streda, 9. februára 2011

Skutočne sa pápež Lev X. vyjadril o Kristovi ako o "bájke"?

Na stránke Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave, v sekcií diskusné fórum sa nachádza takáto otázka:


Narazil som na zaujímavý citát pápeža Lea X. (1475-1521) : 

"Slúži nám dobre tento mýtus o Kristovi."
Čo si mám o tom myslieť ? Ako má človek dôverovať cirkvi, keď jej vrchný predstaviteľ povie niečo také?


Keďže sa tento a jemu podobné citáty vyskytujú často na diskusiách, sekulárne a antikatolícky orientovaných weboch (viď napr.http://dolezite.sk/Propaganda_RKC_75.html) a nachádzajú aj v rôznych článkoch v časopise Prometheus, vydávaného rovnomennou sekulárno-humanistickou spoločnosťou, rozhodol som sa uverejniť niečo aj o tejto veci. Odpoveď na vyššie uvedený ponos veriaceho diskutéra o "nedôveryhodnej cirkvi", tj. o pravdivosti toho, kedy, kde a či vôbec to pápež Lev X. niekedy vyslovil môžeme nájsť v článku Did Pope Leo X really say Christ was a "fable"?, kresťanského pastora a apologétu Jamesa Patricka Holdinga. V ďaľsom historickom rozprávaní o tomto citáte z neho vychádzam.


O Levovi X. a "bájke" o Kristovi - rozuzlenie


 Ako pôvodca vyššie zmienený citátu, aj keď sa zriedka udáva aj jeho historický zdroj,  je v prevažnej miere spomínaný pápež Lev X. Ak sa však ponúkne prameň - historická publikácia, v ktorej by sa tento výrok mal "údajne" nachádzať, býva to zvačša Encyklopédia Britannica, 14. vydanie, Vol. 19, a str. 217.


Avšak nielenže sa na tejto strane nezmieňuje predmetný citát, dokonca sa ani v príslušnom zväzku nenachádza článok, ktorý by sa pápežovi Levovi X. vôbec venoval! Článok o ňom sa nachádza v 13. zväzku na stranách 926-928. A v tomto článku sa tento nikde nenachádza. A aj keď encyklopédia pripúšťa, že pápežstvo po smrti Leva X. finančne skrachovalo, tento citát sa mu však nikde nepripisuje.


Tak odkiaľ tento citát pochádza? Tí, čo veria v autenticitu tohto výroku, tvrdia, že Lev toto povedal istému členovi pápežského sprievodu ( konkrétne kardinálovi Pietrovi Bembovi), ktorý neskôr tento výrok pripísal jemu. Samozrejme, tento citát sa v súčasnosti pripisuje satirikovi a dramatikovi zo 16. storočia, Johnovi Baleovi, ktorý bol bývalým príslušníkom rádu karmelitánov. John Bale sa pripojil k protestantskému hnutiu potom, čo bol znechutený korupciou vtedajšej Katolíckej cirkvi. Neskôr napísal mnoho paródií, v ktorých otvorene vyjadril opovrhnutie žalostného mravného stavu vtedajšieho renesančného pápežstva. Jedna z jeho satirických prác, známa pod názvom Divadlo pápežov, je skutočným zdrojom príslušného citátu:


"V tom čase, keď kardinál Bembus zviedol reč na otázku Evanjelia, sámotný pápež mu dal na to veľmi opovrhnutiahodnú odpoveď, ktorá znela: Všetky časy dostatočne svedčia o tom, ako prospešná bola táto bájka o Kristovi pre nás a našu spoločnosť." (Divadlo pápežov, str. 179)

