější. Jak to říká kardinál Newman: „Připiji papeži, ale nejprve připiji na lidské svědomí.“ Modlím se za to, aby se obojí překrývalo co nejvíce. Ale když tomu tak není, vracím se k modlitbě a k jiným moudrým lidem. A proto potřebujeme moudré a autenticky poslušné lidi, jako je Charles Curran, Dorothy Day či arcibiskup Hunthausen, aby nám pomáhali formovat naše svědomí. Prvním principem tradiční katolické morálky je, že „člověk musí následovat své svědomí“.
 Richard Rohr, z Catholic Agitator, “Creative Dissent”

streda, 8. augusta 2012

Citát dňa - Odsúdenie otroctva

"Otroctvo je ovocím lakomstva, márnotratnosti a neukojiteľnej nenásytnosti"

sv. Ján Chryzostom [345 n.l. - 407 n.l.], 
Konštantínopolský patriarcha, 
v komentári Epist. ad Ephes., 
Homil. XXII. 2.