Bohužiaľ tí, nespočetní "veľkí i malí" duchovia svojej doby, ktorí boli behom tisícročia neprávom umlčaní, nás už nemôžu na tomto svete obohatiť svojimi darmi. Niektorí synovia a dcéry Cirkvi, aj na tých najvyšších miestach v hierarchii, tak svojim chovaním oddialili príchod parúzie, a to je vážna vec. Preto sa nedajú naše (nás kresťanov) chyby minulosti obchádzať len lacnou výhovorkou, že to bola iná doba. Násilná a koniec koncov zbytočná strata života je vždy krutá, a nejde ju už nikdy vrátiť späť a napraviť. Preto je nutné aj dnes zvelaďovať empatiu voči ľudskému utrpeniu, nech sa deje kdekoľvek, a nedovoliť, aby v nejakej inej rafinovanej podobe sa zasa vynorilo v spoločnosti na povrch a zotročilo nás.
Nemožno nič také, čo sa dialo slepo obhajovať, skôr sa snažíme pochopiť jeden z najbolestnejších prvkov dejín cirkvi a nájsť príčiny tohoto javu, jeho vzniku a trvania. Pochopenie neprináša ospravedlnenie, ale skôr varovanie do budúcna. Nie je ani odmietnutím hodnotenia alebo pokusom relativizovať ho. Ak však hodnotíme, zvlášť keby sa malo jednať o konkrétne osoby, je potrebné sa vystríhať ako chyby opierať sa viac o mýtus než o historické fakty, tak omylu ahistorického myslenia, ktoré vrhá späť naše vlastné morálne a náboženské kategórie v tomto storočí. Evanjelium je jediné, to je pravda. Ale jeho chápanie je rôzne v rôznych epochách, podmienené predovšetkým mierou rozvoja jednotlivca (ale nielen jeho) i celej cirkvi v každej z nich.
Tieto smutné príklady dolu neuvádzam z radosti, ale patrí sem skôr ako poučenie do budúcna, varovanie proti strachu a výzva odvážiť sa vystúpiť proti zlu, ešte keď je v zárodku.
Herézy sú také staré ako sama Cirkev. Čo sa dá ľahko doložiť z citátov z Biblie, napr.:
Teologické zdôvodnenie oprávnenosti používať vo vzťahu k heretikom „vykupujúceho násilia“ objavil Augustín v Kristovom podobenstve o pozvaných na hostinu (Lk 14, 15-24). Evanjeliový Hospodár, znevážený pozvanými hosťami, prikazuje najprv otvoriť svoje dvere „chudobným, zmrzačeným, slepým a chromým“, a keď sa ukazuje, že „je ešte miesto“, posiela svojho sluhu: „Vyjdi za ľudmi na cesty a k ohradám a prinúť ich, nech prídu, aby sa môj dom naplnil.„ Compelle intrare! – Prinúť ich, nech vojdú. V liste Bonifaciovi, miestodržiteľovi Afriky (r.417), Cirkevný otec písal:
Ešte v 13. storočí sv. Tomáš Akvinský, keď rozoberá analógiu medzi vzťahom kráľa k poddaným a tým, čo spája Krista s Cirkvou, píše:
(Ale v západnom svete sú to dnes napr. práve Spojené štáty, kde táto odluka existuje, a kde počet veriacich podstatne prevyšuje všetky štáty západnej Európy, vrátane Talianska, kde táto väzba cirkev - štát existuje, a cirkev tam má privilégiá.)
Na záver, aby sme sa podobných žalostných zlyhaní a excesov pri vytváraní cirkvi budúcnosti vyvarovali, uveďme slová Petrovho nástupcu:
Tieto smutné príklady dolu neuvádzam z radosti, ale patrí sem skôr ako poučenie do budúcna, varovanie proti strachu a výzva odvážiť sa vystúpiť proti zlu, ešte keď je v zárodku.
Herézy sú také staré ako sama Cirkev. Čo sa dá ľahko doložiť z citátov z Biblie, napr.:
Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím. Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.
Sv. Pavol, 1. List Korinťanom 11, 18-19
Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. Veď vieš, že takýto je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.
List Títovi 3, 10-11
Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.
Ježis Kristus, Mt 3, 15-17
"Nie všetky svetské záležitosti boli dané kráľovi a nie všetko, čo v živote dostávame, dostávame od kráľa."
Origenes, Proti Celsovi,
"Staráme sa vždy a pred všetkými platiť dane a poplatky Vašim úradníkom, práve tak, ako nás naučil Kristus: 'Dávajte, čo je cisárovo cisárovi, a čo je božieho, Bohu.' Tak sa teda so všetkou úctou klaniame Bohu, ale so všetkým odhodlaním konečne slúžime Vám, uznávame Vás ako cisára a vládcu nad ľuďmi a pre to sa modlíme, aby súčasne s cisárskou mocou z vás vyžaroval rozum."
sv. Justín, Apologia
Najkrásnejší a najdojímavejší úryvok o tolerancii a náboženskej slobode pochádza z pera Lactancia, starokresťanského apologétu (Divine Institutes V:20):"Nie je skutočnej obete vtedy, keď je vykonaná pod nátlakom. Nespontánna obeť, ktorá neplynie z úprimného srdca, je dokonca svätokrádežou. (...) Náboženstvo je jediným pojmom, ktorý si slobodu vybral za svoj príbytok. (...) Je treba brániť náboženstvo bez zabíjania, ale umrieť zaň: nie ukrutnosťou, ale utrpením: nie zabíjaním, ale vierou. Pretože ak chceš brániť náboženstvo krvou, mučením a zlom, nebrániš ho, ale špiníš, činíš na ňom násilie."Názory sv. Augustína na štátnu pomoc, teda na silu, sa takmer proporcionálne sprísňovali so stupňovaním brutálnych výstrelkov, spojených s donatistickou schizmou v severnej Afrike. Zpočiatku od úradu očakával iba zaistenie bezpečnosti katolíckeho obyvateľstva pred útokmi donatistov. Čoskoro však prišiel k záveru, že schizma a heréza majú podliehať súdnictvu štátu rovnako každý iný kriminálny zločin. Nielenže rozvracajú spoločenský poriadok, je tiež možné pripočítať ich k priestupkom rovnakej kategórie ako cudzoložstvo a travičstvo (Contra epistolam Parmeniani, r.400). Buďme presní – násilie Augustín pripúšťal u kacírov, ale až do konca života bol proti jeho uplaňovaniu pri obracaní pohanov! Nikdy nesúhlasil s trestom smrti alebo so zvlášť tvrdým mučením. Písal:
„... Je to pravda, nikto nemôže byť proti svojej vôli nútený prijať vieru. Všeobecne sa však prijíma, že riadiac sa tvrdosťou, alebo – lepšie povedané – Božím milosrdenstvom, je potrebné vyhladiť zradu trstenicou útlaku (...) Pretože i keď nikto nevykonáva sám od seba dobro, ktoré si nevybral a nezamiloval slobodnou vôľou, napriek tomu strach z trestu zadržuje zlé túžby, aby neprekračovali hranice, vymedzené im rozumom.“Hovorí teda skôr ako pedagóg, ktorý niečo vie o užívaní „trstenice“. Argumenty mu dodáva skúsenosť – niekoľko donatistov skutočne pod vplyvom „prstenca strachu“ zanechalo bludu, ktorého sa vraj i tak pridržovali viac zo zvyku než z presvedčenia. „Nechceli sa učiť pravdu. Teraz sa tešia, že ju poznali“, a ďakujú Bohu, že „ich vytrhol z nedbalosti“.
Teologické zdôvodnenie oprávnenosti používať vo vzťahu k heretikom „vykupujúceho násilia“ objavil Augustín v Kristovom podobenstve o pozvaných na hostinu (Lk 14, 15-24). Evanjeliový Hospodár, znevážený pozvanými hosťami, prikazuje najprv otvoriť svoje dvere „chudobným, zmrzačeným, slepým a chromým“, a keď sa ukazuje, že „je ešte miesto“, posiela svojho sluhu: „Vyjdi za ľudmi na cesty a k ohradám a prinúť ich, nech prídu, aby sa môj dom naplnil.„ Compelle intrare! – Prinúť ich, nech vojdú. V liste Bonifaciovi, miestodržiteľovi Afriky (r.417), Cirkevný otec písal:
„S určitosťou je lepšie (kto by o tom pochyboval?) privádzať ľudí k bohu učením, než ich nútiť bolesťou a strachom pred trestom (poenae vel timore compelli): ale to, že tí prví (tzn. Kazatelia, učitelia) majú lepšie prostriedky (doslova: sú lepší), neznamená, že tí, ktorí nimi nie sú, majú zanedbať prostriedky im dostupné.“Úloha tých prvých pripadla apoštolom, ktorí znakmi a slovom mnohých spomedzi Židov a pohanov uviedli na Pánovu hostinu. Tak splnili prvý príkaz Hospodára:
"Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!"Teraz, keď "Boh obdaroval Cirkev mocou vďaka zbožnosti a viere kráľov", tí - pokračujúc v diele budovania jednoty Cirkvi - sú povolaní vypĺňať druhý rozkaz uvedený v podobenstve: "prinútiť vojsť tých, čo sa nachádzajú na cestách a popri ohradách", to znamená v herézach a schizmách.
Existuje nespravodlivá perzekúcia, ktorej sa dopúšťajú bezbožní proti Kristovej cirkvi a existuje spravodlivá perzekúcia, ktorej sa dopúšťajú cirkvi Kristove proti bezbožníkom.... Cirkev perzekuuje z lásky a bezbožní z krutosti.
Cirkevný učiteľ sv. Augustín, biskup z Hippo, Alžírsko, v liste tribúnovi Bonifácovi (417), nadlho jediný "povolený" Cirkevný Otec, bez výhrad nasledovaný a hojne citovaný pre jeho postoj voči zaobchádzaniu s heretikmi!!!
"Nikomu neprislúcha verejne argumentovať o náboženstve, diskutovať o ňom alebo radiť. Ktokoľvek to urobí...musí byť skrotený pokutou a potrestaný. Všetky herézy sú zakázané božským a cisárskym zákonom..."
Rímsky cisár Theodosius II.,Theodosiov kódex, r.438
"Či už ich usvedčia z omylu, alebo sami uznajú vinu, katari nesmú byť usmrtení, pokiaľ sa zdržujú ozbrojených útokov proti Cirkvi. Veď apoštol hovorí, že kacírovi, ktorý zostáva kacírom aj po treťom napomenutí, sa treba vyhýbať, nie ho zabiť. Uväzni ho, ak chceš, ale nevydávaj ho katovi."
Peter Cantor, +1197, ("Verbum abbreviatum", c. lxxviii, in P.L., CCV, 231)
"(Fides suadenda est, non imponenda.) Viera musí byť prijatá slobodne, nie nanútená zvonku. Kacírov treba lapiť argumentami a nie silou (capiantur non armis, sed argumentis), neústupčivých exkomunikovať a ak je nutné obmedziť ich styk s ostatnými (aut corrigendi sunt ne pereant, aut, ne perimant, coercendi)."
Sv. Bernard z Clairvaux, pobúrený Kolínskou epizódou z r. 1143
Uvedieme tiež slová Waza, biskupa z Liége, jedného z najváženejších teológov tej doby, vyslovené v rámci jeho korešpondencie s Rogerom II., biskupom z Chalons sur Marne (1043-1062), na tému zachádzania s kacírmi:
"Nasledujúc nášho Spasiteľa, ktorý ako mierny a pokorný srdcom neprišiel zvyšovať hlas ani bojovať, ale skôr trpieť násilie, posmech, bitie až po smrť na kríži, máme povinnosť takých tolerovať."
Ako dôvod múdry biskup uviedol Kristovo rozprávanie o pšenici a kúkoli, ktorým Pán žatvy dovolil, navzdory netrpezlivosti svojich služobníkov, rásť dohromady až do žatvy (porov. Mat. 13, 24-30, 36-43). A pokračuje:
"Čo chcel Pán vyjaviť týmito slovami, ak nie svoju trpezlivosť, ktorú si praje, aby tiež jeho kazatelia prejavovali svojím blúdiacim blížnym? A zvlášť ak tí, ktorí dnes sú kúkoľom, zajtra, obrátení, sa môžu stať pšenicou. (...) Pán si nepraje smrť hriešnika, ani sa neteší zničením smrteľných, ale vďaka svojej trpezlivosti vie, ako priviesť hriešnikov k pokániu. (...) Tiež my nehľadajme, ako s pomocou meča svetskej vlády zbaviť života tých, ktorí Boh Tvorca a Spasiteľ - takých, ako ich poznal - chcel ušetriť."
Nakoniec Waso pripomína evanjelijový paradox - môže sa ukázať, že tí, ktorí sa teraz dopúšťajú činov hodných odsúdenia, získajú v nebi významnejšie miesto než tí, ktorí teraz, spoliehajúc sa na svoju pravovernosť, sa ich osmeľujú odsudzovať. Štefan, prvomučeník, teší sa iste v nebi chválou Šavla, kedysi rúhača a svojho vraha. ktorý - ako sv. Pavol - ho nepochybne prevýšil svojou apoštolskou dôstojnosťou.
V poslednom odstavci svojho listu Wazo svojim spolubratom stavia pred oči počiatok ich služby:
"Musíme si pamätať, že my, ktorí sme nazývaní biskupmi, sme pri obrade vysvätenia nedostali do ruky meč, ktorý náleží svetskej moci. Jedinou zbraňou, ku ktorej môže siahať vážnosťou situácie prinútený biskup (a to nie ani tak s cieľom zničiť kacírov, ale skôr pre ochranu pravovernej väčšiny pred jeho zhubným vplyvom), je vyobcovanie (exkomunikácia)."
Biskup Wazo z Liége, Gesta episcoporum Leodiensium, 1048-1250
Nariaďuje biskupom ustavovať inkvizície proti heréze.
Papež Lucius III., Ad Abolendam, 1184
Majetok heretikov konfiškovať a jejich deti podrobovať večnému pocitu ochudobnenia (deprivatio) za hriechy svojich rodičov...
Papež Innocent III., Vergentis in Senium, r.1199
Prehlasujeme ako večný zákon, že akýkoľvek heretik....má byť zatknutý a predaný sekulárnemu - civilnému súdu a potrestaný podľa zákona. Všetok jeho majetok má byť predaný... Jeho dom má byť zborený a nikto ho nemá znovu postaviť...
Pápež Innocent III., Cum ex Officii Nostri, r.1207
Exkomunikujeme a preklíname akúkoľvek herézu, ktorá sa pozdvihuje proti svätej, pravovernej a katolíckej viere.... Svetské autority, nech držia akýkoľvek úrad, majú byť napomenuté a nabádané, a keď to je nutné, prinútené cirkevnou cenzúrou, pokiaľ chcú byť považované a počítané medzi verné, že na obranu viery musia verejne skladať prísahu, že budú v dobrej viere usilovať a s najlepšou schopnosťou vyhladzovať na svojich panstvách, ktoré sú pod ich jurisdikciou, všetkých heretikov, ktorých im označí cirkev...
4. Lateránský koncil, Kánon 3, r.1215:
Pápež špecifikuje pre nekajúcnych (inadversario debita) heretikov najvyšší trest - smrť.
Pápež Gregor IX, Excomunicamus, r.1231
"Nech si je kráľ vedomý, že prijal taký úrad ako duša v tele a ako Boh vo svete. Ak bude o tom horlivo rozmýšľať, z jednej strany sa zanieti horlivosťou pre spravodlivosť, z druhej sa zas naplní dobrotivosťou a zhovievavou láskavosťou, lebo jednotlivých poddaných bude považovať za svoje údy."V súlade s rovnakou logikou, odstraňujúcou hranice medzi duchovným a svetským a tým, čo je náboženské a čo je štátne, ktorá vo svojom dôsledku takmer naplno zveruje osud cirkvi rozhodnutiu kráľa (a prostriedkom, ktorými kráľ disponuje), ten istý Tomáš napíše:
„ Heretici sa dopúšťajú hriechu, pre ktorý si zasluhujú byť nielen vylúčení z cirkvi vyobcovaním, ale rovnako tak vymazaní zo sveta prostredníctvom smrti. Pretože zničenie viery, zaisťujúcej vykúpenie duše, je omnoho ťažší hriech než falšovanie peňazí, ktoré uľahčujú časný život. A teda, ak sú falšovatelia peňazí alebo iní zločinci bezodkladne a spravodlivo trestaní svetskými vládcami trestom smrti, tým skôr majú byť tí, ktorým je heréza dokázaná, nielen byť prekliati, ale celkom oprávnene majú byť odsúdení k smrti.“A ďalej:
„Duchovný život znamená viac než život telesný. Ak teda sú vrahovia trestaní smrťou, keď berú ľuďom telesný život, tým skôr zasluhujú trest smrti kacíri, ktorí ľuďom berú duchovný život. (...) Heréza je nákazlivý prečin. (...) Heretici môžu byť oprávnene (licite) odsudzovaní na smrť svetským súdom a ich majetok zkonfiškovaný, dokonca aj keď svojimi bludmi nenakazili iných, keď sa rúhajú Bohu vyznávaním falošnej viery. Majú byť viac potrestaní než tí, ktorí urážajú kráľovský majestát, alebo tí, ktorí falšujú menu.“
Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, SS Q[11] A[3]
"Vladárovi sa nariaďuje prinútiť všetkých heretikov k vyznaniu a vyzradeniu ich spolupáchateľov a mučiť ich len natoľko, aby im bol zachovaný život a neboli zranené údy, podobne ako sa to deje zlodejom a lupičom. Heretici sú totiž praví zlodeji a vrahovia duší a lupiči sviatostí Božích..."
Pápež Inocent IV., Ad Extirpanda, 1252
"Knihy Martina Luthera, ktoré obsahujú tieto chyby, majú byť preskúmané a spálené... Dávame Martinovi 60 dní, behom ktorých sa musí podrobiť..."
Pápež Lev X., Exsurge Domine, 1520
Pápež zavrhuje "tie chybné názory, ktoré obzvlášť zraňujú katolícku cirkev a spásu duší, označené naším předchodcom Gregorom XVI. šialeným pustošením, totiž že sloboda svedomia a sloboda bohoslužby sú vlastné práva každej osoby a že majú byť vyhlásené v každej, riadne ustavenej spoločnosti."
Pápež bl. Pius IX., Quanta Cura, 1864 (blahoslavený Jánom Pavlom II. v septembri 2000)
"Tvrdenie, že štát má byť odlúčený od cirkvi je absolútne falošné, je to najzhubnejší omyl."
Pápež sv. Pius X. Vehementer Nos, 1906 (prehlásený svätým Piom XII.)
(Ale v západnom svete sú to dnes napr. práve Spojené štáty, kde táto odluka existuje, a kde počet veriacich podstatne prevyšuje všetky štáty západnej Európy, vrátane Talianska, kde táto väzba cirkev - štát existuje, a cirkev tam má privilégiá.)
"Nikto nesmie byť nútený prijať katolícku vieru proti svojej vôli...je to proti učeniu apoštolov...".
Pápež Pius XII. Mystici Corporis Christi, 1946, citujúci kánon z cirkevného práva:
Každý má právo " uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo...".
Pápež bl. Ján XXIII., Pacem in Terris, 1963
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu...
.... A hoci v živote Božieho ľudu, putujúceho uprostred premenlivosti ľudských dejín, sa občas vyskytli spôsoby, ktoré sa menej zhodovali ba až priamo odporovali duchu evanjelia, predsa vždy zostalo v platnosti učenie Cirkvi, že nikoho nemožno nútiť, aby veril.... ".
2. Vatikánsky koncil, Deklarácia o náboženskej svobode, 1965 (vydaná za Pavla VI.)
Iná bolestivá kapitola dejín, ku ktorej sa synovia a dcéry cirkvi musia vrátiť v duchu pokory, je v prejavení súhlasu v istých storočiach s netoleranciou a dokonca používaním násilia v službe pravdy...".
Ján Pavol II., Tertio Millenio Adveniente, 1994
Na záver, aby sme sa podobných žalostných zlyhaní a excesov pri vytváraní cirkvi budúcnosti vyvarovali, uveďme slová Petrovho nástupcu:
"Tvárou tvár nádhere toho bez úsilia získaného daru, ktorým je zjavenie sa Boha v Kristovi, ako pokorne a rozvážne náleží naslúchať hlasu svedomia! Ako veľmi je potrebné nedôverovať obmedzenému svetlu vlastného poznania, s akým odhodlaním je treba sa učiť a ako zdržanlivo haniť! Jedným z pokušení, ktoré sa vracia vo všetkých dobách tiež medzi kresťanmi, je považovať seba za studnicu pravdy (...). Avšak známkou človeka žijúceho v pravde je pokorne milovať. Tak nás poučuje slovo Božie: pravda je činená v láske (...) všetci sú povinní šetriť svedomie každého a nie usilovať o vnucovanie vlastnej "pravdy" nikým, to však neruší právo vyznávať ju bez pohŕdania nikým, kto zmýšľa odlišne. Upierať osobnosti úplnú slobodu svedomia a obzvlášť slobodu hľadať pravdu alebo činiť pokusy vnútiť určitý zvláštny spôsob chápania pravdy je v rozpore s jej najzákladnejším právom..."
Ján Pavol II., Posolstvo na Svetový deň mieru, 1991
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára