Giovanni Andrea Alciati (or Alciato), narodený v Miláne (alebo možno v Alzate, blízko jazera Como) v roku 1492 vyštudoval právo v rokoch 1507 až 1514 na univerzitách v Pávii a Bologni a v roku 1516 získal aj doktorát v občianskom a kanonickom práve na universite vo Ferrare. Oddal sa skvelej kariére profesora na univerzitách v Avignone, Bourges, Pávii, Bologni, a vo Ferrare, a čoskoro sa stal najprestížnejším právnikom v Európe. Bol zahrňovaný priazňou mnohých kráľov (František I. z Francúzska, Filip II. zo Španielska), chválou od Desideria Erasma a znovuobnovil právnické štúdiá vo svetle humanistických princípov a taktiež zostavil jednu z najpopulárnejsích kníh o emblémoch (Emblemata, 1531). Zomrel v Pávii v roku 1550.
Prvé stretnutie Alciata s čarodejníctvom sa datuje do obdobia medzi rokmi 1516 a 1517, keď bol požiadaný o právnu radu, aby zhodnotil postup inkvizítora, ktorý mal údajne upáliť viac než stovku čarodejníc “v údoliach pod Alpami.” Mnohé z nich, ako píše Alciatus v svojej ôsmej knihe 8 pod názvom Parergon iuris (O pôsobení assesora v právnej vede; prvé vydanie, ktoré zahrňuje knihu č. 8, sa datuje z roku 1544), “ako sa zdá potrebujú skôr liečebné kúry založené na odvare z čemerice a nie na ohni” (“helleboro potius quam igne purgandae”: Alciati 1557–1558, 2:406). Pripúšťa síce, že niektoré čarodejnice skutočne zavrhujú Boha a zabíjajú novorodencov pomocou zaklínadiel: Sudca by mal takéto ženy odsúdiť na smrť pretože ich zločiny boli spáchané “nie v snoch.” Ale taktiež existujú ženy, obviňované jednoducho z toho, že mali tancovať pod stromom vo Valtelline (Valtellina, údolie v severnej Lombardii) a že sa zúčastnili na Sabate (“ludum”). Alciati, v tomto ohľade tvrdo skeptický, odmietol názor “najmodernejších teológov” (počínajúc Tomášom Akvinským až k Silvestrovi Prieriasovi a Gianfrancescovi Picovi della Mirandola), ktorí boli presvedčení o tom, že Diabol reálne transportuje čarodejnice na Sabat, zatiaľčo démoni v ich podobe zostávajú v posteli s ich manželmi. Nasledujúc explicitne vývody spisu Canon Episcopi z 10. storočia a “ všeobecne prijímaný názor juristov” bol Alciati presvedčení, že Sabat bol jednoducho len to ilúziou vytvorenou v pomätenej mysli čarodejníc. S týmito osobami by sa malo zaobchádzať tak ako odporúčal už Plínius Starší pre mentálne narušené osoby, podávať im ako liek odvar z pivónie (pravdepodobne jej semienko); ale pretože sú to všetko chudobné obyčajné ženy (“pauperes et foemellae omnes sunt”; Alciati 1557–1558, 2:407), nedostáva sa im prostriedkov, aby sa vyliečili.
Autorova všeobecná sláva urobila z tohto úryvku silný argument pre skeptikov. Johann Weyer naozaj z jeho diela citoval dlhú pasáž vo svojom pojednaní De praestigiis daemonum (O klamoch Démonov, 1563) na podporu omnoho miernejšieho zaobchádzania so ženami obvinenými z čarodejníctva. Ozvena Alciatiho argumentov sa dá nájsť aj v diele Michela de Montaigne Essais (1580), v ktorých autor pripomína stretnutie skupiny uväznených čarodejníc, ktorým by “predpísal radšej čemericu než bolehlav” (Montaigne 1958, 792). Medzitým sa však zástancovia perzekúcie čarodejníc snažili podvrátiť platnosť Alciatiho vyhlásenia. Jean Bodin, vo svojom pojednaní De la démonomanie des sorciers (O démonománií čarodejníc, 1580), naznačil, že skepticizmus talianského juristu o realite čarodejníckeho sabatu bol diktovaný jeho nespokojnosťou s prehnanou krutosťou inkvizítora v Piedmonte. Martín Del Rio, v svojom spise Disquisitiones Magicae libri sex (Šesť kníh o vyšetrovaní mágie, 1599), hľadá príčinu Alciatiho “nesprávnych” myšlienok v neistotách, ktoré aj na začiatku storočia stále obklopujú problém sabatu a tvrdí, že nielen názor teológov, ale taktiež iných učených mužov a priznania čarodejníc by mali v konečnom dôsledku dokazovať jeho realitu.
Alciati sa taktiež stručne zmieňuje o čarodejníctve vo svojich Commentaria o pápežských dekretáliách (1538), argumentujúc v nich, že obvinenia z účasti na Sabate by nemali byť dostatočným dôkazom na odsúdenie čarodejnice, pretože celá vec je výsledkom démonických ilúzií. V tomto bode sa jeho myšlienky nápadne zhodujú s myšlienkami Giovanniho Francesca (Gianfrancesca) Ponzinibia, súčasníka a kolegu-juristu, ktorý sa taktiež vyslovil o iluzórnej povahe takýchto démonických zhromaždení a v ohľade na problém reality čarodejníckeho sabatu trval na nadradenosti kanonického a občianskeho práva nad nárokmi teológie.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Abbiati, Sergio. 1984. Andrea Alciato. Pp. 248–253, 365–366 in La stregoneria. Diavoli, streghe, inquisitori dal Trecento al Settecento. Edited by S. Abbiati, A. Agnoletto, and M. R. Lazzati. Milan: Mondadori.
Alciati, Andrea. 1538. Commentaria in titulum iuris canonici de officio ordinarii, In cap. Perniciosam argumenta 104, 105, 106. Lyons. In Opera Omnia, vol. 4, col. 369. Basileae (Basel): Isingrin.
———. 1544. Parergon iuris libri, book 8, chap. 22; in Opera Omnia,, vol. 2, cols. 406–408. Lyons.
Callahan, Virginia W. 1985. “Alciati, Andrea.” Pp. 23–26 in Contemporaries of Erasmus. A Biographical Register of the Renaissance and Reformation. Vol. 1. Edited by P. Bietenholz and T. Deutscher. Toronto: University of Toronto Press.
Lea, Henry Charles. 1957. Pp. 374–376 in Materials Toward a History of Witchcraft. Vol. 1. New York and London: Thomas Yoseloff.
Montaigne, Michel de. 1958. The Complete Works of Montaigne. Translated by Donald Frame. Stanford: Stanford University Press.
Weyer, Johann. 1991. Witches, Doctors, and Devils in the Renaissance: Johann Weyer, De praestigiis daemonum. Edited by George Mora. Translated by John Shea. Binghamton, NY: Medieval and Renaissance Texts and Studies. Originally published 1563.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára