utorok, 31. júla 2012

Citát dňa - Dobrá rada nad zlato

Dávať rady je vždy chybou, ale ak dáš radu dobrú, nikdy ti to neodpustia.
Oscar Wilde

pondelok, 30. júla 2012

nedeľa, 29. júla 2012

Citát dňa - O zdraví

Lekársky výskum urobil také pokroky, že napokon na svete už niet zdravého človeka.
 Aldous Huxley

sobota, 28. júla 2012

Citát dňa - O zodpovednosti cirkevnej hierarchie za čarodejnícke procesy

"S pocitom zahanbenia musíme priznať, že hierarchia z konca stredoveku ako z jedného, tak i z druhého hľadiska nezostala nedotknutá duchom zvrhlej doby. Najdivočejším spôsobom zrastená s existujúcimi politickými pomermi, stratila vo svojich svetských záujmoch slobodný pohľad, ako aj životnú sviežosť. Nepriamo teda môžeme duchovenstvo i hierarchiu katolíckej cirkvi volať na zodpovednosť za hrôzy procesov s čarodejnicami. Keby duchovenstvo v každom ohľade konalo svoju povinnosť, potom by sa strašlivé súdne procesy a prenasledovateľská vášeň u popudeného obyvateľstva nedokázali presadiť na miesto oprávnenej, avšak dobre usporiadanej cirkevnej trestnej právomoci."
Paul Maria Baumgarten, pápežský komorník, 1883 

piatok, 27. júla 2012

štvrtok, 26. júla 2012

Fínska rádiová rozviedka

Rádiová rozviedka mala životne dôležitý podiel na fínskych vojenských úspechoch počas II. svetovej vojny. Fínska rádiová rozviedka, ktorá sa rozvíjala pod skvelým odborným vedením Reino Hallamaa rozlúštila počas II. svetovej vojny niekoľko sovietskych šifrovacích systémov. Toto je krátky príbeh úlohy ktorú hrala fínska rádiová rozviedka v II. svetovej vojne.

Poznámky o sovietskych šifrovacích systémoch

Fínska rádiorozviedka mala sledovať sovietsku vojenskú rádiovú prevádzku (vrátane NKVD) už pred vojnou a bola zblízka oboznámená s (mierovými) sovietskymi rádiovými sieťami, operačnými postupmi a "podpismi" rádiových operátorov. Sovietske rádiové správy boli posielané takmer výlučne zakódované pomocou 2-, 3-, 4- alebo 5-miestnych skupín.
Najnižší a najjednoduchší 2-miestny kód ("dvojky") bol pravdepodobne určený len pre spojenie medzi rádiovými operátormi (tj. testovanie signálu a siete, atď.), ale bol niekedy použitý rovnako aj pre posielanie operatívnych rozkazov a správ. Tento kód bol použitý na nižších úrovniach sovietskej armády a NKVD.

3-miestny kód ("trojky") bol používaný najmä jednotkami NKVD pre správy prenášané medzi bataliónmi a plukmi.

Prinajmenšom tri rozličné varianty 4-miestnych kódov (ktoré boli používané od divíznej úrovne až dolu) boli odhalené a rozlúštené (názvy v úvodzovkách sú preklady fínskych názvov daných týmto kódom):

 a) "dvojky" posielané v 4-miestnych skupinách
 b) "námorné štvorky" používané baltickou flotilou červeného práporu a jej vzdušnými silami a jednotkami pobrežnej stráže
 c) "pozemné štvorky" používané sovietskymi pozemnými silami
Sovietsky 5-miestny kód bol používaný pri rádiovej prevádzke medzi divíziami a vyššími úrovňami, ale pred vojnou nebola v 5-miestnom kóde odhalená žiadna systematickosť a tieto správy mali byť odložené stranou.
Normálne "dvojky" sa dali zvyčajne priamo odhaliť, ale obsahovali menej zaujímavé informácie. Prevádzka používajúca 3- a 4-miestne kódy bola oveľa "zaujímavejšia" a  "morské štvorky" boli (čiastočne) rozlúštené najprv.

Začiatok II. svetovej vojny (Nemecká invázia do Poľska) a následná sovietska okupácia východného Poľska rádovo zvýšila intenzitu rádiovej prevádzky a fínska kooperácia s estónskou vojenskou jednotkou zaoberajúcou sa rádiovou rozviedkou mala za následok to, že bol čiastočne "rozvinutý" (tj. rozlúštený) 4-miestny  kód "pozemné štvorky" počas 2.5 mesiaca pred Zimnou vojnou.

Zimná vojna
Ako Zimná vojna začala, fínska rádiová rozviedka bola schopná rozlúštiť niektoré zo správ zašifrovaných "pozemnými štvorkami" s čiastočne rozlomeným kódom, ku konečnému prielomu došlo keď bola ukoristená kódová kniha od sovietskeho dôstojníka zabitého v bitke o Suomussalmi na konci decembra. Tento kód mohol byť teraz identifikovaný pod označením OKK-5, ktoré používali sovietske pozemné sily na šifrovanie správ pri komunikácii medzi divíziami a plukmi.
Počas Zimnej vojny boli výsledky rýchlej a presnej rádiovej rozviedky mimoriadne dôležité pri úspešných bitkách odohrávajúcich sa pozdĺž severovýchodnej hranice Fínska, najmä keď v skutočnosti nebol naporúdzi žiadna možnosť vzdušného prieskumu. Celkovo bolo doručených vrchnému veleniu fínskej armády viac než 4000 spravodajských správ (väčšina z nich bola založená na rádiovom odposluchu a lúštení správ).
Počas obdobia dočasného prímeria po Zimnej vojne veľké množstvo správ zachytených rádiovým odposluchom počas vojny taktiež umožnilo čiastočné rozlúštenie 5-miestneho kódu ("pozemné päťky") (bolo odhalených približne 30% kódových slov). Preto teraz mohla byť rozlúštená a prečítaná väčšina zo správ zozbieraných počas Zimnej vojny.
Sovietsky zväz taktiež používal 5-miestny kód spolu s jednorázovými blokmi, ktorý tak nemohol byť rozlúštený.
Tentoraz materiál určený pre výmenu správ bol prijímaný z Japonska, ten obsahoval novú rádiovú prevádzku medzi Chabarovskom a Vladivostokom. Správy boli kódované v novom 5-miestnom kóde používanom sovietskymi pozemnými silami. Tento kód mal taktiež v sebe zahrňovať kontrolu parity, ktorá umožňovala oveľa rýchlejšie dešifrovanie správ. Počas leta roku 1940 nikto nevedel či sa kód bude dať nejako použiť (preto mal byť využívaný len na Ďalekom východe), ale materiál bol skúmaný aj tak - iba pre prípad.

Pokračovacia vojna (1941-1944)

Ako Pokračovacia vojna (1941-1944) začala a rádiová prevádzka sovietskej armády vzrástla znovu bolo zistené, že 5-miestny kód použitý na fínskom fronte bol teraz presne ten istý ako kód ktorý mal byť používaný už skôr na Ďalekom východe.
Teraz bola fínska rádiová rozviedka bola schopná rozlúštiť a doručiť správy v časovom rozmedzí od 1 do 15 hodín (v priemere 6 hodín) od ich zachytenia rádiovým odposluchom. Iba 20% zo zachytených správ odoslaných a prijatých nepriateľskými divíziami a armádami a armádnymi skupinami bolo nerozlúštených. Táto situácia trvala až do začiatku septembra 1941 keď sa na týždeň stratili "pozemné päťky" a znovu sa objavili v zmenenej forme. Informácie prijímané pomocou rádiovej rozviedky boli dôležitým faktorom pri rapídnom znovuobsadení fínskych území stratených počas Zimnej vojny.
Po skončení útočnej fázy Pokračovacej vojny sa front usadil a intenzita rádiovej prevádzky znovu poklesla. Počas tohto obdobia tichej "zákopovej vojny" boli rozlúštené 3- a 4-miestne kódované správy používané pohraničnými kontrolnými oddielmi NKVD a využité na záchranu fínskych dlhodosahových patrol pred ich prenasledovateľmi.
Na jeseň roku 1943 bola prijatá ďalšia dávka "výmenného materiálu", tentoraz z Nemecka. Tieto správy obsahovali 4-miestne kódované správy pochádzajúce od sovietskych obrnených jednotiek v oblasti jazera Ilmen. Tento materiál bol priradený istému skúsenému kryptoanalytikovi, ktorý prelomil kód a rozlúštil správy a túto prácu dokončil na konci zimy roku .
Fínska rádiorozviedka taktiež monitorovala sovietske vzdušné sily, najmä sovietsku rádiovú sieť vzdušných síl dlhého doletu (ADD) a dokázala poskytnúť včasné varovanie o bombardovacích náletoch na Helsinki uskutočnené ADD vo februári 1944.
Sovietska strategická ofenzíva proti Fínsku sa začala dňa 9. júna 1944. V tom čase bolo zistené, že sa v Karelskej úžine vyskytla podobná rádiová prevádzka prebiehajúca v už predtým zmienenom 4-miestnom kóde používanom sovietskymi pancierovými jednotkami. Najprv tu boli problémy s jej rozlúštením, ale následne sa zistilo, že kľúče ku kódu mali byť zmenené dňa 12. júna o 12. hodine v noci. Podľa toho bol materiál rozdelený do na dve časti a na obidva segmenty boli použité odlišné dešifrovacie kľúče (bigramové tabuľky). So začiatkom dňa 15. júna všetky rádiové správy sovietskych pancierových jednotiek mohli byť rozlúštené bez oneskorenia a obranca prijímal sovietske rozkazy približne v ten istý čas ako útočiace sovietske jednotky.
Toto umožnilo fínskym ozbrojeným silám skoncentrovať obranné postavenia na správne miesta. Mnoho zo sovietskych pozemných útokov bolo odrazených predtým než dokonca Fíni začali  s útokmi bombardovacích jednotiek fínskych vzdušných síl, nemeckej bojovej skupiny Kuhlmey (Gefechtsverband Kuhlmey) a sústredené fínske delostrelectvo zasahovalo sústredenenia nepriateľských jednotiek často iba niekoľko málo minút pred začiatkom útoku.

Počas krutých letných bitiek v roku 1944 bola rádiová rozviedka taktiež často schopná informovať fínske vzdušné sily o sovietkych leteckých a útočných plánoch sovietskych vzdušných jednotiek, čo umožnilo využitie malých leteckých jednotiek s maximálnou účinnosťou.

Celkovo fínska rádiorozviedka počas II. svetovej vojny doručila fínskym ozbrojeným silám približne 33000 "oznámení" (jedno oznámenie mohlo obsahovať informácie pochádzajúce z niekoľkých zachytených a rozlúštených rádiových správ). Okremn sovietskych vojenských kódov fínska rádiorozviedka mala prelomiť niektoré z diplomatických kódov používaných niektorými ďalšími krajinami. Fínska rádiorozviedka zamestnávala počas II. svetovej vojny približne 1500 osôb.

