Môže totiž byť aj moc na základe autority. Napríklad autority života a učenia. Konfrontácia s takouto mocou fascinuje, priťahuje. VNÚTORNE núti človeka, aby ju nasledoval. Aby aj svoju vôľu podriadil vôli toho, kto TAKÚTO moc vykonáva a reprezentuje. Vnútorne presviedča človeka, a on porozumie dôvodom, kvôli ktorým podriadi svoje konanie rozhodnutiam autority. Tí, ktorí o takejto autorite hovoria v súvislosti s cirkvou, nevravia ani tak o preberaní politických demokratických mechanizmov do cirkvi. To by bolo „gágotu“. Kto by to dokázal umoderovať? Nikto. Tí, čo hovoria o demokratizácii v cirkvi, hovoria v podstate o tom, že nám, miliónom veriacich, nie je jedno, či budeme spôsobu uplatňovania moci rozumieť, alebo nie.
Lebo je to tak: Moc môže byť aj vonkajšia, politická. Môže – bez vysvetlenia – prinútiť ľudí niečo navonok urobiť alebo niečo neurobiť. Nemôže však nikomu vnútiť, aby sa s čímsi stotožnil vo svojom vnútri, aby uveril. To môže dokázať iba skutočná autorita.
Ak sa moc v Cirkvi znižuje na úroveň moci politickej, t.j. presadzujúcej sa silou a ignorujúcej vnútorné presvedčenie tých, ku ktorým sa obracia, je to zle. Je to prehra. Je to znak slabosti a neživotaschopnosti. Je to tragédia.
Viac na: Utajené odvolanie
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára