nedeľa, 25. septembra 2011

Casanova - kryptoanalytik - napravuje osvietenstvu reputáciu:)

Giacomo Casanova 
na obraze Alessanda Longhiho
Asi najzáhadnejšie rozlúštenie polyalfabetickej šifry ("le chiffré indéchiffrable") údajne pochádza od asi najznámejšieho dobrodruha a milovníka krásnych žien Giacoma Casanovu (1725-1798). Tento jeho "majsterštyk" sa udial práve vďaka tomu, že najmä v spoločnosti krásnych žien a vplyvných a mocných mužov vystupoval ako dokonalý prototyp zasvätenca do "okultných náuk", do ktorých podľa všeobecného presvedčenia väčšiny súčasníkov v tomto storočí osvietenstva patrilo aj spomínané tajné umenie lúštenia dôvernej korešpondencie a táto jeho priam posadnutosť na tomto poli ho prinútila aby o kryptoanalýze dokonca rozprával vo svojich Pamätiach
Toto všetko sa stalo v r. 1757, keď sa rozprával o mágii, alchýmii a chémii so svojou priateľkou, veľmi bohatou Madame d'Urfé. Ukázala mu šifrovaný rukopis popisujúci transmutáciu ľahších kovov na zlato a povedala mu, že tento rukopis nemusí držať pod zámkom, pretože len ona sama pozná kľúč. Poskytla mu tento svoj rukopis s poznámkou, že neverí na jeho rozlúštenie - tj. jeho kryptoanalýzu.
"O päť alebo šesť týždňov sa v tejto predstave ešte utvrdila, lebo sa ma spýtala, či som už dešifroval rukopis o údajnom vysvetlení "Veľkej Operácie" (alchymistickej transmutácie lacných kovov na zlato).
"Áno, dešifroval som a hneď aj prečítal; vraciam Vám ho a ubezpečujem Vás na svoje čestné slovo, že som z neho neurobil ani jedinú kópiu; nenašiel som v ňom vlastne nič nové."
"Prepáčte, ale bez kľúča sa Vám to asi ťažko podarilo."
"Mám Vám prezradiť kľúč?"
"Prosím Vás o to."
Povedal som jej slovo, ktoré vlastne nepatrilo do nijakého jazyka. Moja markíza takmer skamenela v údive a vykríkla: "Toto je už priveľa! To je vrchol! Myslela som, že to slovo viem len ja jediná; len ja som si ho držala v hlave; nikde som ho nikomu nepovedala."
Mal som jej vlastne povedať, že som naň prišiel, keď som dešifroval rukopis; lenže mi práve zišlo na um povedať jej, že mi ho prezradil jej génius. Keď som povedal tento nezmysel, vlastne som si túto ináč skutočne učenú a rozumnú ženu celkom podmanil. Odvtedy som mal na ňu nesmierny vplyv a stal som sa vládcom jej duše a svoju moc som aj zneužíval. Teraz, keď som už vytriezvel zo všelijakých ošiaľov, ktoré sa ma v živote zmocnili, spomínam si na to všetko so zahanbením a pykám za to tak, že som si určil za povinnosť nezatajiť ich v týchto pamätiach."
Ale toto všetko ho v tom momente nezastavilo, aby od dobrodružnej dámy s pomocou určitých záhadných trikov -hókuspókusov:) nevytiahol heslo (NABUCODONOSOR v taliančine, čo bolo meno babylonského kráľa Nabuchadnessara) a potom keď odchádzal, ako sám vraví "odnášal som si jej dušu, srdce i náplň jej života a vôbec všetko, čo jej ešte zvýšilo zo zdravého rozumu."


Použitá a odporúčaná literatúra:
  1. Casanova, G.: Pamäti, 3.diel, Slovenský Spisovateľ, Bratislava 1991, mimo edície s. 238-40, (z nemeckého vydania Giacomo Casanova, Memoiren, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Wilhelm Goldmann Verlag, München),
  2. Kahn, D.: The Codebreakers, The Story of Secret Writing, Rozšírené vydanie, NY: Scribner, 1996, p.153,
  3. Citát dňa - Najväčší omyl F. M. A. Voltaira

sobota, 24. septembra 2011

Ako sa kardinál Korec mýlil

Keď som bol mladší, a vo viere veľmi "smädný" mladý muž, veľmi rád som si čítal v publikáciách nášho prvého slovenského "biskupa v montérkach", Jeho eminencie, Jána Chryzostoma Kardinála Korca (1924- ). Je jednou z najvýraznejších osobností nášho cirkevného, ale i verejného života. Toto miesto si vydobyl svojou neochvejnou láskou k pravde a spravodlivosti, ktorú prejavoval v časoch, keď za to hrozilo prenasledovanie a žalárovanie. Otec kardinál sa narodil dňa 22.1.1924 v Bošanoch. V r. 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, k jezuitom. Po štúdiách bol vysvätený za kňaza. Až do uväznenia pracoval vo viacerých robotníckych zamestnaniach. Jeho kalvária sa začala povestnou nocou z 13. na 14. apríla 1950, keď boli na Slovensku zlikvidované všetky kláštory Istý čas robil nočného strážnika až kým ho 11. marca 1960 nezaistili a 21. mája neodsúdili za velezradu na 12 rokov väzenia. Rok 1968 aj pre neho, ako pre mnoho iných, znamenal oslobodenie, ale nie slobodu. Až do dôchodku (1984) bol ustavične v tieni tajnej polície, ŠtB, ktorý sa rozplynul až v novembri 1989. V januári 1990 sa stal rektorom seminára v Bratislave a 6. februára ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného biskupa v Nitre a vo Vatikáne bol slávnostne kreovaný dňa 28.6.1991 na kardinála. Za tohto svojho pohnutého a neúnavnou činnosťou nabitého života stihol kardinál Korec napísať úžasne mnoho kníh, článkov, úvah, listov, ktoré sa publikovali rozličným spôsobom tu i v zahraničí a po celý čas mocne pôsobili na veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle, burcovali ich do zápasu o slobodu a povzbudzovali všetkých, aby dôverovali v Boha a vytrvali.

Osvietenstvo a Voltaire
V mnohých týchto knihách a článkoch sa kardinál Korec venuje aj dejinám Cirkvi, ich zhodnoteniu z hľadiska jeho kresťanského chápania zmyslu historických udalostí vo svetle jednej z najväčších - narodeniu, životu, potupnej smrti na kríži a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. O "svetlách" antickej civilizácie aj o temnej stránke otroctva. Ako kresťanstvo pôsobilo v živote Cirkvi, v jej raných začiatkoch, počas tristoročného prenasledovania pohanskou Rímskou ríšou. Po jej páde uprostred jej trosiek vychovávala z barbarských kmeňov a plemien, z ktorých povstali mnohí svätci a učenci na univerzitách a tak napĺňala svet duchom evanjelia. V ďalších statiach svojho diela o dejinách Cirkvi sa zaoberá veľmi pomenej dobrým ovocím, ktoré prinášal už humanizmus a renesancia v 15.storoči, reformácia v 16. storočí a osvietenstvo v 17. a 18. storočí. Zväčša je jeho rozbor týchto dejinných fenoménov veľmi jednostranný a ponúka len málo podnetov na dialóg s predstaviteľmi týchto myšlienkových smerov. Ani raz nespomína prúd liberálneho katolicizmu, ktorý sa pokúšal práve o takýto spôsob komunikácie s modernou dobou. Mená ako Abbé Gregoire, Lamennais a iní otcovi Kardinálovi nestoja ani za zmienku. Liberálny katolicizmus, aby sme si rozumeli, myslíme pod ním ten, ktorý pozdvihol svoj hlas hlavne za revolúcie roku 1830 vo Francúzsku, sa síce vyhol tomu, aby sa stotožnil so všeobecným demokratickým hnutím tej doby, avšak tým, že sa chopil parlamentných a publicistických možností, ktoré konstitučný štát cirkvi ponúkal, urýchlil a uľahčil vrastanie katolicizmu do demokracie. Liberálny v zmysle politickom, a nie dogmatickom, zdôrazňoval oproti rovnostárskym tendenciám svojej doby hodnotu slobody a snažil sa postaviť hrádzu rastúcej moci štátu. Videl politický dualizmus revolúcie a ostro rozlišoval svoj postoj k myšlienkam roku 1789 a 1793; zatiaľ čo zavrhoval jakobínsky štát, veril, že koncept ľudských práv zaručuje aj cirkevné slobody. Postavil tak, rovnako ako liberalizmus, proti štátu jednotlivca a spoločnosť; vytvoril tým možnosť, aby sa cirkev potom, čo bol zlomený jej zväzok s absolútnym štátom domohla svojich niekdajších práv v rámci demokratickej spoločnosti. Vráťme sa však k osvietenstvu a jeho tvrdej kritike z kardinálovho pera. Najviac sa z nej ušlo snáď najznámejšiemu filozofovi tohto ideového smeru, a to François-Marie Arouetovi, Voltairovi (1694-1778).
V knihe Cirkev v zápase stáročí ako aj v novšej knižke Čo nepoznáme z histórie, II. diel, s. 45-46, kde to opakuje, však nesprávne pripisuje Voltairovi nenávisť voči kresťanstvu. A nadôvažok sa nepresne a v konečnom dôsledku mylne vyjadruje o obsahu jeho diela Filozofický slovník (Dictionnaire philosophique). Nesprávne totiž pripisuje Voltairovej sarkastickej invencii pasáž o vzniku inkvizície v Rajskej záhrade. Citujem:
"Prvým inkvizítorom bol podľa neho Boh, ktorý predvolal na vypočúvanie Adama: 'Adam, kde si?' Voltaire potom pokračuje: 'Kožené rúcho, čo Boh urobil Adamovi a Eve, poslúžilo za model pre žltú kazajku, ktorú svätá inkvizícia navliekla kacírom. Pravda, tento argument dokazuje, že Boh bol prvým krajčírom... Lenže takisto je zrejmé, že bol aj prvým inkvizítorom... Adama pozbavil všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnil v raji... Takto sa práve správala inkvizícia a celé kráľovstvo obdivovalo Prozreteľnosť! ...Obluda má pristrihnuté pazúry a zbrúsené zuby, ale ešte dýcha!"
Lenže Voltaire bol o inkvizícii, jej vzniku, pôsobení a štruktúre a vplyve na slobodu myslenia na tú dobu (18. storočie) dobre informovaný. Pretože vychádzal z francúzskeho prekladu Manuel des Inquisiteurs, Abbého Morelleta, čo bol známy spis Directorium Inquisitorium určený pre inkvizítorov pochádzajúci od dominikánskeho mnícha a inkvizítora Nicholasa Eymerica. V jeho predslove diskutoval prípad upálenia staručkého jezuitu Gabriela Malagridu, kde došlo k zaujímavej veci, a to že jezuiti, ktorí predtým schvaľovali inkvizíciu, teraz s ňou nesúhlasili a jansenisti, ktorí boli proti nej, súhlasia s jej použitím proti jezuitom. Abbé ako prekladateľ sa prehlasuje za "priateľa jezuitov" a mimo iného píše, že: "ak maximá Inkvizície tu odhalené sa ukazujú ako odolávajúce racionalite a humanite to nie je chybou prekladateľa." Práve v tomto diele Abbé Morellet pridal k úryvkom z Eymerica popis o počiatkoch portugalskej inkvizície, ktorá sa odvíjala od historického pojednania Luisa de Páramo, prvého katolíckeho historika inkvizície. Práve ten v úvode svojho diela pripisuje Bohu úlohu prvého Veľkého Inkvizítora. Luis de Páramo, kanonik z Leonu a sicílsky inkvizítor v rokoch 1584 až 1605. Páramo publikoval svoj spis O pôvode a vývoji Úradu Svätej Inkvizície a o jej Dôstojnosti a Úspešnosti v dvoch zväzkoch v r. 1598. Prvý názov jeho I. zväzku napríklad zohľadňuje hriech Adama a druhý názov vypovedá o inkvizičnom postupe pomocou ktorého Boh postupuje proti Adamovi a ako toto utvára vzor akým spôsobom má postupovať aj Sväté Offícium:
"Boh sa preto stal prvým a najväčším učiteľom Inkvizítorov heretickej neprávosti, On sám im poskytol príklad spravodlivého a právneho potrestania."
Takže ako sme ukázali týmto citátom, Voltaire si o Inkvizícii nemusel niečo pikantné, zaujímavé a hlavne nehistorické vyfabulovať. Zdrojom svojej brilantnej a duchaplnej satiry o tejto téme je vlastne prvý katolícky historik inkvizícií. Ďalej sa otec kardinál o Voltairovi vyjadruje ako o človeku, ktorý pozná len "všetky klebety, tárania, polopravdy a lži". Práve naopak, sám Volaire hlavne čo sa týka problematiky Inkvizície čerpá zo jemu dostupných historických spisov. Voltaire neútočil satirou, románovou fikciou, filozofiou a históriou na kresťanstvo ako také. Veď aj d'Alembert vo svojom hesle o kresťanstve v osvietenskej Encyklopédií píše:
Kresťanstvo je intolerantné výhradne v tom, že do svojho spoločenstva neprijíma stúpencov iných náboženstiev, avšak vôbec nehovorí, že sa majú prenasledovať. Fanatizmus je neresť jednotlivcov, a nie kresťanstva. To je svojou povahou rovnako vzdialené zúrivosti fanatizmu ako hlúpym strachom poverčivcov.
Ani katolícky apologéta by to lepšie nevyjadril. Osvietenskí filozofi teda apriori neboli voči kresťanstvu, iba proti dobovo podmienenému vplyvu a moci jeho niektorých fanatických prívržencov. Preto aj Voltaire vo svojich spisoch priam vášnivo útočil proti fanatizmu, bigotnosti a občianskej intolerancii, ktoré vždy existovali v ľudských spoločnostiach či už starovekých a pohanských alebo kresťanských tej doby a moderných, diktátorských. Najviac sa jeho pozornosť upriamovala na niekoľko špecifických prípadov náboženskej perzekúcie, s ktorými bol dôverne oboznámený a jeho uvedomenie vnútorného mechanizmu fungovania Inkvizície bol výsledkom jeho intenzívneho štúdia práce Abbého Morelleta. Počet týchto prípadov je dobre známy, boli to najmä prípady pánov Calasa, Sirvena a rytiera de la Barré. Ale hlavným stimulom, ktorý Voltaira viedol k hlbšej znalosti postupov inkvizícií bol už vyššie zmienený prípad Gabriela Malagridu a aký mal tento prípad vplyv na Morelleta.
V r. 1759 ako súčasť svojej krutej kampane proti Jezuitskému rádu Markíz de Pombal, Najvyšší správca Portugalského kráľovstva, vyhnal Jezuitov z Portugalska a z portugalských území Latinskej Ameriky, mnohých z nich dal uväzniť a ďalších nechal vyšetrovať portugalskou Inkvizíciou, ktorú následne zneužil ako politický tribunál. Medzi jezuitmi popravenými v r. 1761 bol aj nám známy Gabriel Malagrida, bývalý misionár v Brazílii a muž, ktorý bol považovaný prostým ľudom za svätca. Poprava Malagridu, doprevádzaná spolu s detailným portrétom portugalskej inkvizície v indickom meste Goa od Dellona, spustila značné verejné znechutenie a odsúdenie vo zvyšku Európy. V ten istý rok ako bol upálený Malagrida napr. Juan Luc Poggi publikoval v Janove báseň "Apoteóza Otca Malagridu, jezuitu ... obeseného a upáleného v Lisabone na auto-de-fé dňa 20. septembra 1761." V Paríži roku 1763 bola uverejnená tragédia Pierra de Longchampsa s tromi dejstvami pod názvom Malagrida. Voltaire sám napísal "Kázanie Rabbiho Akibu", údajne predneseného v Smyrne 20. novembra 1761, v ktorom vložil do úst blízkovýchodného židovského predstaviteľa silné odsúdenie Malagridovej popravy. Podrobnosti o prípade čerpal z francúzskeho prekladu obvinení vznesených voči Malagridovi, preto do svojho fiktívneho kázania zahŕňa hlasitý protest a účinnú obžalobu všetkých foriem náboženského prenasledovania, a v závere prichádza s prekrásnou modlitbou k Bohu:
Ó Adonai, ty, ktorý si stvoril nás všetkých a nepraješ si žiadnu pohromu pre svoje stvorenia! Ó Bože, náš spoločný Otče, Boh milosrdenstva daj nech na tvojej maličkej zemeguli, na tomto najmenšom z tvojich svetov, neboli žiadni fanatici ani perzekútori.
Takže nie je vôbec pravdou, žeby sa Voltaire nebol vôbec zaujímal o tragický osud tohto staručkého jezuitu a ani slovkom sa o ňom nezmienil. Poďme si v stručnosti predstaviť podmienky európskej spoločnosti z hľadiska miery slobody a tolerancie, ktorú vtedajšia doba poskytovala, a snáď pochopíme, (hlavne my katolíci!) prečo voči nej tak nekompromisne vystupoval Voltaire
Vtedajšia "inkvizičná" Európa bola v mnohom spolčená s Európou mučenia. Represívne vyšetrovacie postupy sa dokonca uplatňovali v akciách inkvizície proti "tolerancii" hlásanej osvietenskými filozofmi. Od 13. do 18. storočia zostáva "útrpný výsluch" legálnym právnym dokazovacím prostriedkom u súdov svetských ako aj cirkevných, aj keď jeho používanie je obmedzené súborom predpisov. V naj kresťanskejšom Francúzsku je reaktualizované trestným poriadkom z r. 1670, odrážajúcom posledné problémy Ľudovíta XIV., ktorý o rok skôr (1669) obmedzil platnosť ediktu nantského. Pod náporom "osvietených" názorov je v roku 1780 zrušený predbežný výsluch, ostatne už používaný len veľmi zriedkavo. Bude potrebné počkať na edikt z mája 1788, aby bol zrušený výsluch "záverečný". Táto inkvizičná procedúra je predovšetkým rímskokatolíckeho pôvodu. Až do Kódexu kanonického práva z r. 1917 nebude oficiálne odmietnutá. Nemalo by nás teda natoľko prekvapovať, ak nájdeme obhajobu mučenia všeobecne, aj keď trebárs doplnenú nutnými obmedzeniami, v 17. storočí v texte kardinála de Lugo. Toto ospravedlnenie sa opiera o "cirkevný" jazyk tolerancie: z dvoch ziel je potrebné voliť to menšie: takže, utrpenie, ktoré prípadne podstúpi obeť, je menšie než škoda spôsobená nepotrestaním zločinov! Čo vonkoncom nespochybňuje ani svätý Alfonz z Liguori (18. storočie), aj keď presadzuje nutné obmedzenie útrpného práva.
Vzhľadom k týmto okolnostiam nevyznieva heslo "Mučenie", s ktorým otec kardinál Korec vo svojich publikáciách vôbec nepolemizuje a pre istotu ho ani nespomenie, (veď načo!), z Voltairova Filozofického slovníka vôbec prehnané. Po afére Calas, v ktorej obeť, obvinená z vraždy syna pomýšľajúceho na konverziu na katolícku vieru, bola umučená toulouským súdnym dvorom, tu máme ďalší prípad - rytiera de la Barré, rovnako umučeného sudcami z Abbeville za to, že neprejavil náležitú úctu prichádzajúcej procesií. Obratný "filozof" síce na inom mieste z obidvoch prípadov priam majstrovsky žurnalisticky vyťažil náramnú senzáciu, vo svojom slovníkovom hesle sa však uspokojuje s dvomi poznámkami, ktoré by mali veriaceho katolíka tnúť do svedomia. Prvá poznámka:
"Táto príhoda sa nestala v trinástom alebo v štrnástom storočí, ale v osemnástom... Až do roku 1700 boli Rusi všeobecne považovaní za barbarov; (...) my nimi sme ešte v roku 1769."
To je rok, kedy boli prepustení poslední protestantskí väzni z veže Constance v Aigues-Mortes, zatiaľ čo poslední "náboženskí" galejníci sa mali vrátiť z nútených prác až v r. 1775. Voltaire sa má na pozore, aby toto tabu nepripomenul. Druhá poznámka:
"Veľmi divné je, že v židovských knihách (rozumej v Starom zákone - pozn.) sa o útrpnom výsluchu nikde nehovorí."
Čo, ako musíme poctivo dodať, tolerantnému filozofovi nijak nebráni, aby vyjadril svoj antisemitizmus okľukou cez heslo Ľudožrúti, kde hovorí o "najodpornejšom národe pod slnkom".
Záverom si treba uvedomiť, že od dôb Locka bol Voltaire najosvietenejším filozofom tolerancie. Spolu s mnohými inými autormi dokonale, lepšie než Rousseau a až do sedemdesiatych rokov 18. storočia, vyjadruje nesúmerateľnú vzdialenosť deliacu intelektuálnu debatu od spoločensko-politickej praxe vlád. Vlád rovnako si neistých svojou autoritou ako štátne cirkvi, ktoré formovali a chránili politické systémy. V "temnej" Európe i v jej osvietenskej dvojičke je pojem tolerancie natoľko flexibilný, že umožňuje všetky vadné výpovede a znesie všetky protirečenia.