Diplomatické kódy

Fínska rádiová rozviedka bola schopná prečítať (niektoré) kódy ôsmych rozličných krajín. Medzi nimi boli prúžková šifra (M-138-A) používaná na veľvyslanectvách USA.
Dočasný mier a operácia Stella Polaris

Po dočasnom mieri so Sovietskym zväzom bola väčšina fínskych spravodajských materiálov  (kódy, zariadenia atď.) a množstvo personálu tajne prepravených do Švédska (operácia "Stella Polaris") v očakávaní možného pokusu o sovietsku okupáciu.
Niektoré dokumenty z materiálov operácie  Stella Polaris o ktorých sa myslelo že boli stratené respektíve zničené mali byť len nedávno (1996) nájdené medzi materiálmi NSA nachádzajúcimi sa v národných archívoch USA.

Zdroje:

Suomen radiotiedustelu 1927 - 1944 (Finnish Radio Intelligence) by Erkki Pale. Edited by Reijo Ahtokari. 3. vydanie. Hakapaino 1998. ISBN 952-90-9437-X. Text vo fínštine.

Stella Polaris -asiakirjoja Washingtonissa (Dokumenty operácie Stella Polaris vo Washingtone) autor: Ohto Manninen. Sotilasaikakauslehti 2/1997. Text vo fínštine.


Môj otec, práporčík Lauri Yrjölä obsluhoval počas II. svetovej vojny rádiostanicu.

http://koti.welho.com/myrjola/war/finland/intel/

streda, 25. júla 2012

Anglickí kryptoanalytici z Decyphering Branch


John Wallis (1616-1703) nebol len klerik a skvelý matematik, ale bol aj prvý veľký kryptoanalytik v Anglicku. Slúžil vláde Parlamentu a aj kráľovi Karolovi II. a Williamovi a Mary. Jeho rozlúštenie korešpondencie ktorú si medzi sebou vymieňali francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a jeho veľvyslanec v Poľsku v roku 1689 pomohlo odvrátiť Ľudovíta od splnenia jeho túžob a nárokov na dosadnutie na poľský trón.

Takmer o 60 rokov neskôr Máriin vnuk anglický kráľ Karol I.  taktiež mal čítať jeho poštu anglický kryptoanalytik. Tým bol John Wallis významný matematik a klerik ktorý sa dostal k lúšteniu šifier viacmenej náhodne a získal si reputáciu tým, že rozlúštil kryptogram ktorý odolával všetkým doterajším pokusom o jeho prelomenie viac než dva roky. Jeho rozlúštenie trvalo Wallisovi tri mesiace, ale jeho počin tak zaujal členov parlamentu , že si vyžiadali jeho pomoc pri svojom zápase s kráľom. Počas občianskej vojny Wallis rozlúštil množstvo depeší od kráľa, ktoré dokázali parlamentári zachytiť. Medzitým v roku 1649 bol Karol I. sťatý; a počas ďalších 11 rokov vládla v Anglicku puritánska strana. Wallisova schopnosť lúštiť šifry bola tak veľmi rešpektovaná, že keď sa potom Karol II. v roku 1660 vrátil do Anglicka ako monarcha, vyhľadal Wallisa a zamestnal ho - napriek skutočnosti, že Wallis mal pracovať pre nepriateľov jeho otca. Medzitým sa Wallis stal kráľovským kaplánom. Podľa spisovateľa z 17. storočia Johna Aubreyho bol Wallis "osobou skutočnej ceny" ktorá "mohla stáť veľmi slávne na svojom vlastnom základe a nemusela byť vydržiavaná nijakým človekom kvôli sláve, už bol tak extrémne hladný po sláve, že sa pýšil cudzím perím ktorým vyzdobil svoju vlastnú čiapku; napr. stál na stráži pri pojednaniach Sira Christophera Wrena, p. Roberta Hookea, Dr. Williama Holdera, atď.; zapisujúc ich koncepty do svojho zápisníka a následne ich vydal tlačou, bez uvedenia skutočného autora. K tomuto dochádzalo často na čo si oni sťažovali." Wallis vedel o svojej cene práce kryptoanalytika pre vládu a často požadoval zvýšiť svoje príjmy. Taktiež požadoval od vlády zaplatenie za výučbu svojho vlastného vnuka v kryptoanalýze - hoci on sám raz implicitne pripustil, že tento predmet sa nedá vyučovať: "každá nová Šifra sa takmer vždy vymýšľa úplne novým Spôsobom, ktorý nepripúšťa, aby sa navrhla akákoľvek stála metóda na jej zdolanie." Evidentne mal jeho vnuk William Blencowe, pre túto prácu talent pretože od smrti Wallisa v roku 1703 20-ročný Blencowe jeho post prevzal. Blencowe bol v skutočnosti prvým anglickým kryptoanalytikom ktorý sa honosil titulom Decypherer a dostával pravidelnú mzdu za svoje služby. Avšak nezastával svoju pozíciu dlho pretože v roku 1712 spáchal samovraždu. Na krátko ho vystriedal naozaj neschopný vykonávateľ umenia lúštiť ktorý sám bol vystriedaný Edwardom Willesom, ktorého rodina zastávala tento post počas troch generácií.
Edward Willes(1694-1773) 
ďalší anglický klerik-lúštiteľ. 
Pravdepodobne jeho najdramatickejším úspechom bolo
 rozlúštenie korešpondencie Francisa Atterburyho,
 biskupa z Rochesteru, ktorá odhalila
 jeho účasť v spiknutí zameranom
 na návrat Stuartovcov na trón.



Willes dokázal nielen skĺbiť kryptoanalýzu so svojou karierou ako klerika, ale taktiež vystúpiť na oveľa vyššie posty v rámci Cirkvi čo bolo výsledkom jeho služieb v oblasti lúštenia šifier, ktoré poskytoval Korune. V tom čase keď jeho najstarší bol v roku 1742 zvolený za kráľovského Lúštiteľa - Decypherer Willes sa mal stať biskupom z Bathu a Wellsu. Pravdepodobne najvýznamnejšou udalosťou jeho kariéry kryptoanalytika bolo jeho svedectvo poskytnuté ním pred Snemovňou Lordov proti kolegovi klerikovi Francisovi Atterburym, biskupovi z Rochesteru.
Biskup Atterbury 
usvedčený zo spiknutia zväčša na základe dôkazov
 poskytnutých Willesom vďaka jeho kryptoanalýze.
 Biskup bol odsúdený do vyhnanstva.


Atterbury bol obvinený z pokusu nastoliť na trón následníka na miesto kráľa Juraja I. Dôkazy získané Willesom a ďalším lúštiteľom pozostávali zo zachytenej korešpondencie medzi Atterburym a jeho spoluspiklencami. Keď zistil ako usvedčujúce bolo obvinenie proti nemu, Atterbury sa neustále pýtal Willesa, dúfajúc pritom že to vnesie tieň pochybnosti na jeho schopnosť lúštiť listy. Willes, neprajúci si odhaliť príliš veľa svojich tajomstiev, odmietol aby kreslil. Medzitým, s divokým protestovanímm bol Atterbury a jeho obhajca vykázaný zo súdnej siene, Lordi hlasovali o tom,"že nie je v súlade s verejnou bezpečnosťou klásť Lúštiteľom ľubovoľné otázky, ktoré by mohli viesť k odhaleniu umenia alebo tajomstva lúštenia." Atterbury bol usvedčený a vyhnaný z Británie. Willes a jeho nástupci sa spojili s inými kryptoanalytikmi a boli kolektívne známi pod názvom Decyphering Branch. Nemali žiadne oficiálne štvrte a pracovali väčšinou vo svojich domoch, im prácu prinášali špeciálni poslovia z Secret Office a z Private Office. Tieto úrady boli zodpovedné za otváranie zahraničnej resp. domácej pošty. V zákone z roku 1657, ktorý ustanovil poštovú službu sa otvorene deklarovalo, že poštové zásielky boli dobrým spôsobom ako odhaliť podvratnú aktivitu a následné zákony potvrdili právo vlády otvárať súkromnú korešpondenciu. Zamestnanci týchto dvoch úradov pracovali v utajení, otvárali listy a rozdeľovali a znovu ich pečatili tak obratne, že nikdo o nich nemohol povedať, že by boli niekedy otvárané. Tie listy, ktoré boli zašifrované boli posielané členom Decyphering Branch. Samotná existencia tohto úradu bola známa len hŕstke osôb, ale jeho práca - ktorá predstavovala lúštenie správ z celej Európy a neskôr zo Spojených štátov - vláde opakovane dokazovala svoju cenu.
zo stránok 26-28 v knihe The Encyclopedia of Espionage: Codes and Ciphers, autor: Peter Way, London: The Danbury Press, 1977

utorok, 24. júla 2012

Nacistický záujem o perzekúciu čarodejníc

Správy o záujme vodcu SS (the Schutzstaffel—ochranný oddiel resp. obranná jednotka) Heinricha Himmlera o výskum perzekúcie čarodejníc sa začali šíriť už od roku  1947 vďaka berlínskym novinám Telegraf. Informácia pochádzala od neznámeho knihovníka z poľského mesta Poznaň (predtým Posen), kde boli uložená obrovská zbierka kníh a niektorých spisov pochádzajúcich od SS, ktoré poskytovali tomuto projektu dôveryhodnosť . V roku 1948 a 1951 vyšli na povrch ďalšie informácie pochádzajúce od bývalého väzňa koncentračného tábora, Herberta Blanka, ktorému bolo nariadené od veliteľstva SS vytvoriť výťahy zo spisov čarodejníckych procesov. V roku 1952 malo vyšetrovanie týkajúce sa osudu nemeckých archívnych zdrojov na poľskom teritóriu ponúknuť o tomto projekte viacero vodítok. Samozrejme informácia o Himmlerovom projekte napokon zapadla až do tej doby sa keď historik Gerhard Schormann nerozhodol poskytnúť popis z prvej ruky o archívnej zbierke spisov pochádzajúcich z čarodejníckych procesov zostavenú tzv. SS H-Sonderkommando(zvláštna jednotka H [Hexen-čarodejnice]) v úvode k jeho krátkej knižke (Schormann 1981). Správy podnietili široký záujem po celom Nemecku.
Odvtedy početní historici zameriavajúci svoj výskum na dejiny rannomodernej Európy a nacistického Nemecka mali využívať buď originálne materiály zachované v archívoch v Poznani alebo ich kópie zaznamenané na filme uchované v Bundesarchiv vo Frankfurte. Po páde Nemeckej demokratickej republiky (DDR) v roku 1989 historik Jörg Rudolph objavil ďalšie spisové materiály v zložkách SS, ktoré boli tajne uchovávané Stasi, spravodajskou službou bývalej DDR pre politické účely. Od roku 1999 bola študijná skupina schopná predstaviť zborník zostavený z článkov podrobne sa zaoberajúcich  rozličnými aspektami tzv. H-Sonderkommando, vrátane nadôvažok jeho politických cieľov a ideologických základov, kritického zhodnotenia vedeckej hodnoty tejto spisovej zbierky SS.

Národnosocialistické pohľady na čarodejníctvo a jeho perzekúciu 

Záujem Himmlera, i keď jasne odrážal jeho zámer využiť politicky materiály z čarodejníckych procesov nielen proti Katolíckej Cirkvi ale aj protestantským oponentom, bol taktiež hlboko zakorenený v nacistickej ideológii. Podobne ako iní intelektuálne založení nacionálni socialisti aj tento majster vyhladzovacích táborov smrti veril, že obete perzekúcií čarodejníc odohrávajúcich sa v neskorom stredoveku a ranomodernom období mali byť čistými potomkami germánskej rasy. Čarodejnice boli údajne stúpenkyne a uctievačky tradičného germánskeho náboženského kultu, ktoré sa z tohto samého dôvodu mali stať obeťou prenasledo vaní zosnovaných cirkevnými autoritami pri ich pokuse vyhladiť zvyšky pohanstva. V samom koreni bola táto teória namierená na antisemitizmus, predstierajúc že Katolícka Cirkev od svojho počiatku bola preniknutá Židmi a “Židovským” zámerom zničiť všetky rasovo nadradené bytosti.
Podobne ako mnoho iných myšlienok a vízií nacionálneho socializmu, aj táto pohanská interpretácia čarodejníctva vyvierala z dlhej tradície antimodernistických presvedčení. Po tom čo Osvietenstvo malo koncom 18. storočia odčarovať čarodejnícke predstavy, nasledujúce storočia, v ktorých pretrvávala romantizujúca inšpirácia, objavili za nimi “skutočnú pravdu”. Vo Francúzsku Jules Michelet prehlásil čarodejnicu za skutočne ľudovú liečiteľku; v Nemecku zasa Jakob Grimm v nej videl postavu v ktorej sa skrýva stratená germánska kultúra. V Anglicku Margaret Murray (1921) znázornila čarodejníctvo ako staroveký kult plodnosti. Ale nikde nedošlo zhmotnenie postavy čarodejnice až tak ďaleko ako v Nemecku a Rakúsku. Keď Hitler prišiel v roku 1933 k moci, neopohanská vízia čarodejníctva ukazovala svoju  “bielu” ako aj “čiernu” interpretáciu. V rámci tej prvej sa tvrdilo (podobne ako Michelet), že čarodejnice mali byť zástupkyňami ľudovej medicíny; podľa tej druhej to bolo tak, že ľudia obvinení z čarodejníctva boli skutočne skupinami germánskych bojovníkov a bojovníčok zápasiacich s démonickými silami pomocou rituálnych prostriedkov. Vojenskou verziou, vykladanou viedenským germanistom Ottom Höflerom, ktorou samozrejme veľmi súhlasili Himmler a jeho “Čierny rád” SS, zatiaľčo umiernenejšia “biela” verzia, obhajovaná Himmlerovým politickým oponentom šéfideológom Alfrédom Rosenbergom padla za obeť vnútorným straníckym čistkám. Nezávisle od týchto rozdielov však obidve frakcie súhlasili v tom, že kresťanstvo malo byť zodpovedné za zmasakrovanie miliónov germánskych obetí. Preto sa historický výskum stal skutkom pripomínajúcim “rasové straty” a prejavom úcty voči “obeti germánskych hrdinov” - ženám rovnako aj mužom. S danou zjavnou kontinuitou tejto konfrontácie to taktiež poskytovalo muníciu pre nadchádzajúcu bitku. Politicky bol preto čarodejnícky výskum braný ako “vedecké skúmanie nepriateľa” s úplnou zodpovednosťou za projekt spadajúcou na tajnú službu SS (SD) a sústredený bol najprv v tzv. Amt II Gegnerforschung (výskum o nepriateľoch) v rámci centrálnej administratívy SS úradu Reichssicher-heitshauptamt (Nacistického Ústredného Úradu Ríšskej Bezpečnosti).
Práca začala v roku 1935, po nacistickom publikovaní ideologicky revidovanej verzie tradičného sedliackého kalendára, v ktorom sa písalo o zodpovednosti Cirkvi za milióny zmasakrovaných heretikov a čarodejníc ako o vyvrátenom škandalózne ignorantskom historickom mýte. Toto zlyhanie ukázalo, že historicky presná propaganda musí byť preto postavená na organizované vedecké základy.

Organizácia a výkonnosť

Výskumná skupina SS zameraná na čarodejníctvo (H-Sonderkommando) urobila všetko preto aby utajila svoje aktivity, ako ukazuje aj jej skratka (“H” ako “Hexen”). Zatiaľ čo vyhľadávanie dovtedy publikovanej literatúry pokračovalo, členovia začali navštevovať archívy po celej Tretej ríši už v lete roku 1935, rovnako ako počas vojny rozširujúc svoje vyšetrovanie na okupované oblasti. Keď tak robili nikdy oficiálne neodhalili svoje členstvo v SS, pracujúc namiesto toho zatiaľ pod akademickým alebo súkromným krytím; ináč by inak nikdy neboli získali prístup do cirkevných inštitúcií, ako napríklad arcibiskupské archívy v Trieri.
Záznamy z procesov a podobné dokumenty boli vyšetrované podľa pevne stanoveného postupu, navrhnutého nielen na zistenie základných faktov (počet obetí, vek, pohlave a rasa(!)) ale taktiež na získanie dôkazu o tom, kto vypracovával obvinenia a usporadúval procesy a najmä o zodpovednosti cirkví. Sekretárky neskôr prepísali tieto zistenia strojom vyplnené formuláre - preto bol zvolený poľský názov Kartoteka (Kartotéka, kartový register) a usporiadali ich podľa lokalít, takže sa dali rýchlo využiť na vyvolanie kampaní v miestnej tlači. V rámci oveľa vedeckejšej kostry bolo naplánované uverejniť systematické štúdie o rasových a demografických aspektoch perzekúcií, o použití mučenia a o falšovaní v skorších historických popisoch.
Hoci ideologické hranice projektu sú zrejmé ich perspektíva z dola mu umožnila prinajmenšom teoreticky nové náhľady, obzvlášť jeho zameraním sa na sociálny kontext (ak zameníme “rasu” za “sociálne postavenie”). Naviac výskumníci SS neboli tak predpojatí aby prehliadli blízke spojenectvo medzi svetskými a cirkevnými predstaviteľmi v rámci učenej kultúrnej elity, ale ich ideológia ich prinútila použiť koncept separátnej (a rasovo ponímanej) ľudovej kultúry. Je preto cenné v tomto kontexte pripomenúť, že myšlienka kultúry elít ako opaku ľudovej kultúry by sa mohla stať oceňovaným prístupom niektorých spoločenských historikov  dlho až do 80-tych rokov 20. storočia, predtým než sa dostane k skutočne omnoho zložitým predpokladom diferencovaných medzikulturálnych vzťahov. Medzitým sa však zdá, že romantický obrázok čarodejníc ako jednoducho prenasledovaných za to že boli “vedmy” je taký živý ako bol už vo feministických a neopohanských kruhoch. Skutočne moderným, na druhú stranu, bol zámer H-Sonderkommanda spopularizovať svoje nálezy pomocou výstav a článkov v populárno-náučných časopisoch a masívnym využitím fotografického materiálu.
Napriek svojmu ambicióznym a moderným cieľom, stratégiám a prístupom boli výsledky projektu sklamaním. V rámci 33846 prípadov zaznamenaných ku koncu roku 1943 keď sa práca na projekte skončila z dôvodu nepriaznivého vývoja vojny, výsledky počtov obetí boli ďaleko za ako napr. 500000 resp. dokonca ako milióny obetí, ktoré sa očakávali. Ohľadne úlohy Cirkvi, na rozdiel od potvrdenia toho, čo bolo už známe o jej propagande, dôkazy skôr naznačovali opak, tj. že podpora perzekúciam čarodejníc pocházdala od obyčajného nemeckého ľudu. Zrejme ranomoderná spoločnosť bola viac preniknutá kresťanstvom, než ako sa domievali prívrženci rasového pohanstva. Výskum stôp o potlačených germánskych kultoch o tomto nedokázal nájsť dostatočné dôkazy.
Okrem koncepčných skratiek a slepých uličiek, intelektuálna priemernosť, skutočný diletantizmus pracovníkov H-Sonderkommando ukázalo že ich výstupy sú nepoužiteľné pre antireligióznu propagandu. Nedávne nové preskúmanie zachovaného materiálu v porovnaní s archívnymi zdrojmi (Lorenz et al. 1999) odhalilo bepočetne veľa chýb, ktoré oponenti nacistického pohanstva by taktiež boli schopní odhaliť: chybná identifikácia prípadov, nesprávne prečítanie a popletenie mien obvinených, nesprávne pochopenie kontextu a nepochopenie toho, čo sa pri lokálnych perzekúciách skutočne stalo .
Preto potom neprekvapí, že žiadna z ambiciózne plánovaných štúdií nemohla byť dokončená. Je príznačné že osobný záujem dôstojníka SS Dr. Rudolfa Levina, popredného člena skupiny, využiť svoje dielo na akademickom poli a predstaviť ho ako Habilitačná prednáška (druhá dizertačná práca, nutná na získanie definitívy) na Univerzite v Mníchove bol neúspešný a zamietnutý akademickou komisiou. Dokonca aj krízový manažment šedej eminencie skupiny, prominentného nacionálne socialistického historika a dôstojníka SS profesora Günthera Franza, nedokázal túto situáciu zlepšiť.
Priemernosť filológov v skupine napovie niečo o ich motívoch prečo participovali na projekte: využiť ho ako výťah k akademickej kariére, inak nedostupnej. “Modernisti” v rámci skupiny samozrejme tí ktorí boli poverení distribúciou výstupov na verejnosť, ho využili ako šancu na rozvinutie metód životne dôležitých pre ich vlastné budúce kariéry v povojnovej nemeckej tlači a v marketingu. Preto sa vedúci úradu SS zaoberajúceho sa “vedeckým skúmaním nepriateľa,” profesor Dr. Franz A. Six v povojnovom období stal poprednou postavou západonemeckého marketingu.
Pri daných vedeckých nedostatkoch zbierky dokumentov o čarodejníckych procesoch SS je ich užitočnosť pre súčasný historický výskum obmedzená. Okrem ich fotografických kópií, prepisy a výňatky z originálnych dokumentov, Kartotéka sa nemôže používať ako náhrada za ináč stratený archívny materiál. Samozrejme to má svoje výhody ako prostriedok na získavanie prehľadu alebo overovanie zdrojov a získavanie vodítok o niektorých naozaj zriedkavých nálezoch, ako bola poprava šestnástich čarodejníc o ktorých sa píše, že sa konali v rokoch 1629 a 1630 v dedine Sehlem blízko Trier. Tieto prípady boli zdokumentované iba poznámkou vo selhemskom farskom registri, celkom výnimka v rámci súčasného presvedčenia o odmietaní poskytovania odsúdeným čarodejniciam kresťanský pohreb ako aj dokonca vyhotovenia záznamu o nich. Pri ich danom všeobecne povrchnom postupe výskumníci SS v tomto prípade sa iste spoliehali na miestneho informátora, pravdepodobne niekoho, kto pracoval s farskými záznamami za účelom vypracovania rasovej genealógie.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Baumgarten, Achim R. 1994. “Hexenprozessforschung im Bundesarchiv.” Mitteilungen aus dem Bundesarchiv 2: 75–83.
Behringer, Wolfgang. 1994. “Zur Geschichte der Hexenforschung.” Pp. 93–146 in Hexen und Hexenverfolgung im deutschen Südwesten. Edited by Sönke Lorenz. Ostfildern: Cantz.
Hachmeister, Lutz. 1996. Der Gegnerforscher: Die Karriere des SS-Führers Franz Alfred Six. Munch: Beck.
Harmening, Dieter. 1989. “Himmlers Hexenkartei: Ein Lagebericht zu ihrer Erforschung.” Jahrbuch für Volkskunde. Neue Folge 2: 99–112.
Lorenz, Sönke, Dieter R. Bauer, Wolfgang Behringer, and Jürgen Michael Schmidt, eds. 1999. Himmlers Hexenkarthotek: Das Interesse des Nationalsozialismus an der Hexenverfolgung. Bielefeld: Verlag für Regionalgeschichte.
Schormann, Gerhard. 1981. Hexenprozesse in Deutschland, Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht.
Sebald, Hans. 1989. “Nazi Ideology Redefining Deviants: Witches, Himmler’s Witch-Trial Survey, and the Case of the Bishopric of Bamberg.” Deviant Behaviour 10: 253–270.