Dokonca aj v Katolíckej encyklopédii sa píše, že tento výrok nepochádza od Leva X.:
"Jeho zbožnosť sa určite nedá pravdivo opísať ako hlboká či oduchovnelá, ale to však neoprávňuje pokračovať s opakovaním jeho údajnej poznámky: 'Je podivuhodne zjavné pre všetky časy, koľko prospechu sme my a naša rodina získali z tej legendy o Kristovi.' John Bale, apostatovaný anglický karmelitán, prvý, poskytujúci váhu týmto slovám v dobách kráľovnej Alžbety I., nebol ani len súčasníkom Leva X." Katolícka encyklopédia
ZÁVER: Tento citát pochádza z fiktívnej divadelnej hry, satirického žánru. Preto prezentovať tento citát ako legitímny by mohlo byť rovnako absurdným ako pripisovať úryvok zo Shakespeareovskej hry, ktorý stvárňuje herec, skutočnej postave z reálneho života.

utorok, 8. februára 2011

Mýtus o žene bez duše

S ďaľším mýtom, s ktorým sa často stretávame v diskusiách o Cirkvi, prichádzajú zvačša príslušníčky rôznych feministických hnutí ale aj rôzni antiklerikálni humanisti so sugestívnymi otázkami typu „Sú ženy osobami? Sú presne tak vyvinuté ako muži? Alebo majú len smrteľné telo bez nesmrteľnej duše?“ Skôr ako vraj Cirkev pripustila, že žena je skutočne obdarená všetkými darmi ako muž, museli uplynúť storočia. Museli byť zvolané koncily, zasadať teológovia. Nakoniec sa museli vzdať, no s mnohými pochybnosťami. To si môžeme prečítať vo viacerých „historických“ knihách, učebnice na školách nevynímajúc. A vždy, keď treba priliať olej na oheň polemík o „temnom stredoveku“, nechýbajú ani tieto argumenty. A ako píše vo svojej knihe Mýty a fakty, francúzska historička Régine Pernoudová, aj vo Francúzsku ešte v nedávnej dobe dochádzalo k tomu, že v televízii istý „odborník“ na rovnoprávnosť mužov a žien pripomenul, že „iba v 15. storočí Cirkev prijala, že žena má nesmrteľnú dušu ako muž!“.
Ako ilustrácia zo slovenských internetových "vôd" nám môže poslúžiť výrečná pasáž zo stránky Femme - Ženská stránka internetu, kde v článku nazvanom Ženy a viera (VII.) sa môžeme dočítať nasledovné:

"Keďže ľudská podstata ženy bola spochybnená, prišiel na rad skutočný problém: môže mať žena dušu? Absurdné diskusie hodné kresťanských "mysliteľov" ukončil až ekumenický koncil v Macone v roku 585, ktorý žene dušu láskavo priznal, čím uznal aj jej ľudskú podstatu. Za pozornosť však určite stojí, že sa tak stalo s prevahou jedného hlasu! Názorný príklad, ako sa rodí obsah náboženských vieroúk!"
Mohli by sme sa nad tým pousmiať. Autorka tohto článku je zrejme jednou z tých, pre ktorých je štúdium dejín iba zbieranie hromady nepodložených tvrdení za istým účelom. Ťažšie je však usmiať sa, ak podobné názory nájdeme i v renomovaných knihách a slovníkoch. V dvojtisícstránkovom diele nazvanom Stredoveká spoločnosť sa na strane 482 dočítame:
 „Slávny koncil v Macone, na ktorom sa diskutovalo o tom, či žena má, alebo nemá dušu, nie je ojedinelým a absurdným prípadom, aj keď nakoniec výsledok bol pre ženy pozitívny. Bolo to len na základe toho, že Kristus bol synom ženy, teda opäť len materstvo, ktoré vykupuje hodnosť ženy.“
A tak klamstvo vymyslené protestantskými pastormi a šírené osvietencami v 18. storočí pretrváva až dodnes. V tomto príspevku vychádzam z článku prof. Michaela Nolana s názvom The Myth of Soulless Women, uverejneného v časopise First Things72 (April 1997): 13-14.