Použité pramene:

  1. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Cirkev v zápase stáročí, Bratislava: LÚČ, 2008, III.vyd., 488s.
  2. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Čo nepoznáme z histórie 1., Bratislava: LÚČ, 2010, I.vyd., 352s.
  3. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Čo nepoznáme z histórie 2., Bratislava: LÚČ, 2011, I.vyd., 280s.
  4. Peters, E.: Inquisition, Free Press, Berkeley and California: University of California Press, 1989, 362pp.,
  5. Plongeron, B.: Zrození republikánského křesťanství, Brno: CDK, 2000, Ed. Historia Ecclesiastica, sv.3, 116s.,
  6. Maier, H.: Revoluce a Církev - K dějinám počátku křesťanské demokracie, Brno: CDK, 1999, 280s.,

štvrtok, 22. septembra 2011

Citát dňa - Najväčší omyl F. M. A. Voltaira

Tí, ktorí sa chvastajú, že vedia dešifrovať list bez toho, aby boli oboznámení so záležitosťami o ktorých sa v ňom píše a bez akejkoľvek vopred získanej nápovedy sú väčší šarlatáni, než tí, ktorí o sebe s pýchou prehlasujú, že ovládajú jazyk, ktorý vôbec nikdy neštudovali.
François-Marie Arouet de Voltaire, Filozofický slovník, Heslo Poste resp. Post

streda, 21. septembra 2011

Citáty dňa

Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.
Pierre Teilhard de Chardin, francúzsky jezuita a paleontológ


Keby Boh neexistoval, museli by sme si ho vymyslieť.
 Francois-Marie Arouet Voltaire, francúzsky filozof


Úvahy teológa Bohom začínajú, úvahy fyzika Bohom končia.
Max Planck, nemecký fyzik
Ešte donedávna sa hovorilo, že väčšina vedeckých pracovníkov sa už dávno preniesla cez náboženské predsudky a sú zástancami materializmu. Keď sa však pozrieme na veľkých fyzikov 20. storočia, možno s prekvapením zistíme, že to boli často ľudia hlboko veriaci. Prostredníctvom poznania, ktoré dosiahli - alebo skôr práve preto - si zreteľne uvedomovali, že sa len dotýkajú hlbokých tajomstiev, ktoré náš nedokonalý ľudský mozog nemôže celkom poznať a pochopiť.
Jiří Grygar, český astronóm 

Bambergské čarodejnícke procesy - tragický osud dr. Haana, Johanna Junia, Doroty Flockovej a iných

Bamberg je starobylým mestom (prvé zmienky o ňom pochádzajú z r. 902), ktoré ukrýva vo svojej minulosti mnoho tajomstiev. Ako jedno z vtedajších asi 300 samostatných štátikov, ktoré tvorili súčasť Svätej rímskej ríše, v ktorých vládli cirkevné kniežatá (biskupi resp. arcibiskupi), držiaci v rukách oba "meče", svetský i cirkevný bolo "nemým" svedkom jedného z najkrutejších honov na čarodejnice v rokoch 1609-1633, trvajúceho teda bezmála 25 rokov. Aj keď vzhľadom na  to, že v okolitých mestách a na dedinách už minimálne od 60. rokov 16. storočia zúrili tieto strašné procesy s nevinnými ženami a mužmi, takže v Bambergu sa začalo s týmto žalostným podnikom relatívne "neskoro", biskup Johann Gottfried z Aschausenu dal v rokoch 1609 až 1622 upáliť asi 300 čarodejníc. Len v roku 1617 bolo zabitých 102 osôb. V tomto nechutnom počínaní ho nasledoval tzv. hexenbischof ("čarodejnícky biskup") Gottfried Johann Georg II. Fuchs (1586-1633) z Dornheimu, ktorý so svojím generálnym vikárom a suffragánnym biskupom Friedrichom Förnerom (1568-1630),  ako "duchovným otcom" honov na čarodejnice, horlivým vykonávateľom protireformácie a  "nepriateľom na život a na smrť pre všetkých heretikov a čarodejnice", dal v rokoch 1623 až 1633 upáliť asi 600 ľudí. Förnerova vtedajšia sláva ako stelesneného "kladiva na čarodejnice" spočívala hlavne na sérii tridsiatich piatich kázní proti týmto dvom "metlám ľudského pokolenia", uverejnených v r. 1626 pod názvom Panoplia Armaturae DeiK uľahčeniu vedenia procesov dali títo dvaja postaviť špeciálny Drudenhaus, aby sa do neho naraz vošlo tridsať až štyridsať väzňov a pričinili sa aj o menšie väznice pre čarodejnice v ďalších mestách biskupstva. Počas týchto tragických a masových súdnych procesov s čarodejnicami v rokoch 1626 až 1630 jeden Hexenkomissar ("čarodejnícky komisár"), dr. Ernest Vasolt, dal upáliť asi 400 údajných čarodejníc.
 