pondelok, 23. júla 2012

Citát dňa - Hláskovacia tabuľka typu Slidex

Pri konštrukcii a použití taktických kryptologických systémov existujú dve navzájom si odporujúce požiadavky. Jednou je bezpečnosť a ďalšou je ľahkosť použitia. Ak je systém vysoko bezpečný ale ťažko sa používa a je časovo náročný na použitie potom dôležité správy môžu byť odolné voči kryptoanalýze, ale na miesto určenia môžu doraziť príliš neskoro s často katastrofickými dôsledkami. Na druhej strane ak je systém extrémne jednoduchý na použitie, ale nebezpečný, potom správy budú môcť doraziť včas, ale nepriateľ bude tiež schopný rozlúštiť ich.
V posledných rokoch II. svetovej vojny britskí a americkí vojaci v značnej miere používali kód Slidex (vo forme hláskovacej tabuľky) ktorý, nanešťastie pre nich, patril do druhej kategórie. Bol ľahký na použitie a vojenské jednotky si ho obľúbili, ale jeho bezpečnosť bola len iluzórna!
Hláskovacia tabuľka Slidex pozostávala z dvoch častí. Karta pozostávajúca z 12 stĺpcov a 17 riadkov ktoré tvorili 204 obdĺžničkov a dva súradnicové prúžky, jeden vertikálny prúžok na ľavo a jeden horizontálny prúžok na vrchu. Karta a súradnicové prúžky boli umiestnené v kovovom rámčeku.



Poznamenajme si, že obrázok pochádzajúci z cryptomuseum nemá súradnicové prúžky.
Obdĺžničky na súradnicových prúžkoch obsahovali náhodné písmeno, takže každé slovo mohlo byť reprezentované bigramom.
Každý obdĺžniček na karte Slidex obsahoval slovo alebo frázu plus písmeno alebo číslo. Slová alebo frázy boli tie, ktoré najpravdepodobnejšie používali vojenské jednotky, napr. DIVISION, ARTILLERY, ATTACK, AT ONCE atď.
Čo sa stalo keď niekto chcel poslať slovo, ktoré sa nenachádzalo v obdĺžnikoch Slidex? Aby sa dospelo k tejto eventualite tieto obdĺžničky v sebe obsahovali aj vytlačené čísla alebo písmená. Toto dovoľovalo operátorovi vyhláskovať slová, ktoré sa nenachádzali na karte Slidex, alebo obsahovali čísla.
Aby k tomu došlo mal použiť jeden z obdĺžničkov s ozn. SWITCH ON (týchto bolo niekoľko). Po tomto mohol používať písmená alebo čísla nachádzajúce sa v obdĺžničkoch a potom ukončiť túto časť s jedným z obdĺžničkov ozn. SWITCH OFF.
Každá karta bola platná počas špecifického časového obdobia, ktoré znamenalo niekoľko dní až mesiac. Súradnicové prúžky sa denne menili. [Zdroje: EASI vol4, s.149 and vol5, s.83, The Slidex R/T code]
Slidex bola používaná v značnej miere anglo-americkými ozbrojenými silami od operácie Overlord až do konca vojny. Zvyčajne sa pomocou nej kódovali správy nízkej a strednej úrovne dôležitosti (až na úroveň divízie) samozrejme niekedy bola použitá aj pre správy vyššej dôležitosti.
Jej hlavnou výhodou bolo, že sa dala  bojovými jednotkami  ľahko použiť.
Viac na: The Slidex code

nedeľa, 22. júla 2012

Citát dňa - Sovietske námorné kódy a arktické konvoje

Prehľad

História vojny medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom sa takmer výlučne zameriava na pozemné bitky a len menšia časť z nej je o vzdušných silách obidvoch krajín. Námorným vojenským stretom sa zvyčajne poskytuje len veľmi malý priestor.
To je pochopiteľné keďže sovietske námorníctvo bolo väčšinou zapojené do bojov na Baltiku a existovali tu tiež málo zaujímavých operácií na Čiernom mori. Z ich strany Nemci využívali proti ZSSR len obmedzené námorné sily (väčšinou  bitevníky a mínokladky).
Nemecká strana bola samozrejme zaujatá plánmi a operáciami sovietskeho námorníctva a to najmä konvojmi plaviacimi sa medzi VB a ZSSR. Tieto konvoje prevážali zásoby na základe dohody o pôžičke a prenájme (Lend Lease), ktoré boli životne dôležité pre sovietsku ekonomiku a ozbrojené sily.
Pomocou zachycovania a kryptoanalýzy spojov boli Nemci schopní monitorovať sovietske operácie a najmä trasu a rýchlosť spojeneckých konvojov. Toto im umožnilo spôsobiť ťažké straty na obchodnom loďstve a spôsobiť krízu arktickým konvojom.
Systémy, ktoré prelomili boli sovietske námorné kódy a v prípade konvojov kód používaný Sovietskym námorným letectvom.

Sovietske námorné kódy

Nemeckí námorní kryptoanalytici delili sovietske námorné systémy geograficky (Severné more, Baltik, Čierne more) a podľa toho, či to boli hlavné alebo rezervné, záložné systémy.

Hlavné systémy boli 4 a 5-miestne kódy (prešifrované alebo substitučné) a boli používané pobrežnými stanicami a veľkými jednotkami.

Rezervné systémy boli 2 a 3-miestne kódy prešifrované jednoduchou substitučnou tabuľkou. Boli používané na malých lodiach.

Severné more a Baltik

5-miestne kódy používané v týchto oblastiach boli väčšinou prešifrované pomocou jednorázového bloku - OTP. Samozrejme v lete ’44 ako sa zistilo, bola rádiová prevádzka stanice v Chabarove šifrovaná 4-miestnym kódom s 5-tou číslicou branou z subtraktorovej tabuľky. Táto kniha bola čiastočne zrekonštruovaná, ale po  septembri ’44 tu neexistovali žiadne ďalšie odhalenia.

Počas vojny bolo odhalených niekoľko 4-miestnych kódov. Najdôležitejšie z nich boli tie používané flotilami na Severnom a Bielom mori keďže boli ‘prelomené’ bez väčších ťažkostí.

Kódy najvyššej úrovne boli rozlúštené na sklonku roku ’43. Od toho času ako sa zdá rusi používali vo veľkom výlučne jednorázový blok - OTP. Kódy nízkej úrovne boli počas vojny lúštené veľmi ľahko.








Nemecký úspech so sovietskymi námornými kódmi nezostal tajomstvom a dozvedeli sa o ňom Briti z rozlúštených správ Enigmy. Správa s ozn. HW 40/7 ‘Úspechy nemeckej námornej rozviedky proti spojeneckým šifrám, doplnené vpredu o všeobecný prehľad nemeckej spojovacej spravodajskej činnosti - German Naval Intelligence successes against Allied cyphers, prefixed by a general survey of German Sigint’ poskytuje prehľad spravodajských informácií, ktoré Nemci získavali pomocou kryptoanalýzy:

Správy z Leningradu poskytujú informácie o aktivitách mínoloviek a patrolovacích lodiach na Balte. Časové oneskorenie v roku 1942 bolo od 2 dní až do niekoľko málo hodín.

Taktiež v roku 1942 prístup k šifrám najvyššieho stupňa používaných severnou flotilou  poskytlo nemeckému námorníctvu značné informácie o aktivitách a možnostiach sovietskych hladinových lodí a ponoriek rovnako ako o britskom lodnej preprave zo severného Ruska.

Čierne more

Pred vojnou bol použitý 5-miestny prešifrovaný kód. Na začiatku vojny bol tento vymenený za 4-miestny substraktorový systém. Substraktor nebol braný z jednorazového bloku, ale bol vytváraný pomocou substitučnej tabuľky z textu o ‘Histórii komunistickej strany’ ( tri odlišné písmená = 1 číslica).

Tento bol vymenený za 4-miestny substraktorový systém, tentoraz bol substraktor braný z jednorázového bloku. Tento systém bol rozsiahle využívaný sovietskym námorným letectvom, ale bol rozlúštený iba čiastočne.

Ďalším systémom, ktorý sa používal bol 5-miestny dvakrát prešifrovaný kód, ktorý nebol rozlúštený.

A konečne tu bolo niekoľko 5-miestnych systémov, vrátane 4-miestneho preznačeného za 5-miestny, ktorý nebol úplne vylúštený.

Kódy nízkej úrovne boli rozlúštené až v lete ’44.

Vo všeobecnosti práci na čiernomorských systémoch bola poskytovaná nižšia priorita v porovnaní s severomorskými a baltickými, ktoré boli oveľa dôležitejšie pre operácie.

Kódy sovietskeho námorného letectva

Kód používaný lietadlami sovietskeho námorného letectva bola jednoduchá substitučná tabuľka. Táto bola veľmi ľahko rozlúštená kryptoanalytikmi z spojovacej spravodajskej služby Luftwaffe.

Keďže námorné lietadlá mali misiu, ktorá spočívala v eskortovaní spojeneckých konvojov, sústavne vysielali svoju polohu, silu a trasu. Dokážeme si teda predstaviť dôležitosť tejto rádiovej prevádzky pre Nemcov.

O využití kódu námorného letectva je zmienka v niekoľkých povojnových správach:

Zo správy HW 40/7 ‘Úspechy nemeckej námornej rozviedky proti spojeneckým šifrám, doplnené vpredu o všeobecný prehľad nemeckej spojovacej spravodajskej činnosti - German Naval Intelligence successes against Allied cyphers, prefixed by a general survey of German Sigint’, s. 11
Okrem čisto námornej rádiovej prevádzky rozlúštenej OKM, odposluchová a kryptoanalytická služba G.A.F. lúštila šifru vzdušnej letky ruskej flotily počas jesene roku 1942, čo tvorilo nebezpečný zdroj spravodajských informácií o spojeneckých konvojoch plaviacich sa medzi VB a Severným Ruskom. Napríklad, dňa 8. septembra sa v správe spojovacej spravodajskej služby G.A.F. píše, že bolo zistené v  časti špeciálneho spravodajstva ako obsahujúce dešifrované informácie o troch signáloch týkajúcich sa 95-teho leteckého pluku ruskej severnej flotily, z ktorých prvý, datovaný dňa 7. septembra, poskytol plánované pohyby konvojov PQ 18 a QP 14 na obdobie od 10. do 20. septembra a ďalšie dva obsahovali inštrukcie pre letecký doprovod týchto dvoch konvojov.