Skutočná história Maconského koncilu


V roku 585 sa konal regionálny (nie ekumenický!) koncil v Macone. Podľa Katolíckej encyklopédie tam boli súdení biskupi obvinení z účasti na vzbure v Gondebaude, boli stanovené sankcie za porušovanie nedeľného odpočinku, potvrdila sa povinnosť platenia desiatkov, stanovilo sa právo biskupa intervenovať na súdoch týkajúcich sa sirôt a vdov, určila sa relatívna priorita klerikov a laikov a stanovilo sa, že každé tri roky bude zvolaná národná synoda.

Čo je však najdôležitejšie: ani slovo 'žena' ani slovo 'duša' sa nevyskytuje ani raz v dekrétoch koncilu. [Stručné zhrnutie dekrétov koncilu je v knihe K.J.Hefele- H.Leclercq: Histoire des Conciles, diel III, str. 208-214; plný text je v (31-zvazkovom) diele Mansiho: "Sacrorum Conciliorum nova et amplissima collectio".]

Historická genéza mýtu

Príbeh začína dosť nevinne koncom šestnásteho storočia. Mladý učenec, Valentius Acidalius z Brandenburgu, pracoval ako učiteľ v Nyse, neďaleko Vratislavi. Jeho prvá kniha, kritika rímskeho historika Quintusa Curtia, sa zle predávala a vydavateľ sa sťažoval na prerobené peniaze. 

Istý Faustus Socinus (1539-1604) vtedy žijúci v Krakove, sa stal vedúcim skupiny odmietajúcej Trojicu a tvrdil, že Kristus má svoje Božstvo úradom a nie prirodzenosťou. Jeho stúpenci boli známi doslovnou interpretáciou Biblie, v dôsledku čoho boli aj terčom posmechu. V Sliezsku kolovala brožúra satirizujúca sociniánov poukazovaním na to, že doslovná interpretácia Biblie vedie ku komickým "dôkazom" - napríklad takým, že žena nie je človek. Dôkaz sa zakladal na tom, že latinské slovo "homo" (podobne ako anglické slovo "man") môže znamenať aj "človek" (bez ohľadu na pohlavie) aj "muž". Acidalius podľa všetkého oprášil túto brožúrku pridaním humorného nádychu - nazývala sa "disputatio perjucunda" - a znova ju opublikoval s cieľom získať nejaké peniaze. Niektorí popierajú, že autorom brožúrky bol on; v každom prípade, tento humor nedopadol dobre. Teológovia vôbec neboli pobavení tvrdením, že žena nie je človek a na prácu energicky zaútočili. Simon Geddicus, luteránsky učenec, publikoval prácu "Defensio sexus muliebris" ("Obrana ženského pohlavia"), v ktorej vyvracia argumenty Acidalia.

Práca [či už bol jej autorom Acidalius alebo niekto iný] bola publikovaná v rozličných európskych krajinách počas ďalšieho polstoročia, často zviazaná spolu s kritikou Simona Geddicusa. Veľmi pravdepodobne to bola táto práca, ktorá (preložená do taliančiny) vyšla v Lione v roku 1647 pod pseudonymom Horatio Plato. M. de Vigneul [pseudonym Benaventuru d'Argonne (1634-1704)] dal práci názov "Che le donne non habbino anima e the non siano della specie degli huomini, e vienne comprobato da molti luoghi della Scrittura santa" ["Ženy nemajú dušu a nepatria do ľudskej rasy ako je ukázané v mnohých statiach Svätého Písma"]. Proti tejto knihe vydala Angelica Tarabotti (pod pseudonymom Galerana Barcitotti) prácu nazvanú "Che le donne siano della spetie deggli huomini: Difesa delle donne" ["Ženy patria do ľudskej rasy: obrana žien"]. Nakoniec sa práca dostala aj do pozornosti pápeža Inocenta X, ktorý ju dal na index zakázaných kníh (dekrétom z 18.6.1651).

Zostáva vysvetliť, ako koncil v Macone konaný o tisíc rokov skôr, bol prenesený do tohoto mýtu. K tomu obráťme pozornosť na Johannesa Leysera (1631-1685), luteránskeho pastora, ktorý od vyučovania prešiel ku službe v dánskej armáde. V roku 1676 vydal vo Frankfurte knihu "Polygamia triumphatrix" ("Triumf polygamie"). Bola znovu publikovaná v roku 1682 v Amsterdame a bola venovaná "pokorne a úctivo všetkým odporcom polygamie vo svete, na pevnine, ostrovoch i v mestách, v dôvere, že spoznajú výhody viacerých manželiek".

Hľadajúc podporu pre svoje stanovisko sa rozhodol prekrútiť výsledky koncilu v Macone. Píše: "Medzi svätými otcami bol jeden, ktory trval na tom, že ženy nemôžu a nesmú byť volané 'ľudskými bytosťami' ('homines'). Táto téma bola taká dôležitá, že bola verejne diskutovaná. Nakoniec, po mnohých diskusiách k tejto otázke, sa zhodli, že ženy sú tiež ľudia." Je to úplne nepravdivé, čo zistíme pri skúmaní histórie.

Hlavným zdrojom histórie Galie v druhej polovici šiesteho storočia je "História Frankov", ktorej autorom je sv. Gregor, biskup z Tours. Je to práca, ktorá neobsahuje ani jediné povýšenecké slovo na adresu žien.Sv. Gregor si svoj šibalský humor rezervuje pre panovníkov, klerikov a laikov a pre seba samého. Je kuriózne, že to bola práve epizóda opísaná ním, ktorá bola (o tisíc rokov neskôr) použitá na podporu lži. Vo svojej Histórii opisuje sv. Gregor koncil, ktorý môže a nemusí byť koncilom v Macone. (Nikde nehovorí, o aký koncil išlo.) 

Konanie prebiehalo v latinčine, hoci bežným jazykom regiónu bola franština a niektorí rozprávali jazykom, ktorý sv. Gregor nazýva gallo-románčina. Minimálne pre niektorých biskupov latinčina nebola ich rodný jazyk. Sv. Gregor sa zaujímal o slová (tak ako všetci spisovatelia) a tak ho prirodzene zaujalo, keď jeden z biskupov predniesol otázku o používaní slova "homo". Thorpe (autor prekladu Gregorovej knihy) prekladá Gregora nasledovne (ide o anglický preklad, takže nechávam dôležité výrazy anglicky):

Na koncile vystúpil istý biskup, ktorý obhajoval tvrdenie, že žena nemá byť zahrnutá medzi oslovenie 'man'. Avšak akceptoval zdôvodnenie ostatných biskupov a netrval na svojich argumentoch: že svätá kniha Starého Zákona nám hovorí, že na začiatku, keď Boh stvoril človeka ('man'), 'muža a ženu ich stvoril' (Gn 1, 27) a že hoci volá ženu Eva, pre obidvoch používa výraz 'man'. A podobne, náš Pán Ježiš Kristus sa volá "Son of Man" (Syn človeka), hoci bol synom Panny, čiže ženy. Oni podporili svoje slová viacerými argumentami a on nič viac nenamietal. [L. Thorpe, Gregory of Tours: The History of the Franks (Harmondsworth, 1974)]

Dalton, v oxfordskej edícii prekladu sv. Gregora, prekladá: `there was a certain bishop who defended the opinion that woman could not be included under the general description "man".' Latouche prekladá: 'un des éveques se leva pour dire qu'une femme ne pouvait etre denommée homme'. 

A to je všetko. Dalton výstižne komentuje: "Biskup sa spýtal, či slovo 'homo' môže byť náležite aplikované na ženu a koncil odpovedal, že Sväté Písmo potvrdzuje také použitie... Koncil nikdy neschválil takú myšlienku, že ženy nemajú dušu." Latouche súhlasi: "la difficulté n'etait pas d'ordre philosophique, mais linguistique". ["Problém nebol filozofický, ale lingvistický."]

Ak niekto pochybuje o preklade a komentároch týchto učencov, môže sa obrátit k samotnému originálnemu textu. Sv. Gregor píše, že biskup sa opýtal, či žena môže byť 'vocitari' slovom 'homo'. 'Vocitare' je neobvyklé slovo označujúce 'nazývať menom [čoho]'. Jeho význam je dobre ilustrovaný v Cicerovi: "has Graeci stellas Hyadas vocitare suerunt" ("Gréci boli zvyknutí volať tieto hviezdy Hyády"). Biskupova otázka sa očividne týkala jazyka, nie podstaty.

Sám Sv. Gregor, ako si možno všimnúť, pokračuje v klasickom užívaní slova 'homo'. Píše o kráľovnej Ingoberg ako o "homo valde cordata" - žene veľkej múdrosti. Hovorí tiež o žene, ktorá po údere mohla len stenať: "non vocem tit homo poterat emittebat". Je zrejmé, že problém ženy je, že nemôže vydať ľudský zvuk a nie, že nemôže hovoriť ako muž.

Teda, je jednoducho lžou povedať, že koncil deklaroval, že žena nemá dušu alebo že riešil túto otázku. (A to dokonca údajne s rozdielom jediného hlasu!). Základ tejto lži leží v Leyserovom opise koncilu, ktorý obsahuje mnoho prekrútení či skreslení. Namiesto 'vocitari' (volat menom [čoho]) použil 'vocari' (volať). Podľa sv. Gregora "nemôže byť nazvaná menom" doložil "ani sa tak nesmie označovať". Hovorí o "veľa argumentoch o znepokojivej otázke", hoci jediný(!) biskup, ktorý prišiel s týmto problémom, nemal nijakú podporu. Najhoršie zo všetkého je, že prekĺzol od toho, že biskupi diskutovali, či "ženy majú byť označované pomenovaním 'homo'" k tvrdeniu, že diskutovali "či je žena 'homo'".

Pierre Bayle, holandský kalvinista so značnou averziou ku katolicizmu, použil Leyserov opis koncilu, aby odôvodnil výraz hrôzy nad jeho závermi: "Čo považujem za ešte divnejšie je zistenie, že na koncile bola vážne predložená otázka, či ženy sú ľudské bytosti a bola súhlasne zodpovedaná až po dlhej debate." To nie je pravda a vynikajúco vzdelaný Bayle to musel vedieť. [Gregorova história totiž bola publikovaná v Paríži v roku 1512: Josse Bard, B.Gregorii Turonensis episcopi Historiae praecipue gailicarum lib X.] Ale deštrukcia katolicizmu bola ospravedlnením pre jeho lož. Na začiatku 19. storočia istý M. Aime-Martin napísal dojímavú knihu Vzdelávanie matiek rodín, v ktorej žalostne zaznamenáva, že "ľudia došli tak ďaleko, že spochybňujú existenciu ich duší". Politici sa, ako obvykle, chopili príležitosti a Francúzske národné zhromaždenie odsúdilo urážku Cirkvi voči ženám. Neskôr sa mýtus objavil v angličtine v časopise "John Bull" založenom Horatiom Bottomleym, členom britského parlamentu, ktorý bol za zločin sprenevery neskôr uväznený.


Mýtus tým bol spoľahlivo zavedený a niet pochýb, že v budúcnosti bude predávaný rovnako úspešne, ako tomu bolo v minulosti. Ak prvou príčinou vojny je neželaná pravda, tak prvou zbraňou v nej je želaná lož.


A ja na záver dúfam, že pravda o historických udalostiach sa bude odhaľovať, učiť a propagovať bez ideologických klišé z akejkoľvek strany.