Súdny proces s Johannom Juniusom


Bambergský biskupský kancelár dr. Georg Haan sa pokúsil zmierniť čarodejnícke procesy, pretože patril k umiernenej politicko-náboženskej frakcii a pravdepodobne bol synom údajnej čarodejnice, Anny Haanovej, manželky vplyvného občana mesta Mergentheim, Hansa Haana, ktorá bola ako jedna z prvých obvinená z malefícia, a to obávaným sudcom Balthasarom Nussom (1545-1618), ktorý mal na svedomí 276 obetí počas troch rokov v kniežacom opátstve vo Fulde. Nakoniec, aj vďaka písomnému odvolaniu rodiny Haanových, doručenému na Reichskammergericht tzv."ríšsky komorový súd" v Speyeri, bol tento katan uväznený a po niekoľkoročných mocenských zápasoch poza oponu - bol napokon za svoje zločiny popravený sťatím. Ale aj napriek svojmu vysokému postaveniu v meste sa dr. Haan ocitol medzi tými, ktorých udali ako obdivovateľov čarodejníc. Roku 1628 ho upálili spolu s manželkou a dcérou...Je to až nepochopiteľné, pretože sám cisár Ferdinand II. poslal do mesta svoje striktné nariadenie všetkých prepustiť , pretože
 "ich väzenie bolo porušením všetkých ríšskych zákonov, a to sa nesmie tolerovať".
Pri krutom mučení Haan udal mešťanostu a päť ďalších významných mešťanov, ktorých tiež upálili zaživa. Medzi nimi bol aj Johannes Junius, ktorý zastával funkciu bürgermeistra (mešťanostu) od roku 1608 až do roku 1628, keď ho uväznili. Krátko predtým upálili jeho ženu. Pri súdnom procese, ktorý prebiehal od 28. júna až do 7.júla 1628, bol podľa zachovaného protokolu zo súdneho procesu, Junius podrobený výsluchu najprv bez mučenia, konfrontovaný s výpoveďami dr. Georga Haana a slúžky Ellse Hoppfenovej, neskôr bol bez mučenia znovu vyzvaný, aby sa priznal. Keďže sa nepriznával, bolo rozhodnuté pristúpiť k mučeniu. Toto pozostávalo z nasadenia palečnice, ktorej účinky Junius prestál, za ňou nasledovala španielska čižma, ktorú taktiež priam zázrakom zniesol bez toho, aby sa priznal. Po tomto čiastočnom mučiacom postupe ho vyzliekli a prezeraním zisťovali prítomnosť tzv. signum diabolicum (v tej dobe sa verilo, že je to známka toho, že sám Pán temnôt, diabol si ho označil za svojho prisluhovača). Po starostlivom skúmaní sa na pravej strane našlo na jeho tele modravé znamienko v tvare ďatelinového lístka, ktoré následne trikrát prepichli, aby sa zistilo, či obžalovaný necíti bolesť a netečie pri tom žiadna krv. Tak aj bolo. Ako posledný mučiarenský nástroj bolo nasadené vyväzovanie bez závažia (tzv. strappado), ale ani vtedy sa Június nepriznal. Stále tvrdil, že ho Boh neopustí a že nevie nič o čarodejníctve. Ale keď sa tento postup opakoval, pričom sudcovia naňho neustále naliehali, aby sa priznal a tak uľavil svojej úbohej duši a kládli mu sugestívne otázky: Kedy poprvýkrát stretol diabla, v akej podobe to bolo, kedy sa mal zriecť Všemohúceho Boha, podstúpením "krstu" v mene zlého ducha, aké dostal "krstné meno", či mal svojho démona, succuba s ktorým páchal sexuálne orgie atď atď. po 7 dňoch neustáleho mučenia a trápenia menoval svojich komplicov, s ktorými sa údajne účastnil čarodejníckeho sabatu, a to biskupského kancelára Dr. Haana, mešťanostu Neudeckera a ďalších 24 osôb. Napokon sa zmienil o tom, že nemá dobrý zrak a preto nemohol rozoznať viac ľudí.
Po tomto zdĺhavom niekoľkodňovom úmornom  maratóne tortúry mu teraz sudcovia poskytli viacej času na premýšľanie. Dňa 7. júla ho prinútili podobne krutým mučením "spomenúť" si, že asi pred dvoma mesiacmi, v deň, keď sa konala istá poprava, bol na čarodejníckom tanci pri Čiernom kríži, kde sa všetkým prítomným ukázal sám Belzebub a jednoznačne im do očí povedal, že musia všetci spolu zhorieť na tomto mieste, a posmieval sa a podpichoval prítomných. Junius ďalej menoval ďalšie štyri údajné čarodejnice. Po mesiaci v tuhom väzení Drudenhausu spečatil svoj osud tým, že sa priznal k úmyslu zabiť  pomocou sivého prášku svojho najmladšieho syna, obidve dcéry, ku ktorým ho zvádzala jeho sukuba, k povinnosti občas s ňou súložiť a zo znesväcovania hostie tým, že po prijímaní ho jej podával.
Junius, predtým, než ho upálili na hranici, prepašoval z väzenia svojej dcére moták, v ktorom jasne uvádza, že je nevinný a že ho k priznaniu prinútili krutým mučením:
Nevinný som prišiel do väzenia, nevinného ma mučili, nevinný musím zomrieť. Pretože ktokoľvek sa dostane do väzenia pre bosorákov, musí sa stať čarodejníkom, alebo ho dovtedy mučia, kým v hlave niečo nevymyslí a - Bože zľutuj sa - on si spomenie na niečo. (...) Teraz, moje najdrahšie dieťa, Ti tu predkladám všetky moje činy a priznanie, pre ktoré musím zomrieť. A sú to všetko číre lži a výmysly. A tak mi Boh pomáhaj, pretože toto všetko som bol prinútený povedať pod hrozbou ďalšieho mučenia, ktorým som už prešiel. Pretože sa nikdy nevzdajú mučenia, kým sa človek neprizná; hoci pobožný, musí byť bosorák. Nikto neunikne, aj keby bol gróf. 
Junius naliehal na dcéru, aby zhromaždila čo najviac peňazí, koľko len môže, a odišla z mesta z dôvodu vlastnej bezpečnosti pod zámienkou, že sa vydáva na púť. Podpísal sa: "Dobrú noc, pretože Tvoj otec Johannes Junius Ťa viac neuvidí."
Na okraj listu dopísal:
"Drahé dieťa, šiesti odrazu svedčili proti mne: kancelár, Neudecker, Zaner, Hoffmeister, Ursel, Ellse Hoppfenová - všetci falošne, z povinnosti, ako mi povedali a prosili ma o odpustenie v Božom mene predtým, ako ich popravili. Nič zlé nemôžu na mňa povedať. Boli prinútení to povedať, práve ako ja sám."
Majetkové zisky z lovu na čarodejnice


V apríli 1631, keď prenasledovanie v Bambersku pomaly utíchalo, vo väzení pre čarodejnice ešte stále držali dvadsaťdva väzňov, vrátane biskupovho hospodárskeho správcu. Ich celkový majetok, ktorý už bol skonfiškovaný, narástol na sumu 222 000 zlatých. Tieto peniaze natiekli do vreciek jeho kniežacej milosti, biskupa Gottfrieda, ktorý už zhabal 500 000  zlatých od upálených čarodejníc a čarodejníkov. Podľa biskupských archívnych prameňov k tým, čo takto chtiac-nechtiac "prispeli" do kniežacko-biskupskej pokladnice, patrili:
Georg Neudecker - 100 000 zlatých, Barbara Schleuchová - 2 000 zlatých, Christina Miltenbergerová - 9000 až 10000 zlatých, Caspar Corner, richtár Munchsbergu - 9000 až 10000 zlatých a Wolfgang Hoffmeister, pokladník mesta Bamberg - 50000 zlatých.


Prípad Doroty Flockovej


Dorota Flocková (1608-1630) bola manželkou bohatého mešťana Georga Heinricha Flocka, ktorý ako mnohí významní mešťania Bambergu ušiel. Ich najčastejšími útočiskami boli České kráľovstvo, pápežský Rím alebo dvor cisára Svätej rímskej ríše v Rezne (Regensburg). Náš hrdina urobil tak nedobrovoľne preto, že jeho manželku obvinili z čarodejníctva a dňa 16. decembra uväznili (v tom čase bola 6 mesiacov tehotná). Rozhodol sa, že urobí všetko, aby svoju milovanú ženu oslobodil z rúk krvilačnej justície. Preto dorazil až do Viedne a snažil sa tam získať odvolanie voči týmto nespravodlivým súdnym postupom v Bambergu na tzv. Reichshofrat ("Najvyššom ríšskom odvolacom súde"). V prvých dňoch marca roku 1630 Dorotka priviedla na svet dievčatko, ktoré jej bolo po 5 týždňoch odobraté a dané do opatery mešťanostovi Pankrácovi Lorenzovi. Medzičasom, dňa 23. apríla 1630, jej manžel získal od najvyššieho ríšskeho súdneho orgánu ochranný príkaz podpísaný samotným cisárom Ferdinandom II., ale tento list bambergský vládca, knieža-biskup Gottfried ignoroval a napísal odpoveď, v ktorom odmieta obžalovanú Dorotheu prepustiť. Na toto stanovisko kniežaťa-biskupa Gottfrieda najvyšší ríšsky súd vo Viedni vydáva ďalšie nariadenie, s ešte väčším naliehaním a právnou silou, rovnako podpísaný cisárom, aby obžalovaná bola okamžite  prepustená na slobodu a všetky obvinenia proti nej boli stiahnuté. Medzitým sa však stalo to, čo sa bolo konalo pri týchto čarodejníckych procesoch vždy. Dorota Flocková sa v mučiarni priznala k niekoľkonásobnému zvedeniu k čarodejníckym praktikám pred niekoľkými rokmi a jej pokušiteľom mal byť mladý študent, ktorý v tom čase prebýval v dome jej otca. Tento študent sa jej mal neskôr priznať, že je diabol a ona ho mala následne prijať ako svojho duchovného pána. Vo svojej "výpovedi" pod útrpným právom pripustila, že znesväcovala hostie, čo v takýchto prípadoch znamenalo istý dôvod  pre odsúdenie na smrť. Rovnako pod tlakom neznesiteľných múk obvinila aj iných občanov Bambergu. Dňa 14. mája 1630 bola napokon Dorota Flocková odsúdená na trest smrti. Predtým než ju upálili na hranici ako nebezpečnú "čarodejnicu" bola bez zjavného dôvodu kruto a nemilosrdne ešte raz mučená rozpáleným železom, pričom jej boli žeravými kliešťami odštiknuté obidve prsia.


Rastúci odpor


Podozrivých tiež veľmi radi sudcovia zavierali na šesť hodín do klady z vnútornej strany obitej dlhými železnými hrotmi. Okolo krku im uťahovali povraz, kým sa im nezarezal až do kostí. Nútili ich jesť solené haringy a odmietli im dať vodu, alebo museli kľačať na modlitebnom kľačadle upravenom ostrými drevenými kolíkmi, ktoré trčali dohora. Pod pazuchami a v slabinách ich opaľovali horiacimi pierkami často namočenými do síry. Topili ich v kadiach s ľadovou alebo vriacou vodou, do ktorej pridávali vápno - neďaleko Zeilu roku 1630 takto pri mučení zabili šesť ľudí. Keďže sa po odsúdení údajných čarodejníc a čarodejníkov, ešte pred upálením používali osobitné a veľmi kruté tresty, ako boli napríklad useknutie pravej ruky, ženám uštiknutie pŕs žeravými kliešťami. Takéto barbarské útrapy však ľudia čoskoro podrobili kritike.


Jezuita Heinrich Turck z Paderbornu, ktorý bol spovedníkom nešťastných údajných čarodejníc, odsúdených na smrť, sa vyjadril veľmi jasne:
Niektorí ľudia začali veľmi súcítiť s nešťastnými obeťami a vynorili sa vážne pochybnosti, či početní ľudia, ktorí zahynuli v plameňoch a podstúpili takú hroznú smrť, boli naozaj vinní. V skutočnosti si mnohí ľudia mysleli, že táto "liečba" ľudských bytostí, ktoré boli vykúpené drahou krvou Krista, bola krutá a viac než barbarská.
Radný Dumler, ktorý ušiel z Bambergu, potom čo aj jeho tehotnú ženu hrozne mučili a napokon upálili, povedal pri svojej audiencií cisárovi:
Ľudia namietajú, že nie je možné, aby boli všetci Bamberčania súdení spravodlivo.
Navrhol tiež zastaviť konfiškácie majetku obvinených osôb.
Iný muž, ktorý ušiel z Drudenhausu, predložil cisárovi prosbu Barbary Schwartzovej, ktorá strávila tri roky v temnici a osemkrát ju mučili bez toho, aby sa priznala. Dokonca jezuitský spovedník Wilhelm Lamormain (1570-1648), osobný spovedník cisára, odmietol mu udeliť rozhrešenie, ak v Bambergu neobmedzí výstrelky a poukázal na nespokojnosť verejnej mienky, ak bude aj naďalej nečinný v tejto veci. Ferdinand II. si preto vyžiadal bamberské súdne protokoly, aby starostlivo preskúmal stav veci. Zakázal konfiškácie majetku väzňov, trval na tom, že základom žalôb (obvykle zlovoľné klebety) by malo byť ich verejné prednesenie vo všetkých budúcich súdnych procesoch a že obvinení by mohli mať obhajcu.


Postoj pápeža k čarodejníckym procesom v Nemecku


Veľmi naliehavou a pálčivou zostáva samozrejme otázka, do akej miery o týchto protičarodejníckych hrôzach a krvavých súdnych excesoch, ktoré boli páchané v strednej Európe v mene kresťanského Boha, vedeli "ochrancovia viery" v Ríme ba samotný pápež. Podľa súčasného historického výskumu, ktorý vychádza z len pred nedávnom otvorených súdnych ákt Rímskeho Svätého Offícia, bola znalosť príčin a následkov v rozsahu toho o čo v Nemecku v skutočnosti išlo vo veci čarodejníctva rímskej kúrie pod vedením vtedajšieho pápeža Urbana VIII. (Maffeo Barberini; 1623-44), veľmi jasne nedostatočná. Z politického hľadiska bol pápež priateľom Francúzskeho kráľovstva, a preto pontifik stál jasne v opozícii voči dynastii Habsburgovcov v Španielsku a v Svätej rímskej ríši. Z pomedzi jeho  poradcov sa Ríme nenašiel takmer nik, kto by pomery v Nemecku naozaj poznal. Nunciovia, ktorí sa nachádzali v Kolíne a vo Viedni mu len veľmi zriedka poskytovali správy o štátom sponzorovaných čarodejníckych procesoch a keď tak len vtedy, ak boli priamo ohrozené cirkevné záujmy. Naviac Rím bol príliš ďaleko na to, aby poskytol bezprostrednú pomoc v jednotlivých prípadoch a z hľadiska súdnej kompetencie pápežstvo nemalo žiadne právo intervenovať v rámci vedenia svetskej justície v Ríši. V takýchto prípadoch, ako sme videli v prípade Doroty Flockovej a ako ešte uvidíme, mali obžalovaní oveľa účinnejšie nástroje a to boli písomné alebo osobné apelácie na Reichskammergericht tzv."ríšsky komorový súd" v Speyeri alebo na najvyššiu súdnu inštanciu v Ríši - Reichshofrat ("Najvyšší ríšsky odvolací súd") vo Viedni, ak samozrejme mali obžalovaní alebo ich príbuzní vo všeobecnosti možnosť podať odvolanie.


Prekvapivé rozuzlenie


Aj keď by sme mohli byť presvedčení na základe doterajších poznatkov o postoji vysokého cirkevného establišmentu o opaku, tak je vecou historických faktov, že pápež predsalen intervenoval. Pretože jej manžel popri sťažnosti na vedenie procesu, ktorú poslal na Reichshofrat do Viedne, poslal taktiež cez viedenského nuncia, Pallotta, ktorého o tejto nešťastnej záležitosti informoval, svoju apeláciu aj do Ríma. Už dňa 20. apríla roku 1630 pápež Urban VIII. nadiktoval pápežský dekrét, ktorým priaznivo intervenoval vo veci Doroty Flockovej. Tento list bol poslaný kuriérom dňa 16.mája 1630  z Norimbergu do Bambergu. Kuriér dorazil do Bambergu 17. mája,  o štvrť na sedem ráno. V oficiálnom zápise je uvedené: členovia mestského magistrátu sa stretli v piatok, o trištvrte na šesť, dňa 17.mája 1630 v "Drudenhaus" aby znovu prečítali rozsudok obžalovanej. Takže, aby sme si to zhrnuli je zrejmé, že pápež Urban VIII., nielenže v r. 1635 označil všetkých tzv. čarodejníckych biskupov, za "zelótov", čo bolo faktické odsúdenie celého ich "bohumilého" podniku s čarodejníckou hystériou, ale sa v konečnom dôsledku zamiešal do svetskej justície, kde on ako v tej dobe obyčajný "duchovný vodca" kresťanského Západu, nemal žiadne kompetencie. Napriek tomu ako sme videli na prípade Doroty Flockovej, nepomohol jej ani príkaz na prepustenie od samotného cisára Ríše, takže knieža-biskup Gottfried v tejto svojej zaslepenosti nedbal na nič a na nikoho a tvrdohlavo ju nechal bez milosti kruto mučiť a nemilosrdne popraviť. Tento škandál samozrejme zašiel až príliš ďaleko. Ríšsky najvyšší odvolací súd odmietol nechať len tak toto neslýchane otvorené postavenie sa na odpor voči najvyššej autorite v Ríši zo strany kniežaťa-biskupa v Bambergu a dosiahol dohodu v ktorej bolo stanovené, že séria škandálnych čarodejníckych procesov v menovanom biskupstve bola nakoniec zastavená. Roku 1630 tu upálili dvadsaťštyri údajných čarodejníc, nasledujúci rok už ani jednu. Dôvody prečo sa táto krvavá honba na čarodejnice konečne v r. 1632 definitívne skončila boli samozrejme rôzne. Prispelo k tomu to,  že rástol odpor obyvateľstva, ktoré sa spasilo útekom do iných oblastí Ríše, čiastočne aj pre úmrtie suffragánneho biskupa Fornera v lete roku 1631 a čiastočne aj kvôli postupu vojenských síl švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, ktorý v septembri toho roku obsadil Lipsko a v neposlednom rade k tomu prispela smrť kniežaťa-biskupa Gottfrieda v r. 1632. Jeden z najväčších honov na čarodejnice v Nemecku tak dospel ku svojmu koncu.


Záver


Toto samozrejme neznamenalo koniec čarodejníckej hystérie v Nemecku a ani žeby pápež na túto žalostnú situáciu na týchto územiach rezignoval. Po bitke pri Lipsku roku 1631 vyhnala švédska armáda mnohých cirkevno-svetských vládcov, kniežat-biskupov, ktorí riadili hon na čarodejnice, z ich panstiev, vrátane arcibiskupa z Mohuča, našich "starých známych" biskupov z Bambergu, Wurzburgu, Wormsu, Speyera, ako aj opáta z Fuldy. Tí hľadali útočisko v Kolíne, kde sa podujali obnoviť honbu na čarodejnice. Do roku 1636 dosiahlo prenasledovanie taký vrchol, že pápež poslal v rámci mierovej delegácie, ktorú viedol kardinál Ginetti, aj prísediaceho konzultora Posvätného Offícia, Rímskej inkvizície, Francesca Albizziho (1593-1684), známeho odporcu krutých a nelegálnych postupov pri inkvizičných procesoch s čarodejnicami, aby s týmito hrôzami hneď a zaraz skoncovali. Ako si poznamenal vo svojom denníku:
Našim očiam sa naskytlo hrozné divadlo. Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.
Nastala síce dlhá prestávka, ale i tak posledná poprava sa konala v Kolíne nad Rýnom roku 1655...


(pokračovanie)


Použitá a odporúčaná literatúra:

  1. Nigel Cawthorne, Bosorky a čarodejnice. Dejiny prenasledovania, Bratislava, SPN – Mladé letá, 2008,
  2. Francek, J.: Čarodějnické příběhy, Praha: Paseka, 2005, Odborný úvod: Petr Kreuz,
  3. Rainer Decker, Witchcraft and the Papacy: An Account Drawing on the Formerly Secret Records of the Roman Inquisition, Charlotteswille&London: University of Virginia Press, ISBN 978-0-8139-2747-3, 256pp.
  4. Wolfgang Behringer, Witches and Witch-Hunts: A Global History, Malden, MA: Polity Press, ISBN: 978-0745627182, 338pp.

utorok, 20. septembra 2011

Citát dňa - o pohanských príbehoch narodenia a evanjeliách

"Akékoľvek porovnanie evanjeliových kapitol z Matúša 1-2 a Lukáša 1-2 s príbehmi o zrodení pohanských božstiev vedie k záveru, že príbehy v evanjeliách nemôžu byť vysvetlené jednoducho na základe takýchto porovnaní. ... To čo nájdeme v Matúšovi a Lukášovi nie je príbeh o ... božstve zostupujúcom na zem a v podobe človeka sa páriacom s ľudskou ženou, ale naozaj príbehom o zázračnom prevedení bez akejkoľvek pomoci človeka, či už božského alebo iného. Príbeh ako taký teda nemá žiadny precedens a to ako v židovskej tak aj pohanskej literatúre."

Ben Witherington III
"Birth of Jesus"
Dictionary of Jesus and the Gospels

pondelok, 19. septembra 2011

Citáty dňa - Charles Darwin a sv. Augustín o evolúcii a Bohu

Zdá sa mi absurdné pochybovať o tom, že človek môže byť súčasne oddaným teistom a súčasne oddaným evolucionistom. Čo sa týka mojich vlastných pohľadov, to je otázka, ktorá nemá žiadne dôsledky na nikoho okrem mňa samotného. — Ale keď sa už pýtate, môžem povedať že môj úsudok o nej sa často mimoriadnym spôsobom mení. Ale aj pri tých najextrémnejších zakolísaniach som nikdy nebol ateistom v zmysle popierania existencie Boha. Myslím si vo všeobecnosti (a čím som starší, tým ďalej viac a viac) ale nie vždy, že agnosticizmus by mohol byť najsprávnejším popisom  stavu mojej mysle.

Charles Darwin (list Johnovi Fordyceovi, datovaný 7. mája 1879)

V semienku (zo stromu) teda existovalo všetko to, čo sa časom mohlo vyvinúť až k stromu. A týmto spôsobom je potrebné nahliadať aj na svet.

Sv. Augustín

Pápež Lev XII. a údajný zákaz očkovania

Ak sa ktokoľvek nechá očkovať prestáva byť dieťaťom Božím. Kiahne sú trestom od Boha: preto očkovanie je urážkou nebies.
Citát, ktorý údajne vyslovil pápež Lev XII.
Bol vysoký postavou a malý srdcom, obmedzený v schopnostiach a myslení, nevedený úctou ani cťou, nezdvorilý a bez spôsobov; s bezfarebnou tvárou, sedí na tróne, bez toho aby hľadel vpred, neustále obklopený naničhodníkmi, pretože iba medzi nimi sa cítil dobre. Ó nešťastný ľud Quirinia, v minulosti si dokázal skrotiť celý svet, rozdával si žezlá a koruny! Teraz ťa osud uvrhol do biedy, znášal svoj údel, obleč sa do smútku a plač, dokiaľ bude Lev na žive. (...) Lev XII. ďalej značne rozšíril geto a zrušil komisiu pre očkovanie proti kiahňam. Všade v Ríme sa radovalo, že tento pápež, čo je vždy v posteli, rozširuje v Ríme geto, zakazuje vedu, víno posiela za mreže, tento zákon je ako od Mohameda. Ó, prekliata vláda!
 Claudio Rendina, Příběhy papežů - Dějiny a tajemství, Praha: Volvox Globator, 2005, 716s.


Annibale Della Genga, chorľavý 63-ročný muž, postihnutý chronickými hemeroidami, bol zvolený za pápeža ako Lev XII. v r. 1823 a tým započal v Pápežskom štáte silnejší, oveľa zbožnejší a konzervatívnejší režim. Preto sa z neho stal jeden zo zaznávaných pápežov v liberálnych a revolučných kruhoch. V skutočnosti bol zbožný, puritánsky a konfrontačný so záľubou strieľať vtáky vo vatikánskych záhradách, čo úplne šokovalo kardinálov. Vzäpatí po nástupe na pápežský stolec dal všetkým chudobným, ktorí prišli na dvor v Belvedéri, po jednom "paolovi", losovaním rozdelil "slobodným dievčatám súcim na vydaj" sto vien vo výške tridsať scudov, nezamestnaným rozdal poukážky na chlieb a mäso a uvoľnil všetky veci zastavené u Monte di Pietá.
(...)
Doposiaľ najhroznejším obvinením, ktoré bolo vyslovené proti Levovi XII., je že odsúdil a zakázal prax očkovania. Sekulárny humanista a jeden z najznámejších lekárov, Dr. Alexander Rehák, v knihe Medicína a náboženstvo, s podtitulom Vylieči Vás modlitba? o tomto údajnom postoji pápeža píše:


Roku 1829 pápež Lev XII. (1823-1829) ostro vystúpil proti Jennerovmu objavu a odsúdil ho. (...) Variola vtedy vystupovala ako jedna z epidémií, ktorá sa ľudovo nazývala "čierna smrť". (...) Pápež Lev XII. proti Jennerovmu objavu vystúpil s takýmito argumentami: kiahne sú trest boží a Jennerov objav je preto "rúhanie sa bohu". Tým, čo by sa dali očkovať, sa pápež vyhrážal, že prestanú byť "synmi božími", čiže kresťanmi!
Ďalej táto publikácia, úvádza ešte mnoho nepodložených klebiet a mýtov o vzťahoch medzi náboženstvom, teológiou a medicínou, ktoré všetky pochádzajú z protináboženského pamfletu antiklerikálneho historika, diplomata a prvého rektora Cornellovej univerzity, Andrewa Dickinsona Whitea  History of the Warfare of Science with Theology in Christendom, z r. 1896.
Samozrejmé je, že takéto a podobné tvrdenia sa nachádzajú aj na ahistorických a jednostranne zavádzajúcich antikatolíckych stránkach,  rôzne zbierky "Historických prehľadov" a "Utajovaná história cirkvi" a na facebooku "Metódy vládnutia organizovaného kresťanstva" :
"Treba tu spomenúť, že ešte pápež Lev XII. (1823-1829) dokonca v devätnástom storočí zakázal očkovanie proti  kiahniam , pretože vraj  je to zásah proti prirodzeným zákonom"
Niektoré webstránky idú až tak ďaleko, že hovoria o tisíckach mŕtvych, ktorí údajne zomreli pri náhlych splanutiach epidémie kiahní, a to všetko mal byť dôsledok pápežovej neústupčivosti a teologickej pochabosti. A tento príbeh sa v mnohých obmenách a verziách znovu a znovu objavuje v debatách o vzťahu medzi vedou a náboženstvom ako príklad pôsobenia kresťanstva pri blokovaní vedeckého a medicínskeho pokroku.


Vakcinácia proti kiahniam v 19. storočí v Taliansku a na území Pápežského štátu

Anglický lekár Edward Jenner (1749-1823) vypracoval praktické očkovanie pomocou vakcíny proti kiahňam v Berkeley, Anglicko. Zistil, že dojičky kráv, ktoré získali pomerne neškodnú formu kravských kiahní, nikdy neochoreli na často smrteľné ľudské kiahne. V r. 1796 zobral materiál z vyrážky chorej kravy a naočkoval ho chlapcovi, menom James Phipps.  U tohto vznikla mierna forma kravských kiahní, chrániaca ho proti ľudským kiahňam (z toho je odvodené slovo vakcinácia - vacca = lat. krava, vakcína = očkovacia látka). Keď Jenner svoj objav publikoval, vakcinácia sa rapídne rozšírila do všetkých kútov Európy.
Uvedeniu vakcinácie do oblasti Stredozemného mora v skutočnosti napomohli Napoleónske vojny. Dvaja excentrickí doktori, Joseph Marshall a John Walker boli vyslaní na Giblartar, Minorcu a Maltu aby pomáhali britskej armáde a námorníctvu a očkovali obyvateľov spojeneckých miest. Marshall napokon skončil v Palerme, kde na epidémiu kiahní predtým zomrelo 8000 ľudí. Rozhodol sa postaviť v Jezuitskom seminári vakcinačné centrum, kde chudobných prijímal dvakrát do týždňa. Z Palerma bola vakcína prenesená do Neapola Michelem Troja, lekárom kráľovskej rodiny, potom do Ríma, kde v lete r. 1801 lekársky pôsobil. Marshall ho v tejto záslužnej práci nasledoval v období mieru medzi rokmi 1802-03, vybudovaním inštitútu pre očkovanie v Neapoli a cestovaním cez Rím, Janov a Turín, rozširujúc tak pozitívne ovocie Jenneriánskej vakcinácie. Bolo to akútne nutné, Marshall spomínal v závane dobročinnosti príklad, že v slumoch okolo Janova by žobráci mohli pochodovať so svojimi deťmi, pokrytými vriedkami. Medzitým na severe Talianska dorazila vakcinácia do Lombardie a bola prinesená doktormi, ktorí doprevádzali postupujúce francúzske armády. Luigi Sacco bol v r. 1801 poverený stať sa riaditeľom úradu pre očkovanie v Napoleónskej Cisalpínskej republike a bol schopný, ako sa pýšil, za tri roky odtiaľ vymiesť úplne epidémiu kiahní. "Trúfam si tvrdiť", napísal, "že v Taliansku som vynaložil na propagáciu vakcinácie prostriedky takého rozsahu, ktorého rozmery nedosiahlo žiadne kráľovstvo s rovnakým počtom obyvateľov."
Odpoveď pápežstva na príchod vakcinácie do Talianska bol podrobne zdokumentovaný v článku Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle, ktorého autormi sú Yves-Marie Bercé a Jean-Claude Otteni a bol uverejnený v historickom časopise Revue d’Histoire Ecclésiastique. Keď epidémia kiahní vážne zasiahla Rím, očkovanie bolo schválené pápežom Piom VII. V nemocnici Svätého Ducha v Borgo Santo Spirito, nachádzajúcom sa medzi brehom rieky Tiber a Vatikánom pápežská kúria založila vakcinačné centrum, ktoré prijímalo 800 novorodencov každý rok. V tomto centre pôsobilo mnoho lekárov ako Dr. Alessandra, ktorý bol už v minulosti neúnavným propagátorom očkovania proti kiahňam, Domenico Moricchini, neapolský chemik (1773-1836) a mladý Alessandro Flajani. "Takmer každé novonarodené dieťa bolo naočkované" hlásil Sacco barónovi v r. 1824, "takže dnes už z vypuknutia epidémie kiahní nemáme žiaden strach."
Schválenie vakcinácie v Ríme môžeme demonštrovať prácou Alessandra Flajani v r. 1805, ktorý zdokumentoval vyšetrovanie medicínskej politiky a zavádzanie medicínskych opatrení v mestách Berlín, Viedeň, Londýn a Paríž; veľká časť tejto práce sa zaoberá praxou vakcinácie. Správa bola publikovaná po jeho návrate do Ríma. Podľa smerníc cenzúry bola kniha posúdená ako vyhovujúca katolíckemu náboženstvu, viere a zvykom; dňa 16. júna 1807 získala schválenie P. Oliveriho, dominikána, profesora na Archiginnasio v Ríme, profesora medicíny Francisca Petragliu a administratívy cirkevného štátu.  Kniha sama bola venovaná pápežovi. Je preto isté, že už pri začiatkoch jej obehu v Európe bola vakcinácia povolená Cirkvou z hľadiska morálnej teológie a že bola verejne praktizovaná vo veľkej rímskej nemocnici. Široko-ďaleko známy precedens už bol nastolený predtým, pápežom Benediktom XIV. (pápež Prospero Lambertini), ktorý sa sám pokúšal uviesť do pápežských štátov v polovici 30. rokov 18. storočia očkovanie proti kiahniam na základe staršej variolačnej metódy.
Zmenili sa neskôr tieto veci? Zjavne nie. Podľa Bercého a Otteniho, v januári r. 1814 sa francúzi z stredného Talianska stiahli aby boli nahradení vojenskými jednotkami neapolského kráľa Murata. V severných provinciách Cirkevného štátu Emilie a Romangna sa nachádzala rakúska armáda, ktorá tu hrala poprednú úlohu. Pápež Pius VII. sa vrátil do Ríma dňa 24. mája 1814 a v máji r. 1815 pápežova správa znovu nadobudla vládu nad teritóriami na severe. Všetky opatrenia predchádzajúcej vládnej moci boli ponechané a jediné zmeny boli len v zmene názvu, čo značilo to, že všetko čo bolo predtým cisárske stalo sa pontifikálnym. Používanie francúzštiny v úradných dokumentoch sa vytratilo, ale najvýznamnejší hodnostári, členovia mestského magistrátu a administratívni úradnící zostali, keďže súdne stíhania kolaborantov s predchádzajúcim režimom boli veľmi zriedkavé. Iniciatívy s očkovaním, ktoré sa stávali čoraz zriedkavejšie kvôli vojenským udalostiam v rokoch 1813 a 1814, začali opäť znovu v plnej miere fungovať na konci r. 1815.

V r. 1812 bol založený Výbor pre vakcináciu, ktorého osadenstvo tvorili profesori medicíny z Univerzít v Ríme a Bologni. Pod jeho dohľadom všetci doktori, ktorí boli garantmi medicínskej starostlivosti v ich komunitách (využívanie mestských doktorov, medici di condotta, je známe od 14. storočia). Doktori sa nesmeli bez toho, aby ukázali že zvládnu očkovanie, uchádzať o post mestského lekára. V sirotincoch a domoch dôchodcov sa rutinne očkovalo a Gonfalonieri komún (niečo ako súčasní primátori) boli inštruovaní tak, aby napomáhali aktivitám očkovateľov. Mestským magistrátom bolo nariadené organizovať všeobecnú vakcináciu novonarodených detí vždy na jar a na jeseň. Neexistoval síce žiadny zákon o povinnom očkovaní, ale v praxi mu neunikol žiadny novorodenec.
Vládnuce kruhy v rôznych talianských štátoch boli veľmi všímavé k nebezpečenstvám spojeným s epidémiami. Príchod cholery do Ríma v r. 1830 spôsobilo, že sa pristúpilo k núdzovým opatreniam a posilnením lekárskych komisií. Vôbec sa však nezdá, žeby bola úroveň mortality v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia značne vysoká, a ani potom nie. Vyšetrovanie francúzskeho doktora Hippolyta Combesa v r. 1838 prinieslo vo všeobecnosti veľmi priaznivé posudky talianských medicínskych opatrení. Podľa výsledkov tohto vyšetrovania, v Cirkevnom štáte to nebola výnimka a táto úroveň sa udržiavala rýchlosťou zavádzania medicínskych opatrení porovnateľnou so zvyškom poloostrova. Taktiež je v ňom menovite uvedené priaznivé vyjadrenie o aktivitách pápeža Leva XII. spojených s finančnou podporou medicínskeho vzdelávania v Ríme. Talianská medicínska tlač sa taktiež nezmieňovala o nejakej forme zákazu očkovania alebo o nejakej nezvyčajnej úmrtnosti v Cirkevnom štáte; rovnako ani rôzne lekárske profesionálne odbory - hoci bývali často rezolútne kritickými voči svetskej moci pápeža - kritizovali pápežstvo ako vo všeobecnosti zanedbáva medicínske záležitosti. V skratke, v archívoch sa nenachádza žiadny zákaz ba ani žiadny náznak zákazu očkovania proti kiahňam pápeža Leva XII. alebo jeho administratívy.



Imaginárny edikt


Toto všetko nás núti nastoliť otázku, kde má pôvod myšlienka, že pápež zakázal očkovanie? Podľa Bercé a Otteniho, sa životopisci a súčasníci Leva XII. vôbec nezmieňujú o žiadnom takom interdikte. Rytier Arnaut, prvý životopisec Leva XII. a Massima d'Azeglia, cituje slová druhého z menovaných, ktorý sa tak ukazuje ako veľký obdivovateľ Jennera, "muža, ktorý zachránil mnohých od smrti, Boh vie, určite to bude mnoho miliónov...a príde deň, keď Jenner bude oslavovaný viac než Napoleon". Je pravdepodobné, že ak by Lev XII. promulgoval nejakým spôsobom zákaz očkovania, d'Azeglio, ktorý bol veľmi dobre informovaný o činoch pápeža, by sa o ňom nejak zmienil vo svojich Pamätiach, vzťahujúcich sa k životu v Ríme počas prvej polovice 19. storočia. Rovnako je známe, že historici pápežov 19.storočia sa nezmieňujú o opozícii voči očkovaniu. Philippe Boutry napríklad píše:
"Po Consalvim očkovanie proti kiahňam pokračovalo i za Leva XII., ktorý zdá sa že nevyžadoval aby sa toto počínanie zastavilo, na rozdiel od istých tradičných tvrdení o opaku."
 Dodatočný výskum o interdikte v pojednaniach o cirkevnej histórii neprinieslo žiadne výsledky, čo by potvrdili jeho existenciu. Katolícky historik Donald Keefe narazil na tento príbeh so zákazom, keď ho zopakoval prof. Daniel Maguire z Marquette University. Keefe prišiel s vysvetlením, že zdrojom citátu, údajne pochádzajúcim od Leva XII., prehrabávajúc sa od jednej poznámky na okraj k druhej, od jednej k knihy k druhej a dospel k záveru, že pochádza od Dr. Pierra Simona a jeho diela Le Contredes naissances bez ďalšej odvolávky sa na autoritu. Je samozrejme pravdepodobné, že tento mýtus je oveľa starší a datuje sa od 19. storočia, keďže sa nachádza v diele G. S. GodkinaLife of Victor Emmanuel II’ z r.1880. Podľa Bercého a Otteniho pôvod údajného zákazu očkovania pápežom Levom XII. vďačí samotnej osobnosti kardinála Della Gengy, keď sa stal pápežom v r. 1823. Jeho neústupčivosť a zbožnosť mu odcudzila liberálnu verejnú mienku veľmi rýchlo. Jeho prísna spiritualita urobila z neho ľahký terč uštipačnej kritiky a úsečných poznámok. Anglickí cestovatelia, navštevujúci apeninský polostrov a mnohí z diplomatov, usadených v Ríme, poukazovali na krutosť pontifika. Obskurantizmus Cirkvi, zotrvačnosť pápežskej vlády, smiešne povery talianskej zbožnosti, lenivosť a špinavosť južanov boli najčastejšími stereotypmi z príbehov cestovateľov po Taliansku. Tieto klebety mohli kľudne dosiahnuť až k ušiam whigovských historikov ako boli G. S. Godkin a tak presiaknuť do ich historických rozprávaní.
Záverom by sa dalo povedať, že údajný zákaz očkovania pápežom Levom XII. bol whigovský mýtus, ktorý sa neustále opakoval a odvtedy otrocky preberal, napriek tomu, že nemá žiadny podklad v historických faktoch. Nebochybujem však, že na internete bude jeho virtuálny život stále pokračovať najmä medzi tými, ktorí "prehltnú" každú klebetu, pokiaľ pochádza z antikatolíckeho či antireligiózneho súdka.:)


Literatúra k ďalšiemu štúdiu:

‘Tracking a footnote’ – Donald J Keefe

Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle - Remarques sur le supposé interdit vaccinal de Léon XII - Yves-Marie Bercé1 - Jean-Claude Otteni

‘The life and death of small pox’ Ian Glynn

nedeľa, 18. septembra 2011

Citát dňa - Čarodejnica v dejinách

Tu je príbeh. Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna žena, ktorá žila na okraji dediny. Žila sama, vo svojom vlastnom dome obklopená navôkol záhradou, v ktorej si sadila a nechávala rásť rôzne druhy liečivých rastlín a ďaľších liečivých plodín. Hoci tu žila sama, nikdy nebola samotná; mala svoju záhradku a svoje zvieratká, ktoré jej robili milú spoločnosť, keď sa jej zažiadalo, brala si sem aj milencov a tak bola vždy zaneprázdnená. Táto žena bola liečiteľkou a pôrodnou babou; tieto praktické znalosti ju naučila jej matka a mystické poznatky čerpala zo spätosti s prírodou alebo z polozabudnutého pohanského náboženstva. Pomáhala ženám privádzať na svet potomkov a mala zázračné ruky; používala svoje znalosti liečivých rastlín a jej vytríbený zmysel pomáhať chorým. Samozrejme, ako to tak býva, jej pokojné živobytie bolo náhle narušené. Napriek tomu, že táto žena bola neškodná, znamenala hrozbu pre veriacich fanatikov. Jej medicínska znalosť ohrozovala doktora. Jej jednoduché, duchovné hodnoty ohrozovali poverčivé a fanatické nezmysly Katolíckej Cirkvi, rovnako ako jej oddanosť zmyselnému telu. Jej nezávislosť a sloboda ohrozovala mužov. A tak sa jej zmocnila Inkvizícia a veľmi kruto ju mučila aby ju prinútila priznať sa k lžiam o diablovi. Nakoniec bola upálená zaživa mužmi, ktorí nenávideli ženy spolu s miliónmi ďalších žien, s podobným osudom ako mala ona.
Veríte, že tento hrozný príbeh bol pravdivý? Tisícky žien tomuto veria. Tento príbeh stále znovu a znovu rozprávajú, či celý alebo len časť z neho, ženy, ktoré sú univerzitne vzdelané, ale taktiež je rozširovaný básnikmi, románopiscami, populárnymi historikmi, teológmi, dramatikmi. Je príťažlivý, dokonca úžasne hrozivý. Samozrejme, vo svojej podstate nie je pravdivý, alebo je pravdivý len zčasti, ako história toho, čo sa stalo ženám, prezývaným čarodejnice v ranomodernom období.Ako čarodejnice bolo popravených tisíce žien a v niektorých častiach Európy bola na vynútenie ich priznania použitá tortúra; je isté, že v značnej miere hralo dôležitú úlohu v tom, čo sa im prihodilo, aj pohlavie; istotne boli svedkovia, žalobcovia a sudcovia, čo sa podieľali na ich usvedčení a odsúdení na smrť niekedy aj myzogýnni; istotne podľa našich štandardov boli nevinné, keďže pre našu postosvietenskú dobu ich "zločin" neexistuje. Samozrejme ženy ktoré zomreli, neboli presne také ako žena z nášho príbehu a neboli zabité na základe rovnakej príčiny. Neexistuje žiadny dôkaz  o tom, že by väčšina z tých, čo boli obvinené, boli liečiteľky a pôrodné babice; v Anglicku a taktiež v niektorých oblastiach na európskom kontinente pôrodné babice skôr pomáhali lovcom čarodejníc, než žeby stáli ako obžalované na súde. Väčšina žien používala rastlinné lieky ako súčasť svojich znalostí "ženy v domácnosti", z ktorých niektoré boli kvázimagického rázu, bez toho, aby vzbudili nejaký rozruch. Existuje len málo dôkazov, že usvedčené čarodejnice by boli zpravidla bez manžela alebo sexuálne "voľnomyšlienkárske" alebo lesbické; mnohé (hoci nie väčšina) z obvinených boli vydaté ženy s malými deťmi. Muži neboli zodpovední za všetky obvinenia: mnoho, pravdepodobne dokonca väčšina, čarodejníc bolo obvinených ženami a väčšina prípadov závisela prinajmenšom čiastočne na dôkazoch, ktoré poskytli ženské svedkyne. Perzekúcia bola rovnako krutá v protestantských ako aj katolíckych oblastiach. Inkvizícia, s výnimkou v niekoľkých málo oblastiach, kde miestny inkvizítor bol mimoriadne fanaticky horlivý, bola v prípadoch čarodejníctva omnoho miernejšia než svetské súdy; napríklad v Španielsku, kde Inkvizícia bola veľmi silná, bol počet upálení veľmi malý. Mnoho invkizítorov a svetských tribunálov pohŕdalo traktátom Malleus Maleficarum, ktorý stále je primárnym zdrojom pre názor, že hon na čarodejnice bol honom na ženy a zasa iným pripadá smiešne paranoidný so svojim postojom k ženskej sexualite. V niektorých krajinách sa mučenie vôbec nepoužívalo a v Anglicku boli namiesto upálenia na hranice čarodejnice popravované obesením na šibenici.
Všetko toto je už nejakú dobu známe. Niektoré ženy aj pod ťarchou dôkazov ešte stále tento príbeh považujú za uveriteľný a pokračujú v jeho odovzdávaní ďalej. Iné ženy sú zasa stále fascinované týmto príbehom, že odolajú snahám o jeho vyvrátenie. Mýtus sa stal tak dôležitým nie preto, že by obsahoval historickú pravdu, ale pretože má svoj mytologický význam. Aký je tento význam? Je to príbeh s jasnými stranami. Každý môže povedať, kto je v ňom nevinný a kto je vinný, kto je dobrý a kto je zlý, kto je prenasledovateľ a kto je prenasledovaný. Ponúka jasnú predstavu, o tom, s kým sa dá spojiť útlak, s niekým, kto je zlý tyran a ktorý sa dá jasne odhaliť.Oprávňuje identifikovanie útlaku s mocnými inštitúciami a v neposlednom rade s kresťanstvom. A to je, napokon rozprávaním o Páde, o strate raja. Je to príbeh o tom ako dokonalé by mohli byť naše životy -- ako dokonalými by sa ženy mohli stať, trpezlivými, láskavými, sebestačnými -- ak by neexistoval patriarchát a jeho násilie. Čo často býva spojené tiež ďalším lapsariánskym mýtom, čo je vlastne mýtus o pôvodnom matriarcháte, cez témy učenia matka-dcéra až po matriarchálne náboženstvá ako zdroje čarodejníctva. Tento príbeh čarodejnice vysvetľuje počiatok a povahu dobra a zla.

Z knihy Diane Purkiss, The Witch in History: Early Modern and Twentieth-Century Representations, London: Routledge, 1996,  ISBN: 9780415087612; 304pp.

sobota, 17. septembra 2011

Citát dňa - Sv. Augustín o nevzdelaných kresťanoch

Zvyčajne dokonca aj pohan vie niečo o zemi, nebesiach a ďalších prvkoch tohto sveta, o pohyboch a obehoch hviezd ba dokonca aj o ich veľkostiach a relatívnych polohách... A ak takýto neveriaci počuje kresťana, ako pri výklade Svätých Písiem hovorí nezmysly o týchto témach, potom to u neho vždy zanechá hanebný a katastrofálny dojem a preto by sme mali podniknúť akékoľvek opatrenia, aby nedochádzalo k takýmto a podobným prekérnym situáciám, pri ktorých ľudia vidia v kresťanovi a vo všeobecnosti v kresťanstve ohromnú hlúposť a vysmievajú sa mu.
Tento dosť starý, ale stále nadčasovo platný a mimoriadne trefný citát, pochádza z exegetického komentára knihy Genesis Sv. Augustína pod názvom Literal Commentary on Genesis (1.19.41). Každý, kto sa zaujíma o vzťah vedy a náboženstva by si ho mal zapamätať.