PQ18 stratilo 13 lodí s výtlakom 76 000 ton, zatiaľčo QP14 stratil 2 sprievodné a 4 obchodné lode s výtlakom 20 800 ton. [Zdroj: ’Hitlerova ponorková vojna, zv. 2 - Hitler’s U-boat War vol2’, s. 21]

Zo správy TICOM DF-292 ‘Kryptologická služba v II. svetovej vojne - The Cryptologic Service in WWII (Nemeckých vzdušných síl  - German Air Force)’, s. 46
V ďalšom prípade išlo o zničenie konvoja blízko Murmanska. Tento raz počas niekoľkých dní boli zachytené a rozlúštené správy, v ktorých sa písalo o konvoji pozostávajúcom z 40 lodí, ktorý bol na ceste Murmanska. V týchto správach bola opakovane poskytnutá poloha konvoja. Všetky správy boli zašifrované jednoduchou substitučnou tabuľkou a dali sa úplne rozlúštiťa to veľmi rýchlo. Flotila vzdušných síl na severe mohla byť ihneď upozornená. Veľký počet bombardérov bolo pripravených odštartovať. Následne ihneď čo dodatočne rozlúštené správy oznámili príchod konvoja do Murmanska nemeckým bombardérom bolo nariadené odštartovať. Presná poloha útoku bola známa. Tu znovu útok prišiel ako prekvapenie a mal za následok zničenie takmer všetkých lodí. Z týchto dvoch príkladov by sa mohlo predpokladať, že nepriateľ nepočítal s možnosťou že nemecká odposluchová služba mohla tak rýchlo dokázať rozlúštiť zašifrované správy. Ale prečo bola táto dôležitá správa zašifrovaná tak primitívnym spôsobom sa dá len ťažko vysvetliť.
Správa DF-292 bola napísaná Edwin von Lingenom, vedúcim kryptoanalytického oddelenia zameraného na sovietske systémy v Chi Stelle Luftwaffe.

Spolupráca s fínskymi kryptoanalytikmi

Podľa správy TICOM I-16 si nemeckí námorní kryptoanalytici vymieňali materiály s Fínmi, ale úzko s nimi nespolupracovali. Fíni mali vynikajúci odposluch rádiovej prevádzky na Balte a dokázali rozlúštiť dvojnásobne prešifrovaný 5-miestny kód.

Záver

Kryptoanalytici z B-Dienst a Luftwaffe dokázali využívať niekoľko kódov sovietskeho námorníctva a námorného leteckého zväzu.
Operácie námorníctva Červenej armády operujúceho v Baltickom a Severnom mori boli monitorované vďaka kryptoanalýze. Rusi používali niekoľko zraniteľných systémov až do konca roku ’43. Odvtedy samozrejme ako sa zdá tak prinajmenšom ich kódy najvyššej úrovne boli bezpečné.
Stále však odhalenie kódu námorného letectva a účinok aký to malo na nemecké operácie vedené proti spojeneckým konvojom bola ťažkou porážkou sovietskej strany.

Zdroje: Správa ozn. HW 40/7Úspechy nemeckej námornej rozviedky proti spojeneckým šifrám, doplnené vpredu o všeobecný prehľad nemeckej spojovacej spravodajskej činnosti - German Naval Intelligence successes against Allied cyphers, prefixed by a general survey of German Sigint’, Správy TICOM  DF-292 a I-16 (posledne menovaná dostupná vďaka Archív TICOM )

sobota, 21. júla 2012

Citát dňa

Každý kresťan je len do určitej miery pokrstený pohan.
Jean kardinál Daniélou, SJ (1905 – 1974)

piatok, 20. júla 2012

Citát dňa - Cárska tajná polícia - Ochrana a zachycovanie pošty

Nejvíce Ochranka přispěla zahraniční politice zavedením cenzury spojů. Cenzurní posty zřídila v Petrohradě, Moskvě, Varšavě, Oděse, Kyjevě, Charkově, Rize, Vilnjusu, Tomsku a Tiflisu. Zachycovaly poštu docházející známým nebo podezřelým disidentům a jimi odesílanou. Kódované dopisy opatřovaly novými kódy a zasílaly k rozluštění Ivanu Zybinovi, hlavnímu kryptoanalytikovi Ochranky.
Běžně cenzura zachycovala diplomatické zprávy dopravované telegrafem. Za vedení Alexandra Savinského, hlavy černého kabinetu na ministerstvu zahraničních věcí v letech 1901 až 1910, byla přijata aktivní opatření k nákupu, ev. uloupení kódů a šifer cizích velvyslanectví a stejně tak originálních verzí diplomatických telegramů pro srovnání s kódovanými originály.
Dekódovací úsilí Ruska pokračovalo až do vypuknutí první světové války; ironií osudu se Ochrance nepodařilo rozluštit šifru zavedenou Německem v roce 1912. V letech 1917-18 získali bolševici řadu kryptoanalytiků na svou stranu, většinu však zatlkli a hromadně popravili.
z knihy Mark Lloyd, Guinessova kniha špionáže, Olympia, Praha 1996, s.23 

štvrtok, 19. júla 2012

Citát dňa - Zodpovednosť za okamih

Ži tak, ako by si žil po druhý raz a ako by si po prvý raz urobil všetko tak zle, ako si to len dokážeš predstaviť.
V.E.Frankl

streda, 18. júla 2012

Citát dňa - Ako renesančný mních navždy zmenil svet financií

Uvažujme nad niektorými novinovými titulkami z minulého týždňa. Čína vyhlásila, že sa rast jej hrubého domáceho produktu ukázal ako trojročný pokles o 7,6 percent v poslednom kvartáli. Medzinárodný Menový Fond znížil svoj odhad globálneho rastu na 3,9 percent pre rok 2013. A spoločnosť Citigroup Inc. vyhlásila, že jej čistý zisk sa znížil na 12 percent.

Systém, ktorý vytvára tieto účtovné čísla 21. storočia -- čísla, ktoré bežia v našich národoch a spoločnostiach -- bol poprvýkrát kodifikovaný renesančným mníchom, ktorý sa volal Fra Luca Bartolomeo de Pacioli. Bol jedného času veľmi známy, ako matematik, než jeho spolupracovník Leonardo da Vinci.

Pacioli je v súčasnosti známy, ak nie vo všeobecnosti, ako otec účtovania. Napísal prvú matematickú encyklopédiu v Európe, ktorou prispel dvomi dôležitými príspevkami v oblasti modernej vedy a obchodu: Bola to prvá tlačená kniha vysvetľujúca indoarabskú aritmetiku a jej potomka, algebru a obsahovala prvé tlačené pojednanie o talianskom spôsobe vedenia účtovných kníh.

Algebra tak podporila Vedeckú revolúciu; talianské účtovníctvo, Priemyselnú revolúciu.

utorok, 17. júla 2012

Citát dňa - Sv. Augustín o Bohu a zle


Boh, ktorý je najviac dobrý, by žiadnym spôsobom nedopustil, aby sa stalo nejaké zlo, keby nemohol z každého zla vyvodiť dobro.
sv.Augustín

pondelok, 16. júla 2012

Citát dňa - Úspech Forschungsamt-u na poľskej diplomatickej linke Londýn-Washington

V priebehu II. svetovej vojny boli nemecké kryptoanalytické agentúry schopné z rozlúštenia poľských kódov diplomacie, tajnej služby a hnutia odporu. Ríšsky Výskumný úrad - Forschungsamt bol jedným z hlavných nemeckých kryptoanalytických agentúr pôsobiacich v období 1933-45. Nanešťastie vieme len málo o ich úspechoch pri lámaní nepriateľských kódov.
V povojnovej správe ‘European Axis signals intelligence vol 1 - Synopsis’, s. 21-2 sa pripúšťa, že neboli nájdené takmer žiadne dôkazy o ich kryptoanalytických úspechoch a že bolo vyslýchaných menej než 1% personálu FA:
Žiadne dôkazy vo forme dokumentov, v ktorých by sa bolo písalo o ich kryptoanalytických úspechoch neboli nájdené vyšetrovacími orgánmi TICOM’…………..‘Goeringov "Výskumný" Úrad mal viac než 2000 zamestnancov. Menej než jedno percento z nich bolo predvedených vyšetrovateľmi TICOM na výsluch’.
V správe ‘European Axis signals intelligence vol 7 - Goering’s Research Bureau’, s. 83 sa tvrdí, že poľské šifrovacie systémy neboli rozlúštené ale len roztriedené podľa liniek.
Samozrejme správa TICOM ukazuje, že FA bol pravdepodobne oveľa úspešnejší než si ľudia myslia.
Zo správy TICOM ozn. I-159 ‘Správa o spravodajstve  GAF založenom na výsluchu kapitána Zentzscheho - Report on GAF Intelligence based on Interrogation of Hauptmann Zetzsche’, s.3
9. Spravodajstvo týkajúce sa zahraničných diplomatických spojov bolo prijímané od Výskumného úradu - Forschungsamt (priamo podriadenému samotnému GOERINGOVI) cez Ic/Luftwesen/Abwehr a bolo poskytované v rámci distribučného režimu vyhradené. Pozostávalo z zachytených Spojeneckých rádiotelegramov ( napr. na linke Londýn-Stockholm), obyčajné rádiové správy (napr. Atlantic Radio) a zachytenej telegrafnej prevádzky medzi diplomatmi a ministrami na určitých linkách, napr. Ankara-Moskva (Turci), Bern-Washington (Američania), Londýn-Washington (Poliaci).
10. Naposledy zmienený zdroj bol veľmi cenný pred a počas invázie a po prerušení turecko-nemeckých vzťahov. Vo všeobecnosti správy Výskumného úradu - Forschungsamt obsahovali veľké množstvo mimoriadne dôležitých informácií týkajúcich sa ekonomických a politických vecí.
Zetzsche bol vedúcim Skupiny A ústredného vyhodnocovacieho centra  Zahraničných vzdušných síl Západ  Luftwaffe.
Aký kryptosystém bol používaný na tejto linke? Aká bola povaha spravodajských informácií ktorú ľudia z  FA z nej získávali? Aká bola ich hodnota pred a počas invázie v Normandii?
Akonáhle dokážem zistiť viac detailov v tejto veci tento blog aktualizujem.

nedeľa, 15. júla 2012

Falošná fasáda integrizmu a Magistérium


…v súčasnosti sme svedkami nového integralizmu [čítaj: extrémneho tradicionalizmu] ktorý ako sa zdá podporuje to čo je striktne katolícke ale v skutočnosti toto katolícke od základu poškodzuje. Vytvára vášne plnej podozrení, animozity, ktorá je ďaleko od duchu evanjelia. Existuje tu posadnutie listom, ktorý považuje liturgiu Cirkvi za neplatnú [čítaj: nelegitímnu resp. teologicky podozrivú] a teda kladúcu samú seba mimo Cirkev. Zabúda sa tu na to, že platnosť liturgie primárne závisí, nie na špecifických slovách, ale na spoločenstve Cirkvi; pod pláštikom katolicizmu, je tu popretý samotný princíp katolicizmu a do značnej miery sa zvyk zamieňa za pravdu.” 
Joseph kardinál Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 377
Malo by sa pripomenúť, že vyššie uvedený citát muža, ktorý sa neskôr stal pápežom, bol napísaný v roku 1982 a kontext, v ktorom bol vyslovený bola pretrvávajúca rebélia proti II. vatikánskemu koncilu, ktorú zväčša inicioval neskorší arcibiskup Marcel Lefébvre, ktorý v roku 1970 založil kňazské Bratstvo Sv. Pia X. (SSPX).
Lefevbre, ktorý podpísal všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu (archívne fotografie poskytujú dôkazy, ktoré jeho neskoršie tvrdenia usvedčujú zo lží), mal odstúpiť ako Apoštolský vikár v Dakare v Senegale a ako apoštolský delegát vo francúzskej Afrike.
Po odstúpení a po poskytnutí svojho požehnania konečným rozhodnutiam Koncilu, sa Lefebvre, ako mnohí iní stal obeťou dezilúzií z implementácie Koncilu po celom svete a s reformou Rímskeho Misálu z roku 1970.
Zatiaľčo II. vatikánsky koncil ako všetky koncily v histórii boli zložené z rozličných biskupov s rozličnými agendami---niektorými nie veľmi v súlade s katolíckou doktrínou---je katolíckym učením, de fide, že ekumenický Koncil je na konci pod ochranou Ducha Svätého (1), ktorý ho uchráni od slávnostného vyhlasovania chybných doktrín a učení (2).
"Rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov… Neomylnosť prisľubenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile. "
 ----Katechizmus Katolíckej Cirkvi, par. 891
Konečným výsledkom je a musí byť, podľa katolíckej viery, ortodoxná, čistá doktrína, i keď sa tradičné učenie ďalej rozvíja: Ako Trindentský koncil prehlásil veľmi otvorene v princípe, ktorý dosahuje až na sv. omšu a sviatosti:
"Posvätný Koncil [Tridentský] naviac vyhlasuje: Cirkev má a vždy mala, pri povolení sviatostí a zachovaní ich podstaty, moc rozhodnúť alebo modifikovať to čo Ona uzná ako za lepšie vyhovujúce duchovnej užitočnosti tých, ktorí ich prijímajú alebo s ohľadom k samotným sviatostiam, podľa rozličného počtu okolností, časov a miest."
Tridentský koncil, Denzinger 1728; taktiež Denzinger vyd. Herder, 1955, č. 931, s. 256 
Toto bolo vždy učenie Rímskokatolíckej Cirkvi. Do tej miery keď arcibiskup Lefebvre neustále kritizuje zneužitia učenia a implementácie koncilu je stále na bezpečnej pôde. Určite sa nemýli, ako takmer každý pripúšťa, pri kritike spôsobu ako sa vynucoval reformovaný misál (nová sv. Omša) na Božom ľude bez ohľadu na obavy---aj praktického aj duchovného rázu---tých, ktorí boli oddaní Latinskej sv. omši podľa tridentskej reformy.

Lefébvre a Ratzinger / Benedikt XVI.

Nikto iný nebol viac jasnejší vo vyjadrení v tomto bode sv. omše (a spôsobe akým bola implemetovaná) než súčasný pápež, ktorého slová, citované vyššie, boli namierené proti Lefébvrovi. Takže aký bol rozdiel medzi konzistentnou kritikou kardinála Josepha Ratzingera o tejto veci a tých neskorších kritických vyjadrení Marcela Lefébvra? Rozdiel tkvie v priepasti, o ktorej Ratzinger povedal, že "poškodzuje ...samotný princíp katolicizmu... v jeho jadre".

Priepasť

Pod vplyvom bezohľadných poradcov, ktorí pochlebovali tomuto starému mužovi ako údajnému novému "Atanáziovi", sa Lefebvre dostal medzičasom od správneho a legitímneho kritického postoja až k skutočnému pripisovaniu chýb a falošných učení samotnému živému magistériu na oficiálnom ekumenickom Koncile, naznačujúc tým že pápež a s ním všetci biskupi, by mohli oficiálne promulgovať falošnú doktrínu (ekumenizmus, náboženskú slobodu, atď., ktorú odsudzujú podľa svojho vlastného súkromného úsudku ako by bola v rozpore a nie v rámci vývoja Tradície!) Samotný názov jeho novej organizácie bol zámernou urážkou Cirkvi, keďže Sv. Pius X. bol  známym svojou vojnou proti teologickému modernizmu, ktorý sa stal módnym v istých katolíckych kruhoch na sklonku 19. storočia.
Pre Lefébvra mal pápež a samotné magistérium podľahnúť modernizmu a vyhlásiť ho oficiálne za cirkevnú doktrínu. To je nemožné, de fide, podľa starobylého katolíckeho učenia by to skutočne bola skaza pre Cirkev "samotného princípu katolicizmu" ako povedal kardinál Ratzinger. Mohlo by to hrubo narušiť učenie Cirkvi o neporušiteľnosti viery. Toto je dôvod prečo je takáto hrubá neznalosť tak nebezpečná. Pília si konár na ktorom sedia! Nie. Oni dokonca odrezali samotný kmeň, ktorý patrí Stromu Života (Jn 15)
Benedikt XVI., náš pápež a jeho predchodca boli súčasťou Koncilu a poznali úmysel otcov vyjadrený v ich záverečných dokumentoch. Magistérium má vždy interpretovať podľa dôveryhodného učenia cirkevných koncilov, očisťovaním a vysvetľovaním oficiálnych dokumentov a dávať na správnu mieru akékoľvek dezinterpretácie, dvojznačnosti a podobne ktoré môžu vyvstať. Ale Lefébvrova arogancia---znovu živená pochlebovaním jeho pätolízačov zoskupených okolo neho, ktorí ako som presvedčený ním manipulovali od začiatku do konca a pravdepodobne boli aj v pozadí ako autori jeho kníh resp. ich podstatných častí---rástla. Medzitým, odmietajúc všetko cirkevné usmerňovanie a odlišnosti, sa arcibiskup vo svojich odsúdeniach úplne rozzúril:
"Stolica sv. Petra a pozície autority v Ríme sú obsadené antikristami.
--- Dossier sur les Consécrations Episcopales, ---Arcibiskup Marcel Lefébvre, dňa 28. augusta 1987. 
A 15. júna 1988, ten istý  arcibiskup  prehlásil na konferencii, že Ján Pavol II. "nie je katolík."
A takto by sme mohli citovať jeho výroky donekonečna. A dogmatické dôsledky sú hrozné. Napokon Lefébvre, konajúc ako pápež, vysvätil štyroch nových biskupov proti jasným nariadeniam Cirkvi a bol bohužiaľ exkomunikovaný. Nemal pochopiť vzťah medzi posvätnou Tradíciou a žijúcim magistériom v katolíckej teológii:

"Živé magistérium, preto vytvára rozsiahle použitie dokumentov minulosti, ale tvorí to takým spôsobom zatiaľčo posudzuje a interpretuje, zdvorilo hľadajúc v nich ich prítomné myslenie, ale podobne, keď je to potrebné, rozlišuje toto prítomné myslenie od toho, čo je tradične len v zdaní. Je to zjavená pravda vždy žijúca v mysli Cirkvi, alebo ak je to prednostne, prítomné myslenie Cirkvi v kontinuite s jej tradičným myslením, ktoré je preň konečným kritériom podľa ktorého žijúce magistérium prijíma ako pravdivé alebo odmieta ako falošné často nejasné a zmätočné formulácie, ktoré sa vyskytnú na monumentoch minulosti. Takže takto sú vysvetlené jej rešpekt voči spisom Cirkevných Otcov ako aj jeho zvrchovaná nezávislosť voči týmto spisom--posudzuje ich viac než je nimi súdené....Existuje tu preto v Cirkvi vývoj dogiem, vývoj teológie, vývoj do určitej miery aj samotnej viery, ale tento vývoj nespočíva v pridávaní čerstvých informácií ani v zmene myšlienok. To čo sa verilo sa má a bude vždy veriť, ale medzitým sa viac všeobecne a podrobnejšie chápe a explicitne sa vyjadruje."
--- Katolícka encyklopédia, 1912, Tradícia a živé Magistérium
A Katechizmus Katolíckej Cirkvi, par. 892. o riadnom Magistériu:

"Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením."

"...v Katolíckej Cirkvi princíp "tradície" označuje, nie len a nie na prvom mieste, trvácnosť starobylých doktrín resp. textov, ktoré mali byť prinesené, ale istým spôsobom koordinácie živého slova Cirkvi a rozhodujúceho písaného slova Písma."

A Benedikt XVI.:

..."tradícia" znamená mimo iného to, že Cirkev, prežívajúc vo forme apoštolskej následnosti s úradom sv.Petra v jej strede, je miesto v ktorom žije Biblia a je interpretovaná spôsobom ktorý zaväzuje. Táto interpretácia utvára historickú kontinuitu, nastavuje pevné štandardy, ale nikdy nedosahuje konečný bod v ktorom by patrila len minulosti. "Zjavenie" je uzavreté ale interpretácia, ktorá zaväzuje nie je. Preto nemože existovať žiadne odvolanie proti konečnej sile záväznosti interpretácie. Preto tradícia je v podstate vyznačená "žijúcim hlasom" --t.j. obligatórnou povahou univerzálnej Cirkvi."
( ----Kardinál Joseph Ratzinger, Church, Ecumenism & Politics, Crossroad NY, s. 79-80, 1988)

Tradícia nie je skamenelinou ----textami, ktorými možno posudzovať živé magistérium. Je to živé magistérium, ktoré posudzuje čo je a čo nie je Tradícia, čo je iba "prípadkové, akcidentálne" ako sa označuje v scholastike. To je aj dôvod prečo (sústredení v spolu v diskusných miestnostiach verne napodobňujúc zákon protikladu Feeeneyovci, Remnantisti, SSPX, sedisvakantisti, independentisti a tak ďalej...) nikdy nedokážu ani rozhodnúť čo je Tradícia! Nemajú žiadnu kompetenciu a apoštolskú autoritu aby tak konali. Je to jedine apoštolská autorita, ktorá je založená Ježišom Kristom a ktorá je ním poverená takto rozlišovať medzi matériou pamiatok minulosti! Božie  "čokoľvek", ktoré bolo dané Petrovi, Skale, ako "kľúče" (Pozri Mt 16,18-20) je ustanovené do budúcnosti, naozaj pre všetky časy.

Zmätok pretrváva

Obrovské zmätky pretrvávajú. Iba nedávno (júl 2006) Thomas Woods, jeden z autorov bezohľadnej knihy ( Veľká fasáda - The Great Facade) uverejnej niekoľko rokov predtým ako odpoveď na kritiku tohto pisateľa, povedal:
Taktiež bránim knihu The Great Facade pred bláznivým ale príliš typickou kritikou niekoho, kto ju zrejme ani nečítal. Nikdy som nemal veľkú túžbu byť poučovaný o pozíciách, ktoré som nikde nerozvíjal.O takmer každom škandále diskutovanom v TGF, autori boli vyklepaní nejakým kardinálom alebo niektorým serióznym pozorovateľom...
Woods, podobne ako Lefébvre, do teraz nedokáže, prinajmenšom keď sa nachádza medzi integristami, robiť rozdiely medzi kritikou zneužitia a pripisovaním vyslovených omylov a heréz živému magistériu ako Učiteľskému úradu Cirkvi (pozície, ktoré on takmer iste rozvíjal!). Preto toto jeho nedávne hodnotenie tejto knihy ---po vyslovení sa iným, druhou stranou jeho úst, ktorí nie sú priaznivo naklonení voči takejto nezodpovednej a bezohľadnej  "kritike", ktorou sa chce oddeliť od "amatérskej" teológie a kritík, nachádzajúcich sa v tejto knihe a v skupine, ktorá ju uverejnila---míňa celú podstatu veci. Ktorá je to?
Kniha The Great Facade bola písaná ako obrana manifesta, v ktorom sa píše toto:
"Podľa nášho pohľadu možná budúca deklarácia sede vacante - upráznenia stolca svätého Petra ("časové obdobie, v ktorom je Apoštolská stolica prázdna, ako dôsledok herézy pápeža, Catholic Family News, č. 7/2000) by mohla nastať automaticky vtedy, keď by sa Cirkev stala vedomou si závažnosti omylov dnešných dní a kto je za nich zodpovedný."
 - We Resist The Pope To His Face, V.3 (zvýraznenie naše)
Sv. Tomáš napísal:
"Podstata schizmy leží v rebelantskej neposlušnosti prikázaní [Cirkvi]; Hovorím rebelantsky pretože schizmatik ukazuje tvrdošijný výsmech z cirkevných prikázaní a odmieta sa podriadiť jej rozsudku."(Summa Theologiae IIA, IIae 39, zvýraznenie naše).
Osobný úsudok extrémnych tradicionalistov sa snaži prebiť "jej rozsudok" neustále; toto je preto, že ich diskusné fóra sú preplnené otvorenou nenávisťou, chvastúnstvami a aroganciou voči ortodoxným vyjadreniam, čo má naozaj "ďaleko od ducha evanjelia" (citát kardinála Ratzingera úplne navrchu); schizma je hriech proti jednote a láske k blížnemu a rýchlo sa láska súkromného úsudku premení na lásku k sebe až z nej zamrazí, ako integristi spoja sily s mocou kultúry smrti pri ničení jediného princípu katolíckej jednoty, následníka sv. Petra (Mt 16, 18 a ďalej). Naďalej sa však Cirkev nevzdáva nádeje pre tých, ktorí ju opustili a ktorí sa opovažujú hovoriť jej čo je katolícka viera a čo ona učí.


7/8/06

~~~
Pozri tiež webstránku pod názvom The SSPX Agenda zostavenú bývalým členom bratstva SSPX
.
(1)
"Môžeme prehlásiť, že nebo a zem sú spojené pri udržiavaní Koncilu -- svätí na nebesiach chrániť našu prácu, veriaci na zemi neprestajne sa modliac k Pánovi a vy, sekundujúci inšpirácií Svätého Ducha aby táto práca všetkých mohla zodpovedať súčasným očakávaniam a potrebám rozličných ľudí na svete."
 ---Ján XXIII., Otváracia reč na Koncile

(2) Táto ochrana Ducha Svätého nie je primknutá k nijakému koncilu na spôsob slovnej inšpirácie; iba zabezpečuje to, že vyučovanie pravej doktríny je uchránené od omylov a heréz.

Koncil chránený od omylov Duchom Svätým
(1) Z Katolíckej encyklopédie, 1910, o Neomylnosti

Preložené z anglického originálu Integrism's Facade and the Magisterium, autor: Stephen Hand, krátené

sobota, 14. júla 2012

Čarodejnice - posledný diel seriálu

Na všech kontinentech se vyprávějí staré pohádky o kouzelnících a zlých vílách. Chaloupku na kuří nožce obývá v Rusku čarodějnice Baba Jaga. Černý kocour jako symbol ďábla je jejím stálým společníkem. Ale teprve od grimmovských časů je čarodějnice po celém světě stará a shrbená. Motivy z Jeníčka a Mařenky proměnily pohádky po celém světě. Jiné prvky mají naopak prastaré kořeny: obžerství či létání vzduchem. Musíme se samozřejmě ptát, jak se vlastně čarodějnice do pohádek zatoulaly. To je předlouhá historie. Existovaly již v antice, orientu, starověku, Řekové mají své čarodějnické představy. Římská bohyně Hekaté se vyskytuje i u Germánů a pohanských národů ve střední Evropě. Při hledání pradávných kořenů pohádek pronikli bratři Grimmové do starogermánského myšlenkového světa. Vlivem křesťanství interpretovali pohádkovou čarodějnici jako prokletí pohanské bohyně. U Germánů je víra v bohyni divokého lovu Holdu a její noční družinu široce rozšířená. Po staletí v noci pokládali na stůl mísy s jídlem, aby ji obměkčili. Tato bohyně není nikdo jiný než paní Holle či paní Zima z pohádek bratří Grimmů, která natřásá peřiny a umí vyčarovat počasí. Paní Holle je germánská bohyně smrti. Hel či Hellje nebo Holle. Je zajímavé, že smrt nebo paní říše mrtvých byla u Germánů ženského pohlaví, stejně jako ještě dneska ve Francii „Madame Le Mort“. Tato paní Holle je ambivalentní: v pověstech odměňuje ty, kteří jsou pilní, pečliví a věrní, a trestá ty, kteří jsou lajdáčtí, nevěrní a tak dále. A paní Holle má ještě něco navíc na rozdíl od ostatních pohádkových čarodějnic, a to nejen díky svému mytologickému věku, ale i díky svým vlastnostem: je totiž moudrá a spravedlivá, což ostatní čarodějnice zpravidla nejsou.

Aj dnes si nenechajte újsť Čarodějnice. Posledný diel s podtitulom: Valpuržina noc, zlé víly a prokleté pohanské bohyně. Dnes, tj. v sobotu, 14. 7.  2012 o 20.00 hod. na obrazovkách Českej televízie. Odporúčam všetkým záujemcom.

piatok, 13. júla 2012

Citát dňa - Moc v Cirkvi

“Dnešný katolík si nejasne uvedomuje, že nechápe mnoho prvkov, tvoriacich podstatu moci v Cirkvi a že často nedokáže poznať podstatu jej účinkovania v tejto inštitúcii.
Moc, ktorá dnes existuje v Cirkvi, je dedičstvom dlhej tradície; Cirkev z nej prevzala prvky, o ktorých súdi, že zodpovedajú našim časom. Nedá sa tvrdiť, že všetky tieto prvky sú dobré jednoducho preto, že pretrvali dodnes.

... je ťažko písať o veci, ak človek nechce vyvolať dojem osoby redigujúcej zostavenie obžaloby.
... môžeme vystupovať s kritikou za predpokladu, že sa bude opierať o pravdu, o múdrosť a o lásku k blížnemu.
Kritika v nej obsiahnutá je podľa zámeru autora konštruktívna, to znamená, že má pomôcť osobám, spravujúcim moc, pri vykonávaní tých služieb Cirkvi, ktoré môžu vykonávať len ony.

Druhý vatikánsky koncil otvoril mnoho sporných otázok, dovtedy zatvorených po dlhé roky, ba pokolenia. ... Jednou z oblastí, ktoré Koncil otvoril, je chápanie moci v Cirkvi.

Treba rozlišovať ponímanie cirkevnej moci od vykonávania moci. Sťažnosti v súvislosti s vykonávaním moci sa objavujú v Cirkvi prinajmenšom od čias listov sv. Pavla Korinťanom. Pri všetkej úcte k tým, z ktorých už nik nežije, môžeme povedať, že tieto sťažnosti boli často oprávnené. Časť z nich sa zakladala na tom, čo by viedlo k sťažnostiam v každej spoločnosti. Moc v Cirkvi, ak sa dá tak povedať, nemá väčšie právo na nespravodlivosť a nerozvážnosť než akákoľvek iná moc, ale keď takéto chyby prejavuje, v žiadnom prípade nie preto, že je mocou cirkevnou. A naopak, keď koná spravodlivo a rozvážne, tiež to nie je preto, že je cirkevnou mocou. Takéto minimum sa očakáva od každej moci.

Poslušnosť sa preukazuje prirodzene a spontánne človeku múdremu a dobrému, ktorého autorita sa zakladá na schopnosti vidieť do budúcna, účinnejšie plánovať, stavať si šľachetnejší ideál než ten, ktorý si stavia jeho podriadený. V podstate jedine vďaka prednostiam si zaslúži, aby sa mu preukazovala poslušnosť. Inými slovami, poslušnosť je celkom rozumným a rozvážnym stanoviskom, za predpokladu, že človek, ktorý má moc, rozhoduje uvážene v prospech celku, ktorý treba odlíšiť od dobra jedincov, ktorí tvoria celok.

Moc jestvuje v spoločnosti a len pre spoločnosť; stráca svoju morálnu bázu, keď sa odchyľuje z cesty vedúcej k cieľu spoločnosti, či už zo zlomyseľnosti alebo pre nedostatočnú kompetentnosť.

... ak vyjadríme cirkevnú jurisdikciu pomocou tých istých termínov, ako jurisdikciu štátnu, potom prirovnávame Cirkev ku štátu.

Na pozadí dejín a teológie väčšina týchto foriem robí dojem javov, ktoré si Cirkev volí a ktoré môže likvidovať. Jedny z nich lepšie zodpovedajú jej poslaniu, iné horšie; niektoré zodpovedajú určitým oblastiam a kultúram, ale nezodpovedajú iným. Moc v Cirkvi je nezničiteľná a nepodlieha skaze; no konkrétne formy, v ktorých sa prejavuje, nemajú podiel na onom nepodliehaní skaze. Kritériom pravého vývoja danej formy moci musí byť – nakoniec Nový zákon, pretože práve v tomto dokumente sa nachádza svedectvo prvého udelenia moci v Cirkvi. Z tohto dôvodu preskúmanie moci v Novom zákone je pre Cirkev vždy aktuálne; niet iného spôsobu, pomocou ktorého by sa dosiahla vnútorná totožnosť a trvácnosť.

Časťou našej úlohy na nasledujúcich stránkach bude ukázať, že v Novom zákone sa moc nechápe ani ako absolútna, ani ako demokratická, ale ako výnimočná svojím charakterom.

Ježišova reč u Matúša v 23. kapitole zhrňuje väčšinu kritických úvah na adresu židovských vodcov. Ježiš hovorí učeníkom, aby robili a zachovávali to, čo zákonníci a farizeji hovoria, ale nie to, čo robia; je to také zavrhnutie moci, aké sotva kedy bolo vyslovené v jedinej vete. Ukladajú iným bremená, ktoré sami nechcú niesť. Veľmi radi preukazujú svoju moc a očakávajú jej uznanie. Robia prekážky tým, ktorí chcú vojsť do kráľovstva Božieho. Sú kauzistami, ktorí unikajú svätým povinnostiam slovným štvrtením vlasov. Kladú veľký dôraz na malicherné veci, ale zanedbávajú zásadné povinnosti voči ľuďom. A čo je najhoršie – ak ešte čosi ostalo – sú pokrytcami.

Ak by okrem týchto nebolo žiadnych ďalších výrokov, boli by tak výrazne namierené proti moci, ako by sme si to len mohli želať. Ako ešte uvidíme, tieto výroky nie sú jediné a Nový zákon nedáva dôvod k chápaniu Cirkvi ako spoločenstva bez formy a štruktúry. Zato tieto výroky jasne ukazujú, že nie je možná štruktúra Cirkvi podľa vzoru absolútnej moci, ani podľa náboženstvom vedeného judaizmu. Na to, aby opísal postavenie predstavených svojho spoločenstva, Ježiš nemusel použiť také slová ako “dieťa”, “sluha” alebo “poddaný”. Slovná zásoba gréckeho i aramejského jazyka je dostatočná, aby dovolila priliehavejšie vyhlásenie. Keby bol chcel povedať Ježiš, že tí, čo majú moc, majú ju spravovať spravodlivo a dobre, mal k dispozícii veľa spôsobov, ktorými to mohol vyjadriť. Ale práve také slová, ako “spravovať” nepoužil. Tieto výroky dávajú najavo novú koncepciu spoločnosti a moci, ktorá musí byť založená nie na modeli svetskej moci, ale na poslaní samého Ježiša.

Ježiš chcel ukázať, že idea svetskej moci bola pre Jeho skupinu nebezpečenstvom nie menším než iné a jazyk, aký použil k zavrhnutiu tejto idey, je preto taký ostrý, lebo bolo potrebné použiť ostré slová. Ako ešte uvidíme, splnomocnenie apoštolov a apoštolský úrad nezmenšujú silu týchto výrokov. Tieto texty sú základné pre akúkoľvek schému konštitúcie Cirkvi. Možno si predstaviť dvojaké nebezpečenstvo, ohrozujúce jednotu a nedeliteľnosť Cirkvi; anarchiu a zosvetštenie moci. O prvom z nich hovoril Ježiš veľmi málo; zato o nebezpečenstve sekularizácie moci hovoril často a dôrazne. Ak Cirkev zostane sústredená okolo svojho pravého stredu, ktorým je kresťanská láska vliata skrze Ducha, ktorý v nej prebýva, nikdy nemôže podľahnúť anarchii. Ale ak sa pretvorí na absolutistickú štruktúru, kresťanská láska sa zabrzdí a absolutistická štruktúra sama sa môže stať príčinou anarchie.

Možno povedať, že ak je táto interpretácia správna, potom Ježiš nezanechal žiadne inštrukcie, podľa ktorých má byť Cirkev spravovaná. Myslím, že je to správny záver; zanechal len pokyny, ako Cirkev nemôže byť spravovaná, to znamená podľa modelu svetskej moci. Pokiaľ tento korumpujúci vplyv nemá prístup do Cirkvi, Ježiš sa nezaujímal o spôsob spravovania moci predstavenými Cirkvi. Ako uvidíme, Cirkev apoštolských časov použila značnú dávku improvizovania pri spravovaní sa. Na základe toho, čo nachádzame v evanjeliách, je ťažké si predstaviť, ako mohla Cirkev apoštolov postupovať inakšie.

Záver, ktorý z toho vyplýva, ak je vyššie uvedená interpretácia správna, nie je ten, že Ježiš nenechal žiadne pokyny ako treba spravovať Cirkev, ale ten, že ponechal na Cirkev, aby si našla nové formy a štruktúry pre úplne novú ideu ľudského bratstva – pre spoločenstvo lásky. Pre organizáciu schopnú neobmedzenej expanzie v čase a priestore je podstatnejšie vlastniť jednotu ducha, plynúcu z oduševnenia vliateho osobným Duchom, než pevné formy, ktoré nie sú schopné prispôsobiť sa kultúrnym zmenám v priebehu histórie. Cirkev by nemohla splniť toto poverenie, keby ju Ježiš nebol vybavil spôsobmi nachádzania nových foriem. A vybavil ju v podobe ideálu služby v láske, ideálu novej, revolučnej formy moci, ktorú kresťania videli v osobnom živote Ježiša a v Jeho poslaní. ... Práve lásku, a nie disciplínu zanechal Ježiš svojej Cirkvi ako puto jednoty.

Učiteľský úrad Cirkvi je témou, ktorej treba venovať samostatnú úvahu. V dnešných časoch sa rozrástol do značne väčších rozmerov oproti tým, ktoré nachádzame v Novom zákone. Rozvoj autoritatívneho učenia je nesmierne zložitý a ak vynecháme históriu rozvoja, riskujeme určité nepochopenie. Hoci historické štúdium tohto druhu by nás zaviedlo ďaleko za hranice tejto práce, zdá sa, že je nemožné vynechať učiteľský úrad pri zvažovaní cirkevnej moci.

Náš prehľad Nového zákona ukázal odlišnú koncepciu učiteľského úradu od tej, na akú sme navyknutí. Učiteľský úrad v Novom zákone plní pomocnú úlohu v porovnaní s úradom hlásania evanjelia a v podstate sa zdá, že učenie znamená špecializované vysvetľovanie evanjelia v kategóriách Starého zákona. Keď sa pozrieme na učiteľský úrad v súčasnej Cirkvi, ihneď je zrejmé, že je rozvinutým pokračovaním hlásania evanjelia, s tým, že v priebehu svojho rozvoja funkcia učenia sa rozrástla ďaleko za hranice toho, čo vidíme v Novom zákone. Sám fakt, že slovo magisterium je technickým termínom na označenie tohto úradu, svedčí o tom, ako sa zmenilo chápanie úradu; latinské slovo magisterium označuje totiž úrad alebo funkciu direktora školy. Opakujem: nediskutujeme tu o nutnosti rozvoja, ale treba si uvedomiť fakt, že sa takýto rozvoj odohral. Súčasné chápanie a spravovanie učiteľského úradu nie je totožné s novozákonným chápaním a spravovaním úradu hlásania evanjelia.

Treba jasne rozlišovať medzi vierou a doktrínou. Viera je odpoveďou na zjavenie, doktrína, výtvor teológie, je spôsobom chápania a aplikáciou viery. Cirkev musí mať jedno i druhé. Doktrína je tým istejšia, čím užšie sa drží prameňov viery; zavádzanie iných prvkov nie je nikdy bez určitého rizika. Ale riskovať treba, lebo doktrína, ktorá neinterpretuje vieru vo svetle poznania, nie je doktrínou, nevysvetľuje, ani neinterpretuje. Doktrína je dnes niečím doplňujúcim vo vzťahu k viere, rovnako ako v časoch Nového zákona. Cirkev používa službu teológie i doktríny; ba čo viac, práve oni sú spôsobom, pomocou ktorého sa Cirkev rozvíja, spolu so svetom a dejinami. Viera sa nikdy nestane zastaranou – doktrína sa takou stáva veľmi ľahko. Teológia slúžila Cirkvi v niektorých obdobiach dobre, v iných horšie. Keď pozeráme na minulosť, zdá sa, že v Cirkvi bolo viac zlej teológie než dobrej, hoci zlá teológia nie je nevyhnutne teológiou plnou omylov. Teológia je zlá, keď je bojazlivá, keď nechce byť tvorčou, ba až podnikavou, keď odmieta ísť vpred od ustálených pozícií, keď sa stane bezmocnou, keď odmieta ísť v ústrety skutočným problémom. Idúcim vozidlám sa nedá uniknúť tým, že sa im postavíme do cesty. Možno im uniknúť tým, že nevojdeme na cestu, ale vtedy – samozrejme – nebolo by nikdy možné dostať sa na druhú stranu ulice. Táto analógia má jasný zmysel. Bez dobrej teológie sa Cirkev nemôže nepretržite vyjadrovať živo a bezprostredne ľuďom všetkých krajín a všetkých čias.

Povedali sme si, že Cirkev používa službu teológie, ale z historického hľadiska teológia bola v Cirkvi skôr podujatím privátnym, než oficiálnym. Tvorivé myslenie očakávame aj od kresťanských intelektuálov a nádejame sa, že úradníci Cirkvi včlenia konkrétne dielo týchto intelektuálov do svojho vlastného učiteľského úradu a hlásania evanjelia. Cez väčšiu časť svojej histórie Cirkev priznávala svojim intelektuálom právo na slobodu myslenia svojím vlastným spôsobom.

Niektorých ľudí rozčuľuje časté vytýkanie omylu Cirkvi, ku ktorému došlo vo vzťahu ku Galileimu. Zdá sa však, že je nevyhnutné často sa vracať k tejto nepríjemnej záležitosti, lebo jasne dokumentuje, ako cirkevná moc prekračuje oblasť svojej kompetencie ako cirkevnej moci, keď sa púšťa do sveta vedy. Cirkevná moc – pokiaľ má do činenia s vedou – musí rešpektovať podstatu vedy, jej zásady a metódy. Veda nemôže slúžiť Cirkvi, ak sa k nej nebude pristupovať s tou úctou, aká jej patrí.

Nie je potrebné pripomenúť, že za poslanie Cirkvi nie sú zodpovední iba jej úradníci, ale celá Cirkev? V oblasti učenia je poslaním kresťanského vedca služba Cirkvi svojimi vedomosťami. V oblasti morálky poslaním každého kresťana je aplikovanie morálnej revolúcie evanjelia na jeho vlastnú životnú situáciu. Nechápeme skutočnosť učiteľského úradu, ak sa nazdávame, že iba oficiálni učitelia budú niesť zodpovednosť za úrad.

Z knihy J. L. McKenzie, SJ: Moc v Cirkvi. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2003

štvrtok, 12. júla 2012

Rozlúštite šifru Agrippa

V roku 1992 autor kyberpunkovej literatúry William Gibson napísal krátku báseň, ktorú nazval Agrippa (kniha mŕtvych) v ktorej sa rozpráva o pamäti, strate, povahe a mechanizme, všetko zachytené vo fotoalbume fy Kodak. Báseň bola vložená do aplikácie operačného systému Mac System 7 a uložená na 3.5” diskete, ktorá bola súčasťou umeleckej knihy v štýle noir autorov Dennisa Ashbaugha a Kevina Begosa, Jr.
Pri štarte tohto programu sa naraz zobrazí Gibsonova báseň a sama sa zašifruje. Nikdy nebola znovu k nahliadnutiu, až doteraz. Otvorený text básne. Prvá osoba, ktorá rozlúšti šifru dostane kompletnú knižnú sadu Williama Gibsona (okrem básne Agrippa). Mala by obsahovať popis metódy, akým spôsobom sa ju podarilo prelomiť.  Keďže otvorený text je známy, kryptoanalýza šifry je čisto pre zábavu a ako akademická kuriozita a teda popis musí obsahovať technické detaily. Prajem všetkým záujemcom veľa šťastia!

streda, 11. júla 2012

Citát dňa - Uplatňovanie moci v Cirkvi

Krista sa pýtali, akou mocou toto robí: Lebo učil ako ten, kto má moc. Ale moc inú.
Môže totiž byť aj moc na základe autority. Napríklad autority života a učenia. Konfrontácia s takouto mocou fascinuje, priťahuje. VNÚTORNE núti človeka, aby ju nasledoval. Aby aj svoju vôľu podriadil vôli toho, kto TAKÚTO moc vykonáva a reprezentuje. Vnútorne presviedča človeka, a on porozumie dôvodom, kvôli ktorým podriadi svoje konanie rozhodnutiam autority. Tí, ktorí o takejto autorite hovoria v súvislosti s cirkvou, nevravia ani tak o preberaní politických demokratických mechanizmov do cirkvi. To by bolo „gágotu“. Kto by to dokázal umoderovať? Nikto. Tí, čo hovoria o demokratizácii v cirkvi, hovoria v podstate o tom, že nám, miliónom veriacich, nie je jedno, či budeme spôsobu uplatňovania moci rozumieť, alebo nie.
Lebo je to tak: Moc môže byť aj vonkajšia, politická. Môže – bez vysvetlenia – prinútiť ľudí niečo navonok urobiť alebo niečo neurobiť. Nemôže však nikomu vnútiť, aby sa s čímsi stotožnil vo svojom vnútri, aby uveril. To môže dokázať iba skutočná autorita.
Ak sa moc v Cirkvi znižuje na úroveň moci politickej, t.j. presadzujúcej sa silou a ignorujúcej vnútorné presvedčenie tých, ku ktorým sa obracia, je to zle. Je to prehra. Je to znak slabosti a neživotaschopnosti. Je to tragédia.